Pojmy „veniec víťazstva“ a „koruna slávy“ majú hlboké historické, kultúrne a náboženské korene, ktoré siahajú od starovekého Grécka až po súčasné tradície. Symbolizujú triumf, česť, nesmrteľnosť a duchovné odhodlanie.
Pôvod a symbolika vencov
Slovo „veniec“ je odvodené od starého anglického slova „wriða“ („navíjať, viazať“). Titul Štefan (po slovensky Štefan) sa odvodzuje od gréckeho slova στέφανος (stefanos), ktoré znamená „ovenčený“ alebo „korunovaný“.
V starovekom Grécku bol veniec čestným odznakom úradníkov alebo vojakov ako odmena za ich služby. Nosil sa počas osláv ako symbol veselosti, alebo v chrámoch na počesť bohov. V neposlednom rade dostávali veniec atléti za víťazstvo v hrách alebo v súťaži. Uvitý bol najčastejšie z dubových vetvičiek, brečtanu, petržlenu, vavrínu, myrty alebo olivovníka.
V gréckej a rímskej kultúre znamenali vence slávu, víťazstvo a požehnanie. Samotný veniec je kruhom bez začiatku a konca, ktorý je spojený s večnosťou a nesmrteľnosťou.
Výroba vencov má v ľudskej histórii dlhoročnú tradíciu. Vence boli vyrobené ako koruny na počesť a ochranu ich nositeľov, rovnako ako vence na dvere určené na ochranu a zdobenie domov po celý rok.
Vavrínový veniec: Mýty, história a odkaz
Vavrín, po latinsky Laurus nobilis, je stredomorský krík pôvodom z Ázie. Antickí Gréci ho zasvätili pohanskému božstvu svetla, umenia a liečiteľstva Apolónovi. Postaral sa o to boh lásky Eros, v rímskej kultúre Amor alebo Cupido.
Apolón sa Erosovi vysmieval, boh lásky si z neho preto vystrelil. Apolónovi uštedril šíp, vďaka ktorému sa zamiloval do Dafné, nymfu však zranil iným šípom, tým, ktorý lásku nenávratne hubí. Roztúžený Apolón prenasledoval Dafné, kam len mohol. Zúfalá nymfa požiadala o pomoc svojho otca, riečneho boha Penea. Aby ju zachránil pred zvodmi jasnozrivého boha, premenil dcéru na vavrínový strom. Odvtedy nosí vavrín v Grécku meno Δάφνη. Počestnosť nymfy fascinovala prvých kresťanov, ktorí v nešťastnej bytosti videli personifikáciu puritas, čistoty.
Apolón očarený Erosovým šípom túžil po Dafné dňom i nocou a na znak svojej oddanosti začal nosiť na hlave veniec z vavrínových listov. Vavrínom boli podľa Apolónovho vzoru korunovaní triumfátori na bojových vozoch, športovci s mramorovými telami a virtuózi na strunách slova, básnici. Staroveké národy kládli vždyzelené vetvičky na hlavu bohyne víťazstva Victorie, po grécky Νίκη.
Niet preto divu, že v európskych jazykoch sa v postantickom svete usalašilo slovné spojenie vavrínový veniec. Fosíliou víťazných vavrínov je termín laureát (laureatus), ktorým označujeme úspešného absolventa štúdia, víťaza prestížnej súťaže či osobnosť poctenú ocenením za celoživotné dielo. Laureát značí ovenčený vavrínom. V verbálnom rybníku latinčiny však pláva príbuzné adjektívum laurifer - nositeľ vavrínu.
Stredovekí bakalári si pripínali na odev bobuľku z bobkového listu, aby dali na známosť, že prvé tri schodíky na rebríku vzdelania (gramatiku, rétoriku a dialektiku) už majú za sebou. Bobuľa sa po latinsky povie baca a zo „zásnub“ tohto podstatného mena so starým známym laureatus sa narodil termín baccalaureatus, bakalár. Ten, kto si z voňavej a sviežej vavrínovej koruny zaslúžil (zatiaľ) iba bobuľku. Slovenský okrídlený výraz "žiadny bakalár nesmie zaspať na vavrínoch" varuje pred pýchou a lenivosťou, lebo kto sa cíti dokonalý, necíti potrebu na sebe pracovať. Kľúčom k bráne poznania sú zvedavé otázky, lebo pýtať sa je väčším umením, než odpovedať.
