Krst ako základná sviatosť kresťanstva
Krst predstavuje jednu zo sviatostí, ktoré môžu prijať všetci členovia kresťanských cirkví. Bez ohľadu na to, či boli naši predkovia rímskokatolíci, gréckokatolíci, evanjelici alebo pravoslávni, všetci podstúpili krst, aby sa mohli stať členmi konkrétneho cirkevného spoločenstva. Táto sviatosť je z pohľadu genealógie mimoriadne dôležitá, pretože od novoveku bol krst človeka spojený so zápisom do matriky.
Od svojich rodičov, príbuzných a blízkych vieme, že sme boli pokrstení. Je nám známe, kto sú našimi krstnými rodičmi, pretože sa s nimi stretávame pri rôznych rodinných príležitostiach. Mnohí z krstných rodičov dávajú o sebe vedieť aj takým spôsobom, že pri príležitosti našich narodenín nám darujú nejaký vecný dar. O svojom krste vieme prípadne aj to, v akom chráme sme boli pokrstení a mnohí z nás vedia aj to, ktorý kňaz nás pokrstil. Starší si pamätajú, že pred sobášom sa kňaz vypytuje, či sme boli pokrstení, v ktorom chráme a zaujíma ho aj to, akého sme vierovyznania. To je stručná charakteristika dnešnej situácie a okolností, ktoré nám pripomínajú, že sme prijali svätú tajinu krstu. Možno, že uvedená charakteristika sa nedá aplikovať na váš konkrétny prípad, ale vo všeobecnosti platí.
Súčasné vnímanie krstu
Dnes sa v našich chrámoch akosi málo hovorí o krste. V niektorých farnostiach je ešte zvykom, že na záver kalendárneho roka, keď kňaz informuje o hospodárení na farnosti, uvedie aj to, koľko bolo vykonaných krstov počas uplynulého roka. Mnohým tento stav natoľko vyhovuje, že sa im zdá už úplne prirodzeným a normálnym. V takejto situácii si kladieme otázky: „Čo znamená krst v živote človeka?“ a „Prečo naši rodičia, bez nášho súhlasu, nás hneď po narodení dali pokrstiť?“
Christovo učenie o krste
Odpovede na položené otázky dáva samotný Christos. On vysvetlil význam a zmysel svätej tajiny krstu v rozhovore so starcom Nikodémom. Stalo sa, že keď raz Christos hovoril o Kráľovstve nebeskom, počúval ho aj istý starec menom Nikodém. Christos sa vtedy vyjadril: „Kto sa nenarodí z vody i Ducha, nemôže vstúpiť do Božieho kráľovstva.“ Na to sa ho Nikodém spýtal: „Vysvetli mi, ako ja starec, na sklonku svojho života sa môžem nanovo narodiť, či sa mám naspäť vrátiť do lona svojej matky?“ Christos mu však odpovedal: „Ak sa nenarodíš z vody i Ducha, nemôžeš vojsť do Božieho kráľovstva.“
Z uvedeného rozhovoru je jasne vidieť, že krst, ktorý sme prijali, je nové narodenie z vody i Ducha. Je to narodenie nie telesné, ale duchovné pre nový život v Christu a s Christom. Preto aj Cirkev počas udeľovania svätej tajiny krstu prikazuje spievať oslavný hymnus: „Jelicy vo Christa krestistesja, vo Christa oblekostesja. Aliluia“. Všetci, ktorí sme pokrstení, prijali sme do svojho vnútra Christa a v Christov odev čistoty sme sa obliekli. To reálne manifestuje „križma“, biely odev čistoty.
Krst v mene Svätej Trojice
Trojným ponorením do vody v mene Svätej Trojice: Otca Amiň, Syna Amiň, i Svätého Ducha Amiň, zomrel starý človek a narodil sa nový, pretože každý, kto sa narodil od telesných rodičov, sa pod vplyvom hriechu Adama a Evy v raji, rodí ako starý človek, zaťažený týmto prvotným hriechom. Prijatím krstu sa zbavujeme tohto hriechu a aj ostatných hriechov, ak sme ich učinili svojím konaním.
