Druhý februárový deň je v katolíckej cirkvi vyhradený pre slávenie Sviatku Obetovania Pána, ľudovo známeho ako Hromnice. Tento deň je zároveň spojený s Dňom zasväteného života, kedy si Bohu zasvätené osoby - rehoľníci a rehoľníčky - pripomínajú zasvätenie svojho života Bohu. V tento deň alebo v jeho okolí si pred miestnym biskupom symbolicky obnovujú svoje rehoľné sľuby čistoty, chudoby a poslušnosti.
K Hromniciam sa viaže aj známe príslovie: „Na hromnice o hodinu viac“. To znamená, že svetlo je centrom tohto dňa, a to nielen svetlo sveta, ale predovšetkým Svetlo s veľkým „S“, teda Kristus. Liturgia Cirkvi od samého začiatku vzťahuje na Krista všetko, čo je v Písme v súvislosti so svetlom. Počas Vianoc sa veľmi často spomína napríklad známy výrok proroka Izaiáša: „Ľud, čo kráča vo tmách, uzrie veľké svetlo“. Evanjelista Ján v prológu evanjelia píše, že „svetlo vo tmách svieti, lež tmy ho neprijali“, a napokon aj sám Kristus o sebe hovorí: „Ja som svetlo sveta.“
Biblický pôvod a teologický význam
Prinesenie Ježiša do chrámu
Sviatok Obetovania Pána pripomína udalosť, ktorú opisuje evanjelista Lukáš (Lk 2,22-40): na štyridsiaty deň po narodení Ježiša Krista ho jeho rodičia, Mária a Jozef, priniesli do chrámu v Jeruzaleme, aby ho predstavili a zasvätili Pánovi. Tento úkon sa konal podľa Mojžišovho zákona, ktorý nariaďoval, že „všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, bude zasvätené Pánovi“, a tiež vyžadoval rituálne očisťovanie matky po pôrode.
Podľa Mojžišovho zákona (Lv 12,2 a nasl.) sa každá matka po pôrode pokladala za poškvrnenú, nečistú, a nesmela sa ukazovať na verejnosti po dobu 40 dní (ak sa narodil chlapec) alebo 80 dní (ak sa narodilo dievča). Týmto prikázaním chcel Boh pripomenúť Židom, že každý potomok Adama je od narodenia poškvrnený hriechom, a vzbudiť v nich túžbu po duchovnom očistení. Hoci Panna Mária bola bez hriechu počatá a stala sa matkou svätým, nadprirodzeným spôsobom, predsa dodržala predpisy zákona.
Okrem očisťovania matky bol pre vyvolený národ dôležitý aj zákon o vykúpení prvorodeného syna. Bohu patrili prvotiny všetkých živých tvorov, čo pripomínalo, že všetko pochádza z Pánovej dobrotivosti. Počas odchodu Izraelitov z Egypta Boh usmrtil všetko prvorodené v Egypte, ale Izraelitov uchránil pre krv veľkonočného baránka. Týmto záchranným činom si Boh prisvojil prvorodených chlapcov vyvoleného národa, ktorí museli byť vykúpení peňažitou obetou 5 strieborných šeklov v chráme. Až po zaplatení tohto výkupného patril prvorodený syn otcovi. Jozef, hoci nebol skutočným otcom Ježiša, vykonal všetky otcovské práva a povinnosti, vrátane obetovania a vykúpenia dieťaťa.
Evanjeliový opis (Lk 2, 22-40)
„Keď uplynuli podľa Mojžišovho zákona dni ich očisťovania, priniesli ho do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi, ako je napísané v Pánovom zákone: „Všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, bude zasvätené Pánovi,“ a aby obetovali, ako káže Pánov zákon, pár hrdličiek alebo dva holúbky.
V Jeruzaleme žil vtedy muž, menom Simeon, človek spravodlivý a nábožný, ktorý očakával potechu Izraela, a Duch Svätý bol na ňom. Jemu Duch Svätý vyjavil, že neumrie, kým neuvidí Pánovho Mesiáša. Z vnuknutia Ducha prišiel do chrámu. A keď rodičia prinášali dieťa Ježiša, aby splnili, čo o ňom predpisoval zákon, vzal ho aj on do svojho náručia a velebil Boha slovami:
„Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníkav pokoji podľa svojho slova,lebo moje oči uvidelitvoju spásu,ktorú si pripravilpred tvárou všetkých národov:svetlo na osvietenie pohanova slávu Izraela, tvojho ľudu“.
Jeho otec a matka divili sa tomu, čo sa o ňom hovorilo. Simeon ich požehnal a Márii, jeho matke, povedal: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, - a tvoju vlastnú dušu prenikne meč -, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc“.
