Hora La Verna, nachádzajúca sa v centre Toskánskych Apenín v strednom Taliansku, je miestom spojeným so svätým Františkom z Assisi. S nadmorskou výškou 1 283 metrov a súčasťou národného parku Casentino, táto lokalita hostí svätyňu Santuario della Verna, františkánsky kláštor, kaplnky a kostol, ktorý bol v roku 1921 povýšený na baziliku minor.
Miestni bratia dodnes vykonávajú procesiu krížovou chodbou k miestu, kde svätý František údajne prijal na svoje telo znaky Kristových rán. V polovici chodby sa nachádzajú malé dvierka, ktoré vedú k skalnému previsu nazývanému „posteľ sv. Františka“, kde svätec údajne odpočíval na holej zemi. Aby sa predišlo odnášaniu zeme ako relikvie, je toto miesto chránené kovovou mrežou. Každoročne tu rehoľníci ubytujú tisíce pútnikov.
Spojenie hory La Verna so svätým Františkom
Hora La Verna sa so svätcom z Assisi spája od jari roku 1213. Podľa legendy, počas cesty s bratom Leom, František vystúpil na nízky múrik pri Montefeltro a predniesol kázeň, ktorá silno zapôsobila na poslucháčov. Medzi nimi bol aj gróf Orlando Catani z Chiusi v Casentine, ktorý po skončení kázne vyhľadal Františka. Gróf, hlboko zasiahnutý svätcovými slovami, mu v noci ponúkol svoje osamelé a opustené pozemky na La Verne, ako ideálne miesto pre pokánie a život v samote.
Františkovi sa ponuka zapáčila a po potvrdení vhodnosti miesta dvoma spoločníkmi ju s radosťou prijal. Na La Verne sa František zdržiaval viackrát a v roku 1218 mu gróf Orlando Catani postavil kaplnku zasvätenú Panne Márii Anjelskej. Traduje sa, že svätcovi sa na La Verne páčilo kvôli skalným puklinám, ktoré mu pripomínali Kristove rany, do ktorých sa túžil ukrývať. Hora je známa svojimi jaskynkami a skalnými prevismi, ktoré odpradávna slúžili ako prírodné úkryty.
Salvatore Vitale, významná postava františkánskeho sveta 17. storočia, označil horu za starobylé miesto uctievania pohanskej bohyne Laverny, ochrankyne zlodejov a zločincov, ktorí v hustom dubovom poraste nachádzali bezpečné útočiská.
800. jubileum stigmatizácie svätého Františka
Rok 2024 je rokom osláv 800. jubilea stigmatizácie svätého Františka. Mnoho jeho nasledovníkov začína každý deň slovami, ktoré svätec vyslovil pred obrazom Ukrižovaného v kostole svätého Damiána.
V mladosti František prežíval svoju prvú veľkú duchovnú temnotu, vyhýbajúc sa spoločnosti a nevediac pochopiť vnútorné procesy, ktoré sa v ňom odohrávali. Jeho pohľad na kríž sa stal zdrojom odpovedí. Obraz Krista na kríži, inšpirovaný Jánovými pašiami, mu zjavoval Krista potupeného a zároveň osláveného, pribitého a zároveň slobodného. Tento obraz ho pozýval k objatiu plnému lásky, krásy a nežnosti, no zároveň nezmazal nekonečnú opustenosť a vnútornú bolesť spojenú s aktom sebadarovania.
František si s Ježišovým krížom vybudoval zvláštny vzťah, ktorý sa stal symbolom božského pochopenia a bezpečného útočiska. Jeho habit bol navrhnutý tak, aby pripomínal kríž, a až do smrti sa zdobil znakom Ukrižovaného.
Cesty a krízy svätého Františka
Po jubileu prvých jasličiek a schválení rehole sa lepšie orientujeme v živote Františka pred udalosťou stigmatizácie. Od roku 1219 veľa cestoval, navštívil Egypt, Sýriu a Palestínu, no vrátil sa s podlomeným zdravím.
Doma ho čakalo zhrozenie nad spôsobmi, ktoré si osvojili bratia počas jeho neprítomnosti. Hoci sa ešte dokázal venovať kazateľskej misii, prežíval znepokojenie a osobnú krízu, zriekol sa vedenia rádu, no zostal zodpovedný za redakciu textu Reguly. Jeho postoj k tvorbe reguly nebol antagonistický, ale jej vytvorenie a schválenie mu neprinieslo vnútornú satisfakciu.
