Región Zamagurie na slovensko-poľských hraniciach je charakteristický nielen osobitým nárečím, ale aj bohatými duchovnými tradíciami, ktoré sa tu odovzdávajú z generácie na generáciu. Bývalá učiteľka a novinárka pani Olga Slivková, ktorá pozná takmer každý kút tohto kraja, spolu s manželom Martinom, významným slovenským filmárom a etnografom, zbierali vianočné hry a vydali ich aj knižne. S goralskými tradíciami je zrastená celý život a je skvelou sprievodkyňou po tomto čarovnom regióne.
Kúzlo goralských Vianoc
Oľga Slivková opisuje Goralov ako národ pastierov, ktorí celé dni na paši vyspevovali. Preto sú ich hlasy vybrúsené horským prostredím dolín a hôr, a koledy znejú úžasne temperamentne. Aj napriek tomu, že ľudia boli za komunizmu tvrdo potláčaní a prestali gazdovať, uchovali si veľmi blízky vzťah k ovciam a kravám. Cítia sa naďalej zrastení s celým svetom betlehemských Vianoc, kde hrali prvú úlohu práve pastieri.
Počas Vianoc, keď Gorali začnú spievať, stisne srdce, najmä keď spievajú za seba: „Sem sme prišli zo salaša, nechali sme ovce naše, pre teba Kriste, Spasiteľu náš, aby si Ježiško požehnal nás.”
Predvianočné zvyky a povery
Tradície na Ondreja
Sviatok svätého Ondreja bol vyhradený väčšinou dievčatám. Na Ondreja chodili dievčatá kradnúť. Vždy sa stretlo pár dievčat, ktoré v skupinách chodili po domoch, kde bývali mládenci. V každom dome sa tajne snažili ukradnúť nejakú vec, ktorá patrila mládencovi. Kradli sa najbežnejšie predmety, najčastejšie oblečenie, vedro na vodu, sekeru či pílu. Ak to pri svojej práci súrne potrebovali, vymieňali si „nagrabjone“ - ukradnuté veci hneď. Inak dievčatá všetky nakradnuté veci zaniesli do krčmy a usporiadali "výpredaj". Mládenci si za peniaze alebo iné platidlo vykupovali veci späť. Takto získané peniaze dievčatá rozdelili na dve polovice. Za jednu časť usporiadali zábavu a za druhú polovicu si kúpili ozdoby na stromček. Ozdoby si rozdelili tak, aby sa žiadna ozdoba u dievčat neopakovala, z každej sady mala dievča iba jednu. Tieto ozdoby mali dievčatám priniesť vianočné šťastie.
Ďalším zvykom na Ondreja bolo trasenie plotov. Po vyrieknutí zariekadla dievča muselo zachovať mlčanie až do rána. V tú noc musela mať pod vankúšom mužské nohavice, aby sa jej v sne zjavil ten, s ktorým bude tráviť zvyšok života.
Povery a veštby na Luciu
Súčasťou zvykov a obyčajov sú aj povery, najmä na Luciu. Vraj v deň svojho sviatku Lucia mútila, kalila a vírila vodu. Takéto víry boli nebezpečné hlavne pre vydaté ženy. Na Luciu nesmela žena ísť prať bielizeň na potok, lebo jej hrozilo, že ju rozvírené vody zoberú so sebou. Tento deň bol určený prevažne pre slobodné dievčatá, ktoré sa chceli vydávať. Existovalo mnoho podivuhodných spôsobov, ako mohla dievka zistiť, či sa naozaj vydá, alebo zostane starou dievkou.
- Zvyk nosenia polien: Mladé dievča večer, keď sa zotmelo, išlo nabrať do náručia polená. Nesmela ich brať po jednom, ale naraz a nikto ju pri tom nesmel vidieť. Potom spočítala, koľko polien doniesla. Keď vyšlo nepárne číslo, znamenalo to, že ostane starou dievkou. Keď napočítala párne číslo, znamenalo to, že je na svete niekto, kto s ňou bude tvoriť pár.
