„Zvelebujme Petra a Pavla, tieto dve veľké svetlá cirkvi, pretože žiaria jasnejšie ako slnko na oblohe viery“ - tak znie večierňová stichira, ktorá výstižne opisuje význam týchto dvoch apoštolov. Staroveká a miestna tradícia, ako aj písomné dokumenty o apoštolskom diele a mučeníctve svätých Petra a Pavla v Ríme, platne slúžia ako historický základ na všeobecné slávenie ich sviatku.
Slávnostná spomienka na týchto dvoch vedúcich apoštolov sa koná 29. júna. V Katolíckej cirkvi je tento sviatok prikázaný, a takisto je prikázaným sviatkom v Pittsburskej byzantskej metropolitnej provincii.
Kresťania na Slovensku i vo svete slávia tento deň ako pamiatku na dvoch najvýznamnejších apoštolov, ktorí ohlasovali evanjelium Ježiša Krista po celom vtedy známom svete. V katolíckych kostoloch sa v priebehu dňa konajú sväté omše venované ich pamiatke a vyjadrujúce vďaku za ich pôsobenie. Sviatok svätých apoštolov Petra a Pavla sa slávi 29. júna vo všetkých kresťanských cirkvách Východu i Západu.
Svätý Peter, knieža apoštolov
Svätý Peter, pôvodným menom Šimon (hebr. Šimón = Boh vypočul), je označovaný ako knieža apoštolov a Kristov námestník na zemi, viditeľná hlava Cirkvi. Narodil sa v Palestíne, v mestečku Betsaida pri Genezaretskom jazere. Ako dospelý býval v meste Kafarnaum a bol bratom apoštola Ondreja, ktorý ho doviedol k Ježišovi. Vzhľadom na jeho budúcu úlohu v Cirkvi náš božský Spasiteľ zmenil jeho meno na Peter, čo znamená „skala“ (gr. Petros).
Význam tejto zmeny mena sa ukázal, keď Ježiš Kristus, chváliac Petrovu vieru, povedal: „Ty si Peter (skala) a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány (mocnosti) ju nepremožu“ (Mt 16, 18).
Petrova autorita a poslanie
Pri tej istej príležitosti náš božský Spasiteľ prisľúbil Petrovi najvyššiu autoritu vo svojej Cirkvi: „Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi“ (Mt 16, 19). Táto najvyššia právomoc daná Petrovi bola rozšírená aj na záležitosti viery: „Ale ja som prosil za teba, [Šimon], aby neochabla tvoja viera (neomylnosť). A ty, až sa raz obrátiš (po svojom zapretí), posilňuj svojich bratov“ (Lk 22, 32).
Po svojom slávnom vzkriesení Ježiš oficiálne prepožičal túto najvyššiu autoritu v Cirkvi Petrovi, keď povedal: „Pas moje baránky! Pas moje ovce!“ (Jn 21, 15 - 17). Dovtedy bol Ježiš Pastierom svojho stáda, Cirkvi, ale od toho času Peter a jeho nástupcovia majú pásť Kristovo stádo, aby zaistili, že „bude jedno stádo (cirkev) a jeden pastier“ (Jn 10, 14 - 16). Peter sa tak stal nespornou hlavou prvotnej Cirkvi.
Peter ako hlava Cirkvi sa chopil iniciatívy pri voľbe Mateja do apoštolského kolégia namiesto Judáša (Sk 1, 15 - 26). Predniesol prvú kázeň v Päťdesiatnicu (Sk 2, 14 - 40) a prijal prvých pohanov do Cirkvi (Sk 10, 9 - 48). Po zatknutí Herodesom Agrippom I. bol Peter zázračne vyslobodený z väzenia a po tom, čo ponechal Jakuba Mladšieho, aby sa staral o jeruzalemskú komunitu, odišiel „na iné miesto“ (Sk 12, 1 - 17), t. j. do Antiochie v Sýrii (Gal 2, 11). Následne predsedal jeruzalemskému koncilu, ktorý rozhodol, aby sa neukladala pohanom povinnosť zachovávať mojžišovský zákon (Sk 15, 1 - 12).