Cirkev vykonáva svätú tajinu krstu v mene Svätej Trojice z toho dôvodu, že takto ju prikázal vykonávať samotný Christos. Písmo nám svedčí, že keď na misijnú činnosť posielal svojich učeníkov, povedal im: „Choďte do celého sveta, krstite národy v mene Otca i Syna i Svätého Ducha a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.“ Cirkev, keď vykonáva krst, nekoná podľa ľudského príkazu, ale podľa príkazu Božieho. Krst sa vykonáva v mene Svätej Trojice, pretože krstom sa začleňujeme do života s trojjediným Bohom, respektíve vo svätej tajine krstu sme sa narodili pre tento život v jednote s našim Stvoriteľom, ktorým je Boh Trojica. Tento život sa uskutočňuje vo Svätom Duchu cez Christa k Otcovi.
Historické a teologické korene krstu
Krst Jána Krstiteľa
Zo Svätého Písma vieme, že krst vykonával aj svätý Ján Predchodca Christa, ktorého nazývame Krstiteľom, pretože od neho prijal krst aj Isus Christos v rieke Jordán. Ján krstil vodou. Táto udalosť je sprítomňovaná vo sviatku Bohozjavenia, kedy aj Cirkev vykonáva tzv. veľké svätenie vody. Jánov krst však nebol krstom nového narodenia, ale krstom pokánia, preto Ján aj povedal: „Ja vás krstím vo vode na pokánie, ale prichádzajúci za mnou (rozumej Isus Christos) silnejší než ja, ktorému nie som hodný niesť jeho obuv. On vás bude krstiť Svätým Duchom.“ Tento prorok vyzýval Izrael, aby činil pokánie, lebo sa priblížilo Kráľovstvo nebeské a každému, kto s vierou v Boha, v pokore a pokání sa dal pokrstiť, Boh odpustil hriechy.
Kristov krst a posvätenie vôd
Christos, ako Boží Syn, bol bez hriechu. Prečo teda prijal krst od Jána, nakoľko odpustenie hriechov, ako vtelený Boží Syn, nepotreboval? Odpoveď na tieto naše úvahy nájdeme v evanjeliu podľa Matúša. Isus Jánovi, ktorý sa zdráhal ho pokrstiť, povedal: „nám je dané naplniť každú pravdu“ (Mt 3, 15), čo znamená, že úlohou Christa bolo naplniť Zákon. Preto prijal krst pokánia od Jána. Jeho prijatím posvätil vody, aby sa voda stala opäť nositeľkou života, aby mala takú istú kvalitu ako pri stvorení sveta, kedy: „Duch Boží sa vznášal nad vodami“ (Gen 1, 2).
Tým, že Christos posvätil vody, dal nám reálnu možnosť sa nanovo narodiť pre nový život, lebo voda sa znovu stala živlom, ktorý je nositeľom života. V tom spočíva kontinuita Jánovho krstu s naším krstom. Ak by Christos sa nedal pokrstiť od Jána, voda by nemala kvalitu pre nový život. Aj tu vidíme, že Duch Boží vo vide holubice sa vznáša nad vodami, tak ako to bolo pri stvorení.
Príprava a priebeh sviatosti krstu
Príprava na krst
Príprava na krst sa líši v závislosti od veku krsteného. Pri krste dieťaťa sú to rodičia a krstní rodičia, ktorí preberajú zodpovednosť za jeho výchovu vo viere. V prípade dospelého človeka je príprava rozsiahlejšia a zahŕňa katechumenát.
Katechumenát
Katechumen je človek, ktorý túži a je rozhodnutý prijať sviatosť krstu. Toto rozhodnutie by malo vyvierať z jeho vlastného vnútra. Najdôležitejším rozdielom medzi krstom dieťaťa a dospelého je, že pri krste dospelého človeka je to práve on, ktorý vyjadruje túžbu, aby bol pokrstený. V prípade dieťaťa sú to jeho rodičia, ktorí s ním prichádzajú. Dieťa je vždy krstené vo viere svojich rodičov. Katechumenát je aj o rozlišovaní, aj o umení povedať „ešte nie“, ak chýba dostatočná ľudská alebo duchovná zrelosť. Augustín v jednej z homílií tiež hovorí, že rozdiel medzi katechumenmi a pokrstenými nie je vo viere, lebo aj katechumen už „nejako“ verí, ale v tom, čo prináša sviatosť krstu - Božiu milosť prostredníctvom odpustenia dedičného hriechu a v dospelosti aj aktuálnych hriechov. Po prijatí sviatosti krstu by malo nasledovať duchovné aj ľudské sprevádzanie v prostredí spoločenstva.