František prežíval svoje napätia a krízy úprimne a otvorene. K vnútornej nepohode výrazne prispieval jeho zhoršený zdravotný stav - malária, zápaly očí a problémy s trávením. Nebol schopný pokračovať v prísnom asketickom režime. Vyžadoval si opateru bratov a dodržiaval diéty. V tvrdej zime mu bratia podšili habit kožušinou, čo ho postavilo pred najťažší boj - boj s pýchou na svoju dokonalosť.
František sa hanbil prijímať výživné jedlo či teplé oblečenie potajme, cítil by sa ako pokrytec. V duchu poslušnosti ich prijal s teatrálnosťou ako verejný prejav poníženosti. Mastné jedlo konzumoval pred očami všetkých a kožušinu si nechal našitú aj zvonku, aby všetci videli jeho úbohosť a neschopnosť dodržať to, čo sám prikazoval.
Davy ľudí vyhľadávali chorého, zoslabnutého a nervózneho Františka zo zvedavosti alebo túžby počuť jeho slová. Vo svete, kde bol modelom dokonalosti, sa však necítil doma. Situácia ho viedla k pochybnostiam, či dokáže sám udržať krok s dokonalosťou, ku ktorej viedol iných.
Augustín Thompson, autor kritického životopisu sv. Františka, poukazuje na to, že František nerád vydával presné rozkazy a rozhodnutia, a rovnako nerád a s ťažkosťami akceptoval rozhodnutia svojich nadriadených. Vyhýbal sa veľkým spoločenstvám a vyhľadával miesta v ústraní, čo bolo preňho charakteristické už od mladosti.
Legenda troch spoločníkov opisuje, ako František v mladosti utiekol od rodiny do jaskyne počas konfliktov. Tomáš z Celana to vyzdvihuje ako cnosť zbožnosti, pripisujúc to Františkovej túžbe nenarúšať vnútorný jas a pokoj zbožnej duše tieňmi svetskosti. Pobyty na pustovniach boli tradične spojené s duchovnými zápasmi s démonmi.
Púť na horu La Verna a duchovné zápasy
V roku 1224 prebýval František s bratom Eliášom v pustovni neďaleko Foligna, kde našiel prijatie a pochopenie. V noci sa Eliášovi vo sne zjavil kňaz v bielom rúchu, ktorý mu prikázal upozorniť Františka, že po osemnástich rokoch od opustenia sveta ho Pán povolá k sebe. Po oznámení tejto správy sa pustovňa vo Foligne stala pre Františka miestom nových zápasov.
Na cestu na horu La Verna mu robil spoločnosť brat Peter. František, neschopný ísť po vlastných nohách, bol odnesený na požičanom koni. Napriek nadšeniu, ktoré v ľuďoch vzbudzoval, sa František cítil utopený v temnote. Na hore upadol do trápenia a výčitiek, či bolo jeho rozhodnutie „utiecť“ sem správne.
Bonaventúra naznačuje jeho vnútorné pohnutie spomienkou na vtáčiky, ktoré ho prileteli privítať krúživým letom a pospevovaním, aby ho uistili, že výstup bol správnym rozhodnutím. Neskôr spomína aj jastraba, ktorý s ním uzavrel priateľstvo a budil ho na modlitbu, no v čase jeho zhoršeného zdravotného stavu ho nechal spať celú noc a budil ho až pri východe slnka. František tak našiel porozumenie a súcit medzi živočíšnou ríšou.
Moderní životopisci pripúšťajú, že spoločníci ako brat Leo, brat Iluminát či brat Rufín to s Františkom nemali ľahké, pričom sami boli zamestnaní starosťami súvisiacimi s dianím v reholi či vlastnými napätiami a krízami.
František si želal, aby filozofiou jeho pobytu na hore bola hlboká kontemplácia, pozdvihnutie sa k nebeským príbytkom, úplné sebazaprenie a ukrytie sa v ranách Spasiteľa. Modlitba z Kvietkov sv. Františka vyjadruje jeho túžbu precítiť bolesť Kristovho umučenia a lásku, akou bol zapálený Syn Boží.
František mal vážny problém s modlitbou, ktorá bola narúšaná bojmi s démonickými silami. Jeho snaha o kontakt s nebom bola najlepšie realizovaná čítaním Svätého písma, ktoré na tomto mieste predstavovalo "sviatostný" kontakt s Kristom, keďže svätá omša sa neslávila každý deň.
Vo svojej túžbe po započutí Kristových slov pristúpil k praktike sorte biblica - biblickému losovaniu. Jedného dňa položil knihu evanjelií na oltár, vystrel sa na zem v modlitbe a prosil Boha, aby mu vyjavil svoju najsvätejšiu vôľu. Po skončení modlitby otvoril knihu a jeho oči padli na text o umučení Ježiša Krista. Po druhý a tretíkrát sa to opakovalo, čo naznačovalo, že Kristus nasmeroval jeho myšlienky k meditácii o svojom umučení.
