Mesto Partizánske má svoj nový drevený betlehem, ktorý zaujal miesto v mestskej fontáne. V kontexte obce Veľké Uherce sa pojem „betlehem“ viaže na unikátny architektonický skvost - miestny kaštieľ, ktorý bol v minulosti pre svoj nezvyčajný neogotický sloh s nadsázkou označovaný neprajníkmi práve týmto názvom.
História obce Veľké Uherce
Prvé zmienky a názov
Obec Veľké Uherce má bohatú históriu, ktorej minulosť siaha až do praveku. Podľa archeologických výskumov v chotároch obcí Veľké a Malé Uherce bolo praveké výšinné sídlisko nazývané Hradisko a blízko neho praveké sídlisko Podhradie. Povrchové nálezy trojrozmerných pamiatok z oboch týchto lokalít pod vrchom Šípok dosvedčujú, že boli osídlené už na konci doby železnej (halštatskej). Nachádzalo sa tu sídlisko púchovskej kultúry z konca doby laténskej a začiatkom rímskych provincií na strednom toku Dunaja.
V minulosti mala obec (osada) názvy Vgrich, Vgruch, Vgroch, Vgrouch, Vgrot, Ugrouch, Nogvgrouch, Nog Ugrouch, Nagy Ugrócz aj Gross Ugrócz. Názov Uherce dostala po Uhercoch-Uhroch-teda Maďaroch, ktorí tu boli usadení v starej slovenskej osade pri potoku Drahožica za panovania kráľa Bélu I. ako strážna jednotka starého Uhorska. Prvá uznaná písomná zmienka o Veľkých Uherciach je zo dňa 27. novembra 1274. Originál tejto latinsky písanej listiny je v štátnom archíve v Brne. Uvádza sa v nej, že osadu Veľké Uherce daroval kráľ Ladislav IV. magistrovi Štefanovi Čákovi, strýkovi Matúša Čáka Trenčianskeho. Prvá známa pečať obce je z roku 1646. V roku 1351 bola obec spomínaná pod názvom Nog-Ugrough v darovacej listine kráľa Ľudovíta Veľkého.
Obec sa nachádza na severozápadnom úpätí pohoria Tribeč, v doline Drahožice, ľavostranného prítoku Nitry. Už v roku 1246 o obci nachádzame zmienku pod názvom Vgruch. Koncom 17. storočia sa tu viackrát konali župné zasadnutia. Katolícky kostol bol postavený začiatkom 14. storočia, pričom bol mnohokrát prestavaný, no dodnes si zachoval niečo z obdobia gotiky.
Zámok - protiturecká pevnosť
Turecké útoky boli dôvodom výstavby pevnostnej stavby - zámku - nad Veľkými Uhercami. Nepoznáme staviteľov ani finančníkov, len sa predpokladá, že ho stavali z kráľovských príjmov. Doteraz je poznať štvorcový základ tejto pevnosti, o ktorej osudoch sa veľa nevie. Po sto rokoch prestalo turecké nebezpečenstvo a zámok spustol, murivo sa použilo na iné účely a v súčasnosti ho pripomína iba trávnatý základ a hon Pod zámkom v obvode Strakovej. V chotári obce sú ešte dodnes viditeľné zrúcaniny niekdajšej protitureckej pevnosti.
Kaštieľ Veľké Uherce: Od renesancie po neogotiku
Počiatky kaštieľa a raní majitelia
Menšie majetky v obci mali rodiny Révayovcov, Kubíniovcov, Malotopolčianskych, Rudnajovcov, Šipekyovcov, Bačkaďovcov a Majlátovcov. Od roku 1527 boli majiteľmi obce rodina Malotopoľčianskych a po nich rodina Bašaniovcov, ktorých uherecká vetva si písala prídomok de Nagybossányi et Nagyugróc.
Na jedného z Bošániovcov, Michala, sa usmialo šťastie, keď získal dedičstvo a bohatú nevestu Margarétu. Práve vďaka tomuto spojeniu vznikol pôvodne renesančný kaštieľ zo začiatku 17. storočia s podobným pôdorysom, aký môžeme vidieť dnes. V 18. storočí bol kaštieľ barokovo prestavaný. Po Majlátovcoch sa majiteľmi majetku i kaštieľa (ktorý dal postaviť začiatkom 17. storočia Michal Bossanyi) stali v roku 1844 Keglevičovci.