Obrad krstu
Samotný obrad svätej tajiny krstu má svoje špecifické prvky a symboliku. Krst sa podľa možnosti udeľuje v nedeľu. Vtedy si totiž Cirkev pripomína veľkonočné tajomstvo. Krst sa vysluhuje za účasti veriacich, najmä príbuzných. Dieťa majú dať pokrstiť otec a matka. Sprevádzajú ich krstní rodičia.
Kňaz pozdraví prítomných, najmä rodičov a krstných rodičov, a vyjadrí radosť nad tým, že rodičia prijali dieťa ako Boží dar. Kňaz sa opýta rodičov: „Aké meno dávate svojmu dieťaťu?“ Rodičia odpovedia: „M.“ Kňaz ďalej: „Čo si žiadate od Božej Cirkvi pre M.?“ Rodičia: „Krst.“ Kňaz im pripomenie povinnosť výchovy vo viere a opýta sa na ich vedomie tejto povinnosti a ochotu krstných rodičov pomáhať. Nasleduje poznačenie dieťaťa znakom kríža na čele kňazom, rodičmi a krstnými rodičmi. Potom nasleduje spoločná modlitba za dieťa, jeho rodičov a krstných rodičov, ako aj za všetkých pokrstených.
Po pomazaní olejom spásy sa ide ku krstiteľnici. Kňaz opäť pripomenie rodičom a krstným rodičom ich úlohu vo výchove dieťaťa v božskom živote a vyzve ich, aby sa zriekli zlého ducha a vyznávali vieru v Ježiša Krista. Po ich vyznaní viery kňaz krstí dieťa so slovami: „M., ja ťa krstím v mene Otca (poleje dieťa vodou alebo ho ponorí do vody prvý raz), i Syna (poleje dieťa vodou alebo ho ponorí do vody druhý raz), i Ducha Svätého (poleje dieťa vodou alebo ho ponorí do vody tretí raz).“
Následne je dieťa poznačené krizmou spásy na temene hlavy a oblieka sa do bieleho rúcha ako znamenia nového stvorenia v Kristovi. Rodičia alebo krstní rodičia zapália sviecu dieťaťa od veľkonočnej sviece, čo symbolizuje prijatie Kristovho svetla a záväzok viesť dieťa v jeho svetle až do konca. Krst ako prvá sviatosť je nezaslúžený dar, pôsobí vždy blahodarne a má umožniť každej ľudskej bytosti mať podiel na Božej nadprirodzenej milosti. Do našej nesmrteľnej duše sa vtláča nezmazateľný znak, že patríme Kristovi a diabol si na nás nemôže robiť nárok.
Teologické úvahy o spáse detí zosnulých bez krstu
Naliehavosť otázky
V dnešných podmienkach kultúrneho relativizmu a náboženského pluralizmu sa počet nepokrstených detí povážlivo zvyšuje. V tejto situácii sa javí potreba zamyslieť sa nad možnosťou spásy pre tieto deti ešte naliehavejšou. Cirkev si je vedomá, že spása je dosiahnuteľná jedine v Kristovi prostredníctvom Ducha Svätého.
Otázka osudu detí, ktoré zomreli bez prijatia krstu, sa skúmala so zreteľom na princíp hierarchie právd a ďalšie teologické princípy ohľadne Božieho univerzálneho plánu spásy, jedinečnosti a neprekonateľnosti Kristovho prostredníctva, sviatostnej povahy Cirkvi v poriadku spásy a reality dedičného hriechu.
Tradičné učenie Cirkvi a teória limbu (katolícky kontext)
Je známe, že tradičné učenie Cirkvi sa v tejto veci uchyľovalo k teórii limbu, chápaného ako stav, v ktorom si duše detí zosnulých bez krstu v dôsledku dedičného hriechu nezasluhujú odmenu v podobe blaženého videnia, ale zároveň nepodstupujú nijaký iný trest, lebo nespáchali žiadny osobný hriech. Táto teória, rozvíjaná teológmi už od stredoveku, však nebola Magistériom nikdy dogmaticky definovaná, hoci sa o nej vo svojom učení zmieňovalo až do Druhého vatikánskeho koncilu. Zostáva teda možnou teologickou hypotézou.
Vývoj chápania a nádej na spásu (katolícky kontext)
Katechizmus Katolíckej cirkvi (1992) už teóriu limbu nespomína, ale učí, že pokiaľ ide o deti zosnulé bez krstu, Cirkev ich môže iba zveriť Božiemu milosrdenstvu, a to aj robí prostredníctvom osobitného pohrebného obradu za ne. Princíp, že Boh chce spásu všetkých ľudí (porov. KKC 1261), umožňuje dúfať, že jestvuje cesta spásy aj pre deti zosnulé bez krstu. Štúdiá dospeli k záveru, že existujú teologické a liturgické dôvody odôvodňujúce nádej, že deti zosnulé bez krstu môžu byť spasené a uvedené do večnej blaženosti, hoci ohľadne tejto otázky nejestvuje explicitné učenie v Zjavení.
