Keď v lete 1914 prúdili masy uniformovaných mužov z rôznych krajín Európy na bojiská, zväčša verili, že vojnové dobrodružstvo sa čoskoro skončí. Skôr než opadá lístie zo stromov, najneskôr do Vianoc - tak sľubovali vysokí dôstojníci. Vianoce 1914 napokon vojaci trávili na fronte, tak ako aj sviatky v priebehu ďalších troch rokov. Boli studené, zahalené neustálym rizikom osudového výstrelu. No i tak zneli koledy a svietili sviečky.
Vojak sedí v skromnej, no útulnej drevenici a píše listy svojim najbližším. Je mu teplo. Hoci trávi Vianoce na fronte, má na sebe hrejivú a kvalitnú zimnú uniformu. Domčekom sa šíri vôňa teplého jedla, v rohu miestnosti dokonca žiari vyzdobený stromček a oheň z piecky sa odráža od zarámovaného obrazu panovníka, láskavého mocnára Františka Jozefa I. V decembri 1914 trvala prvá svetová vojna už päť mesiacov.
Prvé Vianoce vojny: Nádej a realita
Počas prvých vojnových Vianoc, na niektorých úsekoch západného frontu, zbrane na prekvapenie stíchli. Zem nikoho, zjazvená krátermi od vybuchnutých granátov, sa podľa niektorých zdrojov zmenila na dočasné futbalové ihrisko. Pri zmienke o prvej svetovej vojne sa asi mnohým z nás vybavia zablatené zákopy, boj na život a na smrť a neustále frontálne výpady na zákopy nepriateľa. Viete ale, že cez Vianoce roku 1914 sa na západnom fronte odohrala aj inšpiratívna ukážka ľudskosti, pri ktorej si vojaci znepriatelených strán vzájomne vymieňali čokoládu, cigarety, alkohol a dokonca si aj zahrali futbal alebo sa nechali ostrihať v improvizovanom holičstve?
Pápež Benedikt XV. sa snažil krviprelievanie na fronte zastaviť aspoň v období Vianoc. Vyzval preto znepriatelené strany na krátke zloženie zbraní v dňoch od 24. do 26. decembra, aby mohli vojaci osláviť Vianoce ako sviatok mieru, súcitu a dobrej vôle. Vrchné velenie síce jeho výzvu zmietlo zo stola, ale na fronte panovala úplne odlišná nálada. Vojaci boli vyčerpaní neustálym bojom a nikto z nich nemal na ďalšie výpady a protiútoky ani pomyslenie. Mnohí z nich boli tiež od začiatku presvedčení, že vojna do Vianoc skončí a všetci budú môcť prežiť sviatky so svojimi blízkymi. Keď potom začali k vojakom v zákopoch prúdiť listy a balíčky s dobrotami či teplým oblečením od rodiny, bolo úplne jasné, že si sviatočnú náladu nenechajú pokaziť.
Vianočný zázrak na západnom fronte
Vianočné stromčeky, svetielka a lucerny ožarovali zákopy. Linula sa nimi vôňa čokolády, cigariet a alkoholu, ktorá aspoň na chvíľu zatienila všadeprítomný zápach. Po dĺžke opevnenia vojaci odpočívali a spomínali na svojich blízkych. Mnohí z nich si ale ani vo sne nedokázali predstaviť, že onedlho budú oslavovať Vianoce s protivníkom.
24. decembra vo večerných hodinách sa na mnohých miestach nekonečných zákopov začali objavovať tiché dohody medzi oboma stranami, ktoré sa týkali zastavenia paľby na Štedrý deň. V niektorých oblastiach ale vojaci nezostali iba pri zložení zbraní. Všetko začalo známou piesňou, ktorá sa linula z nemeckého opevnenia. Britskí vojaci v nej spoznali melódiu Tichej noci a s nadšením sa k spevu a pobrukovaniu pridali.