- Varenie halušiek s menami: Dievča, ktoré prinieslo párne číslo polien, malo právo variť halušky, aby sa dozvedelo meno svojho vyvoleného. Vyrobila trinásť halušiek a do každej zabalila papierik s menom chlapca. Pri varení sa vybrala tá haluška, ktorá vyplávala na povrch ako prvá, a v nej bolo meno jej vyvoleného.
- Halušky pre pár: Veľmi podobný bol ďalší zvyk, tiež založený na varení halušiek, ktoré varila skupina dievčat. Dôležité bolo, aby všetko, čo sa použilo pri varení, bolo kradnuté. Halušiek bolo toľko, koľko dievčat a mládencov bolo v dedine. Tie dve halušky, ktoré sa ako prvé vo víre spojili, sa vybrali a tvorili budúci manželský pár. Keď sa spojili mená dvoch chlapcov alebo dievok, znamenalo to, že ostanú bez partnera.
- Hádzanie ohryzkov: Dievča si znovu pripravilo 13 lístočkov s menami chlapcov, presne toľko, koľko je dní od Lucie do Štedrého dňa. K tomu si vybralo jedno veľké jablko. Lístočky aj s jablkom si schovalo na tajné miesto. Každý deň vyhodilo jeden lístok a raz odhryzlo z jablka. Na Štedrý deň dievča vyhodilo predposledný lístok a posledný raz odhryzlo z jablka. Po večeri si pozrelo meno na lístku. Lístok aj s ohryzkom si dalo do vrecka a tak išlo na polnočnú omšu. Počas omše muselo myslieť na tohto chlapca. Po skončení omše dievča muselo hodiť ohryzok do tohto mládenca. Ak trafilo, znamenalo to, že bude jej partner.
Mládenci zase "grabjyli" - chodili po domoch a "kradli" veci dievčat, ktoré doniesli doprostred dediny. Tam postavili pyramídu zo žŕdok a keď mrzlo, povešali na ne šatky a rôzne časti odevu dievčat, ktoré "nagrabjyľi", a obliali ich vodou. Od Lucie do Vigílie (Štedrého večera) sa robili aj stolčeky.
Štedrý deň (Viľija) v Goraloch
Pôst a prípravy
Štedrý deň je v goralskom nárečí označený ako viľija. Hovorilo sa, že aký je človek na Štedrý deň, taký bude počas celého roka. Počas celého dňa sa držal pôst, až do štedrovečernej večere. Počas dňa sa jedávalo málo a pôstne jedlá, napríklad pečené zemiaky so surovou kyslou kapustou, alebo moskaľ - koláč pečený v peci. Nejedlo sa vraj preto, aby myši z poľa nepobrali zemiaky, a nepilo preto, aby vtáky nevypili obilie z poľa. Počas dňa ľudia navštívili aj cintorín. Na hroby svojich zosnulých zaniesli vetvičky ozdobené vianočnými ozdobami, zapálili sviečky a pomodlili sa. Počas dňa prebiehalo zdobenie stromčeka a príprava slávnostnej večere.
Symbolika slamy a ovsa
Pred slávnostnou večerou najstarší v rodine zobral náruč slamy a rozsypal ju po zemi. Po nej sa chodilo až do druhého dňa, pričom celý ten čas sa nesmelo zametať. Toto bol znak, že Ježiš sa tiež narodil v maštali na slame. Potom si zobral košík, nabral do neho ovos a každému dieťaťu vysypal trošku na hlavu. Dievčatám preto, aby boli pekné, a chlapcom, aby rýchlo rástli. Zvyšok ovsa sa vysypal na stred stola a do neho sa vložila miska s jedlom.
Štedrovečerný stôl a zvyky s jedlom
Počas večere sa nesmelo ani z jednej misky všetko zjesť, aby bolo po celý rok dostatok chleba. Po skončení večere otec zobral oblátku a polámal ju na toľko kúskov, koľko statku bolo v maštali. Potom išli všetci spoločne do maštale a dali kúsok oblátky každému zvieraťu, aby aj ony vedeli, že sa narodil Ježiš.
