V novembri si Katolícka cirkev pripomína dva významné sviatky, ktoré sú úzko spojené so spomienkou na zosnulých, no majú odlišnú symboliku a zameranie. Prvý z nich, 1. novembra, je slávnosť Všetkých svätých. Druhým významným sviatkom je spomienka na všetkých verných zosnulých - ľudovo nazývaná Dušičky, ktorá pripadá na 2. novembra. Hoci oba dni veriaci často spájajú návštevou cintorínov a modlitbami za tých, ktorí nás opustili, každý z nich má svoj špecifický význam a tradície. V tieto dni spomíname na tých, ktorí už nie sú medzi nami, a k tradícii neodmysliteľne patria návštevy cintorínov, zapaľovanie sviečok na hroboch blízkych a ich zdobenie kvetmi.
Sviatok Všetkých svätých (1. november)
Sviatok Všetkých svätých je dňom, keď katolícka cirkev oslavuje všetkých svätých - známych aj neznámych, ktorí dosiahli večný pokoj a spojenie s Bohom. Tento sviatok pripomína všetkých, ktorí v živote prejavili príkladnú vieru a lásku, dosiahli spásu a stali sa vzorom pre veriacich. Cieľom sviatku je uctievať svätcov a vyjadriť vďaku za ich príklad a prítomnosť v živote cirkvi. Cirkev už po stáročia spája s touto slávnosťou nádej na vzkriesenie. Duchovní zvyčajne pripomínajú, že tento deň má byť dňom radosti a nádeje, nie strachu či smútku. Pre veriacich má tento sviatok aj duchovný význam, ktorý sa sústreďuje na nádej vo večný život a oslavuje víťazstvo svätých nad smrťou a ich vstup do večného života. Veriaci si v tento deň pripomínajú všetkých svätých, teda všetkých, ktorí sú v sláve Boha - v nebi, ktorých mená nie sú zapísané v Rímskom martyrológiu, ktoré je zoznamom oficiálne Cirkvou vyhlásených za blahoslavených a svätých. Ich počet je bez čísla.
Teologický základ: Spoločenstvo svätých
Podľa Katechizmu Katolíckej Cirkvi je Cirkev spoločenstvom svätých osôb. Táto starobylá náuka hovorí, že Cirkev je spoločenstvo v troch stavoch: putujúca (bojujúca) na zemi, očisťujúca sa (trpiaca) v očistci a oslávená (víťazná, blažená) v nebi. Všetci - či živí alebo už zosnulí - tvoria jedinú Cirkev a sú navzájom spojení v Kristovi. Podľa stálej viery sa ich vzájomné spojenie upevňuje spoluúčasťou na duchovných dobrách. Svätý apoštol Pavol skutočnosť osobného spoločenstva s Kristom a v Kristovi vyjadril symbolicky pojmom telo, kde Kristus je hlava a veriaci sú jeho údy.
Cirkev učí a vyhlásila za dogmu, že „existuje spoločenstvo svätých osôb.“ Spoločenstvo svätých, tajomné Kristovo telo, sa skladá podľa cirkevného učenia z ľudí aj z anjelov. Kresťan, ktorý spája svoju smrť s Ježišovou smrťou, umieraním prechádza do večného života, ako napísal Pavol v liste Rimanom: „Ak sme zomreli s Kristom, veríme, že s ním budeme aj žiť.“
Úcta a orodovanie
Dogmou tiež je, že „Svätých treba uctievať a vzývať.“ Úcta (česť, rešpekt) k človeku je žiadosťou samotného Boha, ktorý prikázal „Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh!“ Svätých si Katolícka cirkev uctieva, ale sa im neklania, ako je to často mylne interpretované. Rovnako ani sa k nim nemodlí, lebo modlitba je rozhovor človeka s Bohom, ako Stvoriteľom a darcom všetkých milostí. Svätých prosíme o prihovor - orodovanie za nás tu na zemi, lebo oni už podľa náuky Cirkvi žijú večne u Boha, teda v stave oslávenia, a samozrejme na prvom mieste o to prosíme Pannu Máriu.
