Na Slovensku žijeme v čase, keď sú cintoríny plné sviečok a spomienok na našich drahých zosnulých. Ľudovo tieto sviatky často nazývame „Dušičkami“, no v skutočnosti ide o dva sviatky, ktoré majú rozdielne korene i pôvod. Jeden pochádza z obdobia kresťanstva a mal dokonca aj iný dátum, druhý má tradíciu prinajmenšom v pradávnych keltských a slovanských zvykoch.
Význam a postavenie sviatkov
Sviatok všetkých svätých, ktorý pripadá na 1. novembra, je na Slovensku od roku 1994 dňom pracovného pokoja. V Rímskokatolíckej cirkvi je slávnosťou a súčasne prikázaným sviatkom, ktorý sa slávi omšami v kostoloch alebo na cintorínoch. Je spojený s masívnym navštevovaním cintorínov, so zapaľovaním sviečok, spomínaním na zosnulých a tiež s modlitbami za ich spásu a vzkriesenie.
Katolícka cirkev si 1. novembra pripomína všetkých svätých, teda tých, ktorí sú v sláve Boha - v nebi, ktorých mená nie sú zapísané v Rímskom martyrológiu. Cirkev a veriaci si v tento deň spomínajú nielen na oficiálne vyhlásených svätých, ale aj na predkov, ktorí neboli vyhlásení za svätých, no žili statočným a čestným životom a vedeli sa obetovať za iných. Duchovní zvyčajne pripomínajú, že tento deň má byť dňom radosti a nádeje, nie strachu či smútku, pretože cirkev oddávna spája s týmto sviatkom nádej na vzkriesenie.
Na Sviatok všetkých svätých nadväzuje každoročne v druhý novembrový deň Pamiatka zosnulých - ľudovo nazývaná Dušičky. Oba dni charakterizuje spomínanie na tých, ktorí už nie sú medzi nami, návštevy cintorínov, zapaľovanie sviečok na hroboch blízkych a ich zdobenie kvetmi a vencami.
Historické korene Sviatku všetkých svätých
Korene sviatku Všetkých svätých siahajú hlboko do minulosti, k predkresťanským zvykom aj ranokresťanským spomienkam.
Predkresťanské vplyvy
Vo viacerých európskych spoločenstvách sa v minulosti sviatky zosnulých pripomínali v jarnom termíne. Súviselo to s príletom vtákov, prebúdzaním sa prírody a predstavami, že sa duše zosnulých v tomto období vracajú k živým. Aj rôzne staroveké kultúry, ktoré žili na našom území, v predkresťanskom období verili, že obdobie na prelome októbra a novembra je časom „stretnutia s pozostalými“, kedy sa končí leto a začína jeseň (alebo zima, keďže poznali len dve ročné obdobia).
Sviatok má však tradíciu aj v starodávnom keltskom sviatku Samhain, ktorým Kelti oslavovali Nový rok (1. novembra). Bol oslavou konca leta a znamenal ukladanie prírody na zimný spánok. Noc na prelome októbra a novembra je magickou - podľa mnohých tradícií sa vtedy prelínajú svety živých a mŕtvych. Neodmysliteľnou súčasťou sviatku sa stalo „živé svetlo“ v podobe plameňa - aby mŕtve duše našli cestu do príbytkov živých, mohli sa zohriať a stráviť noc s pozostalými. Už v tejto keltskej tradícii mali ľudia vo zvyku navštevovať cintoríny, zdobiť hrobky a páliť sviece.
Kresťanský pôvod a vývoj
Začiatky slávenia sviatku Všetkých svätých siahajú do 4. storočia, keďže už vtedy sa vo východnej cirkvi slávila spomienka na všetkých, ktorí položili svoj život pre vieru. V tom čase bolo veľké množstvo svätých a nie na všetkých zostalo miesto v kalendári. Bol v tom veľký chaos a neporiadok, a tak vznikol prvý spoločný Sviatok všetkých svätých mučeníkov.
