Veľký piatok, ktorého názov sa podľa Rímskeho misála zmenil na Piatok utrpenia Pána, je pre kresťanov spomienkou na deň utrpenia, ukrižovania a smrti Ježiša Krista. Kresťania po celom svete si v tento deň pripomínajú umučenie a smrť Ježiša Krista, pričom v centre pozornosti je symbol kresťanstva - kríž. Je to deň pokánia a modlitieb, počas ktorého veriaci dodržiavajú prísny pôst a zdržiavajú sa mäsitých pokrmov.
Obrady a zvyky v Katolíckej cirkvi
V katolíckych kostoloch sa na Veľký piatok ako jediný deň v roku neslúži svätá omša a oltáre sú bez chrámového rúcha. Popoludňajšie obrady Piatka utrpenia Pána pozostávajú z bohoslužby slova, modlitby veriacich, poklony pri Svätom kríži a svätého prijímania. Na mnohých miestach v obciach a mestách Slovenska sa konajú v tento deň krížové cesty. Ľudia prichádzajú počas dňa pokloniť sa i k symbolickému Božiemu hrobu.
Veľký piatok v iných kresťanských cirkvách
Aj v gréckokatolíckej cirkvi je Veľký piatok veľký a prikázaný sviatok a deň prísneho pôstu. Podobné obrady sú aj v chrámoch pravoslávnej cirkvi na Slovensku, ktorá v tomto roku podľa juliánskeho kalendára slávi Paschu - Veľkú noc v rovnakom termíne ako ostatné kresťanské cirkvi. Za veľmi významný sviatok považujú Veľký piatok aj veriaci Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku. V kostoloch po celom Slovensku sa konajú pašiové služby Božie s Večerou Pánovou.
Rozjímanie a bdenie pri Božom hrobe
Veľký piatok a Biela sobota sú dva dni v roku, keď každý z nás prichádza do kostola a pokľakne pred Božím hrobom, aby rozjímal o Pánovom utrpení a smrti, ako aj o jeho zostúpení k zosnulým. Veriaci, ponorený do modlitby, pozerá na sochu mŕtveho Krista ležiaceho v hrobe a adoruje Najsvätejšiu sviatosť, a tak s nádejou očakáva slávny deň Kristovho zmŕtvychvstania.
Ako tráviť čas pri Pánovom hrobe?
Na túto otázku dáva odpoveď obežník Kongregácie pre bohoslužbu O príprave a slávení veľkonočných sviatkov z roku 1988: „Odporúča sa spoločne sláviť posvätné čítanie a ranné chvály v Piatok umučenia a smrti Pána a na Bielu sobotu.“ V mnohých farnostiach je rozšírený zvyk, keď sa veriaci spoločne stretávajú a pod vedením kňaza sa modlia nejakú časť liturgie hodín, tak ako to odporúčajú smernice na slávenie Veľkonočného trojdnia.
Okrem toho sa vo viacerých farnostiach organizuje na Veľký piatok modlitba krížovej cesty, ktorá je veľmi vhodnou pobožnosťou na tento svätý deň; môže sa konať verejne, ale aj súkromne. V Kristovej hrudi plápolal božský oheň a pohýnal ho na ceste spásonosného utrpenia. Pre kresťanskú spiritualitu je krížová cesta obrazom putovania, obrazom našej cesty životom, keď si uvedomujeme, že cez tajomstvo kríža prechádzame z pozemského života do nebeskej vlasti. Okrem slávenia liturgie hodín a krížovej cesty je množstvo iných pobožností a modlitieb, ktoré si môžeme vykonať aj súkromne, keď zotrvávame v adorácii pri Božom hrobe.
Modlitba chvály a poďakovania
Modlitba, napísaná vo forme chvály a poďakovania Pánovi Ježišovi za všetko, čo pre nás musel vytrpieť, nás ponára spolu s Ježišom do bolestnej udalosti jeho mučenia: „Chvála ti, môj Pane, Ježišu Kriste, za to, že si trpezlivo dovolil, aby ťa priviazali k stĺpu, neľudsky zbičovali, zakrvaveného priviedli pred Pilátovu súdnu stolicu..."