Po krátkom pobyte v Antiochii začal Peter svoju dlhú misionársku cestu cez Pontus, Kapadóciu, Galáciu, Bytíniu a Malú Áziu (1Pt 1, 1). Napokon došiel do Ríma, kde strávil posledné roky svojej služby a kde aj svojím mučeníctvom vydal svedectvo o evanjeliu.
Petrova povaha a symbolika
Podľa evanjeliových opisov mal Peter sangvinický temperament. Bol impulzívny a unáhlený, celú dobu, čo bol s Ježišom, sa snažil pochopiť význam Krista a uveriť v neho. Napriek svojim zlyhaniam, ako bolo trojnásobné zapretie Ježiša, Kristus mu zveril svoju Cirkev, čo je pre veriacich veľkým povzbudením, lebo Bohu nie je nič nemožné. Peter predstavuje tradíciu a stabilitu v Cirkvi. Zhromaždil prvotnú Cirkev zo synov Izraela a zároveň aj otvoril Cirkev pre pohanov. Hoci spočiatku neveril v spásu pohanov, po videní v Joppe dal pokrstiť Kornélia aj bez obriezky, čím preukázal vnímavosť na vedenie Duchom Svätým.
Svätý Peter býva často zobrazovaný s atribútmi ako kľúče, obrátený kríž, kohút alebo s loďkou. V ikonografii je znázorňovaný s hustými vlasmi, nízkym čelom a krátkou okrúhlou bradou.
Svätý Pavol, apoštol národov
Svätý Pavol, pôvodným menom Šavol (hebr. Šaúl = vyprosený od Jahveho), sa narodil v Tarze v Cilícii (dnešné južné Turecko) medzi rokmi 5 až 10 po Kristovi. Jeho židovská rodina požívala práva rímskeho občianstva, čo mu umožnilo získať vynikajúce vzdelanie - najprv v helenistickej škole v Tarze a neskôr v Jeruzaleme pri nohách slávneho rabína Gamaliela. Bol členom sekty farizejov a vynikajúcim znalcom Mojžišovho zákona. Popritom sa vyučil aj stanárskemu remeslu, čo bola vtedy veľmi žiadaná zručnosť.
Pavol (lat. Paulus = malý, nepatrný) bol v prvom rade dôsledným, až fanatickým farizejom. Zahorel nenávisťou proti novému učeniu, ktoré hlásal Ježiš Kristus a jeho apoštoli. Bol prítomný pri kameňovaní svätého Štefana a schvaľoval ho. Následne si vymohol dovolenie na prenasledovanie kresťanov aj v Damasku.
Obrátenie a misionárske cesty
Okolo roku 33 až 35, na ceste do Damasku, sa mu zjavil sám Ježiš Kristus (Sk 9, 1 - 19). Táto skúsenosť ho zaslepila na tri dni, ale po krste sa radikálne zmenil a stal sa popredným bojovníkom za evanjelium. Jeho horlivé prenasledovanie kresťanov sa zmenilo na horlivé ohlasovanie Krista. Z Damasku musel napokon ujsť pred Židmi, ktorí mu neverili (jeho učeníci ho spustili v koši cez hradby - Sk 9,19-25) a odišiel na juh do púšte, aby sa pripravil na apoštolský úrad.
Po asi troch rokoch sa vrátil do Damasku a potom do Jeruzalema, kde sa ho ujal Barnabáš a zaviedol ho k apoštolom Petrovi a Jakubovi. Potom odišiel na asi štyri roky do Tarzu. Spolu s Barnabášom zamierili do Antiochie, kde hlásali evanjelium medzi pohanmi. Tu začal ohlasovanie, ktoré sa stalo jeho dominantnou službou po celý život.