V západnej cirkvi sa vznik spomienky na všetkých svätých datuje na začiatok 7. storočia. Prvýkrát sa slávnosť Všetkých svätých slávila v Ríme 13. mája 609, keď pápež Bonifác IV. prebral od byzantského cisára Fokasa pôvodne pohanský Chrám všetkých bohov (Panteón) a zasvätil ho Preblahoslavenej Panne Márii, vždy Panne, a všetkým svätým mučeníkom. Tento pôvodne pohanský chrám tak získal nový, kresťanský rozmer. Panteón, vystavaný v roku 25 pred Kristom, bol zasvätený všetkým bohom. Je to div slávneho rímskeho staviteľstva: chrám je okrúhly, bez okien, bez pilierov a bez stĺpov. Svetlo sa doň dostáva len zhora, kde je okrúhly nezasklený otvor s priemerom 8,85 m. Voda, ktorá naprší dnu, je odvádzaná kanalizáciou, zabudovanou do podlahy. Chrám má rovnaký priemer i výšku - 43,29 m.
Zmenu termínu na prvý novembrový deň určil pápež Gregor III. (731 - 741), keď v Bazilike sv. Petra, ktorú dal vystavať prvý kresťanský cisár Konštantín I., slávnostne vysvätil kaplnku k úcte všetkých svätých. Katolícka cirkev si tak začala pripomínať, že je mnoho svätých, ktorí počas roka nemajú svoj sviatok. Ich spoločná oslava tak začala spadať na 1. november. Pápež Gregor IV. (827 - 844) rozšíril slávenie tohto sviatku na celú Cirkev.
Pamiatka zosnulých - Dušičky
Pamiatka zosnulých, ľudovo nazývaná Dušičky, je spomienkou na všetkých verných zosnulých. Spomienku zaviedol svätý opát Odilo z benediktínskeho kláštora v Cluny (Francúzsko) v roku 998. Kláštor v Cluny bol vtedy kultúrnym a duchovným centrom v západnej Európe a miestni mnísi sa tešili veľkej autorite. Prvého novembra večer začali mnísi vyzváňať a spievať žalmy za mŕtvych a na druhý deň slúžiť veľkú zádušnú omšu. Vplyvom clunyjských mníchov sa táto prax počas 11. storočia veľmi rozšírila v celej západnej cirkvi.
V tomto období sa vykryštalizovala viera v očistec - prechodné miesto na ceste do Raja či do Pekla. Práve očistec sa stal miestom pre dušičky, kde sa majú očistiť duše hriešnikov. A im bol venovaný sviatok Pamiatky zosnulých, kedy bolo dušiam, uviaznutým v očistci, umožnené vrátiť sa na jednu noc do sveta živých, uľaviť si od nepohodlia a ráno sa zas museli vrátiť.
Historické obyčaje spojené s Dušičkami
- Odpustky: Veriaci, ktorý v deň Spomienky na všetkých verných zosnulých nábožne navštívi kostol alebo kaplnku a pomodlí sa Modlitbu Pána a urobí vyznanie viery (Verím v Boha), môže získať úplné odpustky, ktoré sa môžu privlastniť iba dušiam v očistci. K tomu je potrebné splniť tri podmienky: svätá spoveď (krátko predtým alebo potom), sväté prijímanie (najlepšie v ten istý deň) a modlitba na úmysel Svätého otca. Tieto odpustky možno získať od poludnia predchádzajúceho dňa až do polnoci určeného dňa. Veriaci, ktorý nábožne navštívi cintorín a pomodlí sa za zosnulých, môže získať odpustky, ktoré sa môžu privlastniť iba dušiam v očistci, raz denne od 1. novembra do 8. novembra.
- Lampy a jedlo: Na Dušičky sa lampy plnili maslom alebo olejom, aby si mŕtvi, ktorí prišli navštíviť svojich živých blízkych, mohli pomazať rany z očistca a vyliečiť ich. Sypala sa tiež múka do ohňa, aby vyhladované duše nezostali hladné. Gazdiné piekli koláčiky z bielej a tmavej múky - prvé sa dávali na stôl pánom, druhé poddaným. Pečivo sa pieklo v tvare kríža a označovalo sa ako „kosti svätých“. Robili sa aj malé žemličky, ktoré sa plnili sladkými plnkami a predstavovali dušičky našich zomrelých. Večer nechávali zvyčajne prestreté, ak by sa niektorý z mŕtvych ešte chcel zasýtiť.