Žila vtedy aj prorokyňa Anna, Fanuelova dcéra, z Aserovho kmeňa. Bola už vo vysokom veku. Od svojho panenstva žila so svojím mužom sedem rokov, potom ako vdova do osemdesiateho štvrtého roku. Z chrámu neodchádzala, vo dne v noci slúžila Bohu pôstom a modlitbami. Práve v tú chvíľu prišla aj ona, velebila Boha a hovorila o ňom všetkým, čo očakávali vykúpenie Jeruzalema.
A keď vykonali všetko podľa Pánovho zákona, vrátili sa do Galiley, do svojho mesta Nazareta. Chlapec rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom.“
Stretnutie Zákona a Evanjelia
Ježišov príchod do chrámu označuje okamih stretnutia Zákona a evanjelia, Starej a Novej zmluvy, starého a nového chrámu. Teraz sa napĺňa proroctvo Aggea o sláve nového chrámu postaveného po návrate z babylonského zajatia: „Väčšia bude sláva tohto posledného domu ako prvého“ (Ag 2, 9). Starý Simeon, ktorý vzal na ruky dieťa Ježiša a žiadal, aby mohol v pokoji umrieť, keďže si práve splnil svoju úlohu, vždy sa pokladal za názorný symbol Starého zákona, ktorý ohlasuje a očakáva príchod Nového. Keď sa ten zjaví vo svete, Starý zákon odchádza do ústrania, ako to urobil aj Ján Krstiteľ, keď povedal: „Teraz je moja radosť úplná: on musí rásť a mňa musí ubúdať“ (Jn 3, 30).
Simeon predstavuje Dieťa ako svetlo pohanov, odvolávajúc sa na proroctvo o Pánovom služobníkovi, v ktorom sa až dvakrát hovorí, že bude svetlom pohanov (Iz 42, 6; 49, 6). Uzatvára sa teda obdobie prorokovania a začína sa obdobie napĺňania proroctiev. Toto Simeonovo proroctvo je prechodom od ohlasovania budúcich vecí - posledných dní -, ako to bolo v Starom zákone, po predstavenie prítomnej osoby. Zmysel predstavenia (obetovania) Dieťaťa v chráme neustále objasňovala liturgia, ktorá v ňom vidí uskutočnenie Malachiášovho proroctva: „I zaraz príde do svojho chrámu Panovník, ktorého vy hľadáte, a anjel zmluvy, ktorého si žiadate“ (Mal 3, 1).
Keď svätý Ambróz komentoval túto udalosť, napísal: „Tu môžeš vidieť, ako všetky udalosti Starého zákona boli obrazom budúcnosti.“ Obetovanie v chráme vynáša na svetlo nielen novosť Nového zákona a evanjelia, ale aj jeho spojitosť so Starým zákonom. Simeon, svedok tohto predstavenia dieťaťa Ježiša v chráme, vyslovuje to známe: „On je svetlo národov na osvietenie pohanov a spásu.“ Je to Svetlo, ktoré osvecuje svet láskou, pravdou a oslovuje obetou, obetou vlastného života. Pápež Benedikt XVI. v homílii na sviatok Obetovania Pána v roku 2010 povedal: Simeon totiž predstavuje Ježiša ako „spásu“ ľudstva, „svetlo“ všetkých národov a „znamenie, ktorému budú odporovať“, aby vyšlo najavo zmýšľanie sŕdc (porov. Lk 2, 29 - 35).
Evanjelista Lukáš nehovorí o vykúpení, ale o „predstavení“ v chráme v ten istý deň ako očistenie matky, čím spája dve rôzne udalosti. Ježiš patrí Bohu; Jozef a Panna Mária túto príslušnosť istým spôsobom ratifikujú úkonom obetovania Dieťaťa Bohu. Hrdličky ešte viac zdôrazňujú obetný charakter tohto gesta. Ježiš je svätý, patrí Bohu a bude sa obetovať na kríži: je zároveň obetou, oltárom i kňazom. Ježiš je v skutočnosti pravým a definitívnym chrámom. Meč, o ktorom hovorí Simeon, môže zabíjať, ale môže aj zachraňovať. V tomto zmysle je to Ježiš, kto rozozná srdcia, a Panna Mária je prvá, ktorej srdce je plné viery.
Aj my, ponorení v krste do Kristovej smrti a zmŕtvychvstania, sme Božím chrámom. Sme povolaní prinášať svoj život ako duchovnú obetu. Pri každej účasti na Eucharistii môžeme toto obetovanie seba samých aktualizovať, napríklad počas prinášania darov, počas pozdvihovania alebo počas poďakovania po prijímaní. Celý náš život sa môže stať „darovaním sa Pánovi“.
