Kde sa vzali Vianoce: Hlboký pohľad na históriu a tradície sviatkov

Vianoce, sviatky radosti a lásky, sú jedným z najobľúbenejších a najdôležitejších sviatkov na svete. Pre mnohých ľudí sú časom stretnutia rodiny, lásky a pokoja. Hoci si mnohí myslia, že existuje jednoduché vysvetlenie histórie Vianoc, skutočný príbeh je oveľa zložitejší. Vianoce majú korene v dávnych časoch a nadväzujú na tradície, kedy ľudia v tomto období oslavovali zimný slnovrat. Tieto sviatky sú spojené s príbehmi a legendami, odovzdávanými z generácie na generáciu, a predstavujú mix rôznych náboženských, pohanských a sekulárnych tradícií. Ich význam je úzko previazaný so začiatkom a koncom úrodnej časti roka.

Pôvod názvu a predkresťanské korene

Názov „Vianoce“ sme prebrali približne pred 1200 rokmi z nemeckého výrazu Weihnachten, čo znamená „sväté noci“. Presný dôvod o slávení Vianoc pred kresťanstvom nie je celkom jasný, vieme však, že to bola mimoriadna udalosť, pretože sa ľudia tešili na „svetlejšie časy“.

Oslavy rituálnych sviatkov sa konali pravdepodobne v decembri alebo v januári. Známe sú oslavy počas zimného slnovratu, ktorý pripadá na 21. alebo 22. decembra. Slávilo sa s množstvom jedla, medoviny, ľudia opekali a obetovali dary bohom, modlili sa, aby bol ďalší rok plný hojnosti. V januári potom postupne pribúda viac svetlejších dní, a to bolo hodné osláv.

Pohanské a rímske oslavy

Teórie, prečo sa Vianoce vo väčšine sveta oslavujú buď 24. alebo 25. decembra, sú tri. Podľa prvej teórie vybrali skorí kresťania dátum 25. decembra. Treťou teóriou je snaha kresťanov prekryť význam vtedy obľúbených sviatkov, napríklad osláv kultu staroperzského boha slnka Mitra, ktorý pripadal na tento dátum z očividných dôvodov. Druhým možným sviatkom boli rímske Saturnálie, ktoré sa slávili v tomto období, začínali týždeň pred slnovratom a končili týždeň po ňom. Pri tejto príležitosti si zvykli dávať darčeky, zapaľovať sviečky a zdobiť svoje domy. V okolí slnovratu slávili aj pohania, čo bolo historicky spájané so sviatkom Yule, ktorý v týchto častiach sveta predchádzal Vianociam.

Kresťanizácia Vianoc

Keď si kresťanstvo prebojovalo cestu do Európy, ľudia už neopekali na počesť boha Odina či rímskeho boha Saturna, ale začali oslavovať narodenie Ježiša Krista. Podľa kresťanskej náuky sú Vianoce sviatky, ktoré oslavujú narodenie Ježiša Krista, ktorý sa narodil v Betleheme. Hoci dátum narodenia Ježiša je neznámy, začiatkom prvého tisícročia boli kresťania v Ríme menšinou a prevažne sa uznávali pohanské či polyteistické vierovyznania. Podľa historických prameňov sa prvé Vianoce oslavovali v 4. storočí. V tomto období pápež Július I. rozhodol, že Vianoce, teda narodenie Ježiša, sa bude oslavovať 25. decembra. Vtedajším hlavným sviatkom bolo zmŕtvychvstanie Ježiša Krista počas Veľkej noci. Vianoce ako kresťanský sviatok sa na našom území začali oslavovať približne od 12. storočia. Zaujímavosťou je, že termín Vianoc sa menil - spočiatku sa oslavovali v máji a až neskôr, zhruba v 13. storočí, sa ustálili na decembri.

Advent: Obdobie príprav

Samotným Vianociam predchádza prípravné obdobie, ktoré sa nazýva Advent a začína štyri týždne pred Štedrým dňom. Je to čas, kedy sa chodí častejšie do kostola, nakupujú sa darčeky, upratuje sa a vyzdobujú sa príbytky. V tradičnom chápaní je advent považovaný za čas duchovnej prípravy na vianočné sviatky. Vyvrcholením adventu a začiatkom vianočných sviatkov je 24. december, Štedrý deň, kedy sa rodina stretáva pri štedrovečernom stole. Nasleduje najväčší vianočný sviatok Božie narodenie (25. decembra), ktorý sa začína polnočnou omšou, a ďalším je sviatok svätého Štefana (26. decembra). Tieto dva dni sú aj dňami pracovného pokoja. Vianočné obdobie sa končí 6. januára, na Deň príchodu Troch kráľov.