Tradície a zvyky na Slovensku
Na Slovensku sa za stáročia ustálil zvyk, že ľudia na sviatok Všetkých svätých a na Pamiatku zosnulých navštevujú a upravujú hroby zosnulých príbuzných, prinášajú kvety a zapaľujú sviečky a svietniky.
Vývoj úpravy hrobov
V minulosti si ľudia hroby upravovali veľmi jednoducho. Až do začiatku 20. storočia malo veľmi málo hrobov na slovenskom vidieku betónové alebo mramorové dosky. Hroby boli len navŕšenou zeminou, ktorú na zimu pozakrývali čečinou. Ľudia si hroby pekne vyzdobili tým, čo mali, často sami uplietli vence z toho, čo príroda ponúkla. Mešťania a šľachtici si budovali mohutnejšie hroby a aj ich výzdoba bola bohatšia. Zdobenie hrobov kvetmi či vencami je novou tradíciou, ktorá sa ujala až na konci 19. storočia. Prezdobenie hrobov, ako ho poznáme dnes, nastalo v 80. rokoch 20. storočia, keď sa stal dostupným aj rôzny materiál. V niektorých regiónoch Uhorska sa v minulosti zosnulým v rodine zvonilo.
Sviatočné obdobie a socializmus
Na území Slovenska sa v období socializmu režim snažil čo najviac eliminovať náboženský rozmer Sviatku všetkých svätých. Napríklad v 70. - 80. rokoch minulého storočia zbory pre občianske záležitosti usporadúvali spomienkové slávnosti, v rámci ktorých sa spomínalo na zosnulých. Pozostávali z púšťania smútočnej hudby, recitácií, zo smútočných príhovorov, niekde dokonca z vymenovávania zosnulých, ktorí počas roka zomreli v danej obci či meste. Tieto obrady sa spravidla konali v novovybudovaných domoch smútku.
Pohľad protestantských cirkví
Protestantské cirkvi neuznávajú kult svätých, teda ani Sviatok všetkých svätých, ale majú v cirkevných kalendáriách zaradenú Pamiatku zosnulých. Jedným z najvýznamnejších sviatkov je pre nich 31. október, známy ako Deň reformácie. V rámci obradov v kostole spomínajú aj na zosnulých, čítajú sa zoznamy ľudí, ktorí zomreli v danej farnosti za predchádzajúci rok. Z hľadiska tradičných obyčají sa veľmi dlho protestantské cirkvi stránili zapaľovania sviečok na hroboch, pokladali to za vyslovene katolícky zvyk, pričom tieto predstavy a nepraktizovanie zapaľovania sviečok sa miestami dodržiavali v ich prostredí ešte do 90. rokov 20. storočia.
Halloween a jeho prijatie na Slovensku
Moderný sviatok, ktorý sa aj u nás udomácnil, hoci mnohým nie veľmi po chuti, má tiež prastarý pôvod v keltských tradíciách. Slovo Halloween pochádza z „All Hallows' Eve“ alebo „All Hallows' Evening“, čiže „Predvečer Všetkých Svätých“ (31. október).
Pôvod a vývoj
Halloween sa slávil v Írsku a Škótsku. Do Ameriky sa dostal vďaka mnohým imigrantom z Írska a Škótska, ktorí sem putovali v 19. storočí. Pôvodne nemal takú komerčnú podobu. So začiatkom 20. storočia mal skôr podobu koledy, obchôdzky, ktorú robili deti a malo to skôr taký charitatívny rozmer. Až v druhej polovici 20. storočia Halloween získava komerčnú podobu, ktorý sa začal oslavovať formou masiek, ktoré mali byť čo najstrašidelnejšie - predlohy z rôznych komiksov, filmových hororových postáv. Po roku 1989 sa táto forma komerčného Halloweenu dostala aj na Slovensko a relatívne rýchlo sa tu udomácnila.
Tekvice a Svetlonos
Neodmysliteľné sú pre Halloween vyrezávané tekvice. Po anglicky sa vyrezávané tekvičky označujú ako „Jack-o'-lantern“ alebo „Will-o'-the-wisp“ a spájajú sa s írskou legendou o Jackovi, ktorý prekabátil diabla, no pre svoj hriešny život sa nedostal ani do neba, a tak večne blúdi po zemi so žeravým uhlíkom v tekvici. Tekvice so zapálenou sviečkou pôvodne symbolizovali dušu, uväznenú v očistci.
