Medzi najznámejších svätcov sveta patrí svätý Anton Paduánsky, uctievaný ako zázračný tvorca a Učiteľ Cirkvi. Je symbolom hlbokej viery, výrečnosti a Božieho zásahu, známy predovšetkým ako patrón stratených vecí, no pomáha aj chudobným, cestujúcim a v rôznych iných potrebách. Jeho odkaz nás povzbudzuje, aby sme hľadali jeho vedenie v časoch straty a napodobňovali jeho oddanosť viere a učeniu.
Životopis svätého Antona Paduánskeho
Narodenie a rané roky
Svätý Anton Paduánsky, pôvodným menom Fernando Martins de Bulhões, sa narodil 15. augusta 1195 v Lisabone v Portugalsku do zámožnej a šľachtickej rodiny. Jeho matka sa volala Mária a pochádzala zo slávneho rodu Treverského. V mladosti získal vzdelanie na miestnej katedrálnej škole, čo mu poskytlo pevný základ pre jeho neskoršie teologické štúdiá a výrečné kázne.
V pätnástich rokoch začal vážne premýšľať, v ktorom povolaní by najlepšie slúžil Bohu. Na radosť svojich rodičov sa rozhodol vstúpiť do kláštora augustiniánov neďaleko Lisabonu. Táto rehoľa sa venuje najmä štúdiu Svätého Písma, v čom Fernando vynikal. Nenašiel tu však úplný pokoj, rušili ho návštevy príbuzných a priateľov. Asi po dvoch rokoch so súhlasom predstavených odišiel do Kláštora Svätého Kríža v Coimbre, významného centra vzdelania. Tu našiel túžený svätý pokoj, usilovne študoval sväté písmo a spisy cirkevných otcov, najmä svätého Augustína. Stal sa znalcom svätého písma, vedel naspamäť celé knihy. Pravdepodobne roku 1219, okolo 24. roku života, ho aj vysvätili za kňaza.
Prechod k františkánom a misijné úsilie
Zlomovým bodom v jeho živote sa stala udalosť v roku 1220 alebo 1221, keď ho inšpirovala mučenícka smrť piatich františkánskych mníchov v Maroku. Ich obeta ho podnietila k zmene duchovných cieľov. Fernando obdivoval františkánsku rehoľu a zatúžil vstúpiť do nej, aby sa ešte viac snažil o dokonalosť. Najprv ho jeho prior nechcel pustiť, ale po čase predsa len súhlasil. Roku 1220 si teda Fernando obliekol rúcho svätého Františka a prijal meno Anton na počesť svätého Antona Pustovníka.
Čoskoro nato ho predstavení poslali na misie do Afriky medzi Saracénov, do Maroka. Anton však dostal silnú horúčku, ktorá ho trápila celú zimu, a preto bol nútený vrátiť sa. Hoci sa jeho misionárske úsilie v Afrike skončilo neúspechom, viedlo ho to k rovnako významnej službe v Európe. Búrka zahnala loď na Sicíliu. Tam sa Anton dopočul, že svätý František zvoláva na Turíce roku 1221 všetkých bratov svojho rádu do Assisi. Zaumienil si, že tam pôjde. Bol medzi nimi asi jediný Portugalec. Po skončení stretnutia sa dostal do rímskej provincie, kde ho brat Gracián, predstavený, poslal do malého kláštora svätého Pavla pri Forli. Tam vykonával najťažšie práce, postil sa a rozjímal.
Zrod kazateľa a učiteľa
Raz však zasiahla Božia prozreteľnosť. Keď biskup svätil nových dominikánskych a františkánskych bratov na kňazov, vyzval ich, aby jeden z nich kázal. Nikto nechcel, všetci sa vyhovárali. Napokon predstavený kláštora rozkázal Antonovi. Ten sa síce tiež vzpieral, ale potom z poslušnosti, nepripravený, vystúpil na kazateľnicu. Všetci žasli, keď počuli ohnivé slová múdrosti. Antona potom ustanovili za učiteľa budúcich kňazov vo františkánskom ráde. Bol vymenovaný za kazateľa vo svojej provincii.
