Útok diabla a duchovný boj vo svetle kresťanskej tradície

Pokušenie a duchovný boj sprevádzajú človeka od jeho narodenia až po smrť. Kresťanská teológia vysvetľuje, ako Kristovo Vtelenie zlomilo diablovu moc nad ľuďmi a ako svätci chápali mechanizmy tohto boja.

Vtelenie Krista a víťazstvo nad zlom podľa svätého Leva Veľkého

Učenie svätého Leva Veľkého stojí na jednom z najdôležitejších pilierov kresťanskej teológie - na Vtelení. Svätý Lev zdôrazňuje, že Kristus, pravý Boh a pravý človek, „prijal skutočnú ľudskú prirodzenosť“, a preto pozná ľudskú skúsenosť zvnútra. Levova teológia stojí v protiklade k monofyzitizmu, ktorý by chcel stiahnuť Kristovu ľudskosť do božskej „absorbcie“.

Vtelenie je pre neho kľúčovou antropologickou udalosťou: Boh spája ľudstvo so sebou, čím pozdvihuje ľudskú prirodzenosť, obnovuje jej dôstojnosť a otvára človeku cestu k nadprirodzenému životu. Dôstojnosť človeka pramení z toho, že Boh sa stal človekom. Vtelenie umožňuje osobný vzťah s Bohom. Keďže Kristus nás pozná „zvnútra“, religio je pre Leva osobná čnosť - odpoveď jednotlivca Bohu, ktorý vstúpil do ľudských dejín a stal sa nám blízkym.

Podľa svätého Leva Veľkého Kristus chápe naše pokušenia, pretože prijal ľudskú slabosť (nie hriech, ale možnosť byť pokúšaný), rozumie našim bojom a dáva milosť zvíťaziť nad hriechom. Celá Levova démonológia je zasadená do jeho kristológie. Pre svätého Leva Veľkého je Vtelenie „exorcizmom vesmíru“, Kristus vstupuje do dejín, aby „odzbrojil kniežatstvá“, diabol stráca právo nad ľudskou prirodzenosťou, lebo ju Boh prijal. Kristovo Vtelenie definitívne zlomilo moc diabla.

Démonológia svätého Leva Veľkého

Svätý Lev Veľký patrí k tým cirkevným Otcom, ktorí chápu diabla nielen ako symbol zla, ale ako osobnú, inteligentnú bytosť, ktorá pozná každého človeka, pozoruje naše sklony a slabosti a prispôsobuje pokušenia konkrétnej osobe. Diabol podľa Leva neútočí chaoticky, ale strategicky: identifikuje „slabé miesto“ človeka (lat. locus fragilitatis) a útočí práve tam. Démonológia svätého Leva Veľkého je pevne zakotvená v biblicko-patristickej tradícii a tvorí dôležitý rozmer jeho učenia o vtelení, milosti a duchovnom boji.

Pre svätého Leva Veľkého je diabol osobný, inteligentný duch, nie abstraktný symbol zla. Je to padlý anjel s narušenou vôľou, protivník Boha a človeka, aktívny zvodca, ktorý pôsobí v dejinách. Diabol pozná človeka individuálne. Študuje jednotlivca, pozná jeho slabosti, dispozície a sklony. Svätý Lev Veľký hovorí, že Satan sleduje návyky každého človeka, útočí cielene, nie všeobecne, pokušenia má „šité na mieru“.

Svätý Lev Veľký zdôrazňuje, že diabol nezvádza človeka brutálnou silou, ale prekrútením prirodzených túžob. Podľa neho sa každé pokušenie začína predstieraným dobrom, hriech je narušenie poriadku, nie číre zlo; satan manipuluje motívy, aby človek videl zlo ako dobro. Toto je plne augustiniánske chápanie, v ktorom každý hriech je zneužitím nejakej dobrej veci - neporiadok, nie čisté zlo. Svätý Lev Veľký je v súlade s tradíciou Cirkvi, keď učí, že Satan manipuluje prirodzené túžby, no nevytvára ich.