Historický vývoj Sviatku Všetkých svätých
Korene sviatku Všetkých svätých siahajú do 4. storočia po Kristovi. Už vtedy bol vo Východnej cirkvi rozšírený sviatok svätých mučeníkov, ktorí položili svoj život pre vieru, slávil sa v prvú nedeľu po Turícach. V Západnej Cirkvi sa datuje vznik spomienky na všetkých svätých na začiatok 7. storočia. Prvá zmienka o sviatku podobného charakteru pochádza z hymny Efréma Sýrskeho zo 4. storočia, kde píše o oslavovaní mučeníkov z Edessy - toto oslavovanie pripadalo na 13. mája.
Slávnosť Všetkých svätých sa prvýkrát slávila v Ríme 13. mája 609, keď pápež Bonifác IV. prebral od cisára Fokasa (niekedy uvádzaného ako byzantský cisár Fokas) pohanský Chrám všetkých bohov (Pantheon) a zasvätil ho Preblahoslavenej Panne Márii a všetkým svätým mučeníkom. Tento chrám bol vystavaný v roku 25 pred Kristom za vlády cisára Oktaviána Augusta a bol zasvätený všetkým bohom. Je to div slávneho rímskeho staviteľstva: okrúhly, bez okien, bez pilierov a bez stĺpov. Svetlo sa doň dostáva len zhora, kde je okrúhly nezasklený otvor o priemere 8,85 m. Voda, ktorá naprší dnu, je odvádzaná kanalizáciou, ktorá je zabudovaná do podlahy. Chrám má rovnaký priemer i výšku - 43,29 m. Pápež sv. Bonifác IV. nariadil, aby z neho vyhádzali všetky pohanské modly a premenil Panteón na kresťanský chrám.
Pápež Gregor III. (731 - 741/744) zmenil slávenie Všetkých svätých z 13. mája na 1. novembra, keď v Bazilike sv. Petra (vo Vatikáne) slávnostne posvätil kaplnku k úcte všetkých svätých. Prvého novembra sa sviatok Všetkých svätých (už nielen mučeníkov) začal sláviť v 8. storočí, najprv v Írsku, potom v Anglicku. O sto rokov neskôr, v roku 844, pápež Gregor IV. rozšíril slávenie tohto sviatku na celú Cirkev.
Sviatok Všetkých svätých ako štátny sviatok
Sviatok Všetkých svätých je štátnym sviatkom alebo dňom pracovného pokoja v mnohých krajinách, najmä krajinách Západu, ako sú Francúzsko, Rakúsko, Belgicko a aj Slovensko (od roku 1994). Oslavuje sa však aj v niektorých afrických krajinách.
Pamiatka zosnulých (Dušičky, 2. november)
Deň po Sviatku všetkých svätých, teda 2. novembra, sa slávi Pamiatka zosnulých, ľudovo známa ako Dušičky. Tento deň je venovaný modlitbám za duše zosnulých, ktorí ešte potrebujú očistenie predtým, než dosiahnu večný pokoj. Dušičky sú dňom, kedy sa veriaci modlia za tých, ktorí sa ešte nachádzajú v očistci a potrebujú duchovnú pomoc, aby mohli dosiahnuť nebo. Pre katolíkov je to sviatok, kedy spomínajú na tých, ktorí ešte nedosiahli blaženosť alebo sú vo fáze očisťovania a prípravy prechodu z očistca do neba, a spája sa s nádejou na vzkriesenie. Dušičky sú dňom spomienky na rodinu, priateľov a všetkých verných zosnulých. Je to čas, kedy si ľudia pripomínajú zosnulých blízkych a modlia sa za ich duše, aby našli večný pokoj.
Vznik a rozšírenie Pamiatky zosnulých
Pamiatka zosnulých sa vyvinula v stredoveku. Spomienku na všetkých verných zosnulých zaviedol svätý opát Odilo z Cluny v roku 998. Kláštor v Cluny bol vtedy kultúrnym a duchovným centrom v západnej Európe a miestni mnísi sa tešili veľkej autorite. V tomto období sa vykryštalizovala viera v očistec - prechodné miesto na ceste do Raja či do Pekla. Práve očistec sa stal miestom pre dušičky, kde sa majú očistiť duše hriešnikov. A im bol venovaný sviatok Pamiatky zosnulých, kedy bolo dušiam, uviaznutým v očistci, umožnené vrátiť sa na jednu noc do sveta živých a uľaviť si od nepohodlia, kam sa ráno zas museli vrátiť. Tento zvyk sa v priebehu 11. storočia rozšíril v celej západnej cirkvi.
