V posledných rokoch akoby u nás stále medzi sebou zápasili Dušičky a Halloween, domáce zvyky s dovozom. Zdá sa, akoby sme nevedeli, či zapáliť sviečku alebo vyrezať tekvicu, či ísť do ticha na cintorín alebo na bujarú párty. Kult mŕtvych má však všade vo svete svoje miesto a svoju tradíciu. Uctieva sa rôzne, no tá prapôvodná podstata je mnohokrát rovnaká. Závisí od náboženstva, histórie, kultúry aj naturelu. Je dobré poznať tie druhé, ale predovšetkým je dobré vážiť si tie svoje.
Pominuteľnosť a úcta k zosnulým
Človek je jediný tvor na zemi, ktorý si uvedomuje svoju pominuteľnosť. Zomieranie a smrť bola pre človeka vždy niečím, čo v ňom vyvolávalo na jednej strane strach a na druhej strane úctu. Ľudia si predstavovali, že duša sa ešte pár dní po smrti zdržiava blízko tela, potom pomaly putuje na vzdialené neznáme miesto, aby ostala prebývať v ríši zosnulých.
Z čoho mali teda pozostalí strach? Strach z nepoznaného, lebo takým druhý svet je. Ale aj z toho, aby im mŕtvy neprišiel nejako škodiť. V ľuďoch bola totiž hlboko zakorenená predstava, že mŕtvemu aj po smrti ostávajú jeho vlastnosti, schopnosti a cíti svoje za živa nedoriešené krivdy. Záležalo im teda na uspokojení jeho duše. Tú tiež zvykli pohostiť jedlom a pitím, aby sa občerstvila, keď sa občas zatúla medzi živých.
Mŕtvi si zároveň zasluhovali úctu. Veď pozostalých s nimi vždy spájalo nejaké puto. Predkovia, to boli tí, vďaka ktorým tu boli ich potomkovia. Rodina, to bol okruh najbližších. Priatelia, to boli spoločne strávené chvíle. Ľudia verili, že duše blízkych im môžu byť naklonené a ochraňovať ich. Svoj vzťah k zosnulým vyjadrovali aj návštevami hrobov.
Sviatok všetkých svätých a Pamiatka zosnulých: Historický vývoj
Sviatky, ktoré majú pripomínať zomrelých, si našli svoje miesto aj v cirkevnom kalendári. Ich počiatky siahajú už do 4. storočia, kedy sa vo východnej cirkvi začal sláviť Sviatok všetkých svätých mučeníkov. Jeho podstatou bolo pôvodne uctievanie pamiatky tých svätých, ktorí neboli oslavovaní jednotlivo v cirkevnom kalendári. V 7. storočí dal pápež Bonifác IV. do rímskeho Panteónu preniesť kosti viacerých mučeníkov a 13. mája bol v cirkvi slávený sviatok všetkých mučeníkov.
Pápež Gregor IV. v roku 835 určil termín tohto sviatku na 1. november, pričom všeobecne bol ustanovený ako centrálny sviatok celej cirkvi až po Tridentskom koncile v roku 1549. Mal byť zasvätený všetkým, ktorí dosiahli svojimi skutkami večnú blaženosť a ku ktorým by sa mala obracať pozornosť všetkých veriacich na orodovanie za spásu duší.
Pamiatka zosnulých, ľudovo známa ako Dušičky, sa slávi v druhý novembrový deň, teda 2. novembra. Vznikla ešte o niečo neskôr, zásluhou mníchov z clunyjského kláštora vo Francúzsku až v 11. storočí. Kláštor v Cluny bol vtedy kultúrnym a duchovným centrom západnej Európy. V tejto dobe vykryštalizovala aj viera v očistec, prechodné miesto, kde sa duše musia pred vstupom do raja očistiť. Dušičky sa tak stali pripomienkou "ľahkých" hriešnikov, ktorí uviazli v očistci. Mnísi z Cluny pre Dušičky vybrali 2. november, čím sa tento deň spojil so sviatkom Všetkých svätých.
Slovenské dušičkové zvyky a tradície
Súčasťou sviatkov sú už tradične návštevy hrobov, ktoré sa zdobia čečinou, kvetmi a zapaľujú sa na nich sviečky. V ľudovom prostredí sa na zosnulých pamätalo tiež tak, že im prestreli jedlo a nechali im ho na stole alebo v okne celú noc, prípadne ho doniesli priamo na hrob. Piekli sa malé bochníčky nazývané duše, a tie spolu s drobnými peniazmi rozdávali žobrákom pri cintorínoch, aby sa modlili za pokoj zosnulých. Kult predkov sprevádzalo množstvo úkonov - obety pre duše, zapaľovanie sviec, pohostenie pre duše predkov, či už v príbytkoch, ale i na hroboch, stolovanie na hroboch, prinášanie potravín na hroby, modlenie sa za duše a ich spásu a návštevy hrobov.
V mnohom sú dušičkové zvyky u našich susedov aj v ostatnej Európe podobné: návštevy cintorínov, vence na hroboch a sviece, pietna spomienka. Dávnejšie aj o jeden prestretý tanier na stole viac, symbolické odkladanie jedla či pečenie obradného pečiva. Slávenie Dušičiek v takej masívnej podobe, spojenej s obrovskou mobilitou ľudí a s materializovaným ponímaním, je záležitosť niekoľkých posledných desaťročí, ako uvádza Margita Jágerová.
Už večer 1. novembra muselo byť všetko prichystané pre dušičky na ďalší deň. Prvý november bol termínom, keď sa končili poľnohospodárske aktivity v exteriéroch, úroda už musela byť pod strechou. V mnohých lokalitách odštartovala sezóna priadok a pradenia.