Ako príklady uvádza: túžba po uznaní je dobrá, Satan ju zvrhne nakoniec na pýchu. Túžba po pokoji je dobrá - Satan ju zvrhne na lenivosť. U svätého Leva Veľkého je diabol nielen osobným protivníkom jednotlivca, ale aj protivníkom Kristovho diela. Preto sa pokúša rozvracať jednotu Cirkvi, inšpiruje herézy (nestorianizmus, monofyzitizmus), usiluje sa narušiť správne chápanie Vtelenia.

Svätý Lev Veľký však nevidí človeka ako úplne bezmocného. Podľa jeho teologických predstáv diabol môže navrhovať pokušenia, ale nemôže prinútiť človeka k hriechu. Ľudská vôľa, spolupracujúca s Božou milosťou, môže odolať. Mnoho kresťanov zažíva frustráciu: napriek svojej snahe upadajú stále do rovnakých hriechov. Svätý Lev Veľký to vysvetľuje nasledovne: diabol dobre pozná naše staré rany a preto ich znovu a znovu skúša otvárať. Ale Kristus pozná našu prirodzenosť lepšie než diabol a milosť je mocnejšia než pokušenie.

Spiritualita svätého Leva Veľkého je sakramentálna, nie moralistická. Lev Veľký, ktorý čelil herézam, zrúteniu Rímskej ríše a barbarským vpádom, učí, že najväčšia bitka sa neodohráva na hraniciach impéria, ale v každom ľudskom srdci.

• Spomeň si na svoju dôstojnosť: Človek je stvorený na Boží obraz (imago Dei) a Vtelenie obnovuje túto dôstojnosť.
• Správny vzťah k materiálnemu svetu: Nie puritánstvo, nie hedonizmus. Lev ide strednou cestou. Všetko, čo Boh stvoril, je dobré, ale musí to byť používané „rozumne a mierne“.
• Spoj svoje pokušenia s Kristovou milosťou: Človek sám pokušenie neporazí, ale v spojení s Kristom je možné „zbaviť sa otroctva hriechu“.

Rôzne pohľady na démonológiu: Od Antona Pustovníka po Ignáca z Loyoly

Démonológia štyroch svätcov - svätého Antona Pustovníka, svätého Augustína, svätého Leva Veľkého a svätého Ignáca z Loyoly - si neprotirečí, ale vzájomne sa dopĺňa. Svätý Anton Pustovník ukazuje na drámu útokov Satana; svätý Augustín vysvetľuje ich vnútornú logiku; svätý Lev Veľký odhaľuje ich personalizovanú stratégiu; no a svätý Ignác z Loyoly dáva k dispozícii praktickú metódu obrany voči týmto útokom.

Svätý Anton Pustovník (4. stor.): Diabol ako útočník cez zmysly a fantáziu

Démonológia svätého Antona Pustovníka je najviac obrazná a dramatická. V jeho teologických spisoch diabli útočia cez: telesné žiadosti, halucinácie, fantáziu a sny, strachy, hluk, vidiny. Pokušenie je chápané ako frontálna bitka, často s fyzickými pocitmi alebo víziami. Svätý Anton kladie dôraz na asketický boj, pôst, bdenie a modlitbu. Vystríha pred neustálou prítomnosťou démonov aj na tichých miestach v púšti. Víťazstvo prichádza skrze vytrvalosť, modlitbu a Kristovo meno.

V porovnaní so svätým Levom Veľkým, svätý Anton Pustovník zdôrazňuje zmyslové a psychické útoky diabla, svätý Lev Veľký kladie dôraz na morálne prekrútenie dobra. Démonológia svätého Antona Pustovníka je „bojová a konfrontačná“.