Adventný veniec

Adventné vence sa zhotovovali už v 19. storočí. S nápadom prišiel hamburský duchovný Johann Wichern, ktorý si vo svojom dome zavesil čečinový veniec a vsunul doň 24 sviečok, na každý adventný deň jednu. Neskôr sa začali dávať do venca štyri sviečky, zodpovedajúce počtu adventných nedieľ. Pôvodná podoba adventného venca pozostávala zo štyroch sviečok - troch fialových a jednej ružovej. Fialové mali symbolizovať nádej, mier a lásku a zapaľovali sa počas prvej, druhej a štvrtej adventnej nedele. Štvrtá, ružová sviečka, predstavovala priateľstvo a pálila sa počas tretej adventnej nedele. Niektoré adventné vence mali pôvodne aj piatu sviečku, ktorá sa zvykla zapáliť práve na Štedrý deň, väčšinou bielej farby, symbolizujúcej spojenie s anjelmi a narodením Ježiša.

Postavy Vianoc: Mikuláš a Santa Claus

Mikuláš pochádzal z Myry, z dnešného Turecka. Narodil sa do bohatej rodiny v druhej polovici 3. storočia a umrel okolo roku 350, možno práve 6. decembra. Bol ochrancom cestovateľov, detí a námorníkov. Jeho pozostatky ležia v talianskom Bari, v kostole sv. Mikuláša. Ako sa stal nositeľom darčekov? Jedna legenda hovorí o chudobnom mužovi a jeho troch dcérach, ktorým nemohol nájsť ženíchov. Mikuláš, ako dobrák a bohatý muž, jedného večera hodil cez okno tri mešce zlata, ktoré údajne padli rovno do topánok. Zaistil im tak veno a šťastne sa vydali. Je tiež možné, že sa deň sv. Mikuláša spájal s hrou na biskupa, ktorá prišla z Nemecka, kde sa deti prezliekli za biskupa z Myry. Tento dátum sa zachoval dodnes.

Postava Santa Clausa či sv. Mikuláša, akého poznáme dnes s červeným kostýmom a bielymi fúzmi, je výsledkom literárnej fikcie, najmä básne „Návšteva sv. Mikuláša“ známej aj ako „Bola noc pred Vianocami“. Sob Rudolf je tiež výsledkom literárnej fikcie, pričom pôvodná idea je asi z Odinovho lovu, no súčasnú podobu mu dala báseň od Roberta L. Maya.

Vianočný stromček a jeho výzdoba

Zdobenie vianočného stromčeka má pôvod v pohanskom uctievaní stromov, kedy sa najskôr zdobili listnaté stromy, najmä duby. Podľa bibliofrafie zo 7. storočia sv. Bonifác povedal, že namiesto dubov by sa mala uctievať jedlička, keďže mieri špicom do neba a jej tvar pripomína svätú trojicu. Aj ozdoby boli prevzaté od pohanov, ktorí si stromy zdobili imelom, lebo verili, že má zázračnú moc. Dekorovanie imelom pochádza zo staroeurópskych mýtov a folklóru, napríklad legendy o Baldurovi. Sviečky zas symbolizujú Ježiša, ktorý je podľa kresťanov „svetlom tohto sveta“. Historicky však oheň vždy patril aj k oslavám rovnodennosti.

Tradícia vianočného stromčeka v podobe, v akej ho poznáme dnes, sa datuje od 16. storočia v Nemecku a postupne sa rozšírila po celej Európe a neskôr aj do iných častí sveta. Prvé zmienky o vianočných stromčekoch prenikli z nemeckých Brém približne okolo roku 1570, zachytil ich kazateľ Geisler z nemeckého Alsaska. Pamiatky hovoria o stromčeku alebo vetvičke, ktoré boli zdobené orieškami, rôznym ovocím, sladkosťami alebo len maličkou symbolickou ozdôbkou. Prienik vianočných stromčekov do bežných domácností nastal až okolo 17. storočia, najprv vo väčších mestách, neskôr aj na dedinách. Na Slovensku sa začiatkom 20. storočia objavuje vianočný stromček aj na vidieku, hoci v meštianskych a šľachtických rodinách sa objavoval už skôr počas rakúsko-uhorskej monarchie.