Pavlove tri rozšírené misionárske cesty a jeho trinásť listov (o Pavlovom autorstve Listu Hebrejom sa teraz vedie spor) výrečne svedčia o jeho neprekonateľnej apoštolskej horlivosti. Priniesol novú evanjelizáciu aj pre pohanov a plne spolupracoval s mocou Ducha Svätého a jeho charizmami. Ako sa uvádza, bol „uchvátený až do tretieho neba“ (2 Kor 12), čo znamená dar vyznania trojičnej viery. Aby však nespyšnel, bol mu daný do tela osteň, satanov posol, aby sa nevyvyšoval.
Napokon sa v zime roku 61 dostal do Ríma ako väzeň. Po prepustení z rímskeho väzenia Pavol putoval „až na hranice Západu“ (porov. Listy sv. Klementa 5, 7), t. j. do Španielska, kde si splnil svoju dlhodobú túžbu (Rim 15, 24). Potom znovu navštívil svoje misionárske územie v Malej Ázii. Pavol sa vrátil do Ríma, kde bol počas Nerovho prenasledovania zatknutý a so všetkou pravdepodobnosťou v roku 67 sťatý. Pre Pavla žiť bolo „Kristus a zomrieť zisk“ (Fil 1, 21).
Svätý Pavol je často zobrazovaný s mečom a spája sa s novosťou v Cirkvi. V ikonografii je znázorňovaný ako plešatý muž s vysokým čelom, dlhou a hladkou bradou.
Spoločný sviatok a mučeníctvo
Peter a Pavol vydali živé svedectvo o svojej viere svojím slávnym mučeníctvom počas prvého prenasledovania kresťanov cisárom Nerom. Obaja apoštoli podľa tradície zomreli mučeníckou smrťou v Ríme, pravdepodobne okolo roku 67 (alebo v roku 64). Cisár Nero sa „verejne vyhlásil za prvého medzi nepriateľmi Boha“ a „bol privedený k zabíjaniu apoštolov.“
Svätý Peter bol ukrižovaný dolu hlavou na Vatikánskom vŕšku. Údajne z úcty k Ježišovi odmietol byť ukrižovaný rovnakým spôsobom ako jeho Majster. Svätý Pavol bol ako rímsky občan sťatý pri Ostijskej bráne, pochovaný je v Bazilike svätého Pavla v Ríme.
Historické svedectvá a úcta
Biskup Euzébius Cézarejský († 339), prvý kresťanský historik, napísal: „Je zaznamenané, že za jeho dní v meste Rím bol Pavol sťatý a Peter ukrižovaný. Tento rozprávanie podporuje aj fakt, že Petrovo a Pavlovo meno sa uchováva na tamojších cintorínoch až do súčasnosti... Lebo keby ste šli do Vatikánu alebo na Ostijskú cestu, našli by ste ich trofeje (pamätníky)“ (porov. Euzébius, Cirkevné dejiny II, 25). Pápež svätý Klement (88 - 97) vo svojom Liste Korinťanom je prvým, kto spomína mučeníctvo Petra a Pavla v Ríme. Tertulián, cirkevný spisovateľ z 2. storočia, spomína, že Peter bol „ukrižovaný“ na Vatikánskom vŕšku, zatiaľ čo Pavol bol „sťatý“ a pochovaný na Ostijskej ceste „za hradbami“ (porov. Preskripcie proti heretikom, 36).
Euzébius cituje Origena Alexandrijského († 253), ktorý rozpráva: „Peter..., keď napokon prišiel do Ríma, bol ukrižovaný dole hlavou, lebo žiadal, aby mohol takto trpieť“ (Cirkevné dejiny III, 1). Od tej doby tradícia rímskeho mučeníctva oboch týchto apoštolov bola stála a jednomyseľná, čo potvrdili aj nedávne vykopávky.
Hrob sv. Petra na Vatikánskom vŕšku a hrob sv. Pavla na Ostijskej ceste „za múrmi“ sa čoskoro stali miestami verejnej úcty. Konštantín Veľký († 337) postavil veľkolepú baziliku nad hrobom svätého Petra vo Vatikáne a skromný chrám nad hrobom svätého Pavla. Cisári Valentinián II. († 392) a Teodóz Veľký († 395) prestavali skromný chrám sv. Pavla do primeranej veľkosti baziliky. V krátkom časovom období pútnici rozšírili verejné uctievanie svätých Petra a Pavla do všetkých kútov Rímskej ríše, na Západ aj na Východ.