V staroveku povstali veštby a predikcie z "canan nebuly" - sivej hmly nevedomosti. V známej veštiarni v Delfách sedávala na trojnožke veštkyňa Pýtia. Pýtia žuvala v ústach lístočky vavrínu, ktoré múdrych korunujú a nemúdrych klamú. Keď budete najbližšie listovať v kuchárskych knihách starých materí a svoje dobroty ozdobíte vavrínovými lístkami, spomeňte si na to, že v tejto nenápadnej rastlinke drieme kus antických dejín. V krvi martýrov za Krista si dali bozk vavrín básnikov s vavrínom víťazov. Laudis laurus verum laudet Deum, vavrín chvály nech pravého Boha chváli.
Kresťanská symbolika vencov
V kresťanstve sú vence znakom víťazstva nad smrťou. V cirkevnej terminológií sa používa výraz „koruna mučeníctva“ respektíve „veniec mučeníctva“.
Symbolom duchovnej prípravy na slávenie Vianoc, adventu, je v kresťanskej cirkvi adventný veniec so štyrmi sviečkami. Tie sa zapaľujú postupne počas štyroch adventných nedieľ. Veniec je symbolom víťazstva a kráľovskej dôstojnosti. V Biblii sa hovorí o venci ako o prejave úcty, radosti a víťazstva. Adventný veniec vzdáva hold tomu, ktorý je očakávaný a prichádza zároveň ako víťaz, kráľ a osloboditeľ. Sviečky na adventnom venci sa zapaľujú nielen v kostoloch, ale i v kresťanských rodinách, nemocniciach či iných zariadeniach.
Známa je tradícia o adventnom venci, ktorý vyrobil začiatkom 19. storočia nemecký evanjelický pastor Johann Henrich Wichern. Pre chudobné a opustené deti zriadil útulok, ktorý nazval Drsný dom. Na tomto mieste deti nielen žili, ale učili sa aj rôzne remeslá.
Vo vlastnej záhrade nájdete veľa materiálov na vence, ako sú vždy zelené konáre, listy, bobule, šišky a ovocie, ako sú šípky. Na konci jesene a v zime nám vždy zelené konáre pomáhajú zabudnúť na zimu a urobiť krásny kontrast k akémukoľvek snehu na zemi. Stále zelené vetvy symbolizujú nádej a znovuzrodenie a sú to silné rastliny, ktoré vzdorujú zime. Aj v predkresťanských časoch ľudia v zime zdobili svoje domy a dvere borovicou, smrekom a inými vetvami, ktoré mali priniesť šťastie, požehnanie, pokoj a prosperitu.
Kresťanský život ako atletický beh
Apoštol Pavol dobre poznal istmické hry, ktoré sa konali neďaleko Korintu, a život kresťana prirovnal k atletickej súťaži. Na príkladoch bežcov, zápasníkov a boxerov vhodne znázornil odmenu, ktorú prináša dobrý tréning, dobre zamerané úsilie a vytrvalosť. Prirodzene, o týchto hrách vedeli aj kresťania, ktorým písal. Niektorí predtým nepochybne boli uprostred kričiaceho davu na štadióne. A tak Pavlove znázornenia ľahko chápali. Aj my sa zúčastňujeme behu - behu o večný život.