Spočiatku bol stromček na vidieku maličký, bol to iba vrcholček stromu, ktorý visel vždy z povaly a bol skromne ozdobený sušeným ovocím, neskôr medovníkmi či ozdobami, ktoré si domáci vyrábali sami zo slamy, papierovými ozdobami, figúrkami zo slamy či z kukuričného šúpolia. Neskôr sa pridali aj háčkované alebo paličkované ozdoby, sviečky či prskavky. Klasické sviečky na stromčekoch viedli k častým požiarom. K veľkým zmenám prišlo po objave prvého vianočného osvetlenia, ktoré predviedol vynálezca T. A. Edison v roku 1882 prostredníctvom svojho kolegu Edwarda H. Johnsona. V roku 1889 bol Francúzovi Pierrovi Dupontovi udelený patent na dodnes najobľúbenejšiu ozdobu vianočného stromčeka - fúkanú guľu z jemného skla. Sprvu prišli na trh gule jednofarebné, avšak obyvatelia sa čoskoro začali dožadovať rôznych farieb, vzorov a ornamentov. Začiatkom 20. storočia prišli do ponuky krehké sklenené srdiečka, hviezdičky, snehové vločky alebo ozdoby v tvare slzičky.

Betlehem

Do polovice 20. storočia bol symbolom Vianoc betlehem. Na Slovensku sú betlehemy veľmi pekné, ručne robené - vyrezávané z dreva, voskové, banícke či papierové. Betlehemy nájdeme v chrámoch, ale aj v jednotlivých domácnostiach. Často sú staršie kusy betlehemov zdedené a viaceré generácie ich majú ako taký svoj rodinný poklad. Robenie betlehemov (ang. Nativity) spopularizoval v 10. storočí František z Assisi a zvyk sa rýchlo rozšíril do celej Európy.

Vianočné piesne a koledy

Sviatočnú atmosféru počas vianočného cyklu, ktorý trval od 24. decembra do 6. januára, dotvárali vianočné hry v podaní ľudových divadiel. Vychádzali z biblickej predlohy o narodení Krista a historickým impulzom k ich vzniku boli tzv. ludi Nativitatis - hry o narodení Krista pôvodne ešte z 11. storočia. Motívy hier zľudoveli a navrstvili sa na obrady zimného slnovratu založené na koledovaní, vinšovaní a obdarúvaní. Vianočné hry mali rozvinutý dej, väčšinou veršovaný text a dotvárali ich komické improvizácie. Prednášané časti sa striedali so spievaním, v úvode i závere sa spievali koledy, ktorých cieľom bolo zavinšovať domácim šťastie a blahobyt rodiny i hospodárstva. Názov koleda pochádza z Rímskej ríše, kde sa spievali piesne na oslavách nového roka - calendae. Vianočné piesne a koledy sú kombináciou kostolných spevov a ľudových piesní. Na popularite začali naberať až v 19. storočí. Asi dve najznámejšie vianočné piesne sú „Tichá noc“, ktorú v roku 1818 napísali Mohr a Gruber pre rakúsky kostol sv. Mikuláša v Obendorfe, a „Jingle Bells“, ktorú zložil James Lord Pierpont, pôvodne pod názvom One Horse Open Sleigh (kuriozitou je, že pieseň bola pôvodne napísaná k Vďakyvzdaniu).

Štedrý deň a jeho zvyky na Slovensku

Štedrý deň bol bohatý na tajuplné úkony, obrady a zvyky, ktoré mali zabezpečiť najmä šťastie, zdravie a tiež dostatok úrody v budúcom roku. Na Štedrý deň sa dodržuje pôst, ktorý končí o polnoci. Názov Štedrá večera nám sám o sebe hovorí, že jedla bolo viac. Kedysi na Slovensku boli v rôznych regiónoch rôzne počty jedál, najmenej boli tri jedlá, na východnom Slovensku až 12 chodov, čo symbolizovalo 12 mesiacov v roku. Išlo o jedlá, ktoré sa bežne varili počas roka. V minulosti naši predkovia trvali na dodržiavaní tradícií a silno verili v ich silu, dnes z nich dodržiavame iba zlomok. Mnohé tak poznáme už iba z rozprávania.