Približne okolo jedenástej hodiny večer sa Nemci odhodlali na ďalší krok. Na okraji zákopov rozmiestnili sviečky a lucerny, ktoré osvetľovali zákop po celej jeho dĺžke. Niekoľko odvážlivcov potom po rebríkoch stúpalo až k hrane zákopu a prevolávalo Veselé Vianoce smerom k britskému postaveniu. Niektorí tiež zhotovili improvizované cedule s výzvou na umlčanie streľby a potom sa to zrazu stalo. Niekoľko nemeckých vojakov vyšplhalo po rebríku a vydalo sa v ústrety protivníkovi do krajiny nikoho.
Briti spočiatku nemohli uveriť vlastným očiam. Krajinou nikoho sa zrazu prechádzalo niekoľko neozbrojených nemeckých vojakov, ktorí sa predierali ostnatým drôtom a vyhýbali sa kráterom bez akéhokoľvek náznaku skrývania a nepriateľských úmyslov. Prví odvážlivci potom opustili úkryt a ďalší ich čoskoro nasledovali.
V krátermi posiatej krajine, na zdanlivo neutrálnom území, pred sebou zrazu stáli desiatky vojakov, ktorí si možno prvýkrát mohli zblízka prezrieť svojho protivníka. Po piatich mesiacoch sa konečne obe strany stretli aj inak ako pri nekonečných výpadoch a stečách na zákopy nepriateľa. Vojaci si vzájomne popriali veselé Vianoce, podávali si ruky, objímali sa a vymieňali si dobroty od svojich blízkych. Na malý okamih odložili ťarchu bojov a mohli sa spoločne radovať a oslavovať.
Nečakané aktivity a improvizované hry
Okrem výmeny jedla, oblečenia a spievania sa v ten večer zrodila aj myšlienka na nezvyčajnú službu. Jeden z britských vojakov si v krajine nikoho zriadil improvizované holičstvo a s radosťou obsluhoval všetkých vojakov, ktorí mali o úpravu vzhľadu záujem. Treba dodať, že zákazníkov z oboch táborov mal naozaj viac ako dosť.
Tak dopadol zápas medzi Nemcami a Britmi, ktorí sa rozhodli si v krajine nikoho zahrať futbal. Jeden z Angličanov dorazil na miesto s futbalovou loptou, potom už stačilo len vymedziť góly čiapkami a hra mohla začať. Na zablatenom, ostnatým drôtom pokrytom improvizovanom ihrisku sa premrznutí vojaci preháňali v priateľskom zápase s protivníkom. Zápas skončil 3:2 pre Nemcov. Na jeho pamiatku bol v Belgicku postavený pamätník, ktorý zachytáva vzájomný rešpekt oboch strán konfliktu.
Reakcia velenia a koniec prímeria
Velenie pochopiteľne správy o bratčekovaní nepočulo rado. Bálo sa o ohrození budúcich operácií a prílišnom zblížení proti sebe stojacich vojakov. Hromadné udeľovanie trestov sa síce nekonalo, ale bolo jasné, že vzniknutú situáciu velitelia naozaj nenechajú len tak. Ďalšie roky preto vojaci v období Vianoc podstupovali množstvo frontálnych útokov proti nepriateľovi, pri ktorých delostrelectvo zasypalo zákopy nepriateľa poriadnou spŕškou granátov. Nádej na ďalšie podobné vianočné prímerie v ďalších rokoch sa tak navždy rozplynula.
O Vianociach často hovoríme ako o chvíľach pokoja, mieru a kúzelných stretnutiach. S vojnou, nech už s akoukoľvek, by sme takéto slová spájali len ťažko. A napriek tomu... Na jednu mrazivú noc spomínalo niekoľko vojakov so slovami: Úžasné zvuky ticha, objatia a dobrá nálada. To všetko úplne neplánovane, neschválene ale pochopiteľne. Boli totiž Vianoce 1914 a stal sa zázrak.
V kontraste s nespravodlivosťou a beznádejnosťou vojny sú niektoré momenty prímeria takým malým kúzlom. To asi najznámejšie sa stalo cez Vianoce roku 1914, kedy si vojaci z oboch strán nepriateľských línií podávali ruky, zakazovali strieľať, a dokonca spoločne spievali a hrali futbal. Áno, pokoj zbraní sme vo výnimočných prípadoch, akým Vianoce určite patria, už párkrát zažili. Ale toto bol doslova Vianočný zázrak. Však si ho aj pod týmto názvom dodnes pripomínajú všetci nadšenci do military histórie.