Na štedrovečernom stole nechýbal hrášok (členovia rodiny si po večeri nabrali hrášok na lyžičku a počítali, či ich osoba, na ktorú práve myslia, ľúbi, či neľúbi), sušené slivky, koláče, ovocie (krája sa jablko naprieč - ak je jablko zdravé s jadrom, budú aj členovia rodiny v budúcom roku zdraví), víno či iný alkohol ako prípitok. V rodinách sa ešte udržiava zvyk z každého jedla trošku nechať, odložiť (vhodiť) do obilia, ktoré býva na stole. Po večeri to zmiešajú a zanesú domácim zvieratám. Nesmelo sa všetko zjesť, vždy sa malo niečo nechať, aby mali v rodine po celý rok hojnosť.
Po večeri a polnočná omša
Po večeri nasledovala opäť modlitba (poďakovanie za večeru) a rozdávali sa darčeky (obyčajne ich rozdávala hlava rodiny, častokrát aj mama, alebo si každý hľadal niečo pre seba). Dievčatá pri stromčeku hádzali topánkou. Otec s matkou urobili štedrovečerný chlieb aj pre domáce zvieratá - koňovi a kravám, lebo tie zohrievali Ježiša v Betleheme. Bol to doma pečený moskaľ, medzi ktorý vložili oblátky s medom a troškou polievky. Otec to zaniesol do maštale spolu s podlažníkom, ktorý mal za úlohu ochraňovať zvieratá po celý rok. Po tomto obrade rodina až do neskorého večera spievala koledy a rozprávala príbehy o živote Ježiša. Neskôr si obyčajne blízki príbuzní či známi išli navzájom zaspievať vianočné piesne - zhruba do 23:00 hodiny. O polnoci sa celá obec zišla na polnočnej svätej omši.
Povery spojené so Štedrým večerom
Na polnočnú omšu si každá žena do batôžka zabalila hŕstku ľanu. Na obetovanie jedna za druhou na kolenách obišli celý oltár. V rukách niesli ľan ako obetný dar Ježiškovi na košieľku. Na Štedrý deň nesmeli ženy vkročiť do iného príbytku. Ak sa niekde zjavila, priniesla so sebou veľké prekliatie a nešťastie. Keď však cudzí dom navštívil chlap, priniesol do domu šťastie a požehnanie. Hovorilo sa, že na Štedrý deň by nikto nemal ležať, lebo po celý rok bude leňošiť alebo bude chorľavieť. Alebo, že ak prišiel do domu niekto bohatý, bol znamením toho, že celý rok bude bohatý. Ak prišiel naopak niekto chudobnejší, znamenalo to opak, chudobu v dome.
Betlehemci
Anna Baleková, narodená v roku 1912, hovorí o Betlehemcoch, že starší chlapci, štyria alebo piati, vytvorili skupinku, ktorá chodila po domoch s papierovým betlehemom a spevom a slovom priblížila biblický príbeh.
Vianočné vinše z Goralov a iných regiónov
Charakteristika goralských vinšov
V goralskej oblasti Horného Spiša sa podľa Juraja Švedlára z Podtatranského osvetového strediska dochovali vianočné vinše v typickom goralskom nárečí, podobne ako je tomu doteraz v rázovitej obci Lendak. Vinše sa premietli aj do programov mnohých folklórnych skupín a súborov na východe Slovenska.