Svätý Augustín (4. - 5. stor.): Diabol ako zvodca skrze neporiadok túžob

Aj svätý Augustín razí predstavu, že diabol sa sústreďuje na skresľovanie dobra a vyvolávanie neusporiadaných túžob (cupiditas). Vplyv diabla je prepojený s hriešnosťou človeka a dôsledkami dedičného hriechu. Satan zvádza predovšetkým cez pýchu, zmyselnosť, márnivosť, intelektuálnu pýchu. Diabol nemá moc nad vôľou človeka, človek hriechy chce (súvisí to s dedičným hriechom), človek je veľmi náchylný prijať voľbu prekrúteného dobra.

Víťazstvo nad diablom je možné vďaka milosti, pokore a láske. Svätý Lev Veľký de facto rozširuje tézu svätého Augustína, že zlo je prekrútenie dobra. Svätý Augustín zdôrazňuje teológiu túžob; Lev personalizáciu pokušení.

Svätý Ignác z Loyoly (16. stor.): Diabol ako taktik a stratég

Démonológia svätého Ignáca z Loyoly je najprepracovanejšou praktickou učebnicou duchovného boja v dejinách kresťanstva. Nie je to teoretická démonológia, ale metodická analýza spôsobov, akými sa diabol snaží manipulovať ľudské myšlienky, city a rozhodnutia. Ignácov zásadný objav je, že zlí duchovia pôsobia predovšetkým zvnútra, nie zvonka. Útočia cez myšlienky, predstavy, vnútorné nálady, falošné presvedčenia, emócie, sebaklam, neútechu (smútok, pocit opustenia, úzkosť, roztržitosť), klamnú útechu (podozrivo príjemné pocity vedúce k zlu). Tu vidieť rozdiel oproti svätému Antonovi, ktorý vníma démonov skôr „zvonku“.

Svätý Ignác z Loyoly hovorí, že diabol je ako zlodej, ktorý sa chce dostať dnu potichu. Preto sa maskuje za dobré myšlienky, skrýva svoje skutočné motívy, pôsobí nepozorovane, pracuje s polopravdami a nedokonalým dobrom. Kľúčovou vetou je tvrdenie svätého Ignáca z Loyoly, že diabol chce zostať skrytý a preto je prvým krokom obrany odhalenie mechanizmu jeho pôsobenia.

Diabol je pre svätého Ignáca z Loyoly ako skúsený stratég, ktorý útočí tam, kde je človek slabý. Ako bývalý vojak podal svätý Ignác z Loyoly tri slávne prirovnania diablovej taktiky k vojenskej taktike. Pre tých, ktorí mali problém so zmyselnosťou, podal ďalšie prirovnanie: diabol je ako skúsený zvodca a milenec. Dôležité však je, že diabol je tyran. Ak človek ustúpi, zatlačí ešte viac. Keď mu však človek odolá, tlak diabla zoslabne.

Svätý Ignác z Loyoly definoval dva druhy duchovných a psychických pohybov, ktoré môže v duši človeka diabol vyvolať:

• Neútecha: Je najdôležitejším poľom pôsobenia démonov. Spôsobuje temnotu duše, zmätok, smútok bez príčiny, nechuť k modlitbe, hrubú roztržitosť, túžbu opustiť dobro, strach, paniku, nespokojnosť a pocit, že je človek opustený, pretože Boh je ďaleko.
• Falošná útecha: Zlo sa môže maskovať aj ako dobro a človek môže cítiť „sladké povzbudenie“, ktoré však nakoniec smeruje k pýche, falošnému sebavedomiu, klamu, aktivizmu, okamžitému uspokojeniu so sebou samým a nepravdivému pokoju.