Denné a nočné modlitby pretkával recitovaním Ofícia o utrpení Pána, ktorého autorstvo sa pripisuje jemu. Ľudové hodinky, skomponované z biblických textov, obsahovo presahujú rozprávanie o utrpení Pána a delia sa na cyklus pašiový a cyklus vzkriesenia. Tajomstvo Kristovho utrpenia je na ikone kríža z Kostola sv. Damiána nerozlučiteľne prepojené s tajomstvom jeho oslávenia.
Augustín Thompson poukazuje na detail, že každá časť Františkovho Ofícia o utrpení Pána sa začína mariánskou antifónou s prosbou o orodovanie Panny Márie a pomoc sv. Michala archanjela.
Celano opisuje Františkovu modlitbu v samote lesov, kde sa z lesmi ozývali jeho vzlyky a po zemi tiekli slzy. Pri modlitbe sa často udieral do pŕs a využíval intimitu a izoláciu miest na hlasný dialóg so svojím Pánom.
Stigmatizácia svätého Františka
17. septembra sa slávi sviatok Stigmatizácie svätého Františka. Kňaz František Petruška pozval veriacich povedať Bohu áno, aby Jeho rany a Láska mohli uzdraviť ich vlastné rany, a tak sa aj ich rany mohli stať obrazom Božej Lásky, podobne ako sa svätý František ranami pripodobnil Kristovi.
Program pri príležitosti osemstého výročia stigmatizácie sv. Františka začal v Hlohovci prednáškou pátra Jeremiáša Kvaku OFM o histórii františkánskej rehole, po ktorej nasledovalo spoločné agapé. Vrcholom dňa bola slávnostná svätá omša, ktorej hlavným celebrantom a kazateľom bol Ján Fábik. Kazateľ sa zameral na význam utrpenia v našom živote, pričom spomenul príklad matky, ktorá neváhala ísť bosá na púť za svojho syna. Svätý František si prostredníctvom stigiem uvedomoval dôležitosť zjednotenia sa s Kristom.
V roku 1224 sv. František z Assisi dostal dar stigiem, stopy Kristovho utrpenia, cez ktoré sa ešte viac začal podobať na Toho, ktorého miloval nadovšetko. V živote sv. Františka mala zvláštne miesto kontemplácia vtelenia Krista. Necelý rok po organizácii inscenácie biblického narodenia Pána Ježiša v Grecciu, František zotrvával v modlitbe a štyridsaťdňovom pôste ku cti Michala Archaniela.
V roku 1224, najpravdepodobnejšie 14. septembra ráno, na sviatok Povýšenia Svätého Kríža, kedy na hore La Verna kontemploval o Kristovom utrpení, dostal na svoje telo nezvyčajný dar - stigmy. Kristus sa mu ukázal ako serafín, nadprirodzená bytosť so šiestimi krídlami, pribitá na kríž. Z jeho tela vychádzali lúče, ktoré prebodli nohy, dlane i bok sv. Františka.
Sviatok stigmatizácie sv. Františka, potvrdený pápežom Benediktom XI., bol ustanovený na generálnej kapitule františkánov v roku 1337. Odvtedy sa 17. september oslavuje v celej františkánskej reholi.
Svätí mystici, ktorí dostali stigmy, ako napr. sv. p. Pio, pociťovali zahanbenie a fyzickú i morálnu bolesť, no zároveň boli hrdí, že sa môžu neobvyklým spôsobom podobať na Krista a trpieť podobne ako On, ktorý sa cez utrpenie stal Spasiteľom sveta.
Tomáš z Celana, prvý životopisec sv. Františka, opisuje zjavenie Serafína na kríži, ktorý sa Františkovi ukázal. Vidieť ho bolo pre Františka prekvapujúce a plné radosti zmiešanej so žalosťou. Pribitie na kríž ho desilo, ale zároveň pocítil bolesť, keď sa na jeho rukách a nohách začali javiť znaky po klincoch.
Život a dedičstvo svätého Františka z Assisi
Svätý František z Assisi (1182 - 1226) je patrónom Talianska, ekológov, obchodníkov, chudobných, chromých, slepých, väzňov, stroskotancov, tkáčov, obchodníkov so súknom, krajčírov, sociálnych pracovníkov a ochrancov životného prostredia.