Odpustky pre duše v očistci
Veriaci, ktorý v deň Spomienky na všetkých verných zosnulých nábožne navštívi kostol alebo kaplnku a pomodlí sa Modlitbu Pána a urobí vyznanie viery (Verím v Boha), môže získať úplné odpustky, ktoré sa môžu privlastniť iba dušiam v očistci. Okrem tohto odpustkového úkonu sa žiada splniť tri podmienky: svätá spoveď (krátko predtým alebo potom), sväté prijímanie (najlepšie v ten istý deň) a modlitba na úmysel Svätého otca (stačí Otče náš, Zdravas a Sláva). Okrem toho treba vylúčiť akúkoľvek pripútanosť k hriechu aj k všednému. Tieto odpustky možno získať od poludnia predchádzajúceho dňa až do polnoci určeného dňa.
Veriaci, ktorý nábožne navštívi cintorín a pomodlí sa za zosnulých, môže získať odpustky, ktoré sa môžu privlastniť iba dušiam v očistci, raz denne od 1. novembra do 8. novembra.
O Sviatku Všetkých Svätých
Spoločné tradície a moderné vplyvy
V mnohých európskych krajinách vrátane Slovenska sa za stáročia ustálil zvyk, že ľudia na sviatok Všetkých svätých a na Pamiatku zosnulých navštevujú a upravujú hroby zosnulých príbuzných, prinášajú kvety a zapaľujú sviečky a svietniky. Sviečky a kvety symbolizujú nádej na večný život a pripomínajú, že zosnulí zostávajú v mysliach a srdciach svojich blízkych. Ich plamene predstavujú večné svetlo a nádej na spásu.
V niektorých regiónoch Uhorska sa v minulosti zvonilo zosnulým v rodine. Do polovice 20. storočia boli hroby na vidieku veľmi jednoduché. Na jeseň sa prikrývali čečinou a dávala sa tam jedna až dve sviečky. Mešťania a šľachtici si budovali mohutnejšie hroby a aj ich výzdoba bola bohatšia.
V súčasnosti sú tieto sviatky viac než len cirkevné obrady. Stali sa súčasťou kultúry, kde rodiny každoročne navštevujú hroby a spomínajú na svojich blízkych. Je to obdobie, keď sa rodiny stretávajú a delia sa o spomienky na tých, ktorí už nie sú medzi nimi. Obdobie Sviatku všetkých svätých a Dušičiek nám poskytuje príležitosť pozastaviť sa v našom hektickom živote, venovať čas spomienkam na tých, ktorí nás predišli, a zamyslieť sa nad vlastným vzťahom k životu a smrti.
Rozdiely v iných kresťanských cirkvách
Zatiaľ čo Katolícka cirkev si pripomína oba sviatky, v Evanjelickej a. v. cirkvi sa v predvečer Sviatku všetkých svätých svätí Deň reformácie na počesť 95 téz na dišputáciu, ktoré Martin Luther 31. októbra predniesol. Protestantská cirkev vo všeobecnosti neuznáva kult svätých a neoslavuje Sviatok všetkých svätých, no pripomína si Pamiatku zosnulých.
Historické a kultúrne paralely
Keltský Samhain a jeho vplyv
Sviatok Všetkých svätých súvisel aj so starodávnym keltským pohanským sviatkom Samhain, ktorý bol v ranom kresťanstve pokresťančený. Samhain bol pre keltské národy pohanský sviatok, znamenal začiatok keltského Nového roka, ktorý sa slávil 1. novembra. Už v tejto keltskej tradícii mali ľudia vo zvyku navštevovať cintoríny, zdobiť hrobky a páliť sviece. Noc na prelome októbra a novembra je magickou - podľa mnohých tradícií sa vtedy prelínajú svety živých a mŕtvych. Neodmysliteľnou súčasťou sviatku sa stalo „živé svetlo“ v podobe plameňa - aby mŕtve duše našli cestu do príbytkov živých, mohli sa zohriať a stráviť noc s pozostalými.