Žiadna z úvah predkladaných na odôvodnenie nového prístupu k tejto otázke nemôže byť použitá na popretie nutnosti krstu, alebo na odďaľovanie jeho vyslúženia. Iba vo svetle stáročného dejinného a teologického vývoja - až po Druhý vatikánsky koncil - si bolo možné uvedomiť, že si táto špecifická otázka zasluhuje, aby sa o nej uvažovalo v čoraz širšom horizonte doktrín viery. Tento problém možno nanovo premyslieť len po jeho explicitnom zaradení do celkového kontextu katolíckej viery a za dodržania princípu hierarchie právd, ktorý sa spomína v dekréte Druhého vatikánskeho koncilu Unitatis redintegratio (11).
Táto otázka - nádej na spásu pre deti, ktoré zomreli bez krstu - bola predložená na skúmanie Medzinárodnej teologickej komisii. Všeobecná diskusia sa uskutočnila počas plenárnych zasadaní Medzinárodnej teologickej komisie, ktoré sa konali v decembri 2005 a októbri 2006. Komisia schválila tento text v upresnenej forme a následne ho predložila predsedovi komisie, kardinálovi Wiliamovi J. Levadovi, ktorý ho po schválení Svätým Otcom na audiencii 19. 1.2007, publikoval. Tento dokument hovorí o nádeji, ktorou môžu byť kresťania naplnení, pokiaľ ide o spásu detí, ktoré zomreli bez krstu. Objasňuje, ako sa v posledných desaťročiach táto nádej rozvinula a na akých základoch spočíva, aby ju bolo možné zdôvodniť.
KLINICKÁ SMRŤ A STRETNUTIE S JEŽIŠOM? - Matej Hlavatý a Peter Lipták | Godzone podcast
Biblické základy a hierarchia právd
Cirkev, verná strážkyňa cesty spásy, vie, že spásu možno dosiahnuť iba v Kristovi prostredníctvom Ducha Svätého. No ako matka a učiteľka nemôže prestať premýšľať o osude všetkých ľudských bytostí stvorených na Boží obraz a najmä tých najslabších. Dospelí sú zodpovední za vlastný osud podľa toho, či prijmú alebo odmietnu Božiu milosť. Avšak deti, ktoré ešte nemôžu užívať rozum, svedomie a slobodu, nemôžu rozhodovať samy za seba. Rodičia, keďže nemajú morálnu istotu ohľadne spásy svojich detí, zakúšajú veľkú bolesť a pocit viny. Z teologického hľadiska vývoj teológie nádeje a ekleziológie spoločenstva, spolu s uznaním veľkosti Božieho milosrdenstva, spochybňuje príliš reštriktívnu interpretáciu spásy.
Teória limbu, ku ktorej sa Cirkev po stáročia uchyľovala, aby opísala osud detí, ktoré zomreli bez krstu, nemá žiadny výslovný základ v Zjavení, napriek tomu, že dlhý čas bola súčasťou tradičného teologického učenia. Navyše predstava, že deti, ktoré zomreli bez krstu, sú pozbavené blaženého videnia - dlho považovaná za všeobecné učenie Cirkvi - vyvolala viaceré pastoračné problémy, vedúce k tomu, že mnohí dušpastieri požadovali hlbšiu reflexiu ohľadne ciest spásy. Nevyhnutné opätovné premyslenie týchto teologických otázok nemôže ignorovať tragické dôsledky prvotného hriechu.
Riešenie tohto problému znamená tak pre teológiu, ako aj pre pastoračnú starostlivosť, zachrániť a zmieriť dve skupiny biblických tvrdení: tie, ktoré sa vzťahujú k Božej univerzálnej spásnej vôli (porov. 1 Tim 2, 4) a tie, ktoré v krste spoznávajú nevyhnutný prostriedok na oslobodenie od hriechu a na pripodobenie sa Kristovi. V liturgii sa limbus vôbec nespomína. V skutočnosti liturgia zahŕňa sviatok svätých neviniatok, ktoré sú uctievané ako mučeníci, i keď neboli pokrstené, pretože boli usmrtené „pre Krista“. Dôležitý posun v liturgii nastal aj zavedením pohrebných obradov za deti, ktoré zomreli bez krstu. Nemodlíme sa predsa za tých, ktorí boli zatratení. Rímsky misál z roku 1970 zaviedol pohrebnú omšu za nepokrstené deti, ktorých rodičia si želali dať ich pokrstiť.