Historický vývoj sviatku
Sviatok Obetovania Pána bol známy už v 4. storočí v Jeruzaleme, kde sa slávil 14. februára, t.j. 40 dní po Zjavení Pána (Epifánia). Na Východe sa tento sviatok nazýval Hypapante, sviatok stretnutia, pretože Simeon a Anna, ktorí stretnú Ježiša v chráme, predstavujú ľudstvo, ktoré sa stretáva so svojím Pánom v Cirkvi. V roku 542 cisár Justinián zaviedol jeho slávenie v Carihrade a stanovil ho na 2. februára, t.j. 40 dní po Narodení Pána. Z Carihradu sa sviatok rýchlo rozšíril na Západ.
Rím ho prijal v siedmom storočí. Od 10. storočia bol slávený ako mariánsky sviatok Očisťovania Panny Márie, pretože dôraz obsahu slávností sa postupne presunul na oslavu Panny Márie. Pápež Sergej I. (687-701) nariadil, aby sa v tento deň konali slávnostné procesie, ktoré smerovali do Baziliky Panny Márie Snežnej (Santa Maria Maggiore) v Ríme. Istým spôsobom sa ním kedysi končili vianočné sviatky, mal vianočnú prefáciu a aj mariánska antifóna bola vianočná.
Až v roku 1960 sa Rímska cirkev vrátila k spoločnej tradícii s východnými Cirkvami a slávila ho ako sviatok Pána. Druhý vatikánsky koncil nariadil reformu liturgického kalendára, ktorá vstúpila do platnosti v roku 1969. V nej sa 2. február nachádza ako Sviatok Obetovania Pána. Kladie sa väčší dôraz na druhú časť správy svätého Lukáša: na obetovanie Ježiša v chráme, čím táto udalosť patrí skôr do životopisu Pána Ježiša ako Panny Márie.
Symbolika svetla a hromničky
Na Hromnice sa v katolíckych kostoloch koná obrad požehnania sviec, nazývaný aj liturgia svetla, čo je symbol očisty a procesia. Cirkev od dávna prosila Boha, aby tí, čo budú nábožne držať horiace sviece v rukách, boli Ním požehnávaní na tele i duši. Svieca začala byť aj symbolom Krista, lebo veriaci si vždy uvedomovali, že je nutné mať na pamäti výzvu Krista: „Majte horiace sviece v rukách,“ a tak svieca bola vždy pripomienkou nielen Krista, ale aj jeho očakávaného príchodu. Simeon nazýva Krista Svetlom, a Kristus je aj veľkonočnou liturgiou nazývaný Svetlom, keď diakon alebo kňaz spieva trojnásobné: „Kristus, Svetlo sveta.“
Zavedenie svätenia hromničných sviečok sa pripisuje pápežovi Geláziovi v roku 494 po Kr. Iní udávajú, že to zaviedol až pápež Sergius I. v rokoch 687 - 701, aby vykorenil pohanské zvyky nazývané Amburbale, ktoré sa konávali na počesť boha Februa a Plutóna. Podľa iných to zas bola prosebná procesia so sviečkami, aby Boh na orodovanie Panny Márie odvrátil zúriaci mor. Posväteným sviecam, nazývaným hromničky, sa podľa tradície pripisovala ochrana pred hromom a bleskom, preto sa zapaľovali počas búrky, ale aj pri iných príležitostiach. Mnohí veriaci aj v súčasnosti prichádzajú na Hromnice do kostolov so sviecami, aby si ich dali posvätiť, a v zložitých situáciách ich zapaľujú vo svojich príbytkoch.
Svetový deň zasväteného života
Svätý pápež Ján Pavol II. v roku 1997 vyhlásil tento liturgický sviatok za Svetový deň zasväteného života. Nadviazal na tradíciu začatú za pápeža Pavla VI., keď sa v ten deň schádzali do Baziliky sv. Petra vo Vatikáne rehoľníci a rehoľníčky z celého Ríma. Pápeža viedli tri dôvody, pre ktoré uznal za potrebné sláviť Deň zasväteného života:
- Vyjadrenie vďaky Bohu: Ide o vďaku za túto formu života, ktorý je pre Cirkev darom najvyššej hodnoty. Cirkev verí, že účinnosť pre všetky svoje diela, ktoré koná navonok, v nemalej miere čerpá zo skrytých živín Bohu zasväteného života. Modlitba a obeta života podľa evanjeliových rád sú ich zdrojom. Bohu zasvätený život je tiež svedectvom o novom živote, ktorý presahuje čas a priestor sveta, v ktorom žijeme.