Halloween: Predvečer Všetkých svätých
Moderný sviatok Halloween má tiež prastarý pôvod v keltských tradíciách. Slovo Halloween pochádza z „All Hallows´ Eve“ alebo „All Hallows´ Evening“, čiže „Predvečer Všetkých Svätých“ (31. október). Slávil sa v Írsku a Škótsku. Do Ameriky sa Halloween dostal vďaka mnohým imigrantom z Írska a Škótska, ktorí sem putovali v 19. storočí. Neodmysliteľné sú pre Halloween vyrezávané tekvice. Po anglicky sa vyrezávané tekvičky označujú ako „Jack-o´-lantern“ alebo „Will-o´-the-wisp“ a spájajú sa s írskou legendou o Jackovi, ktorý prekabátil diabla. Tekvice so zapálenou sviečkou pôvodne symbolizovali dušu, uväznenú v očistci. Halloween sa dodnes oslavuje koledovaním v bláznivých a strašidelných maskách. Koledníci putujú od domu k domu a ohlasujú sa porekadlom „Trick or Treat“, čo vo voľnom preklade znamená, „dajte mi odmenu, lebo vám niečo nemilé vykonám“. Za koledu dostávajú odmenu, a lakomcov neminie nejaká neplecha.
Mexický Deň mŕtvych (Día de Muertos)
Tieto sviatky sú v Mexiku oslavované vo veselšom tóne. Sú v znamení pestrých kostýmov, bohatej výzdoby a veselých sprievodov, plných hudby a tanca v uliciach a hodovania v domácnostiach. Mexičania veria, že v tieto dni sa medzi nich vracajú aj duše detí a ich mŕtvych, ktorým nosia na cintorín špeciálne oranžové kvety. V každom dome sa postaví špeciálny oltár, ku ktorému sa nosí jedlo, sladkosti a drobnosti zomrelých, na ktorých takto spomínajú.
Staré slovenské tradície
V minulosti sa dodržiavalo viacero tradícií spojených s Dušičkami. Gazdiné piekli koláčiky z bielej a tmavej múky - prvé sa dávali na stôl pánom, druhé poddaným. Pečivo sa pieklo v tvare kríža a označovalo sa ako „kosti svätých“. Na Dušičky sa robili malé žemličky, ktoré sa plnili sladkými plnkami a predstavovali dušičky našich zomrelých. Večer nechávali zvyčajne prestreté, ak by sa niektorý z mŕtvych ešte chcel zasýtiť. Na Dušičky sa lampy plnili maslom alebo olejom, aby si mŕtvi, ktorí prišli navštíviť svojich živých blízkych, mohli pomazať rany z očistca a vyliečiť ich. Sypala sa tiež múka do ohňa, aby vyhladované duše nezostali hladné. Zdobenie hrobov kvetmi, či vencami, je novou tradíciou, ktorá sa ujala až na konci 19. storočia.
Svetlonos: Slovanská legenda
Aj u nás sme mali starý zvyk, ktorý bol známy ako „hľadanie svetlonosa“. Ľudia si vyrábali malé lucerničky z tekvičiek, ktoré im poslúžili ako svetielko na ceste na cintorín (podobne ako americké tekvice boli pôvodne vyrezávané do repy či zemiakov). Podľa starých slovanských tradícií bol Svetlonos nadprirodzenou démonickou bytosťou. Hovorilo sa o ňom, že kradol v kostole sviečky a upíjal si z omšového vína. Jeho úlohou bolo zviesť človeka z cesty, aby už nikdy nenašiel cestu späť. Svetlonos bol bludným svetielkom a mal moc najmä nad tými, ktorí nemali čisté svedomie. Lákal ich svetlom, ale aj zvukmi, plačom či volaním menom. Privolať Svetlonosa mohol človek úmyselne či nechtiac, keď po zotmení zahvízdal. Zbaviť sa ho mohol prežehnaním alebo si musel spomenúť na toho, s kým jedol veľkonočné vajíčko, alebo sa hostil pri štedrovečernom stole. Táto tradícia sa neskôr úplne vytratila, najmä v čase kolektivizácie v 50. rokoch.