Pravidlá a požiadavky
Podmienky účasti na starovekých hrách boli veľmi prísne. Hlásateľ predstavoval divákom každého športovca a volal: ‚Je tu niekto, kto môže tohto muža obviniť z nejakého zločinu? Je to lupič? Je zlý a skazený v spôsobe života a v správaní?‘ Podľa knihy Archaeologia Graeca (Grécka archeológia) „žiadnemu človeku, ktorý bol neslávne známym zločincom alebo bol [blízkym] príbuzným takého zločinca, nebolo dovolené zápasiť“. Tento fakt nám pomáha pochopiť Pavlovo vyhlásenie: „Aj keď niekto zápasí v hrách, nie je korunovaný, ak nezápasí podľa pravidiel.“ (2. Timotejovi 2:5) Podobne aj my, ak chceme bežať v pretekoch o život, musíme spĺňať Jehovove požiadavky tak, že sa prispôsobujeme jeho vznešeným mravným normám uvedeným v Biblii. V tomto konaní nám najviac pomôže láska k Bohu.
Odhodenie príťaže
V starovekých hrách nezaťažoval bežcov odev ani výzbroj. „Na bežeckých pretekoch... boli súťažiaci zvyčajne celkom nahí,“ píše sa v knihe The Life of the Greeks and Romans (Život Grékov a Rimanov). To, že atléti nemali žiaden odev, im dávalo svižnosť, voľnosť pohybu a obratnosť. Nemrhali energiou na zbytočnú príťaž. Pravdepodobne toto mal Pavol na mysli, keď hebrejským kresťanom písal: „Odložme tiež všetku príťaž...“
Aké príťaže nás môžu brzdiť v pretekoch o život? Jednou by mohla byť túžba zhromažďovať si nadbytočné hmotné veci alebo udržiavať si nákladný životný štýl. Niektorí azda v bohatstve hľadajú bezpečie alebo sa naň dívajú ako na zdroj šťastia. Taká nadbytočná „záťaž“ môže bežca spomaliť do tej miery, že Boh ho nakoniec ani nebude veľmi zaujímať. (Lukáš 12:16-21) Večný život sa azda začne javiť ako nejaká vzdialená nádej. V Kázni na vrchu Ježiš povedal: „Nikto nemôže byť otrokom dvoch pánov; pretože alebo bude jedného nenávidieť a druhého milovať, alebo sa bude jedného pridŕžať a druhým pohŕdať. Nemôžete byť otrokmi Boha a bohatstva.“ Po tom, ako poukázal na skutočnosť, že Jehova sa stará o potreby živočíchov a rastlín a že ľudia majú oveľa väčšiu cenu, nabádal: „Teda nikdy nebuďte úzkostliví a nehovorte: ‚Čo máme jesť?‘ alebo ‚Čo máme piť?‘ alebo ‚Čo si oblečieme?‘ Lebo o to všetko sa dychtivo usilujú národy. Veď váš nebeský Otec vie, že to všetko potrebujete.
Vytrvalosť a odmena
Nie všetky staroveké bežecké preteky boli krátkym šprintom. Jedny preteky, nazývané dolichos, boli behom asi na 4 kilometre. Bola to náročná skúška sily a vytrvalosti. Podľa jednej tradície v roku 328 pred n. l. atlét menom Ageas po víťazstve v týchto pretekoch bežal celou cestou do svojho domovského mesta Argos, aby oznámil svoje víťazstvo.
Aj kresťanský beh je behom na dlhú vzdialenosť, ktorý je skúškou našej vytrvalosti. V týchto pretekoch je potrebné vytrvať až do konca, aby sme získali Jehovovo schválenie a cenu večného života. Pavol tento beh takto bežal. Krátko pred koncom svojho života mohol napísať: „Bojoval som znamenitý boj, beh som dokončil, vieru som zachoval. Odteraz je pre mňa vyhradená koruna spravodlivosti.“ (2. Timotejovi 4:7, 8) Tak ako Pavol, aj my musíme dobehnúť „až do cieľa“. Ak by sme stratili vytrvalosť len preto, že beh je o čosi dlhší, ako sme spočiatku očakávali, nezískali by sme odmenu.