Prípravy na Štedrý deň

Zima našich predkov bola preplnená zvykmi, obradmi a úkonmi. Všetko sa začalo na konci jesene a začiatku zimy, keď predlžovanie nocí a skracovanie dní odpradávna vyvolávalo obavy a strach zo zlých, škodlivých démonov. Ich blížiaci sa príchod signalizovali sviatky Kataríny, Ondreja, Barbory a Lucie, označované aj ako stridžie dni.

• Na Katarínu boli tradičné zábavy poslednou príležitosťou na tancovačku, lebo až do Vianoc sa už nič podobné organizovať nesmelo.
• Na Ondreja to boli ondrejské riekanky - dievčenské rituály s cieľom dozvedieť sa, ktorá sa vydá a koho bude mať za muža. Slobodné dievčatá varili halušky s lístočkami s menami chlapcov, liali olovo či triasli plotom.
• Na Barboru chodili chlapci vinšovať a vetvičky ovocných stromov sa dávali do vody, či vykvitnú. V ten deň si ľudia strážili vlastné obydlie, aby k nim neprišli cudzie ženy a neprivodili im nešťastie.
• Za najvýznamnejší zo stridžích dní bol považovaný deň svätej Lucie, v niektorých oblastiach Slovenska nazývaný aj krížový deň. Pre ženy platil zákaz šiť, vyšívať, priasť. Na tento deň mali ožívať démonické a magické bytosti, pred ktorými sa ľudia chránili rôznymi spôsobmi. V období pred prvou svetovou vojnou obchádzali obecní pastieri, mládenci a muži v predvečer Lucie dediny i jednotlivé domy, silno trúbili na pastierskych trúbach, rohoch, pískali na píšťalách, zvonili na kravských zvoncoch, práskali korbáčmi. Veľký hluk a hurhaj, ktorý mal vyhnať strigy, zakončili na krížnych cestách, kde sa strigy stretávali.

Ešte pred štedrou večerou bolo treba urobiť obrady a úkony, ktoré mali obyvateľov domu ochrániť pred zlými duchmi a trápeniami, pole a záhradu pred pohromami a statok pred chorobami a uhynutím. Celá rodina sa zoradila za gazdom, ktorý sa vybral po gazdovstve s kadidlom v rukách. Gazdiná cesnakom robila kríže na dverách a oknách domu, vrátach do dvora a maštale. Rodičov nasledovali deti a všetci odriekali otčenáš. Popri kadidle, sviečkach, otčenáši a cesnaku sa vraj zlí duchovia najviac báli silnej, súdržnej a veľkej rodiny. V tradičnom vidieckom prostredí sa začalo veľké upratovanie zvyčajne týždeň pred sviatkami, inde pre domácu zakáľačku museli stačiť dva či tri dni. Ženy umyli alebo vyrajbali nábytok, v izbe vybielili steny, hlinenú podlahu vymazali, oblôčiky umyli, visiace šatstvo poukladali, na periny a podhlavnice dali čisté obliečky.

Štedrovečerný stôl a pokrmy

Až do východu prvých hviezd sa držal pôst. Štedrý večer sa podľa ľudových zvykov začínal pri východe prvej hviezdy a jej zjavenie sa oznamovalo streľbou či zvonením zvonov. Až vtedy sa na stole zapaľovala sviečka. Štedrá večera bola výlučne rodinnou záležitosťou. Gazdiná cesnakom namočeným v mede urobila mužovi i deťom na čelo krížik, gazda rozkrojil najkrajšie jablko a každému dal z neho kúsok, čo znamenalo, že rodinu tvorí každý jej člen, ako kúsky tvoria jabĺčko. Skutočnú večeru otvorili prípitkom.