Neogotická prestavba a „betlehem“ Keglevičovcov
Kaštieľ sa dostal do rúk Keglevičovcov, ktorí boli majiteľmi panstva v Topoľčiankach. Ján Keglevič, hlavný tekovský župan, chcel zanechať sídla obom svojim synom, preto kúpil aj Veľké Uherce. Hoci jeden syn mu zomrel maličký, kaštieľ si ponechal a zveril jeho úpravu známemu architektovi Alojzovi Pichlovi. Topoľčianky niekoľko rokov predtým upravil do klasicistického slohu, no na Uherce dostal celkom inú objednávku - mali sa podobať na romantické anglické kaštiele a pre inšpiráciu si mal Pichl ísť do Rusoviec.
A tak v polovici 19. storočia vznikol unikátny „betlehem“, ako ho nazvali neprajníci. Táto prezývka vznikla kvôli jeho nezvyčajnému a výraznému neogotickému štýlu, ktorý sa v slovenskom prostredí odlišoval od bežných stavieb. Stačí sa pozrieť na litografiu, ktorá vznikla už po prestavbe, a je jasné, že sa zámer grófa Kegleviča a architekta Pichla podaril. Kaštieľ vo Veľkých Uherciach je unikátnym príkladom anglickej romantickej neogotiky na Slovensku. Gróf Keglevič si dal záležať na najlepších architektoch, sochároch, maliaroch i rezbároch.
Rodina Thonetovcov a ich vplyv
Príchod Thonetovcov a rozvoj priemyslu
Vlastníctvo kaštieľa kúpili od Keglevičovcov v roku 1865 Thonetovci. V roku 1869 tu Michael Thonet založil fabriku na ohýbaný nábytok. Továreň bola prvou továrňou tohto druhu v celej krajine. Jej majiteľ bol vynálezca ohýbania dreva parou a výrobky tejto továrne získali viaceré vyznamenania na rôznych domácich i svetových výstavách nábytku. Myslí sa, že Thonetovci významne zasiahli do rozvoja obce. Od roku 1865 začali hospodáriť na veľkostatkoch obcí Kolačno, Pažiť, Kršteňany a Horná Ves, kde chovali kone miešanej rasy, plemenné býky, mladé býčky, dojnice, mladé jalovice a okrem toho aj niekoľko kusov ťažných volov. Rodina Thonetovcov založila aj šesťtriednu štátnu ľudovú školu.
Kaštieľ ako sídlo a centrum hospodárstva
Kaštieľ sa stal sídlom rodiny a zároveň centrálou hospodárstva Thonetovcov. Oni významne zasiahli do jeho vnútorného vybavenia a neskôr zaviedli aj elektrinu a vodu. Nemecká obchodnícka rodina vlastnila kaštieľ až do konca druhej svetovej vojny.
Život v kaštieli a tragédia Zuzky Thonetovej
V parku okolo kaštieľa sa nachádza javor, ktorý pozostáva z piatich zrastených javorov, ktoré nad zemou spolu vytvorili akúsi "kotlinu". Nazývali ju "piati Thonetovci", podľa piatich súrodencov Thonetovcov. Život v kaštieli bol však poznačený aj tragédiou. Zuzka Thonetová (jediná dcéra) v deň svojich osemnástich narodenín nešťastne spadla z koňa a zabila sa. Medzi Uhercami a Kolačnom má pomník, ktorý je vandalmi zdemolovaný.
Osudy kaštieľa po roku 1945
Národné vlastníctvo a devastácia
Po druhej svetovej vojne, na základe Benešových dekrétov, kaštieľ prepadol štátu. V päťdesiatych rokoch bola v kaštieli zriadená lesnícka škola, ktorá využívala jeho priestory aj vybavenie. Počas prevádzky školy sa budova kaštieľa, vnútorné zariadenia aj park okolo kaštieľa udržiaval v perfektnom stave. Všetko sa vzorne upratovalo, utieral sa prach z gobelínov a „thonetovského“ nábytku, pastovali a leštili sa parkety, vymieňala sa strecha, opravovalo kúrenie. Fungovali a každú štvrť hodinu odbíjali vežové hodiny na kaplnke kaštieľa.