Cirkev nemôže nepovzbudzovať k nádeji, pokiaľ ide o spásu detí, ktoré zomreli bez krstu, a to pre samotný fakt, že „sa modlí, aby sa nik nezatratil“ a modlí sa v nádeji, aby „boli všetci ľudia spasení“. Na základe antropológie solidarity, posilnenej ekleziálnym chápaním spoločnej personality, Cirkev vie, akou pomocou tu môže byť viera veriacich. Hoci si je Cirkev vedomá, že normálnym prostriedkom na dosiahnutia spásy je krst in re, predsa dúfa, že existujú aj iné spôsoby, ako dosiahnuť spomínaný cieľ.
V teologickej reflexii týkajúcej sa spásy detí, ktoré zomreli bez krstu, rešpektuje Cirkev hierarchiu právd, a preto začína tým, že jasne potvrdzuje primát Krista a jeho milosti, ktorý má prednosť pred Adamom a hriechom. Kristus - svojím bytím pre nás a spásnou mocou svojej obety - zomrel a vstal z mŕtvych za všetkých. Ak nutnosť krstu je de fide (z viery), potom treba vysvetliť tradíciu a dokumenty Magistéria, ktoré potvrdili túto nutnosť. Je pravda, že Božia univerzálna spásna vôľa neprotirečí nutnosti krstu, ale je tiež pravda, že deti zo svojej strany nekladú pôsobeniu spásnej milosti žiadnu osobnú prekážku. Na druhej strane deti, ktoré nemajú osobný hriech, sa krstia nielen kvôli ich oslobodeniu spod dedičného hriechu, ale aj preto, aby boli začlenené do spoločenstva spásy, ktorým je vďaka účasti na Kristovej smrti a zmŕtvychvstaní Cirkev (porov. Rim 6, 1 - 7). Milosť je úplne nezaslúžená, lebo je vždy čisto Božím darom. Zatratenie je však zaslúžené, pretože je dôsledkom slobodnej ľudskej voľby. Dieťa, ktoré zomrie po tom, ako bolo pokrstené, je Božou milosťou - či už s ňou spolupracuje alebo nie - a na príhovor Cirkvi spasené.
Pohľad gréckych otcov na osud nepokrstených detí (Orthodox kontext)
Iba veľmi málo gréckych otcov sa zaoberalo problémom osudu detí, ktoré zomreli bez krstu, keďže ohľadom tejto témy sa na Východe nevyskytol žiaden spor. Títo otcovia mali odlišnú predstavu o aktuálnom stave ľudstva. Podľa gréckych otcov zdedili ľudské bytosti následkom Adamovho hriechu porušenie, citovosť a smrteľnosť, z ktorých môžu byť opäť pozdvihnuté vďaka procesu zbožštenia, ktorý umožnilo Kristovo vykupiteľské dielo. Predstava o dedičnosti hriechu či viny, bežná v západnej tradícii, bola takejto perspektíve cudzia, pretože podľa nich môže byť hriechom len slobodný a osobný akt. Z tohto dôvodu nebolo veľa gréckych otcov, ktorí by sa výslovne zaoberali problémom spásy nepokrstených detí.
Predsa však diskutovali o stave alebo podmienkach - nie však o akomsi mieste, kde sa tieto deti po smrti nachádzajú. Z tohto hľadiska hlavný problém, s ktorým sa museli vyrovnávať, spočíval v napätí medzi Božou univerzálnou spásnou vôľou a evanjeliovým učením o nutnosti krstu. Pseudo-Atanáz jasne vyhlasuje, že nepokrstená osoba nemôže vstúpiť do Božieho kráľovstva. Tvrdí navyše aj to, že nepokrstené deti nevstúpia do kráľovstva, ale nie sú ani zatratené, pretože nemajú hriech. Anastáz Sinajský sa vyjadruje ešte jasnejšie: podľa neho nepokrstené deti neprídu do pekla (gehenna).