Víťazi starovekých gréckych atletických súťaží dostávali veniec, ktorý bol obyčajne zhotovený z lístia stromov a ozdobený kvetmi. Na pýthijských hrách dostali víťazi veniec z vavrínu. Na olympijských hrách dostali veniec z listov divej olivy, zatiaľ čo na istmických hrách dostali veniec z pínie. „Na zvýšenie zápalu súťažiacich,“ poznamenáva istý biblický učenec, „vence, odmena za víťazstvo, a palmové ratolesti ležali počas súťaže na mieste, kde ich mohli dobre vidieť, na trojnožke alebo na stole umiestnenom na štadióne.“ Pre víťaza bolo nosenie venca znakom veľkej cti.
Majúc toto na mysli, položil Pavol svojim korintským čitateľom otázku: „Neviete, že bežci na pretekoch bežia všetci, ale iba jeden dostane cenu? Bežte tak, aby ste ju dosiahli... Oni to však robia preto, aby dostali porušiteľnú korunu, ale my neporušiteľnú.“ (1. Korinťanom 9:24, 25; 1. Petra 1:3, 4) Dnes väčšina kresťanských bežcov nie je pomazaná Bohom, aby boli jeho duchovnými synmi, a nemá nebeskú nádej. Nebežia o cenu nesmrteľnosti. Ale Boh aj im predkladá neporovnateľnú cenu. Je ňou večný život v dokonalosti na rajskej zemi pod vládou nebeského Kráľovstva.
Nech už sa kresťanský bežec usiluje o ktorúkoľvek cenu, mal by bežať s väčším odhodlaním a s väčšou vervou než hociktorý bežec v nejakej atletickej súťaži. Aký názor by mal mať kresťanský bežec na lákadlá tohto sveta, keď má pred sebou takú neporovnateľnú cenu? Taký, aký mal Pavol, ktorý povedal: „Naozaj to aj všetko považujem za stratu pre vynikajúcu hodnotu poznania Krista Ježiša, svojho Pána. Preňho som zniesol stratu všetkého a považujem to za množstvo smetí.“ Ako usilovne preto Pavol bežal! „Bratia, ešte o sebe neuvažujem, akoby som to už bol uchopil. Ide však o jedno: Zabúdam na veci za sebou a siaham po veciach pred sebou, snažím sa o cieľ, cenu.“ (Filipanom 3:8, 13, 14) Pavol bežal so zrakom pevne upretým na cenu.
Na starovekých hrách sa šampióni tešili všeobecnému obdivu. Písali o nich básnici a sochári robili ich sochy. Historička Věra Olivová hovorí, že sa „kúpali v sláve a tešili sa nesmiernej popularite“. Ktorý „šampión“ dáva najznamenitejší príklad kresťanom? Pavol odpovedá: „S vytrvalosťou bežme preteky, ktoré sú nám predložené, hľadiac uprene na Ježiša, Hlavného Sprostredkovateľa a Zdokonaľovateľa našej viery. Pre radosť, ktorá mu bola predložená, zniesol mučenícky kôl, pohrdol pohanou a posadil sa po pravici Božieho trónu.“ (Hebrejom 12:1, 2)
Áno, ak máme v našich pretekoch o večný život zvíťaziť, je potrebné uprene hľadieť na náš Vzor, na Ježiša Krista. Môžeme to robiť pravidelným čítaním správ v evanjeliách a rozjímaním o tom, ako ho môžeme napodobňovať. Také štúdium nám pomôže pochopiť, že Ježiš Kristus bol poslušný Bohu a vytrvalosťou dokázal kvalitu svojej viery. Pochopiteľne, Ježišovou najvynikajúcejšou vlastnosťou bola láska. „Nikto nemá väčšiu lásku, ako keď sa vzdá svojej duše za svojich priateľov.“ (Ján 15:13) Ježiš dal slovu „láska“ hlbší zmysel, keď nám povedal, že máme milovať aj svojich nepriateľov. (Matúš 5:43-48) Ježiš mal lásku k svojmu nebeskému Otcovi, a preto nachádzal radosť v konaní jeho vôle. (Žalm 40:9, 10; Príslovia 27:11) Keď budeme na Ježiša hľadieť ako na svoj Vzor a ako na toho, kto nám v namáhavých pretekoch o život udáva tempo, budeme podnecovaní milovať Boha a blížneho a vo svojej posvätnej službe budeme nachádzať skutočnú radosť. (Matúš 22:37-39; Ján 13:34; 1. Petra 2:21) Je potrebné, aby sme tak ako Ježiš mali zrak stále upretý na cenu vyhradenú pre všetkých, ktorí vytrvajú až do konca. (Matúš 24:13) Ak zápasíme podľa pravidiel, ak odhadzujeme každú príťaž a ak bežíme s vytrvalosťou, môžeme dôverovať vo víťazstvo. Cieľ, ktorý máme na dohľad, nás pobáda bežať ďalej!
