Katolícka cirkev na Slovensku a vo svete si 1. novembra pripomína cirkevne prikázaný Sviatok Všetkých svätých. Tento dôležitý deň v liturgickom kalendári je venovaný spomienke na všetkých svätých, známych aj neznámych, ktorí na svojej pozemskej ceste žili v priateľstve s Bohom a vstúpili do jeho slávy. S týmto sviatkom cirkev už po stáročia spája nádej na vzkriesenie. Na 2. novembra nadväzuje spomienka na všetkých verných zosnulých, ľudovo známa ako Dušičky. Oba dni charakterizuje spomínanie na tých, ktorí už nie sú medzi nami, návštevy cintorínov, zapaľovanie sviečok na hroboch blízkych a ich zdobenie kvetmi.
Teologický význam a blahoslavenstvá
Ježišove blahoslavenstvá (Mt 5, 1-12)
Liturgia svätej omše na Sviatok Všetkých svätých si zvolila úryvok z blahoslavenstiev podľa svätého Matúša (Mt 5, 1-12), aby zdôraznila, že sú ekvivalentom svätosti. Evanjelium opisuje, ako Ježiš, keď videl veľké zástupy, vystúpil na vrch a učil svojich učeníkov:
- Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.
- Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení.
- Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme.
- Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení.
- Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo.
- Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.
- Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi.
- Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo.
- Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť; radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi. Tak prenasledovali aj prorokov, ktorí boli pred vami.
Cesta k svätosti podľa blahoslavenstiev
Tieto blahoslavenstvá, ako kompendium svätosti a výzva k nej, vykresľujú tvár Ježiša Krista a opisujú jeho lásku. Ježiš je hlavným blahoslaveným, lebo žil na zemi v láskyplnom spojení s Otcom, čo je najväčšie šťastie. Blahoslavenstvá objasňujú charakteristické skutky a postoje kresťanského života, sú paradoxnými prísľubmi, ktoré udržiavajú nádej v utrpeniach a zvestujú požehnania a odmeny, ktoré učeníci už tajomným spôsobom dostávajú. Začali sa uskutočňovať v živote Panny Márie a všetkých svätých. Fernando Ocáriz, prelát Opus Dei, komentoval, že "Všetci svätí sú sviatkom diskrétnej a jednoduchej svätosti", ktorá aj bez ľudského lesku žiari pred Pánom a zanecháva vo svete sejbu Lásky.
Boh stvoril ľudí, aby žijúc na svete životom nevinnosti, po zakončení dočasného života, mohli sa stať členmi večného blahoslavenstva. To je povolanie ľudstva. Pobožný človek musí si mnoho odoprieť, avšak za svoju zdržanlivosť od hriechu obsiahne už v tomto živote odmenu: pokoj srdca. Tam ho bude blažiť všetkých päť zmyslov, ba aj pamäť a vnímanie, a všetky v pozemskom živote vykonané dobré skutky sa mu zjavia v nebeskej žiare.
Historický vývoj sviatku
Pôvod a prvé zmienky
Začiatky slávenia sviatku Všetkých svätých siahajú do 4. storočia po Kristovi. Už vtedy bol rozšírený sviatok svätých mučeníkov, ktorý sa slávil 13. mája, prípadne prvú nedeľu po Turícach. Prvá zmienka o sviatku podobného charakteru pochádza z 4. storočia z hymny Efréma Sýrskeho, v ktorej píše o oslavovaní mučeníkov z Edessy - toto oslavovanie pripadalo na 13. mája. Neskoršie zmienky z rôznych iných miest hovoria už o oslavovaní všetkých mučeníkov - tieto sviatky sa slávili v nedeľu po Turícoch. V Ríme je zo 7. storočia tiež doložené oslavovanie všetkých mučeníkov, ktoré pripadalo na 13. mája.
Prechod na 1. november
Slávnosť Všetkých svätých sa prvýkrát slávila v Ríme 13. mája 609, keď pápež Bonifác IV. prebral od byzantského cisára Fokasa pohanský Chrám všetkých bohov (Panteón) a zasvätil ho Preblahoslavenej Panne Márii a všetkým svätým mučeníkom. Neskôr pápež Gregor III. (731 - 744) zmenil slávenie Všetkých svätých z 13. mája na 1. novembra, keď v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne slávnostne posvätil kaplnku k úcte všetkých svätých. Pápež Gregor IV. (827-844) rozšíril sviatok na celú Cirkev, čím definitívne presunul sviatok na 1. november. Od 8. storočia sa tak 1. novembra sviatok Všetkých svätých (už nielen mučeníkov) začal sláviť najprv v Írsku, potom v Anglicku. Všeobecne bol ustanovený ako centrálny sviatok celej cirkvi až po Tridentskom koncile v roku 1549. Mal byť zasvätený všetkým, ktorí dosiahli svojimi skutkami večnú blaženosť a ku ktorým by sa mala obracať pozornosť všetkých veriacich na orodovanie za spásu duší.