Svätý Ignác z Loyoly upozorňuje, že diabol využíva s cynickou dôslednosťou staré traumy, nezahojené rany, hanbu a vinu, fantáziu, predstavy budúcich katastrof, iracionálne scenáre, vnútorné monológy ako „toto nedokážeš“ či „Boh ťa opustil“. Hovorí tiež, že diabol nemôže ovládnuť vôľu človeka, môže ju len ovplyvňovať, človek svoje rozhodnutie nakoniec robí sám. Diabol je podľa svätého Ignáca z Loyoly silný len kým človek neodhalí jeho taktiku. Preto zostavil pravidlá rozlišovania duchov, aby človek mohol rozpoznať, odkiaľ myšlienka v jeho hlave pochádza, aký duch stojí za vnútorným hnutím a kadiaľ vedie navrhovaná cesta - či k hriechu, alebo k Bohu.

Svätý Ignác z Loyoly ako vynikajúci znalec ľudskej psychiky tvrdí, že diabol útočí opačným spôsobom na ľudí, ktorí kráčajú k Bohu, a na tých, ktorí kráčajú k hriechu. Človeka smerujúceho k hriechu zlý duch upokojuje. Dáva mu pocit falošného pokoja, rozptýlenia, poskytuje mu banálne radosti, utišuje výčitky a snaží sa zabrániť mu vnímať jasne zlo. Človeka kráčajúceho k Bohu zlý duch naopak trápi. Vyvoláva v ňom smútok, únavu, pochybnosti, strach a znechutenie.

V boji proti diablovi kladie svätý Ignác z Loyoly dôraz na protitlak, vytrvalosť a odhalenie diablovho klamu. V čase neútechy radí svätý Ignác z Loyoly konať presný opak toho, čo sa zrodilo v hlave nešťastného človeka, t.j. zintenzívniť modlitbu, kajúcnosť a sebazapieranie. Útecha (consolatio) je u svätého Ignáca vnútorné duchovné hnutie, v ktorom je duša priťahovaná k Bohu, rastie v nej viera, nádej a láska, cíti hlboký pokoj, jasnosť, svetlo a radosť v Pánovi, túži po modlitbe a konaní dobra; vnútorné hnutie jasne vedie smerom k Bohu a k odvráteniu sa od hriechu. Dôležitý poznatok svätého Ignáca z Loyoly, ktorý poteší každú zbožnú dušu, kráčajúcu po úzkej a tŕnistej ceste ku spáse, je: Kristus je vždy silnejší než pokušenie - toto je základná ignaciánska istota.

Príklad duchovného boja: Svätý Ján Vianney a jeho strety s diablom

Svätý Ján Vianney, farár z Arsu, si po piatich rokoch od príchodu do Arsu všimol, že farníci žijú nábožnejšie a čestnejšie ako predtým. Veľmi sa z toho tešil, pretože od mladosti vedel, že má získavať duše pre Pána Boha a ukazovať im cestu do neba. Keď sa o to snažil a videl, že jeho práca prináša ovocie, jeho radosť nemala konca.

V Arse sa zmenili nielen obyvatelia, ale celková atmosféra. Tá zmena bola taká veľká, že do tejto malej zabudnutej dedinky začali prichádzať ľudia z blízka i ďaleka v takom množstve, že boli dané do prevádzky dokonca špeciálne spoje do Arsu. Premena Arsu sa skoro všetkým páčila, avšak bola jedna osoba, ktorá sa nevedela zmieriť s týmito zmenami. Bola to osoba, ktorá nenávidela Ars a oveľa viac nenávidela svätého farára, ktorý bol pôvodcom tejto zázračnej premeny obyvateľov Arsu. Najviac nenávidel svätého Jána Vianneyho diabol!

Svätý pán farár toľko ľudí priviedol k Pánu Bohu, že diabol to nemohol strpieť. Svätý Ján Vianney robil presne to, čo sa diablovi nemohlo páčiť: všetkým ukazoval cestu do neba. Vďaka milosti Božej robil to tak účinne, že najprv zmenil celú farnosť a potom ľudia na tisíce prichádzali k nemu na svätú spoveď. Diabol sa s tým nemohol zmieriť, preto útočil na svätého farára.