História olympijských hier v starovekom Grécku
Vence v ľudovej tradícii Slovenska
Svadobný veniec bol súčasťou úpravy hlavy mladuchy. Pôvodne bol veniec zo živých, vždy zelených rastlín (zimozeleň, rozmarín, krušpán, myrta, asparágus) a kvetov. V 20. storočí sa začal zhotovovať z umelých kvetov a rôznych ozdôb. Súčasne sa začal dopĺňať závojom. Symbolizoval slobodný stav a panenstvo mladuchy. V mnohých oblastiach Slovenska koncom 19. storočia nahradil svadobnú partu.
Príprava venca mala obradový charakter a sprevádzali ju svadobné piesne družíc. Skladanie venca spolu s nasledujúcim čepčením bolo obradovým vrcholom celej svadby. Skladaniu predchádzal tanec mladuchy, ktorého hlavným motívom bola rozlúčka so slobodou. Veniec skladal ostrým kovovým predmetom väčšinou družba, alebo družica či starejšia. Zložený veniec sa pripichol do hrady domu, kde bol až do konca svadby. Niekde veniec družbovia ukradli a ženích si ho musel vykúpiť. Často sa priamo do venca vyberali peniaze pre mladuchu. Veniec mladuchy slúžil ako magický prostriedok na zabezpečenie vydaja družíc, ktoré si ho preto dávali na hlavu. Chránili ho pred nepovolanými, lebo pomocou neho mohol niekto mladomanželom počariť. Po svadbe sa spolu s pierkom ženícha uschoval alebo spálil.
Meno Štefan a jeho spojitosť s vencom
Meno Štefan má grécky pôvod a vychádza zo slova „stéphanos“, ktoré znamená „veniec“ alebo „koruna“. V starovekých Grékoch bol veniec symbolom víťazstva, cti a slávy. Meno Štefan sa spája s odvahou, rozhodnosťou a snahou dosiahnuť vysoké ciele.
Srbskí vládcovia používali titul Stefan pred svojim krstným menom po nástupe na trón, ako titul na počesť prvých vládcov z dynastie Nemanjićovcov - Stefana Nemanju a Stefana II. Nemanjića prezývaného Prvokorunovaný (srbsky Prvovenčani).
V kresťanskej tradícii je Štefan známy ako prvý mučeník a patrón služobníkov cirkvi, čo jeho meno spája s odhodlaním a pevnou vierou. Na Slovensku patrí meno Štefan k tradičným a stále populárnym menám, ktoré si udržiava svoju dôstojnosť a význam.
Meniny Štefana a súvisiace tradície
Štefan oslavuje svoje meniny 26. decembra. Na Slovensku je meno Štefan spojené s oslavami druhého vianočného dňa. Tento deň je tradične venovaný zábave, návštevám a rodinným stretnutiam. V ľudovej kultúre je deň svätého Štefana časom vinšovania a žičenia. Meno symbolizuje slávu, víťazstvo a hrdosť, čo ho robí ideálnym pre tých, ktorí si cenia odvahu a čestnosť.
Známi nositelia mena Štefan na Slovensku
- Štefan Kvietik - legendárny slovenský herec
- Štefan Svitko - úspešný slovenský motocyklový pretekár
- Štefan Margita - slovenský operný spevák
- Štefan Chrappa - slovenský spisovateľ a publicista