„Najdrahšia matka, myslím, že som dnes zažil jeden z najzvláštnejších pohľadov, aké sa kedy komu podarili vidieť. Okolo 10.hodiny rannej som nazeral cez okraj zákopu, keď som zazrel dvoch Nemcov, ktorí vyliezli zo svojich línií a mávali rukami...”, tak začína list kapitána A. D. Chatera z druhého bataliónu Gordonských horalov na západnom fronte.
Veliteľstvo si na podobné bračekovanie nepotrpí a tiež sa neskôr v prvej i druhej svetovej vojne nič podobné neopakovalo. Na Vianoce roku 1914 však išli všetky rozkazy bokom a do prímeria sa zapojilo až 100 tisíc prevažne britských a nemeckých vojakov. K zázraku došlo najprv v okolí belgického mestečka Ypres a postupne sa rozšíril. Iniciatíva vraj prišla z nemeckej strany. Zákopy ozdobili stromčekmi a sviečkami. Nemci z tamojších saských plukov hovorili dobre anglicky, zastavili streľbu, začali písať, čo Briti opätovali, a postupne došlo aj na výmenu pár slov. A ako sa hovorí: Slovo dalo slovo... až z toho bola kúzelná Tichá noc.
Celé mesiace počúvate len rachot guľometov, hvízdanie guliek a zrazu: Veselé Vianoce! Územie nikoho sa na konci roku 1914 premenilo na neplánované miesto vianočných osláv. Vojaci si pripravili spoločné omše, spievali, pili, vymieňali si darčeky, cigarety alebo konzervy. Briti a Nemci, všetci dohromady oslavovali, a dokonca hrali spomínaný futbal. Dohľadať idú dokonca záznamy niektorých zápasov, kedy napríklad 133. Kráľovský saský regiment porazil Škótov 3:2.
Prímerie nebolo zďaleka všade, ale aj 100-tisíc vojakov je dosť na to, aby sa boje na chvíľu ochromili. Muži sa navzájom spoznali, potriasli si osobne rukami, hovorili spolu... to všetko stačilo na to, že ani po Štedrom dni nechceli pokračovať v útokoch. Niekde sa zvuky vojny naozaj ozvali už nasledujúci deň, ale na mnohých miestach západného frontu trvalo prímerie až do Nového roka.
Sme si istí, že niektorí vojaci by uvítali Tichú noc už navždy. To sa bohužiaľ nestalo. Vianočná rozprávka mala svoj koniec. Aspoň do 1. pápež Benedikt XV. počas prvej svetovej vojny vyzval bojujúce strany na zmier aspoň v čase prichádzajúcich Vianoc. Jeho posolstvo velenie aj vlády jednoducho neakceptovali. Na Štedrý deň 1914 sa bojovalo ďalej. Niečo sa však zmenilo. Na viacerých úsekoch bolo s príchodom noci tichšie, zaznievali len osamelé výstrely. Utíchli aj delá, zaduneli iba občas.