Prekresťančenie keltského sviatku Samhain
Sviatok Všetkých svätých v priebehu dejín súvisel aj so starodávnym keltským pohanským sviatkom Samhain, ktorý bol v ranom kresťanstve pokresťančený. Samhain bol pre keltské národy pohanský sviatok, ktorý znamenal začiatok keltského Nového roka a slávil sa 1. novembra. Už v tejto keltskej tradícii mali ľudia vo zvyku navštevovať cintoríny, zdobiť hrobky a páliť sviece.
Liturgické aspekty sviatku
Priebeh svätej omše
Počas svätej omše na Sviatok Všetkých svätých sa kňaz s prisluhujúcimi zhromaždí pri oltári, ktorý môže byť incenzovaný. Oltárny stôl má v sebe oltárny kameň s pozostatkami svätého a kňaz bozkáva ostatky svätých. V úvode omše sa používa starý introit, ktorý má viacero formulácií a je sprevádzaný spevom. Po ňom nasleduje liturgia, ktorá zahŕňa pozdrav a úkon kajúcnosti. Tento úkon je prípravou kňaza na slávenie svätej omše a vyjadruje vyznanie hriechov. Stará Cirkev nepoznala úkon kajúcnosti pred svätou omšou, no neskôr, v stredoveku, sa stal súčasťou obradu. Úkon kajúcnosti pozná tri formy, vrátane konfiteoru, ktorý vznikol z Apológie.
Úloha hudby a spevu (Jednotný katolícky spevník - JKS)
Hudobný sprievod a spev sú dôležitou súčasťou liturgie. Vstupu predchádza vhodná pieseň z Jednotného katolíckeho spevníka (JKS). V ranej Cirkvi sprvu spieval ľud pod vedením speváckej školy. V stredoveku (od 10. storočia) spevu rozumelo len málo ľudí, pretože bol v latinčine. V časoch Gregora I. sa začínajú objavovať prvé úpadkové príznaky spevu. Vstup je slávnostný a sprevádzaný vhodnou piesňou z JKS. Sláva Otcu sa spievala viackrát, pričom sa vsúvala antifóna. Neskôr sa skracoval, až nakoniec ostal len prvý verš žalmu. V obnovenej liturgii kňaz stojí smerom k ľudu, a súčasťou je aj účasť na omšových úkonoch.
Spomienka na všetkých verných zosnulých (Dušičky)
Vznik a rozšírenie Dušičiek
Druhý sviatok, Pamiatka zosnulých (ľudovo Dušičky), sa vyvinul v stredoveku, keď v roku 998 svätý opát Odilo z Cluny zaviedol túto spomienku pre mníchov benediktínov vo francúzskom opátstve. Vplyvom clunyjských mníchov sa táto spomienka počas 11. storočia veľmi rozšírila v celej západnej cirkvi. V Ríme ju prijali v 14. storočí.
Tradície a zvyky na cintorínoch
V mnohých európskych krajinách vrátane Slovenska sa za stáročia ustálil zvyk, že ľudia na Sviatok Všetkých svätých a na Pamiatku zosnulých navštevujú a upravujú hroby zosnulých príbuzných, prinášajú kvety a zapaľujú sviečky a svietniky. Do polovice 20. storočia boli hroby na vidieku veľmi jednoduché; na jeseň sa prikrývali čečinou a dávala sa tam jedna až dve sviečky. Mešťania a šľachtici si budovali mohutnejšie hroby a aj ich výzdoba bola bohatšia. V niektorých regiónoch Uhorska sa v minulosti zvonilo zosnulým v rodine.
Možnosť získania odpustkov
Veriaci, ktorý v deň Spomienky na všetkých verných zosnulých nábožne navštívi kostol alebo kaplnku a pomodlí sa Modlitbu Pána a urobí vyznanie viery (Verím v Boha), môže získať úplné odpustky, ktoré sa môžu privlastniť iba dušiam v očistci. Okrem tohto odpustkového úkonu sa žiadajú splniť tri podmienky: svätá spoveď (krátko predtým alebo potom), sväté prijímanie (najlepšie v ten istý deň) a modlitba na úmysel Svätého Otca (stačí Otče náš, Zdravas a Sláva). Taktiež je potrebné vylúčiť akúkoľvek pripútanosť k hriechu. Tieto odpustky možno získať od poludnia predchádzajúceho dňa až do polnoci určeného dňa. Veriaci, ktorý nábožne navštívi cintorín a pomodlí sa za zosnulých, môže získať odpustky, ktoré sa môžu privlastniť iba dušiam v očistci, raz denne od 1. novembra do 8. novembra.