Tekvica je síce americká plodina, ale dostala sa po 17. storočí aj na Slovensko. Aj naši predkovia si vyrezávali tekvice presne v tomto období, ale nazývali to u nás „Svetlonos“. Ľudia si z tekvičiek vyrábali malé lucerničky, ktoré im poslúžili ako svetielko na ceste na cintorín. Podľa starých slovanských tradícií bol Svetlonos nadprirodzenou démonickou bytosťou. Hovorilo sa o ňom, že kradol v kostole sviečky a upíjal si z omšového vína. Jeho úlohou bolo zviesť človeka z cesty, aby už nikdy nenašiel cestu späť. Svetlonos bol bludným svetielkom a mal moc najmä nad tými, ktorí nemali čisté svedomie. Lákal ich svetlom, ale aj zvukmi, plačom, či volal menom. Privolať Svetlonosa mohol človek úmyselne, či nechtiac, keď po zotmení zahvízdal. Zbaviť sa ho mohol prežehnaním, alebo si musel spomenúť na toho, s kým jedol veľkonočné vajíčko, alebo sa hostil pri štedrovečernom stole. Neskôr sa táto tradícia úplne vytratila.
Deň mŕtvych v Mexiku
Sviatok mŕtvych sa oslavuje aj v Mexiku, kde má veselší tón. Oslavy sú v znamení pestrých kostýmov, bohatej výzdoby a veselých sprievodov, plných hudby a tanca v uliciach a hodovania v domácnostiach. Mexičania veria, že v tieto dni sa medzi nich vracajú aj duše detí a ich mŕtvych, ktorým nosia na cintorín špeciálne oranžové kvety. V každom dome sa postaví špeciálny oltár, ku ktorému sa nosí jedlo, sladkosti a drobnosti zomrelých, na ktorých takto spomínajú.
Día de los Muertos: História
Teologický význam sviatkov
Cirkev je podľa Katechizmu Katolíckej Cirkvi spoločenstvom svätých osôb. Podľa starobylej náuky Cirkev je spoločenstvo v troch stavoch: putujúca (bojujúca), očisťujúca sa (trpiaca) a oslávená (víťazná, blažená). Všetci - či živí alebo už zosnulí - tvoria jedinú Cirkev a sú navzájom spojení v Kristovi. Ich vzájomné spojenie sa upevňuje spoluúčasťou na duchovných dobrách. Svätý apoštol Pavol skutočnosť osobného spoločenstva s Kristom a v Kristovi vyjadril symbolicky pojmom telo, kde Kristus je hlava a veriaci ľudia sú jeho údy - bunky.
Cirkev učí a vyhlásila za dogmu, že „existuje spoločenstvo svätých osôb.“ Spoločenstvo svätých, tajomné Kristovo telo, sa skladá podľa cirkevného učenia z ľudí aj z anjelov. Kresťan, ktorý spája svoju smrť s Ježišovou smrťou, umieraním prechádza do večného života. Pavol v liste Rimanom napísal: „Ak sme zomreli s Kristom, veríme, že s ním budeme aj žiť.“
Dogmou tiež je, že „Svätých treba uctievať a vzývať.“ Úcta (česť, rešpekt) k človeku je žiadosťou samotného Boha. Svätých si Katolícka cirkev uctieva, ale sa im neklania, ako je to často mylne interpretované. Rovnako sa k nim nemodlíme v zmysle priameho rozhovoru s Bohom, lebo modlitba je rozhovor človeka s Bohom, ako Stvoriteľom a darcom všetkých milostí. Svätých prosíme o prihovor - orodovanie za nás tu na zemi, lebo oni už podľa náuky Cirkvi žijú večne u Boha, teda v stave oslávenia, a samozrejme na prvom mieste o to prosíme Pannu Máriu.
Slávnosť Všetkých svätých je deň radosti a nádeje, nie strachu. Po vzkriesení Krista sa nachádzame na ceste do večného mesta, kde nás očakáva blaženosť všetkých tých, ktorí boli Pánom oslávení. To má byť zmyslom slávnosti Všetkých svätých.