Cesta Sedembolestnej Panny Márie
Medzi pobožnosti, ktoré si možno vykonať na Veľký piatok - či už súkromne alebo verejne - patrí Cesta Sedembolestnej Panny Márie. Je to práve Bolestná Panna, ktorá sa úzko spája s Ježišom v jeho súžení. Táto pobožnosť je vytvorená na základe modelu krížovej cesty a má sedem zastavení:
- Mária prijíma vo viere Simeonovo proroctvo (porov. Lk 2, 34 - 35)
- Mária uteká s Ježišom do Egypta (porov. Mt 2, 13 - 14)
- Mária hľadá v Jeruzaleme strateného Ježiša (porov. Lk 2, 43 - 45)
- Mária sa stretá s Ježišom na ceste na Kalváriu (porov. Lk 23, 26 - 27)
- Mária stojí pri kríži svojho Syna (porov. Jn 19, 25 - 27)
- Mária berie do svojho lona Ježiša zloženého z kríža (porov. Mt 27, 57 - 59)
- Mária zveruje hrobu Ježišovo telo v nádeji na vzkriesenie (porov. Jn 19, 38-42)
Rovnako ako krížová cesta, aj táto pobožnosť sa začína úvodnou a končí sa záverečnou modlitbou. Každé zastavenie pozostáva z úvodného zvolania, z biblického čítania a z litániových prosieb spolu s modlitbou. Bolesť Panny bola spôsobená tým, že ľudia odmietli jej Syna, preto aj cesta jej bolestí, ktorú prežívame spolu s ňou, nás ustavične odvoláva na tajomstvo Krista, trpiaceho služobníka Pána, odmietnutého svojím ľudom.
Sedem Kristových slov na kríži
Jedna zo schém rozjímaní s názvom Sedem Kristových slov na kríži ponúka úvahy o siedmich slovách, ktoré Ježiš vyslovil z kríža:
- „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“ (Lk 23, 34)
- „Dnes budeš so mnou v raji“ (Lk 23, 43)
- „Hľa, tvoj syn! Hľa, tvoja matka!“ (Jn 19, 26 - 27)
- „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27, 46)
- „Žíznim“ (Jn 19, 28)
- „Je dokonané“ (Jn 19, 30)
- „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Lk 23, 46)
Aj my v tichosti duše opakujeme Ježišove posledné slová a prosíme: Pane, odpusť mi, ako i ja odpúšťam; spomeň si na mňa v svojom kráľovstve; ďakujem ti za tvoju Matku, ktorá je aj mojou Matkou; zachráň ma, Pane; daj mi z prameňa živej vody; ďakujem ti za dielo vykúpenia; do tvojich rúk porúčam svojho ducha. Texty meditácií vychádzajú zo slov evanjelií a prenášajú nás na Golgotu, aby sme rozjímali o krvi a vode, ktoré vytiekli z Ježišovho boku a ktoré sú pre nás symbolom Eucharistie a krstu.
Stráž pri Ježišovom hrobe
Stráž pri Ježišovom hrobe je názov tretej meditácie. V nej rozjímame o gestách farizejov, ktorí žiadali Piláta strážiť Ježišov hrob. Báli sa mŕtveho Ukrižovaného, preto zapečatili jeho hrob a postavili k nemu vojakov, aby ho strážili. Veľkňazi a farizeji si totiž jasne uvedomovali Ježišove slová o zničení a znovupostavení chrámu, ktorými predpovedal svoje zmŕtvychvstanie.