Skoro 35 rokov - od roku 1824 do 1858 diabol nenechal svätého Jána Vianneyho na pokoji. Útočil naňho zvlášť v noci, keď sa svätý farár chystal spať. Spať veľmi málo, sotva niekoľko hodín. Z kostola do fary prichádzal neskoro a vracal sa do svätyne krátko po polnoci. Už tam naňho čakali Pán Ježiš v Najsvätejšej Sviatosti oltárnej a takisto stovky penitentov na svätú spoveď. Diabol nedovolil svätému farárovi spať dokonca ani tých niekoľko hodín. Lomozil, triasol posteľou a trieskal dverami. Zo začiatku sa svätý Ján Vianney bál, lebo nevedel, čo to všetko má znamenať. Ale potom bol už pokojný.

Svätý farár sa veľmi rýchlo zorientoval, že diabol ho trápi zvlášť vtedy, keď nasledujúci deň mal prísť na svätú omšu veľký hriešnik. Občas hovoril: „Túto noc ma diabol veľmi znepokojoval. To je dobrý znak, nasledujúci deň bude dobrý lov.“ A dodával: „Diabol je hlúpy.“

Na duchovných cvičeniach, kde pomáhal spovedať, bola nasledujúcu noc lomoz taký veľký, že všetci kňazi pribehli so strachom v očiach do izby svätého farára. „To satan,“ povedal s úsmevom Vianney. „To nič. Len ľutujem, že som vás dopredu neupozornil.“ Kňazi - kolegovia s nedôverou krútili hlavami. Celý deň sa nič zvláštne nedialo. Ale aké bolo prekvapenie, keď po večernej katechéze cez celý kostol kráčal v celom okolí známy zámožný človek, o ktorom sa vedelo, že už dávno neprijímal sviatosti. Bola chytená ďalšia veľká ryba.

Boje svätého farára s diablom trvali skoro 35 rokov. Nakoniec diabol odišiel od svätého farára niekoľko rokov pred jeho smrťou. Odišiel a viac sa už nevrátil. Zrejme uznal, že nezvíťazí nad svätým farárom z Arsu, a tak aj bolo. Svätý Vianney bol nepremožiteľný, lebo bol pod ochranou Božou. Každý, kto Pána Boha prosí o pomoc v boji so zlom, nemusí sa báť diabla.

Veľký Piatok a víťazstvo Kríža

Na Veľký Piatok si pripomíname utrpenie a smrť Ježiša Krista, ktorá je zároveň konečným víťazstvom nad silami zla.

Liturgická poklona svätému krížu

Po modlitbách veriacich nasleduje slávnostná poklona svätému krížu. Kňaz, stojac pred oltárom otočený tvárou k ľudu, vezme kríž, poodhalí jeho vrchnú časť, vyzdvihne ho a začne spievať „Hľa, drevo kríža“. V speve mu pomáha diakon, prípadne spevácky zbor. Všetci odpovedajú „Poďte, pokloňme sa“. Keď dospievajú, všetci si kľaknú a chvíľu zotrvajú v tichej adorácii. Potom kňaz odhalí pravé rameno kríža, znova pozdvihne kríž a spieva „Hľa, drevo kríža“. Napokon odhalí celý kríž, pozdvihne ho a tretí raz spieva „Hľa, drevo kríža“.

Kňaz alebo diakon s posluhujúcimi, prípadne iný vhodný posluhujúci, ide k bráne kostola. Tu vezme nezahalený kríž, posluhujúci vezmú zažaté sviece a idú v sprievode cez kostol do presbytéria. Ten, čo nesie kríž, pozdvihne ho najprv pri vchode, potom uprostred kostola, napokon pred vstupom do presbytéria a spieva pritom „Hľa, drevo kríža“. Všetci mu odpovedajú „Poďte, pokloňme sa“.