- Lepšie spoznanie a ocenenie zasväteného života: Aby Boží ľud lepšie spoznal a ocenil zasvätený život. Na Deň zasväteného života zvyčajne prichádzajú aj laici do chrámu, kde sa stretnutie rehoľníkov s biskupom koná. Tam majú možnosť počuť kázeň alebo prednášku o zasvätenom živote, ale tiež osobné svedectvo rehoľných osôb. O tomto dni sa intenzívnejšie uvažuje aj v katolíckych médiách.
- Svedectvo pre svet: Veriaci si môžu nanovo pripomenúť, že materiálne bohatstvo nie je najvyššou hodnotou; ba že i chudoba môže byť pre človeka obohatením, ak je prežívaná s chudobným Kristom. Laici sa môžu zamyslieť nad hodnotou čistoty a vernosti uprostred sveta, v ktorom nevernosť a hrubá žiadostivosť narúša a ničí vzťahy medzi najbližšími. Konečne môžu veriaci prehodnotiť silu poslušnosti, ktorá je dnes považovaná skôr za slabosť. Poslušnosť a vzájomná podriadenosť vo vzťahoch sa im môže zjaviť v novom svetle - nie ako nástroj zotročenia, ale ako prostriedok k harmónii.
Zasvätené osoby v mužských i ženských rehoľných kongregáciách, inštitútoch a združeniach pomáhajú tým, ktorí sú v sociálnej, duchovnej, prípadne materiálnej núdzi - opusteným ženám, starým a chorým. Aktivizujú sa v službe výchove detí a mládeže, usilujú sa o pozdvihnutie Rómov.
Biskupi ako apoštoli miestnych cirkví sa v tento deň zvyčajne stretávajú v katedrálnych chrámoch alebo iných významných chrámoch vo svojich diecézach s rehoľníkmi a rehoľníčkami, či zasvätenými pannami. Mnohé mužské rehoľné spoločenstvá sú však aj činne pôsobiace vo farnostiach alebo priamo sú správcami farností, preto sa často stretávajú s biskupmi už v predvečer sviatku, ak pripadá na nedeľu. Pápež Benedikt XVI. v poslednom stretnutí so zasvätenými 2. februára 2013 zdôraznil, že radosť zo zasväteného života nevyhnutne prechádza skrze účasť na Kristovom kríži, z ktorého vychádza Božie svetlo, evanjelizujúce národy.
Ľudové zvyky a pranostiky
Na Slovensku sa k sviatku Hromníc viazali rôzne ľudové zvyky. Napríklad gazdiné v tento deň varili dlhé cestoviny, aby rastliny narástli dlhé. Druhý február bol takisto dôležitým dňom pri predpovediach počasia a úrody. Podľa ľudových pranostík teplé počasie na Hromnice bolo neželané, lebo znamenalo dlhú zimu a slabú úrodu. Naopak, zima v tento sviatok signalizovala skorý príchod jari. Dokumentujú to viaceré ľudové porekadlá, napríklad: „Ak na Hromnice mrzne a sneží, úrodný rok sa veští.“
Súvisiace tradície: Požehnanie sv. Blažeja
Sviatok Obetovania Pána je často spojený aj s tradíciou požehnania na príhovor svätého Blažeja, biskupa a mučeníka. Svätý Blažej pôsobil v meste Sebasta v Arménsku. Staré historické pramene hovoria, že bol pôvodne lekárom a ako biskup veľmi trpel za vieru. Keď ho väznili, chodili za ním do väzenia chorí a on ich uzdravoval. Spomína sa aj uzdravenie chlapca, ktorému v hrdle uviazla kosť a hrozilo udusenie. Blažej zomrel po krutom mučení za prenasledovania cisára Licínia asi v roku 316.
Požehnanie na príhovor svätého Blažeja sa udeľuje jednotlivo alebo spoločne so skríženými sviecami buď po homílii alebo po modlitbe po prijímaní. Kňaz požehná sviece so slovami: „Velebíme ťa, Bože, náš Otec, Pán nášho života, a prosíme ťa: požehnaj tieto sviece a nám všetkým, čo sme sa tu na sviatok svätého Blažeja zhromaždili, daruj svoju pomoc a milosrdenstvo. Ochraňuj nás na príhovor tohto biskupa a mučeníka od chorôb hrdla a každej škody a veď nás bezpečne cez všetky nebezpečenstvá nášho života.“ Veriaci odpovedajú: „Na príhovor svätého Blažeja, biskupa a mučeníka, nech vás Pán chráni od každého zla, nech vás sprevádza svojím + požehnaním a nech vás posilňuje, aby ste v zdraví tela a duše plnili svoje poslanie a dosiahli spásu v spoločenstve všetkých svätých.“
tags: #sviatok #obetovania #pana