Ježišovo zostúpenie k zosnulým
V poslednej meditácii uvažujeme o Ježišovi, ktorý zostúpil k zosnulým. O tejto téme sa veľmi málo hovorí, hoci ide o článok našej viery. On, nový Adam, zostúpil do ríše mŕtvych, aby vyslobodil z väzenia smrti duše spravodlivých. V tejto meditácii čítame úryvok z Posvätného čítania Bielej soboty zo starobylej homílie na Svätú a Veľkú sobotu: „Boh v tele zomrel a otriasol ríšou zosnulých. Áno, Boh a jeho Syn idú vyslobodiť z múk uväzneného Adama a s ním uväznenú Evu.“
Súkromná adorácia
Súkromná adorácia pred Božím hrobom, pred vystavenou Najsvätejšou oltárnou sviatosťou sa koná vždy v tichosti; každý rozjíma sám, a to najmä na Bielu sobotu, keď sa nekonajú verejné pobožnosti. Pri pohľade na sochu mŕtveho Ježiša a pri adorácii Najsvätejšej oltárnej sviatosti každý z nás predkladá Pánovi svoje osobné úmysly a vyslovuje modlitby a poďakovania.
OBRADY VEĽKÉHO PIATKU - 2. 4. 2021
Plaščenica: symbolika a historický vývoj
„Ctihodný Jozef sňal z Kríža tvoje prečisté telo.“ V centre obradov Veľkého piatku stojí Plaščenica. Táto ikona Krista ležiaceho v hrobe sa stala neoddeliteľnou súčasťou obradov večierne Veľkého piatku a utierne Veľkej soboty. Počas týchto obradov prejavujeme Plaščenici osobitnú verejnú úctu a poklonu.
Pôvod a význam Plaščenice
Používanie a uctievanie Plaščenice na bohoslužbách Veľkého piatku a Veľkej soboty takým spôsobom, ako sa to praktizuje v súčasnosti, je relatívne nedávne; je staré sotva pár stoviek rokov, no jeho pôvod siaha k samotnej smrti Ježiša Krista. Plaščenica symbolizuje plachtu či plátno, do ktorého bolo zavinuté Kristovo mŕtve telo, keď bolo uložené do hrobu.
Samotná Plaščenica ako bohoslužobný predmet sa vyvinula z liturgickej prikrývky spravidla štvorcového (alebo obdĺžnikového) tvaru, tzv. „vozduchu“, ktorým bývajú pri božskej liturgii zakryté sväté dary (najprv na žertvenníku a potom aj na prestole). Plaščenica je obdĺžnikové plátno s vyobrazením mŕtveho tela Ježiša Krista v hrobe alebo je na nej znázornená celá scéna snímania z kríža a uloženia do hrobu. V súčasnosti býva na Plaščenici okrem ikony Krista v hrobe zobrazená aj Panna Mária, Jozef z Arimatei a nábožné ženy, ktoré boli prítomné na pohrebe Ježiša Krista.
Historický kontext uctievania
V prvých storočiach si kresťania v Jeruzaleme uctievali na Veľký piatok drevo kríža, ktoré začiatkom 4. storočia objavila svätá Helena, matka cisára Konštantína. Obrad uctievania Kríža nám zaznamenala pútnička zo 4. storočia Silvia Akvitánska. Na Veľký piatok vyšli na Golgotu, biskup držal pred sebou drevo Kríža a veriaci ho uctievali bozkom a hlbokou poklonou. Tento zvyk uctievať si svätý Kríž na Veľký piatok bol neskôr prevzatý z Jeruzalema aj do Byzantskej cirkvi.
Na Veľký piatok na utierni po piatom strastnom evanjeliu biskup (alebo kňaz) vyniesol zo svätyne zaprestolný kríž a postavil ho uprostred chrámu. Pri slovách „klaniame sa tvojim strastiam Kriste“ robili kňaz a veriaci tri veľké poklony a bozkom si uctievali kríž. Pod vplyvom Východnej Cirkvi bolo uctievanie svätého kríža na Veľký piatok zavedené v polovici 7. storočia. V 16. storočí sa udomácnil zvyk niesť Plaščenicu s vyobrazením scény ukladania do hrobu počas vchodu s Evanjeliom po veľkom chválospeve na Veľkú sobotu. V tom istom storočí dostáva plátno s ikonou Ježiša Krista definitívne názov Plaščenica, pričom jej používanie sa ďalej rozvinulo aj v 17.-18. storočí.