Príklady goralských vinšov
Olga Slivková uvádza nasledujúci vinš:
„Vinšujem, vinšujem, na šťastie, na zdravie, na to Božie narodenie, aby sme sa dožili druhého takého Božieho narodenia, v menších hriechoch, vo väčších milostiach, žeby ste mali telíčky ako v lese jedličky, kravy rohaté, husi džubaté, kone s mocnými nohami, a voly s dlhými rohmi.“
Z Lendaku pochádza typický goralský vinš:
„Vinsujym vum, vinsujym, na zdrovje, na scenšče, žeby šče še docekali drugego cenščlivego roku. Pri scenšču, pri zdrovju, pri dobrym pokoju, mnej gnivuf, vjynksyj radošči, hojnejsyf a urodnejsyf rockuf, jak my doteros pŕezyli.“
Doslovný preklad tohto goralského vinšu z Zamaguria by znel: „Vinšujem, vinšujem na to Božie narodenie, aby sme sa dožili druhého Božieho narodenia.“
Ďalší goralský vinš:
„Vinsujm vinsujm na to Boze narodzyne, zeby my še dozyli drugego Bozego narodzyňa.“
Vinše z iných slovenských regiónov
Na Nový rok chodili väčšinou deti zavinšovať nový rok svojim príbuzným. Tu je príklad jedného z nich, hoci znie ako kombinácia vinšu a priamej žiadosti:
„Kloľi šče? Pekľi šče? Šongňijče do peca, vyjmiče kolaca, šongňijče do skřiňe, vyjmiče po̲l šviňe, Jak mi mače co dač, nemušiče nad tym ozmyšľač. Vinsujem vom take vinse, namo̲j pravde ňevjym inse. A vinsovač nepřestaňem, pokim cošik ňedostaňem.“
Zemplín
„A ja vám vinčujem na túto svätú Viľiju, hojnejších, pokojnejších, zdravších rôčkov sa dožiť, ako sme sa dožili, pri šťastí a zdraví, božskom požehnaní, a po smrti slávu večnú, korunu anjelskú.“
A ďalší zemplínsky vinš, ktorý prezradil miestny obyvateľ Ondrej Ferko:
„Vinšujem, vinšujem, na to bože narodzeňe hojňejši pokojňejši ročki dočekac, ňe taki smutni, ale vešeli, že by vaša pľevenka tak stala medzi stoškami jak jasni mešačok medzi hvizdočkami.“
Šariš
„Vinčujem vám na tieto sviatky, aby ste nepili vody ani kvapky, len víno, pálenku a horec, aby vám narástol veľký jarec. A k tomu vinšujeme vám vospolok šťastlivé sviatky, aby ste mali toľko priateľov, koľko je na svete šumných slov.“
Tento vinš v upravenej podobe používa aj Folklórny súbor Rozmarija z Prešova:
„Vinšuje vám na tieto sviatky, že by ste nepili vody ani kvapky, len víno, pálenku a horec, že by vám narástol veľký jarec.“
Horný Zemplín
Erik Marcin z Hornozemplínskeho osvetového strediska vo Vranove nad Topľou predstavil typický vinš:
„Vinčuem vám vinčujem na tote švjatočki, ščejsce, zdrave, bošske požehnanne. Žebi sce žili, palenku pili a žeby sce še nigda nevadzili.“
Vajnory
„Vinšujem vám, vinšujem, tento slávny svätý rok nový, aby vám dal Pán Boh zdravie, šťastie, hojnejšieho božského požehnania, po smrti kráľovské nebeské obsiahnutie.“
Koledovanie a folklórne skupiny
V posledných rokoch (približne od roku 1992) na polnočných svätých omšiach v Zamagurí účinkuje nielen príležitostný mládežnícky spevácky zbor (už od roku 1982), ale aj folklórna skupina zo Suchej Hory spolu s goralskou muzikou (až do oddelenia farnosti Suchá Hora v roku 2006). Spievajú a hrajú sa slovenské vianočné piesne i piesne preložené do goralského nárečia. Ide o piesne pôvodom slovenské, poľské, alebo umelé, vytvorené na goralské melódie, či staršie goralské piesne. Chlapci a mládenci výlučne chodili vinšovať šťastné vianočné sviatky po domoch na dedinách v regióne Šariša. Podľa etnológa Krajského múzea v Prešove Lukáša Jonova sa navštevovali všetky gazdovstvá na prvý a druhý sviatok vianočný. Mládenci chodili s Betlehemom, vinšovali dobrú úrodu spojenú s hojnosťou statku a priali ľuďom zdravie. To všetko vychádzalo z betlehemských reálií o zvestovaní dobrej noviny, pričom priania boli zväčša upravené do jednoduchých rýmovačiek.
Hoci sa "masky z dedín" už postupne vo väčšine prípadov vytratili, niekde sa tieto tradície ešte udržali. Napriek tomu sa chodí vinšovať v civilnom oblečení, ale sú dediny, kde využijú kroje. Šarišské tradície uchováva aj Folklórny súbor Rozmarija, ktorý vinšuje divákom na vianočných podujatiach, napríklad v prešovskej pešej zóne.