Nohy stola sa obmotali reťazou a každý, kto sedel za stolom, mal nohy položené na reťazi. To malo symbolizovať súdržnosť rodiny. Pod stolom bola sekera, ktorej ostrie symbolizovalo tuhé, silné zdravie pre všetkých členov rodiny. Dávala sa tam aj slama, čo symbolizovalo narodenie Ježiša Krista v chudobnej maštaľke v Betleheme. Hore na stôl sa dával vždy nový domáci, ručne vyšívaný biely obrus s krížikovou červenou výšivkou. Na neho sa dávali oriešky a jabĺčko. Každý člen rodiny si pred večerou prerezal jabĺčko a pozrel sa na jaderník. Ak bol pekný a jablko bolo zdravé, tak to symbolizovalo pevné zdravie. Na stôl sa dávalo aj pečivo, respektíve medovníčky, vyzdobené v tvare zvierat a presne také druhy a počet, koľko mali domáci vo svojom hospodárstve. Toto pečivo sa nekonzumovalo, ale malo symbolizovať, aby sa zvieratám dobre darilo. Bolo tam ešte aj obilie a strukoviny, ktoré sa na gazdovstve pestovali, aby sa aj v budúcom roku dobre darilo úrode. Ďalším zvykom bolo, že si každý mal upratať svoje veci, aby nikomu neviseli kabáty na vešiaku, lebo sa hovorilo, že ten, komu bude visieť kabát, že sa v novom roku obesí. Platilo, že počas večere mohol obsluhovať iba jeden človek a ostatní mali sedieť.

K tradičným štedrovečerným jedlám patria:

• Oblátky s medom a cesnakom: symbol zdravia.
• Polievky: hríbová, šošovicová, kapustová s hubami a sušenými slivkami. V niektorých rodinách je zvykom štedrovečerná kapustnica, v ktorej nesmie chýbať údené, huby alebo sušené slivky. Rybacia polievka, strukovinová, fazuľová so širokými rezancami, dubáková, biela mliečna polievka.
• Kaše: obilninové kaše osladené medom, krupicová kaša s medom, rozpusteným maslom a škoricou, biela ryžová kaša na sladko.
• Pirohy, slíže, opekance/bobáľky s makom.
• Ryba: Už od 13. storočia bolo cirkevnou vrchnosťou dovolené počas pôstu konzumovať ryby a všetky živočíchy, ktoré prežili vo vode (v stredoveku aj mäso z vydry alebo bobra). Ryba ostáva tradičným jedlom aj dnes. Od 16. storočia sa v Čechách rozvíjalo rybnikárstvo, ktoré prišlo aj na Slovensko a cielene sa chovali kapry. Kapor sa stal tradičnou rybou, ktorú Slováci mali dlhé roky na stole vo varenej alebo pečenej forme. Vyprážaný kapor so zemiakovým šalátom sa u nás ustálil až oveľa neskôr. Jeho šupiny sa zvykli vložiť pod sviatočný obrus, aby priniesli hojnosť a šťastie do domu.
• Zemiakový šalát s majonézou: novodobá záležitosť, objavuje sa až po druhej svetovej vojne v 50. rokoch, no odvtedy sa stal tradičnou súčasťou večere.
• Sladké pečivo: koláče z kysnutého cesta plnené slivkovým lekvárom, tvarohom alebo orechmi. Medovníčky, linecké kolieska, medvedie labky a koláče bohato naplnené makom a orechmi, ako je štedrák.

Kapur ako sviatočný pokrm sa stal módnou záležitosťou na konci 19. storočia v Rakúsko-Uhorsku. Keďže kapry v zime hibernujú, rybníky sa vypúšťali, čím na dne zostali bohaté úlovky. Bolo ich vždy dostatok, preto ho ľudia, či už bohatí alebo chudobnejší, začali konzumovať počas Štedrého dňa. U protestantov, ktorí nemali pôst, boli na stole zabíjačkové špeciality ako klobásky, huspenina či slanina.

Záver Štedrej večere vždy tvorili koláče z kysnutého cesta plnené slivkovým lekvárom, tvarohom alebo orechmi. V minulosti na Štedrý deň skoro ráno ženy piekli vianočný chlebík. Kým sa ženy od skorého rána obracali v kuchyni, muži pripravovali drevo a stravu pre dobytok. Deti mali tiež svoju úlohu, aby im čas strávený čakaním na Ježiška zbehol čo najrýchlejšie.