Procesie a rituály s Plaščenicou
Plaščenica nebola pôvodne zavedená do obradov večierne Veľkého piatku a utierne Veľkej soboty nejakým osobitným predpisom, ale udomácnila sa v bohoslužbách na základe praxe Cirkvi.
Podľa Typikona o. Doľnyckeho
Obrad vynášania a uloženia Plaščenice, podľa Typikona o. Doľnyckeho sa konal v katedrálnych chrámoch Haliče takto: na večierni Veľkého piatku, počas spevu stichiry na stichovných „Ty, ktorý sa odievaš svetlom ako rúchom…“ sa konala procesia okolo chrámu s Plaščenicou, ktorú niesli - držiac ju za štyri konce - kňazi alebo starší farníci. Po procesii uložili Plaščenicu na osobitný vopred pripravený stôl v strede cerkvi. Na konci večierne počas trojitého spevu „Ctihodný Jozef (Blahoobraznyj Josif)“ všetci na kolenách pristupovali k Plaščenici a nábožne ju bozkávali.
Otec Doľnyckij tiež uvádza, že v Haliči bolo zvykom pri procesii s Plaščenicou niesť aj sväté tajiny (Eucharistiu), ktoré boli následne vystavené k úcte v Božom hrobe, alebo na prestole. Tiež poznamenáva, že tento zvyk bol prevzatý z latinskej Cirkvi. Zvyk vystavovať Eucharistiu pri Plaščenici sa však nezhoduje s duchom Veľkého piatku, ani s duchom Východnej Cirkvi. Plaščenica je práve symbolom Ježiša Krista v hrobe, takže tu nie je namieste verejné uctievanie Eucharistie.
Podľa Typikona o. Mikitu a prax vo východnej Európe
Typikon o. Mikitu uvádza, že na Zakarpatí nesie pri procesii Plaščenicu sám kňaz, a to na svojich pleciach, pričom ju drží obidvoma rukami na hlave a druhý jej koniec pridržiavajú dvaja ľudia. Na východnej Ukrajine a v Rusku vynášajú Plaščenicu na Veľký piatok na večierni pri speve Ctihodný Jozef (Blahoobraznyj Josif) len do stredu cerkvi a samotná procesia okolo chrámu s Plaščenicou sa koná počas Veľkého Slavoslovia na utierni Veľkej soboty. Plaščenica zostáva vystavená k úcte až do voskresnej utierne. Pred utierňou ju kňaz prenesie do svätyne a položí na prestol, ak tak neurobil na polnočnici.
Duchovný odkaz a očakávanie vzkriesenia
„Teba, ktorý sa odievaš svetlom ako rúchom, z kríža sňali Jozef s Nikodémom. Zaplakali, keď ťa videli mŕtveho, nahého a nepochovaného: „Ó, najsladší Ježiš, slnko ťa na kríži visieť videlo, preto svoju tvár mrakom zastrelo. Aj zem sa hrôzou triasla. Chrámová opona sa roztrhla. Teraz na teba hľadia naše oči. Dobrovoľne si za nás zomrel, Bože náš, ako ťa pochovať máme? Do akého plátna ťa obvinieme? Ako sa len hriešnymi rukami tvojho tela dotkneme? Dobrodinec náš, aký pohrebný sprievod ti zaspievame? Velebíme tvoje prehorké umučenie, pohreb i slávne vzkriesenie.“
Zatiaľ čo telo Máriinho Syna odpočíva v hrobe a jeho duša zostupuje do podsvetia, aby ohlásila svojim predkom bezprostredné vyslobodenie, ona, Panna, anticipujúc a zosobňujúc Cirkev, plná viery očakáva víťazstvo Syna nad smrťou.