Svätý Anton sa stal veľmi známym a vyhľadávaným kazateľom. Deväť rokov účinkoval na kazateľnici a vykonal veľa dobrého pre spásu duší. Mal výbornú pamäť aj talent a doplnil si teologické vzdelanie. Hovoril plynule po francúzsky aj po taliansky. V roku 1223 sa stal profesorom teológie v Bologni, neskôr v Toulouse, Montpellier a v Padove. Aj ako profesor zostal pokorným rehoľníkom, nevynechával modlitbu a rozjímanie. Za katedrou však nezostal dlho. Svätý František mu prikázal, aby sa celkom venoval kazateľskému úradu. Antonova výrečnosť a hlboké pochopenie Písma, známy ako „Kladivo kacírov“, priviedli mnohých späť k viere. Pre svoju schopnosť vyvracať bludné učenia bol takto nazývaný, napriek tomu, že sa k nim nesprával hrubo, ba práve naopak si dokázal získať ich záujem a úctu svojou vľúdnosťou a výrečnosťou. Niekedy mal až tridsaťtisíc poslucháčov. Roku 1227 na generálnej kapitule ho vymenovali za provinciála územia celého severného Talianska. Roku 1230 úrad zložil a vrátil sa do Padovy.
Smrť a kanonizácia
Svätý Anton zomrel v Padove 13. júna 1231 vo veku 35 alebo 36 rokov. Jeho pomerne krátky život bol naplnený významnými úspechmi, čo svedčí o intenzite a oddanosti jeho služby Bohu. V deň úmrtia nečakane zamdlel pri chudobnom obede s bratmi. Preniesli ho do kláštora Arcella, kde žili sestry svätej Kláry. Cítil, že sa blíži jeho posledná hodina. Vyspovedal sa a prijal sviatosť pomazania chorých. Potom zaspieval pieseň O, gloriosa Domina (Ó, preslávna Pani), ktorú sám zložil. Plný radosti s pohľadom na nebo povedal: „Vidím svojho Pána.“ Pomodlil sa kajúce žalmy a počas tejto modlitby zomrel.
Pochovali ho 17. júna v chráme Panny Márie v Padove. Vďaka početným zázrakom, ktoré sa začali diať pri jeho hrobe, ho necelý rok po smrti, 30. mája 1232, pápež Gregor IX. vyhlásil za svätého. Bol to najkratší proces kanonizácie v dejinách. V roku 1946 ho pápež Pius XII. vyhlásil za Učiteľa Cirkvi s titulom Doctor evangelicus (Evangelický učiteľ). Rýchla kanonizácia odráža rozsiahle uznanie jeho svätosti a početné zázraky pripisované jeho príhovoru krátko po jeho smrti. Úcta k nemu sa veľmi rozšírila, je len málo kostolov, kde sa nenachádza jeho socha.
Odkaz a patrónstvo
Svätý Anton Paduánsky je známy predovšetkým ako patrón stratených vecí. Netýka sa to len stratených dokumentov či iných materiálnych záležitostí, ale predovšetkým stratenej viery a stratenej lásky. Jeho rozsiahle patrónstvo v rôznych oblastiach života poukazuje na hlbokú dôveru a náklonnosť, ktorú k nemu ľudia prechovávajú, a na ich vieru v jeho mocný príhovor. Spojenie so stratenými vecami pramení z konkrétnej udalosti, keď sa stratila kniha žalmov, ktorú používal.
Veriaci sa k nemu obracajú aj v modlitbách za nájdenie životného partnera, upevnenie manželstva a ochranu rodiny. Svätý Otec František je veľkým ctiteľom svätého Antona Paduánskeho a vyzval mladých, aby sa k nemu modlili pri hľadaní životného partnera.
Symboly svätého Antona Paduánskeho
Väčšina obrazov a sôch svätého Antona Paduánskeho ho zobrazuje ako drží malého Ježiška a ľalie. Na to slúžia atribúty - veci úzko spojené s daným človekom. Svätý Anton z Padovy je teda najčastejšie zobrazovaný tak, ako asi všetci františkáni v hnedom habite.
Ľalie
Ľalie symbolizujú čistotu a nepoškvrnenosť, kvitnú väčšinou v mesiaci jún, mesiaci jeho sviatku 13. júna. Existuje legenda, že v roku 1680 v rakúskom kostole v Mentosca d’Agesco niekto dal do ruky sochy svätého Antona rezané živé ľalie. Po celý rok ľalie zostali voňavé a úplne čerstvé, bez zvädnutia. Cirkev prijala požehnané ľalie ako sväteninu a aj keď sú ľalie usušené a vyblednuté, sú sväteninou. Tradičné verejné požehnanie ľalií pre domácnosti alebo svätyne na jeho počesť je 13. júna, ale je povolené mať pred vlastným domácim obrazom alebo sochou svätca požehnané ľalie kedykoľvek. Z ľalií sa získava aj tzv. „olej svätého Antona“, používaný na liečenie.