Rímska cirkev si pripomína umučenie svätých Petra a Pavla 29. júna. Východné cirkvi vo všeobecnosti slávili pamiatku svätých Petra a Pavla 28. decembra, bezprostredne po spomienke na svätého Štefana, Prvomučeníka (27. december). Začiatkom 6. storočia, keď Konštantínopolská cirkev začala sláviť pamiatku sv. Petra a Pavla veľmi slávnostne, kresťanský Východ prijal aj rímsky dátum slávenia. Od tej doby byzantské cirkvi slávia sviatok svätých, slávnych a najvyšších apoštolov Petra a Pavla spoločne so Západom 29. júna. V nasledujúci deň, 30. júna, si byzantská cirkev slávnostne pripomína všetkých dvanástich apoštolov spoločne (synaxis).
Celkovo, Peter a Pavol sú „prvými koryfejmi“, teda tými, ktorí majú prvé miesto a sú „prvými čo do dôstojnosti“ (prototronoi). V mnohých ohľadoch boli títo dvaja muži odlišní. Peter bol z Galiley, rybár, chudobný a nevzdelaný. Pavol bol dobre vzdelaný, rímsky občan a cvičil sa v prísnom kódexe farizejov. Odpoveď na to, ako sa ich príbehy spojili, spočíva v tom, že obaja sa stretli tvárou v tvár s Ježišom Kristom, ktorý ich vyzval, aby ho nasledovali. Toto stretnutie a volanie navždy zmenilo ich životy. Slabosti oboch si Boh použil na to, aby zjavil svoju moc. To, že ich Cirkev spojila v jednom prikázanom sviatku, má pre nás obrovský význam a odkaz: všetci sme si rovní vo svojej jedinečnosti a rozdielnosti. Nie je iba jedna správna cesta, a tak ako nebol Peter bez Pavla a Pavol bez Petra, tak sme si navzájom všetci potrební.
Znáte všechny kaple vyšehradské baziliky? Bazilika svatých Petra a Pavla
Ikony a zobrazenia
Ikonografia znázorňuje bratské objatie medzi Petrom a Pavlom, alebo obidvoch apoštolov, ktorí držia chrám. Črty sú tradičné: Peter s hustými vlasmi, nízkym čelom a krátkou okrúhlou bradou; Pavol je plešatý, má vysoké čelo, dlhú a hladkú bradu. Táto vernosť v ich znázorňovaní nám dovoľuje spoznať ich na ikonách Päťdesiatnice, Zosnutia Bohorodičky a prijímania apoštolov, kde Kristus na jednej strane dáva svoje telo Petrovi a piatim apoštolom a na strane druhej podáva čašu so svojou krvou Pavlovi a ďalším piatim apoštolom. Pre obidvoch je mučeníctvo cieľom, aby skrze neho dosiahli Krista: „Jeden, pribitý na kríž, odchádza k nebesiam, kde prijíma od Krista kľúče kráľovstva; druhý, sťatý mečom, odišiel k Spasiteľovi.“
Apoštolský pôst (Petrovka)
Tomuto sviatku predchádza kratšie alebo dlhšie pôstne obdobie, ktoré veriaci nazývajú „Petrovka“, v zmysle Petro-pavlovský pôst. Dôležitosť spomienky na svätých apoštolov Petra a Pavla v byzantskej cirkvi zdôrazňuje toto určité pôstne obdobie, známe ako Petro-pavlovský či Apoštolský pôst.
Apoštolský pôst je veľmi starobylým pôstom a existujú určité náznaky, že sa zachovával už na konci 4. storočia, v spojitosti s Päťdesiatnicou: „Po tom, ako ste mali sviatok Päťdesiatnice, majte jeden týždeň sviatočnejší a po tomto týždni sa postite. Je rozumné sa veseliť pre Božie dary, ale po nejakom čase poľavenia by ste sa mali znovu postiť“ (porov. Apoštolské konštitúcie V, 20).