Škola sa v roku 1966 presťahovala do Sološnice a všetko zariadenie ostalo v kaštieli v takom stave, v akom sa bežne používalo. Následne bol kaštieľ využívaný ako sklad pre Závody 29. augusta - v tom čase došlo k jeho výraznej devastácii. Svedectvá bývalých obyvateľov hovoria o vydrancovaní interiéru, rozstrihaní kobercov, strhávaní gobelínov, rozobratí intarzií z okien, vytrhaní vodovodných a iných kovových trubiek, ozdobných kachličiek a vytrhaní krásnych drevených parkiet. V 90. rokoch, po zmene režimu, bol kaštieľ otvorený, no zdevastovaný. Veľká časť zariadenia interiéru bola rozkradnutá, časť je v inventári v Prievidzi ako súčasť expozície Bojnického zámku a časť sa nenávratne stratila v zahraničí.
Neúspešné pokusy o obnovu
Neskôr sa mal kaštieľ stať kultúrno-spoločenským strediskom ministerstva kultúry s ubytovacími aj stravovacími kapacitami. Spustená prestavba však nebola ukončená a len zvýraznila už aj tak žalostný stav pamiatky. V roku 1993 sa kaštieľ stal majetkom Kancelárie prezidenta SR, ktorá s ním však nemala plány do budúcnosti a za symbolickú korunu ho odpredala obci. Obec však takisto nebola v stave akokoľvek investovať do jeho obnovy.
Súčasnosť a rekonštrukcia
Návrat kaštieľa do rodiny Thonetovcov
V roku 2007 sa kaštieľ stal opäť majetkom potomkov rodiny Thonetovcov, keď ho odkúpil Flávio Thonet, pravnuk posledných majiteľov. Rozhodol sa začať s rekonštrukciou a priniesť kaštieľu jeho bývalú slávu. Pán Flávio Thonet sprístupnil verejnosti všetky možné zaujímavé priestory v rámci "Koncertu v parku", ktorý sa uskutočnil 1. júla 2016 v areáli Kaštieľa.
Aktuálny stav a plány
Momentálne prebieha rekonštrukcia kaštieľa. Sú zrekonštruované vstupné brány, fasády troch krídel a dvoch nárožných veží. Rekonštrukcia však čelí výzvam kvôli nedostatku finančných prostriedkov a nie je zatiaľ dokončená ani kaplnka. Kaštieľ je v súčasnosti pre verejnosť uzavretý a svadby sa tu pravdepodobne nemôžu konať. Aj napriek tomu, že si majiteľ kaštieľa vyhradzuje právo využívať časť kaštieľa pre svoje účely, jeho snaha o záchranu tejto historickej pamiatky je cenná.
Architektonické prvky a zaujímavosti kaštieľa
Interiér a vybavenie
Kaštieľ bol pred devastáciou vybavený mnohými unikátnymi prvkami. Nachádzal sa tu drevený výťah pre jedlo z kuchyne na poschodie do veľkej jedálne (ktorá sa neskôr používala ako učebňa pre lesákov). Bola tu kaplnka, ktorú Thonetovci mali možnosť navštevovať a modliť sa zhora zboku zo svojho súkromia. V jednej zo štyroch bášt (v tej pri ceste a bráne od cesty) bol po celej plochej bašty na prízemí mramorový bazén z fialového mramoru. Gotické okná (lomené oblúky) boli tvorené z nádherných farebných sklenených "intarzií", kde boli sklenené olovom ohraničené rôzne jelene, tetrovy a pod. Všetky steny, krby a pod. boli obložené drevom, ako aj obrovské zrkadlá na stenách, lustre boli sklenené z mnohých sklenených kryštálikov.
Anglický park a okolie
Park okolo kaštieľa v anglickom štýle bol úžasný, so starými platanmi a ďalšími stromami, ako bol napríklad červený buk, ktorý pri západe slnka vyslovene "horel" červenou farbou. Cez areál kaštieľa preteká potok Drahožica.