Narodil sa v Assisi ako Giovanni (Ján), no jeho otec Pietro di Bernardone, zámožný obchodník so súknom, mu po návrate z Francúzska zmenil meno na Francesco („malý Francúz“), aby naznačovalo obdiv k Francúzsku a predurčilo ho na obchodnícky život.
František získal dobré vzdelanie a v mladosti viedol bezstarostný život, bol šťastný, okúzľujúci a rodený vodca. Viedol skupinu mladých ľudí, ktorí viedli búrlivý život. František sám priznal: „Žil som v hriechu.“
František sa zaľúbil do francúzskych piesní, romancí a potulných trubadúrov. Bol dobrý v obchode, ale túžil po viac ako len bohatstve - túžil byť šľachticom a získať slávu vo vojne.
Počas občianskej vojny medzi Assisi a Perugiou v roku 1202 padol do zajatia a po prepustení ťažko ochorel. Existenciálne sklamania - porážka v boji, telesná slabosť a choroba - ho viedli k hlbšej reflexii.
V roku 1204 sa pokúsil pridať k armáde šľachtica Gautiera III. z Brienne, no v Spolete mal mystické sny, ktoré prehĺbili jeho duchovnú krízu. Vrátil sa do Assisi a začal sa postupný proces jeho obrátenia.
Vyhýbal sa obľúbeným kratochvíľam a bohémskym priateľom, začal viac času tráviť v modlitbe. Stretol malomocného, ktorého zosmutnelý výzor a zápach ho neodradili od toho, aby zoskočil z koňa a pobozkal mu ruku. Táto udalosť bola pre neho testom od Boha, ktorý úspešne prešiel.
V tomto období vykonal púť do Ríma, kde venoval všetky svoje peniaze ako milodar pri hrobe sv. Petra a postil sa spolu so žobrákmi. Keď sa po návrate modlil v kostole San Damiano, počul Kristov hlas z kríža: „František, nevidíš, že sa môj dom rozpadá? Oprav ho!“
František okamžite začal opravovať kostol San Damiano, neskôr aj kostoly San Pietro della Spina a Santa Maria degli Angeli (Porciunkula). Na tieto účely bral finančné prostriedky z otcovho obchodu, čo viedlo k súdnemu sporu. Na námestí sa František verejne vyzliekol, vzdal sa dedičstva a zriekol sa otca slovami: „Otče, ktorý si na nebesiach.“
Od tej chvíle žil v dobrovoľnej chudobe ako pustovník. 24. februára 1208, na sviatok sv. Mateja, počul v kostole Santa Maria degli Angeli evanjeliovú pasáž o vyslaní učeníkov, ktorá ho viedla k rozhodnutiu žiť apoštolský život a skromne zvestovať vieru.
Ako kajúcnik nabádal ostatných k pokániu a láske k Bohu, čím priťahoval ďalších mladých ľudí. K prvým spoločníkom sa pripojili bohatý šľachtic Bernardo di Quintavalle a právnik Pietro Cattani. Neskôr sa pridal brat Egidio a ďalší štyria bratia, čím sa ich počet rozrástol na osem.
Žili v jednoduchom živote v opustenej nemocnici Rivo Torto a putovali hornatými krajmi Umbrie, nabádajúc ľudí k pokániu. V roku 1209 putoval František s jedenástimi nasledovníkmi do Ríma, aby požiadal pápeža Inocenta III. o schválenie spôsobu života ich spoločenstva.
Prvá františkánska regula, Regula primitiva, bola pápežovi predložená, no stratila sa. František šikovne obhájil svoju žiadosť tým, že označil svojich bratov za potulných kazateľov pokánia, ktorí boli cirkevne uznávaní.
V lete alebo na jeseň roku 1210 získal František od pápeža ústne povolenie žiť v chudobe a kázať pokánie. Kardinál Ugolino, neskorší pápež Gregor IX., sa o to zaslúžil. Podľa populárnej tradície pápež Inocent III., presvedčený snom o chudobnom mužovi podopierajúcom rúcajúcu sa cirkev, prijal Františka a schválil jeho regulu.
Oficiálne pápežské uznanie rehole bolo pravdepodobne zverejnené pred alebo počas Štvrtého lateránskeho koncilu v roku 1215. Po tomto koncile bol vznik reholí na základe dovtedy neuznaných regúl zakázaný.
František a jeho bratia museli opustiť Rivo Torto a opát benediktínskeho kláštora na hore Subasio im zveril do užívania kostol Santa Maria degli Angeli (Porciunkula), ktorý sa stal strediskom nového náboženského hnutia.
V roku 1212 vznikol prvý františkánsky kláštor v Toskánsku a mužská Rehoľa menších bratov. František bol vysvätený za diakona a ním zostal po celý život.