Spoločenstvo svätých a jeho význam
Cirkev ako spoločenstvo živých a mŕtvych
Podľa Katechizmu Katolíckej Cirkvi je Cirkev spoločenstvom svätých osôb. Podľa starobylej náuky Cirkev je spoločenstvo v troch stavoch: putujúca (po starom bojujúca), očisťujúca sa (trpiaca), oslávená (víťazná, blažená). Všetci - či živí alebo už zosnulí - tvoria jedinú Cirkev a sú navzájom spojení v Kristovi. Podľa stálej viery sa ich vzájomné spojenie upevňuje spoluúčasťou na duchovných dobrách. Svätý apoštol Pavol skutočnosť osobného spoločenstva s Kristom a v Kristovi vyjadril symbolicky pojmom telo, kde Kristus je hlava a veriaci ľudia sú jeho údy.
Úcta k svätým a orodovanie
Cirkev učí a vyhlásila za dogmu, že "existuje spoločenstvo svätých osôb" a že "Svätých treba uctievať a vzývať". Úcta (česť, rešpekt) k človeku je žiadosťou samotného Boha. Svätých si Katolícka cirkev uctieva, ale sa im neklania, ani sa k nim nemodlí. Modlitba je rozhovor človeka s Bohom, ako Stvoriteľom a darcom všetkých milostí. Svätých prosíme o príhovor - orodovanie za nás tu na zemi, lebo oni už podľa náuky Cirkvi žijú večne u Boha, teda v stave oslávenia. Samozrejme, na prvom mieste o to prosíme Pannu Máriu.
Nebeská blaženosť ako cieľ
Pamiatkou na všetkých svätých a verných zosnulých si Cirkev pripomína aj tých svätých, ktorým nebol ustanovený zvláštny sviatok, lebo len rímske menoslovie mučeníkov obsahuje do 7600 mien, a do roka je len 365 dní. Počet svätých a vyvolených Božích je taký veľký, že o mnohých vie len Boh. Preto pápež Bonifác IV. už roku 609 zasvätil Panteón úcte všetkých svätých. Zmyslom Sviatku Všetkých svätých je radostná nádej. Po vzkriesení Krista sa nachádzame na ceste do večného mesta, kde nás očakáva blaženosť všetkých tých, ktorí boli Pánom oslávení. Kresťan, ktorý spája svoju smrť s Ježišovou smrťou, umieraním prechádza do večného života, lebo ako napísal Pavol v liste Rimanom: „Ak sme zomreli s Kristom, veríme, že s ním budeme aj žiť.“
Zvony: Symbolika a funkcia
Zvony sú neoddeliteľnou súčasťou kostolov a kresťanskej tradície. Volajú veriacich na bohoslužby a pripomínajú im dôležité udalosti. Majú tiež symbolický význam, ako to vyjadril výrok na zvonoch: „Živých volám, mŕtvych oplakávam, blesky lámem.“ Niektoré funkcie zvonov sú ohlasovanie dennej doby (poludník), zvolávanie na svätú omšu (Dominik), výzva k modlitbe (Angelus Domini), upozornenie na udalosti (umieráčik), signálne zvonenie na poplach (šturmovák) a odohnanie zlých síl (proti búrkam, epidémiám). Biskupi zvony posväcujú a „krstia“ svätenou vodou a olejom. Veže kostolov symbolizujú prst ukazujúci k nebesám a kríž na vrchole veže pripomína Ukrižovaného Ježiša Krista. Zvony vo vežiach zvolávajú veriacich k službám Božím a povzbudzujú k modleniu. Počúvanie zvonov a započúvanie sa do ich hlasov môže byť spôsobom, ako nadviazať na cítenie našich predkov a nájsť hlbší zmysel v tomto sviatku.
Sviatok Všetkých svätých v súčasnosti na Slovensku
Deň pracovného pokoja
Od roku 1994 je 1. november na Slovensku dňom pracovného pokoja. Cirkev a veriaci si v tento deň spomínajú na príbuzných, ale aj na predkov, ktorí neboli vyhlásení za svätých, no žili statočným a čestným životom a vedeli sa obetovať za iných. Duchovní zvyčajne pripomínajú, že tento deň má byť dňom radosti a nádeje, nie strachu či smútku. Pre iných je smrť realitou, ktorú treba prijať.
Postoj protestantských cirkví
Protestantské cirkvi neuznávajú kult svätých, teda ani Sviatok Všetkých svätých. V cirkevných kalendáriách však majú zaradenú Pamiatku zosnulých. Pre protestantov je jedným z najvýznamnejších sviatkov 31. október - Deň reformácie. V kostoloch slávia tento deň, pričom v rámci obradov spomínajú na zosnulých a čítajú zoznamy všetkých, ktorí zomreli v danej farnosti za predchádzajúci rok. Z hľadiska tradičných obyčají sa protestantské cirkvi dlho stránili zapaľovania sviečok na hroboch, považovali to za vyslovene katolícky zvyk. Táto prax sa v ich prostredí dodržiavala ešte do 90. rokov 20. storočia.