Spomedzi gréckych otcov jedine Gregor Nysský napísal dielo, ktoré je špecificky zamerané na osud detí, ktoré zomreli bez krstu - De infantibus praemature abreptis libellum. Obava Cirkvi presvitá v otázkach, ktoré si Gregor kladie: osud týchto detí je tajomstvom, „niečím oveľa hlbším, ako môže pochopiť ľudský rozum.“ Gregor vyjadruje svoj názor ohľadne cnosti a odmeny za ňu. Podľa neho nemá Boh nijaký...
Nutnosť krstu a Božia milosť
Nutnosť sviatostného krstu
Dôsledný teologický výskum akejkoľvek cirkevnej náuky alebo praxe musí vychádzať zo štúdia jej biblických základov. Pokiaľ ide o otázku osudu nepokrstených detí, už pri zbežnom preskúmaní Nového zákona sa zdá byť zrejmé, že prvé kresťanské spoločenstvá ešte neriešili otázku, či novorodenci alebo deti, ktoré zomreli bez krstu, majú možnosť dosiahnuť Božiu spásu. Keď sa v Novom zákone spomína prax krstu, vo všeobecnosti ide o krst dospelých. Novozákonné svedectvá však predsa len nevylučujú možnosť, že spoločne s dospelými boli pokrstené aj deti. Keď sa v Skutkoch apoštolov 16, 15 a 33 (porov. 18, 8) a v 1 Kor 1, 16 hovorí o rodinách (oikos), ktoré prijali krst, mohli byť deti pokrstené spolu s dospelými.
Skutočnosť, že v Novom zákone nenachádzame explicitné učenie ohľadne osudu detí, ktoré zomreli bez krstu, však neznamená, že by teologická diskusia o tejto téme nebola formovaná rôznymi základnými biblickými náukami, ako sú:
- Božia vôľa spasiť každého človeka (porov. Gn 3, 15; 22, 18; 1 Tim, 2, 3 - 6) prostredníctvom víťazstva Ježiša Krista nad hriechom a smrťou.
- Univerzálna hriešnosť ľudských bytostí (porov. Gn 6, 5 - 6; 8, 21; 1 Kr 8, 46; Ž 130, 3), a skutočnosť, že po Adamovi sa všetci rodia v hriechu (porov. Ž 51, 7; Sir 25, 24) a preto musia zomrieť.
- Pre spásu nutné podmienky - zo strany veriaceho viera (porov. Rim 1, 16), ako aj prijatie krstu (porov. Mk 16, 16; Mt 28, 19; Sk 2, 40 - 41; 16, 30 - 33) a Eucharistie.
- Kresťanská nádej prevyšujúca akúkoľvek ľudskú nádej (porov. Rim 4, 18 - 21); kresťanská nádej spočíva v tom, že živý Boh, Spasiteľ celého ľudstva (porov. 1 Tim 4, 10), dá všetkým účasť na svojej sláve a všetci budú žiť s Kristom (porov. 1 Sol 5, 9 - 11; Rim 8, 2 - 5, 23 - 25) a kresťania musia byť pripravení zdôvodniť túto nádej, ktorá je v nich.
- Cirkev má prednášať „prosby, modlitby a orodovania a vzdávať vďaky za všetkých ľudí“ (1 Tim 2, 1 - 8) s vierou, že pre Božiu stvoriteľskú moc „nič nie je nemožné“ (Lk 1, 37; Jób 42, 2; Mk 10, 27; 12, 24, 27) a s nádejou, že celé stvorenie bude mať nakoniec účasť na Božej sláve.
Zdá sa, akoby medzi dvoma práve citovanými biblickými náukami bolo isté napätie: na jednej strane je tu Božia univerzálna spásna vôľa a na druhej nutnosť sviatostného krstu. Nutnosť krstu akoby obmedzovala rozsah Božej univerzálnej spásnej vôle. Preto je potrebná hermeneutická reflexia nad tým, ako svedkovia Tradície (cirkevní otcovia, Magistérium, teológovia) čítali a používali texty a biblické náuky vo vzťahu k téme, ktorej sa venujeme. Osobitne treba vysvetliť, akého typu je „nutnosť“ sviatosti krstu, aby sa vyhlo mylným interpretáciám.
Nutnosť sviatostného krstu je až na druhom mieste vzhľadom na to, čo je pre konečnú spásu každej ľudskej bytosti absolútne nutné, a to je Božie spásne konanie prostredníctvom Ježiša Krista. Sviatostný krst je nutný ako riadny prostriedok, pomocou ktorého má osoba účasť na zásluhách Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania. V našej analýze budeme pozorne posudzovať, ako boli v Tradícii využité biblické svedectvá.