História darčekov

Aj keď pôvod rozdávania darčekov nie je úplne jasný, už sa tak robí od nepamäti. Veď i Gašpar, Melichar a Baltazár priniesli dary Ježišovi. Obsah darčekov závisel od bohatstva. Už pred mnohými storočiami ste mohli dostať parfum, drahé šaty z hodvábu, papagája či veľrybie kosti. Podľa všetkého ide o tradíciu nadväzujúcu na starorímsky sviatok Saturnálie na počesť boha Saturna. Čo sa darovalo, celkom pripomína dnešok - hračky pre deti, príbory, tablety (na písanie!), čapice, oblečenie, sošky. Bohatší mohli darovať aj otrokov, exotické zvieratá ako papagáje alebo parfémy. Chudobnejší aspoň špáradlá.

Kto tieto darčeky nosí? Ako kde. Niekde Ježiško, niekde dedo Mráz či Otec Vianoc. Inde zas Santa Claus či vianoční škriatkovia. V Kanade, USA či Británii deti nechávajú pod stromčekom pre Santa Clausa sušienky a pohár mlieka, v Írsku zas koláč s mletým mäsom a pivo Guinness. Vianočné sviatky neboli vždy rodinnou záležitosťou, v počiatkoch skôr šlo o sviatok, kedy bohatí dopriavali chudobným a deťom. Šlo o hedonistický sviatok: jedlo, víno a spev. Sviatok sa neskôr pokresťančil, no jeho tvár sa výrazne zmenila až neskôr.

Vianoce vo svete

Aj keď sa Vianoce menia v čase aj priestore, sú jedným z najglobálnejších sviatkov. Ich oslava má rôzne formy v závislosti od kultúry a náboženstva:

• Estónsko: Veria, že ak ich na Vianoce doma navštívi muž či žena so svetlými vlasmi, je to nešťastie; ak s tmavými, tak im to prinesie úspech a pohodu.
• Nórsko: Počas Štedrého dňa chodia koledovať od domu k domu, za čo im prináleží odmena v podobe vianočných koláčikov. Spoločnosť im robí vianočná koza Julbukk alebo človek prezlečený za neposlušnú kozu.
• Čína: Krajina, kde sa vyrábajú snáď všetky vianočné ozdoby a darčeky, ich vôbec neoslavuje. V Číne je len 1 % kresťanov, ktorí majú vianočnú tradíciu v jedení jablka. Slovo jablko znie v čínštine ako slovo mier, tak veria, že keď ho budú jesť, mier sa k nim aj dostaví.
• India: Kresťania sa síce neobdarúvajú, ale tradične uprednostňujú stretnutie u dobrého jedla. Nezdobia stromčeky, ale exotické mangovníky či banánovníky.
• Japonsko: Japonci vnímajú Vianoce veľmi romanticky a tak trochu po svojom. Sú pre nich skôr oslavou šťastia a lásky. „Štedrú večeru“ trávia v reštauráciách s rýchlym občerstvením KFC.
• Taliansko: Nositeľkou darčekov je striga La Befana.
• Nórsko: Darčeky nosí vianočná koza Julbukk.

Vývoj a moderné vnímanie

Časť ľudí sa sťažuje, že náboženský charakter Vianoc sa postupne vytráca - a majú pravdu. Treba si však pripomenúť, že ten tam nebol vždy. Napríklad v Amerike sa od sviatku ustúpilo, puritáni ho totiž brali ako výmysel Vatikánu (paradoxne ho v ranom stredoveku na chvíľu zakázala cirkev, lebo sa bral ako výmysel pohanov). V Bostone boli dokonca Vianoce 22 rokov zakázané - pod hrozbou pokuty 5 šilingov. Všetko sa však zmenilo začiatkom 19. storočia, kedy sa sviatok začal vracať medzi ľudí. Išlo o obdobie plné nepokojov a tak prišiel nápad z Vianoc spraviť sviatok pokoja. Washington Irving dokonca spravil knihu, ktorou sa mali ľudia inšpirovať - opisovala vraj staré dobré zvyky na anglickom panstve - akurát, že vymyslené. Neexistuje jedna správna a pravdivá interpretácia Vianoc. Vianoce sú jedným z najglobálnejších sviatkov a treba si uvedomiť, že kánon neexistuje, Vianoce sa menia v čase aj priestore.

tags: #kde #sa #vzali #vianoce