Potom v sprievode dvoch posluhujúcich so zažatými sviecami kňaz alebo diakon odnesie kríž ku vchodu do presbytéria alebo na iné vhodné miesto. Tam ho položí alebo odovzdá posluhujúcim, aby ho držali. Krížu sa príde pokloniť najprv celebrujúci kňaz, ktorý si podľa okolností vyzlečie ornát a vyzuje topánky, prichádzajú akoby v procesii.

Na poklonu sa vystaví iba jeden kríž. Keď sa pre veľké množstvo veriacich nemôžu všetci jednotlivo pokloniť krížu, postupuje sa takto: Keď sa už istá časť kléru a veriacich poklonila krížu, kňaz ho vezme, stane si do stredu pred oltárom a niekoľkými slovami vyzve prítomných, aby sa spoločne poklonili krížu. Počas poklony svätému krížu sa spieva antifóna „Pane, vzdávame úctu tvojmu krížu“, impropériá, hymnus „Útulný kríž“ alebo iný vhodný spev.

Príklad spievaných impropérií:

Ó, ľud môj, čo som ti urobil? Alebo čím som ťa zarmútil? Odpovedz mi!

Z hymnu „Útulný kríž“:

Útulný kríž, najkrajší strom, ty skvost medzi stromami, všetkým sadom taký konár, kvet a plod je neznámy! Ospevujme veľký súboj, šírme slávne odkazy trámov kríža, ktorý zdolal strojcu večnej nákazy! a chce krížom zmeniť v radosť ľudský bôľ a náreky.

Po skončení poklony diakon alebo posluhujúci odnesie kríž na svoje miesto pri oltári. Oltár sa prikryje plachtou, rozprestrie sa naň korporál a pripraví sa misál. Medzitým diakon alebo (ak niet diakona) sám kňaz prijme náplecné véľum a prenesie na oltár Najsvätejšiu sviatosť najkratšou cestou z miesta, kde bola uschovaná, pričom všetci v tichosti stoja. Potom nasleduje modlitba „Otče náš“, „Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta“ a rozdávanie prijímania veriacim.

Umučenie Pána podľa Písma

Umučenie Krista je ústredným bodom viery a víťazstva nad zlom. Písmo Starého a Nového zákona o tom podáva svedectvo:

Z Knihy proroka Izaiáša (Iz 52,13 - 53,12):
„Hľa, môj služobník bude úspešný, bude povýšený, vyzdvihnutý a veľmi slávny. Ako sa mnohí nad ním zhrozili - lebo bol zohavený, že sa výzorom nepodobá človeku a vzhľadom sa neponáša na ľudí -, tak rozoženie mnohé národy. Kto uveril, čo sme hlásali? A Pánovo rameno komu sa zjavilo? Veď vzišiel pred ním ako ratoliestka, sťa koreň z vyschnutej zeme. Nemal podoby ani krásy, aby sme naň hľadeli; ani výzor nemal, aby sme po ňom túžili. Opovrhnutý bol a najposlednejší z ľudí, muž bolestí, ktorý poznal slabosť, ako niekto, pred kým si zakrývame tvár, opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili. A on niesol naše neduhy, vzal na seba naše bolesti. No my sme ho pokladali za zbitého, strestaného Bohom a pokoreného. Ale on bol prebodnutý pre naše neprávosti, pre naše zločiny strýznený. My všetci sme blúdili ako ovce, každý zahol svojou vlastnou cestou. A Pán na neho uvalil neprávosť nás všetkých. Násilným súdom ho odstránili a kto sa bude starať o jeho pokolenie? Veď bol vyťatý z krajiny žijúcich, pre hriech môjho ľudu na smrť ubitý. Pán dovolil zdrviť ho slabosťou; keď dá svoj život na zmiernu obetu, uvidí ďaleké potomstvo a jeho ruka úspešne vykoná Pánovu vôľu. Môj spravodlivý služobník ospravedlní mnohých a sám ponesie ich viny.“