Britskí vojaci si v zákopoch otvárali balíčky. Nemeckí vojaci si vyzdobili provizórne stromčeky a z diaľky bolo na nich vidno horieť sviečky. Chladným vzduchom sa zrazu začali niesť povedomé tóny piesne, ktorú poznali od detstva. Keď Nemci dospievali, zrazu počuli anglickú verziu Silent Night z druhej strany. Viacero veteránov spomína na to, že si takto medzi sebou vymenili zopár repertoárov. Na 1. sviatok vianočný sadla v oblasti jemná hmla. Na viacerých úsekoch sa však stále nebojovalo. Zo zákopov na oboch stranách vykúkali zvedaví muži. Snažili sa zistiť, ako sa veci majú po nečakane peknej noci, ktorú niektorí zažili. Velitelia na oboch stranách rozmýšľali, čo ďalej. K rozkazu sa však nedostali, pretože v tej chvíli sa už zo zákopov škriabali takmer všetci. Z dier povyliezali s rukami mierne nad hlavou. Obe „delegácie“ si išli naproti. Schôdzky medzi ostnatými drôtmi vyzerali rôzne. Nasledovali opatrné pozdravy, podania rúk. Niekde sa len porozprávali; inde si spolu upiekli prasa; spoločne pochovali svojich mŕtvych; na jednom úseku Nemci dokonca venovali Angličanom niekoľko sudov piva. Bolo to niečo ako zázrak. Duchu týchto Vianoc mieru počas vojny sa nič nevyrovnalo… Zhŕňujú to spomienky britského vojaka Georgea Eadeho: „Nemec mi trasúcim sa hlasom pošepkal: dnes sme mali mier, ale od zajtra budete bojovať za svoju krajinu a ja za moju. Veľa šťastia.“ Potom sa potichu vrátil na svoju stranu.
Fronty prvej svetovej vojny boli v decembri 1914 peklo na zemi. Bahno, zákopy, mráz, smrť na každom kroku. A potom sa stalo niečo, čo nik nečakal... a čo dodnes pôsobí ako malý zázrak uprostred jedného z najkrvavejších konfliktov v dejinách.
Vianoce na Východnom fronte
Východný front nezažil v zime 1914 - 1915 žiadne vianočné prímerie. Dôvod bol veľmi jednoduchý - obe znepriatelené strany neoslavovali Vianoce v rovnakom čase. Zatiaľ čo v Rakúsko-Uhorsku aj v Nemecku sa riadili gregoriánskym kalendárom, tak v Rusku platil kalendár juliánsky. V dôsledku toho na východnom fronte prebiehali boje aj 24. - 25. decembra 1914 počas vianočných sviatkov podľa gregoriánskeho kalendára, tak aj 6. - 7. januára 1915, v termíne Vianoc podľa juliánskeho kalendára. Na prelome rokov 1914 - 1915 neboli Vianoce v Karpatoch sviatkami teda pokoja a lásky ani pre jednu z bojujúcich strán. V oboch uvedených vianočných dňoch sa línia frontu už dotýkala aj územia súčasnej Slovenskej republiky. Tiahla sa hlavným hrebeňom Karpát od sedla Dujava cez Dukliansky priesmyk až k Lupkovskému priesmyku.
Zázrak, ku ktorému došlo na prvé vojnové Vianoce v roku 1914 na časti Západného frontu sa v takom rozsahu už nikde a nikdy až do podpisu prímeria dňa 11. novembra 1918 neopakoval. Len počas vianočných sviatkov v nasledujúcom roku 1915 sa na Západnom fronte vyskytlo niekoľko lokálnych prípadov prerušenia paľby.
Krvavé boje na východe Slovenska
Na Vianoce roku 1914 sa na Východnom fronte bojovalo rovnako ako po ostatné dni. Vojnové udalosti, ktoré zasiahli aj územie dnešného Slovenska na sklonku roka 1914 boli iba predzvesťou apokalypsy, ktorá tento región zasiahla v roku 1915. V priebehu týchto bojov padlo alebo v dôsledku zranení zomrelo 45 500 vojakov rakúsko-uhorskej, nemeckej a ruskej armády. Ďalších cca 250 tisíc vojakov bolo na našom území ranených alebo zajatých. Mlčiacim mementom týchto tragických vojnových obetí je 236 vojenských cintorínov na východe našej vlasti, predovšetkým v okresoch Prešovského kraja. A treba mať na pamäti, že hrôzy počas zimných bojov v Karpatoch boli len jednou epizódou svetovej drámy. Prvá svetová vojna patrila k najkrvavejším udalostiam histórie ľudstva. Počas viac ako štyri roky trvajúceho konfliktu zahynulo najmenej 9 miliónov vojakov a približne 5 miliónov civilistov. A keď skončila, svet, ktorý po sebe zanechala, bol úplne iný ako ten v letných mesiacoch roku 1914.