Sviečka v okne: Symbolika a tradícia
Zapaľovanie sviečok je jedným z najvýraznejších rituálov spojených s Dušičkami. Z náboženského hľadiska je sviečka symbolom večného svetla a zároveň osvetľovala cestu dušiam na druhý svet. Spájala sa aj s predstavou trvania života. Svetlo a plameň sviečky v tradičnej obyčajovej kultúre sprevádzali významné momenty v živote. Sviečky mali byť po celý čas zapálené, kým bol zosnulý v dome. Plameň bol očistným prvkom, ktorý mal odvrátiť negatívne sily. Sviečka zapaľovaná na hroboch mala aj sprostredkovať modlitbu do záhrobia a zabezpečiť s ním prepojenie.
Pre katolíkov je zapaľovanie sviečok na hroboch znakom nesmrteľnosti duší a Božieho milosrdenstva. Pôvodný význam pálenia sviečky pri pohrebných rituáloch súvisel so strachom - nie zo smrti samotnej, ale zo strachu, že by sa mŕtvi mohli vrátiť. Sviečka mala slúžiť ako ochrana pred zlom a možným návratom. Zároveň môže byť vnímaná ako symbolický sprievodca pri prechode na druhú stranu, ktorý nám pomáha pochopiť a akceptovať zmenu a neznáme, a zosnulému uľahčuje jeho putovanie.
Jedným z najvýznamnejších zvykov, špecificky prepojených s domovom, je tradícia zapaľovania sviečok v oknách. Po pohrebe, ale aj počas spomienkových dní sa zapaľovali sviece v oknách domov pre dušičky, aby trafili domov. Kedysi sa zvykla dávať do okien aj niekoľko dní po smrti zosnulého - aby dokázal nájsť cestu domov. Aj dnes, kto sa 2. novembra nevydá na hrob blízkym, aspoň pre nich zapáli sviečku v okne. To je spomienka na presvedčenie, že v tento deň duše zosnulých navštevujú svoje domovy. V mnohých dedinách a mestách bola tradícia nechať cez noc otvorené okná, aby duše zosnulých mohli voľne prechádzať.
Plameň sviečky pripomína prchavosť času a neustálu zmenu, no zároveň nám ponúka možnosť zachytiť a uchovať okamihy minulosti. Zapálená sviečka je ako malý bod svetla uprostred temnoty, pripomína nám, že aj v najťažších okamihoch môže existovať záblesk nádeje. Zapálením sviečky tiež vzdávame úctu životu zosnulým. Plameň sviečky má moc prenášať odkazy do sveta mimo nás. Zapálením sviečky môžete poslať odkaz svojim blízkym a dať im najavo, že na nich myslíte, že vám na nich záleží, aj keď už nie sú medzi nami.
História sviatkov Všetkých svätých a Pamiatky všetkých zosnulých
Evolúcia zvykov a porovnanie s Halloweenom
Slávenie Dušičiek prešlo za posledné desaťročia istými zmenami. Za socializmu sa režim snažil čo najviac eliminovať náboženský rozmer tohto sviatku a vytvárať ateistické obrady. Napríklad v 70. - 80. rokoch boli zbormi pre občianske záležitosti usporadúvané spomienkové slávnosti, ktoré pozostávali z púšťania smútočnej hudby, recitácií či smútočných príhovorov. Popri tom, samozrejme, v spoločnosti fungovali ďalej mnohé náboženské slávnosti, hlavne však masívne navštevovanie cintorínov a ich dekorovanie, zapaľovanie sviečok, modlenie sa nad hrobmi a spomínanie na zosnulých aj v rodinnom prostredí.
Z hľadiska tradičných obyčajov sa protestantské cirkve dlho stránili zapaľovania sviečok na hroboch, pokladali to za katolícky zvyk, pričom tieto predstavy sa miestami dodržiavali v ich prostredí ešte v 90. rokoch. V súčasnosti sa však tieto sviatky slávia zhodným spôsobom, postupne sa unifikovali viaceré prejavy v oboch spoločenstvách. Zvýšila sa dekoratívnosť hrobov, pričom ako typický kvet tohto obdobia sa presadili chryzantémy, ktoré dnes dominujú zasadené v črepníkoch.
V súvislosti s Halloweenom existujú určité prepojenia. Halloween vychádza z tradícií keltských spoločenstiev, konkrétne zo sviatku Samhain, ktorý sa slávil v noci z 31. októbra na 1. novembra. Tento dátum bol vnímaný ako dôležité zlomové obdobie, koniec starého a začiatok nového roka, prechod medzi letom a zimou, svetlom a tmou, životom a smrťou. V tú noc sa vraj duše mŕtvych mohli vracať medzi živých. Sviatok bol sprevádzaný mystériom nadprirodzenosti, svetlo ohňa malo svietiť zosnulým a pripravené malo byť pre nich aj jedlo. Kelti verili, že vtedy duše mŕtvych prenikajú do sveta živých. Z tohto dôvodu sa na cintorínoch, gazdovských dvoroch a križovatkách zapaľovali vatry, aby ukázali cestu strateným dušiam. Na Halloween sa, rovnako ako na Dušičky, zapaľujú ohne a sviečky, tentoraz ale aj preto, aby zastrašili zlých duchov. Symbolom sa stala vydlabaná tekvica so sviečkou.
Dušičky a Halloween sú si veľmi podobné a majú skoro rovnakú históriu a korene. Hoci sa presvedčenia o tom, čo sa stane s dušou po smrti, v priebehu storočí menili, naša pamäť na našich blízkych zostáva nezmenená. Každý z nás sa chce o tieto spomienky starať a vyjadrovať ich nejakým špecifickým spôsobom. A tradícia sviečky v okne je jedným z nich.