František nebol reformátorom, ale modlil sa za obrátenie k Bohu a poslušnosť Cirkvi. V roku 1212 prišla za ním Klára z Assisi, ktorá s ním založila rád chudobných panien, neskôr nazývaných klarisky. Pre laikov založil v roku 1221 svetský tretí rád, ktorý umožnil uskutočňovať evanjeliové rady v občianskom živote.
František odporúčal sebe i veriacim dôsledne prežívať evanjelium a mal veľkú lásku k Eucharistii. Vianoce 1223 strávil v Grecciu, kde pripravil „živý betlehem“, čím dal základ vianočnej tradícii.
Na Kalvárii, ktorou sa pre neho stal vrch Alverno, sa tiež priblížil ku Kristovi. V roku 1224, počas zjavenia, mu ukrižovaný Ježiš vtisol krvavé znaky utrpenia - stigmy, prvý známy prípad stigmatizácie v histórii Cirkvi.
V tom čase František takmer oslepol a s radosťou skladal Pieseň „brata Slnka“. Jeho bratstvo zahŕňalo všetko Božie stvorenstvo. Jeho vzťah k prírode bol hlbší ako len obdiv; cítil, že príroda je súčasťou jeho bratstva.
Ľudia boli spočiatku nedôverčiví k týmto bratom, ktorí žili v chudobe a hovorili o Božej láske. Nechápali, ako môže byť človek, ktorý nič nemá, šťastný. František odmietal prijímať peniaze, pretože vlastnenie by bolo smrťou pre lásku. Zdôvodňoval to tým, že človeka, ktorý nič nevlastní, nemožno zruinovať.
František bol priamy. Počas piatej križiackej výpravy putoval do Sýrie k moslimom a prosil sultána o mier. Bol zajatý, no namiesto zabitia bol privedený pred sultána, ktorý bol očarený Františkom. Sultán mu povedal, že by sa mohol konvertovať na jeho vieru, ale obaja by boli zabití.
Františka však stihlo prenasledovanie a mučenie nie medzi moslimami, ale medzi vlastnými bratmi. Po návrate do Talianska sa počet členov ich bratstva rozrástol na 5000 za 10 rokov, čo viedlo k tlaku na kontrolu a prispôsobenie spoločenstva vtedajším štandardom.
Pozemský život sv. Františka sa skončil večer 3. októbra 1226. V roku 1228 ho pápež Gregor IX. vyhlásil za svätého a v roku 1939 ho pápež Pius XII. vyhlásil za patróna Talianska.
Význam hory La Verna a stigmatizácie
Hora La Verna, venovaná svätému Františkovi grófom Orlandom da Chiusi, sa stala pre františkánov posvätným miestom ako Sinaj, Tábor alebo Kalvária pre všetkých kresťanov, pretože na tomto vrchu došlo k teofánii - Božiemu zjaveniu.
Pre pochopenie pocitov a utrpenia, ktoré vrcholilo vo Františkovom srdci, stačí prečítať si jeho hymnus chvály, napísaný pre brata Lea. Je to zvláštne Te Deum, chvála vo forme litánií s rastúcou intenzitou, ktorú mohlo prednášať len srdce úplne ovládané Bohom.
V roku 1224, na deň Nanebovzatia Panny Márie, 15. augusta, sa svätec odobral na La Vernu, aby prežil štyridsať dní ku cti svätého Michala a predovšetkým aby hľadal čoraz väčšiu podobnosť s ukrižovaným Kristom.
Po vzývaní Ducha Božieho otvoril knihu evanjelií a jeho oči padli na slová o Pánovom umučení. Opakovaným otvorením knihy sa utvrdil v tom, že celý rok sa zaoberal krížom Pána a rozvinul v sebe najvyššiu citlivosť pre bolesť. V septembri došlo k udalosti, ktorá sa nikdy predtým nestala smrteľnému človeku: do jeho tela sa vtlačili rany ukrižovaného Krista, „posledná pečať“.
Tomáš Merton komentuje, že prijatie stigiem bolo Božím znamením, že František bol medzi všetkými svätcami najpodobnejší Kristovi. Poznať Františka znamená pochopiť evanjelium a nasledovať ho v jeho úprimnom a všestrannom duchu, žiť evanjelium v jeho plnosti - byť jednoducho „druhý Kristus“.
Proroctvo sv. Františka varuje pred časom veľkých skúšok a súženia, zmätkov a roztržiek, kedy láskavosť mnohých ochladne a zlovoľnosť bezbožných vzrastie. Vtedy bude jeho poriadok a spôsob života násilne napádaný.