Z Listu Hebrejom (Hebr 4,14-16; 5,7-9):
„Bratia, keďže máme vznešeného veľkňaza, ktorý prenikol nebesia, Ježiša, Božieho Syna, držme sa svojho vyznania. Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami; veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu. Kristus v dňoch svojho pozemského života so silným výkrikom a so slzami prednášal prosby a modlitby tomu, ktorý ho mohol zachrániť od smrti; a bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť. A hoci bol Synom, z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti; a keď dosiahol dokonalosť, stal sa pôvodcom večnej spásy pre všetkých, ktorí ho poslúchajú. Alelujový verš: Kristus sa stal pre nás poslušným až na smrť, až na smrť na kríži. Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno.“

Z Evanjelia podľa Jána (Jn 18,1 - 19,42):
„Ježiš vyšiel so svojimi učeníkmi za potok Cedron. Tam bola záhrada. Vošiel do nej on i jeho učeníci. O tom mieste však vedel aj jeho zradca Judáš, lebo Ježiš sa tam často schádzal so svojimi učeníkmi. Judáš vzal kohortu a sluhov od veľkňazov a farizejov a prišiel ta s lampášmi, fakľami a zbraňami. Ako im povedal: „Ja som,“ cúvli a popadali na zem. Ježiš odvetil: „Povedal som vám: Ja som. Šimon Peter mal meč. Vytasil ho, zasiahol ním veľkňazovho sluhu a odťal mu pravé ucho. Sluha sa volal Malchus. Ale Ježiš Petrovi povedal: „Schovaj meč do pošvy! Kohorta, veliteľ a židovskí sluhovia Ježiša chytili, zviazali ho a priviedli najprv k Annášovi; bol totiž tesťom Kajfáša, ktorý bol veľkňazom toho roka. Za Ježišom šiel Šimon Peter a iný učeník. Ten učeník sa poznal s veľkňazom a vošiel s Ježišom do veľkňazovho dvora, Peter však ostal vonku pri dverách. Potom ten druhý učeník, čo sa poznal s veľkňazom, vyšiel, prehovoril s vrátničkou a voviedol ta Petra. Stáli tam sluhovia a strážnici, ktorí si rozložili oheň, lebo bolo chladno, a zohrievali sa. Veľkňaz sa vypytoval Ježiša na jeho učeníkov a na jeho učenie. Ježiš mu odpovedal: „Ja som verejne hovoril svetu. Vždy som učil v synagóge a v chráme, kde sa schádzajú všetci Židia, a nič som nehovoril tajne. Prečo sa pýtaš mňa? Opýtaj sa tých, ktorí počuli, čo som im hovoril! Šimon Peter tam stál a zohrieval sa. Od Kajfáša viedli Ježiša do vládnej budovy. Bolo už ráno. Ale oni do vládnej budovy nevošli, aby sa nepoškvrnili a mohli jesť veľkonočného baránka. Pilát opäť vošiel do vládnej budovy. Pilát odvetil: „Vari som ja Žid? Tvoj národ a veľkňazi mi ťa vydali. Ježiš povedal: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa bili, aby som nebol vydaný Židom. Ježiš odpovedal: „Sám hovoríš, že som kráľ. Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Ako to povedal, znova vyšiel k Židom a vravel im: „Ja na ňom nenachádzam nijakú vinu. Je však u vás zvykom, že vám na Veľkú noc prepúšťam jedného väzňa. Vtedy Pilát Ježiša vzal a dal ho zbičovať. Vojaci uplietli z tŕnia korunu, položili mu ju na hlavu a odeli ho do purpurového plášťa. Ježiš vyšiel von s tŕňovou korunou a v purpurovom plášti. Len čo ho zazreli veľkňazi a ich sluhovia, kričali: „Ukrižuj! Pilát im povedal: „Vezmite si ho a ukrižujte. Keď to Pilát počul, ešte väčšmi sa naľakal. Znova vošiel do vládnej budovy a spýtal sa Ježiša: „Odkiaľ si?