Dieťa Ježiš
Ďalší, azda najčastejší, symbol svätého Antona je zobrazenie ako medituje nad otvorenou knihou, v ktorej sa objaví postava malého Ježiška. Legenda hovorí, že keď svätec čítal knihu a rozjímal, zjavilo sa mu Dieťa Ježiš na ramene a hovorilo s ním, pretože slová, ktoré čítal svätý Anton, spôsobili, že bol svätec uchvátený do extázy. Iná legenda zase hovorí, že raz sa svätý Anton nestihol vrátiť do svojho kláštora a zostal ako hosť grófa Zina Camposampiera v Padove. Hostiteľ uvidel vo veľkej žiare, ktorú pokladal za oheň, svätého Antona, ako v rukách choval malého Ježiška (takto býva často vyobrazený). Postupom času sa v umení postava Božieho Syna zväčšovala, až sa došlo k tomu, že niekedy zakrýva celú knihu alebo kniha vôbec nie je prítomná.
Zázraky a legendy
Život svätého Antona je spojený s mnohými zázrakmi. Bol obdarený schopnosťou bilokácie, prorokovania a čítania v svedomí ľudí.
Zázrak s rybami
Legenda hovorí, že keď svätý Anton kázal v talianskej Rimini pri pobreží a nikto ho nechcel počúvať, ryby vystrkovali z vody hlavy, aby mohli počuť jeho hlas. Všetci Riminčania sa po tomto zázraku obrátili.
Zázrak s oslicou a Eucharistiu
Svätý Anton bojoval proti herézam, ktoré sa v tej dobe vyskytovali. Jednu z takýchto heréz šírili Katari, ktorí popierali skutočnú prítomnosť Ježiša v Eucharistii. Svätý Anton sa s nimi zúčastnil viacerých verejných diskusií. Jeden heretik menom Guilardo, odmietal uveriť v skutočnú Kristovu prítomnosť v Eucharistii. Počas jednej rozpravy bol heretik Guillardo verejne pokorený a nevedel ako reagovať na majstrovskú obranu a námietky svätého Antona. Chcel sa dostať z tejto situácie a preto požiadal svätca, aby na potvrdenie skutočnej Kristovej prítomnosti v sviatosti oltárnej vykonal zázrak.
Povedal: "Mám osla, ktorému tri dni nebudem dávať žrať a ak po tých dňoch odmietne pokrm, ktorý mu dám a namiesto toho sa bude klaňať konsekrovanej hostii, ktorú mu ukážem a v ktorej podľa vašich slov skutočne a naozaj existuje Kristova podstata. Potom v plnej miere prijmem toto učenie katolíckej Cirkvi." Svätý Anton ho spočiatku snažil presvedčiť iným spôsobom, ale na Boží podnet súhlasil a prijal tento návrh. Guilardo nedával svojmu oslovi počas troch dní nič žrať. Svätý Anton sa venoval modlitbe a pokániu.
Na tretí deň svätý Anton slávil omšu na námestí. Po svätej omši povedal oslovi: "V mene tvojho Stvoriteľa, ktorého držím v rukách, ti prikazujem, aby si sa hneď pred ním poklonil." Svätý Anton držal monštranciu a osol, po troch dňoch úplne vyhladovaný, ignoroval pokrm, ktorý mu jeho majiteľ ponúkol. Namiesto toho podišiel k svätému Antonovi, ohol nohy a pokľakol pred Eucharistiu. V takejto hlbokej poklone a postoji plnom úcty sa ani nepohol. Keď to Guillardo videl, poklonil sa aj on pred Eucharistiu a takisto všetci ľudia zo zástupu, ktorí to sledovali. V tento deň mnohí heretici konvertovali a vzdávali česť Kristovi prítomnému v Eucharistii. Správa o tejto udalosti sa po celom vtedy známom svete rýchlo rozšírila.
Príčina a následky... (POŽEHNANIE NA DEŇ 17.1.2025 - Svätého Antona, opáta, spomienka)
Význam sviatku svätého Antona Paduánskeho
Sviatok svätého Antona Paduánskeho sa slávi 13. júna. V tento deň si pripomíname svätého Antona za jeho neúnavnú oddanosť šíreniu evanjelia a jeho zázračné zásahy, ktoré naďalej prinášajú nádej a útechu tým, ktorí sú v núdzi. Úcta k nemu je celosvetová a jeho sviatok je príležitosťou k duchovným slávnostiam a modlitbám.