Toto potvrdzuje veľký byzantský liturgista, solúnsky arcibiskup Simeon († 1429), ktorý vo svojich „Odpovediach“ biskupovi Gabrielovi z Pentapolisu napísal: „Po zostúpení Svätého Ducha (Päťdesiatnici) sa - v súlade s Apoštolskými konštitúciami (pripisovanými sv. Klementovi Rímskemu) - ešte jeden týždeň veselíme, a potom sa znovu začneme postiť, aby nás nepokazilo nadmerné potešenie. Naším pôstom si zároveň ctíme apoštolov, ktorí nás naučili, ako sa postiť“ (PG, zv. 155, kol. 901).
Počnúc 6. storočím bol pod vplyvom monastierov zavedený prísnejší a viac regulovaný spôsob pôstu na počesť svätých apoštolov Petra a Pavla. Tento čas sa stal aj obdobím prípravy na prijatie svätých tajomstiev [sviatostí]. Cirkevní otcovia trvali na tom, aby veriaci pristupovali k svätému prijímaniu aspoň štyri razy v roku: 1) pred Paschou [Veľkou nocou], 2) okolo sviatku najvyšších apoštolov, 3) na sviatok Zosnutia Presvätej Bohorodičky [Nanebovzatia Panny Márie] a 4) pred Vianocami [Narodením Pána]. Z tohto dôvodu sú v byzantskej cirkvi štyri pôstne obdobia, ktoré slúžia ako patričné obdobia prípravy na pristúpenie k Svätému prijímaniu. Zachovávanie Petro-pavlovského pôstu (Petrovka), ako aj pôstu pred Zosnutím Bohorodičky (Spasovka) a predvianočného pôstu (Filipovka) je dnes úplne ponechané na uváženie veriacich. Napriek tomu tieto úctyhodné pôstne tradície nám poskytujú príležitosť, aby sme sa modlitbou a pôstom pripravili na našu duchovnú obnovu a na náležité pristúpenie k Svätému prijímaniu. V niektorých východných tradíciách mu predchádza pôst rozličného trvania, ktorý sa začína v pondelok po Nedeli všetkých svätých, teda prvej nedeli po sviatku Päťdesiatnice.
Liturgické texty a modlitby
Tropár (4. hlas)
Vodcovia apoštolov a učitelia sveta, proste Vládcu všetkého stvorenia, aby svetu daroval mier a našim dušiam veľké milosrdenstvo.
Kondák (2. hlas)
Pane, prijal si neochvejných kazateľov Božej pravdy, prvých medzi tvojimi apoštolmi, aby požívali tvoje dobroty a odpočívali, lebo si prijal ich utrpenia a smrť pred akoukoľvek inou obetou, ty jediný poznáš srdcia ľudí.
Z homílie sv. Augustína
„Umučenie najblahoslavenejších apoštolov Petra a Pavla nám zasvätilo tento deň. Nerozprávame o nejakých obskúrnych mučeníkoch. „Po celej zemi rozlieha sa ich hlas a ich slová až po končiny sveta“ (Ž 19, 4). Títo mučeníci videli, čo kázali. Nasledovali Pravdu, vyznávali Pravdu a zomreli za Pravdu... Jeden deň utrpenia pre týchto dvoch apoštolov. Ale oni, dvaja, boli duchom jedno; aj keby trpeli v rôznych dňoch, stále by boli jedno. Peter zomrel prvý. Pavol ho nasledoval.“
Úplné odpustky
Kto na sviatok apoštolov Petra a Pavla zbožne použije nábožné predmety (napr. ruženec, škapuliar, krížik..) požehnané pápežom alebo biskupom, môže za zvyčajných podmienok získať úplné odpustky. K tomu treba pripojiť Verím v Boha. Odpustky je možné získať od poludnia 28. júna do polnoci 29. júna.