“ Ale Ježiš mu neodpovedal. Pilát sa ho spýtal: „So mnou sa nechceš rozprávať?! Ježiš odpovedal: „Nemal by si nado mnou nijakú moc, keby ti to nebolo dané zhora. Od tej chvíle sa Pilát usiloval prepustiť ho. Ale Židia kričali: „Ak ho prepustíš, nie si priateľom cisára. Keď Pilát počul tieto slová, vyviedol Ježiša von a sadol si na súdnu stolicu na mieste zvanom Lithostrotus, po hebrejsky Gabbatha. Bol Prípravný deň pred Veľkou nocou, okolo poludnia. Ale oni kričali: „Preč s ním! Preč s ním! Veľkňazi odpovedali: „Nemáme kráľa, iba cisára!“ Tak im ho teda vydal, aby ho ukrižovali. Sám si niesol kríž a vyšiel na miesto, ktoré sa volá Lebka, po hebrejsky Golgota. Tam ho ukrižovali a s ním iných dvoch, z jednej i druhej strany, Ježiša v prostriedku. Pilát vyhotovil aj nápis a pripevnil ho na kríž. Keď vojaci Ježiša ukrižovali, vzali jeho šaty a rozdelili ich na štyri časti, pre každého vojaka jednu. Vzali aj spodný odev. Ale tento odev bol nezošívaný, odhora v celku utkaný. Pri Ježišovom kríži stála jeho matka, sestra jeho matky, Mária Kleopasova, a Mária Magdaléna. Bola tam nádoba plná octu. Nastokli teda na yzop špongiu naplnenú octom a podali mu ju k ústam. Keďže bol Prípravný deň, Židia požiadali Piláta, aby ukrižovaným polámali nohy a sňali ich, aby nezostali telá na kríži cez sobotu, lebo v tú sobotu bol veľký sviatok. Prišli teda vojaci a polámali kosti prvému aj druhému, čo boli s ním ukrižovaní. No keď prišli k Ježišovi a videli, že je už mŕtvy, kosti mu nepolámali, ale jeden z vojakov mu kopijou prebodol bok a hneď vyšla krv a voda. A ten, ktorý to videl, vydal o tom svedectvo a jeho svedectvo je pravdivé. On vie, že hovorí pravdu, aby ste aj vy uverili. Potom Jozef z Arimatey, ktorý bol Ježišovým učeníkom, ale tajným, lebo sa bál Židov, poprosil Piláta, aby mu dovolil sňať Ježišovo telo. A Pilát dovolil. Prišiel aj Nikodém, ten, čo bol kedysi u neho v noci. Priniesol asi sto libier zmesi myrhy s aloou. Vzali Ježišovo telo a zavinuli ho do plátna s voňavými olejmi, ako je u Židov zvykom pochovávať. V tých miestach, kde bol ukrižovaný, bola záhrada a v záhrade nový hrob, v ktorom ešte nik neležal.“

Ochrana pred zlom

Svätý Filip Neri uviedol, že diabol sa pokúsil útočiť na neho aj počas odpočinku, kedy sa snažil Filipa z Neri oslabiť hroznými snami. Svätý Filip však vždy vedel presne, čo má urobiť. Svätý Filip z Neri uviedol, že diabol nenávidí Pannu Máriu, ktorá je dokonalým príkladom vernosti k Bohu, a práve Panna Mária je tŕňom v diablových plánoch a narúša jeho pôsobenie.

Aj pápež František nás povzbudzuje, aby sme sa modlili starobylú krásnu a dôležitú modlitbu k svätému Michalovi archanjelovi.

Modlitba k svätému Michalovi archanjelovi:
Svätý Michal archanjel, ochraňuj nás v boji proti zlu a úkladom diabla. Pokorne prosíme, nech mu Boh ukáže svoju moc. A ty, knieža nebeského vojska, Božou mocou zažeň do pekla satana a iných zlých duchov, ktorí sa na skazu duší potulujú po svete.

tags: #velkonocny #piatok #utok #diabla