Evanjelium dnešnej slávnosti nás uvádza do tajomstva Kristovej agónie v predvečer jeho utrpenia v Getsemanskej záhrade. Pán Ježiš prežíva smrteľnú úzkosť pred udalosťami, ktoré o chvíľu majú prísť. Prežíva opustenosť a samotu. Jeho učeníci ho opustili, unavení spia a ani netušia, čo sa odohráva v Ježišovom srdci.
Ak by sa aspoň na chvíľu z tej únavy prebrali, ak by sa pozreli do tváre svojho majstra, spozorovali by kvapky krvi na jeho tvári. Od veľkej úzkosti, bolesti a samoty mu na čele pukali žily a z nich vytekali malé pramienky krvi. Ježiš prežíva smrteľnú úzkosť, modlí sa a zhovára sa s Otcom. Nechce ustúpiť, nechce zutekať, chce plniť Otcovu vôľu, chce splniť to, čo už pred rokmi povedal o ňom prorok Izaiáš v štyroch piesňach o Pánovom služobníkovi.
„Kto by uveril, čo sme počuli, a komu sa zjavilo Pánovo rameno? Veď vzišiel pred ním sťa ratoliestka a ako koreň z vyschnutej zeme. Nemá podoby ani krásy, aby sme hľadeli na neho, a nemá výzoru, aby sme po ňom túžili. Opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolestí, ktorý poznal utrpenie, pred akým si zakrývajú tvár, opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili… On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti, na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení. Všetci sme blúdili ako ovce, išli sme každý vlastnou cestou; a Pán na neho uvalil neprávosť nás všetkých.“
Ježiš nechce cúvnuť, lebo veľmi túži plniť Otcovu vôľu. To o ňom dnes spieva Žalmista: „Obetavy a dary si nepraješ, lež uši si mi otvoril. Nežiadaš žertvu ani obetu zmierenia, preto som povedal: „Hľa, prichádzam. Vo zvitku knihy je napísané o mne, že mám plniť tvoju vôľu.“
Ježiš nechce cúvnuť, preto naplno prijíma Otcovu vôľu a stáva sa kňazom, ktorý prináša Bohu obetu:
„Lebo každý veľkňaz, vybratý spomedzi ľudí, je ustanovený pre ľudí, aby ich zastupoval pred Bohom, aby prinášal dary a obety za hriechy a mohol mať súcit s nevedomými a blúdiacimi, pretože aj sám podlieha slabosti.“ (Hebr 5, 1-2)
Ježiš je však nie obyčajným kňazom, je nevšedným kňazom, lebo každý kňaz musí prinášať obetu za hriechy ľudí a aj za svoje hriechy. (Porov. Hebr 5, 3). No Kristus je čistý, nevinný a nepoškvrnený Baránok, ktorý nemusí prinášať obetu za svoje hriechy, on ju prináša za nás.
Kristus je neobyčajným kňazom, lebo neprináša obetu baranov a býkov, ale On sám sa stáva aj kňazom a aj obetou, a oltárom je jeho kríž. Jeho obeta na kríži priniesla nám všetkým večnú spásu, preto Ježiš nie je obyčajným kňazom, je našim Najvyšším a Večným kňazom, ktorý má s nami súcit.
Od jeho kňazstva, od Krista, ktorý je našim Najvyšším a Večným kňazom, je odvodené každé kňazstvo na tejto zemi. Každý kňaz, keď deň čo deň predstupuje pred oltár, reprezentuje tohto Najvyššieho a Večného kňaza. V Jeho mene prináša obetu za iných a za seba, za hriechy ľudí a za svoje hriechy. Každý kňaz je „alter Christus“ - druhý Kristus.
A okrem toho, že prináša obetu za ľudí a za seba, zároveň má mať súcit, má mať súcit s ovečkami, ktoré nie sú jeho, ale Kristove.
Zavedenie sviatku Krista Veľkňaza
Vo štvrtok po Zoslaní Ducha Svätého (12. júna) Katolícka cirkev západného obradu zaviedla nový sviatok - Nášho Pána Ježiša Krista, najvyššieho a večného kňaza. Tento nový sviatok nie je prikázaným sviatkom, ale podľa stupňa liturgického slávenia rímskeho obradu ide o sviatok.
O zavedení sviatku rozhodla Konferencia biskupov Slovenska (v roku 2012), a toto rozhodnutie bolo následne potvrdené dekrétom Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí (11. októbra 2013). Liturgická komisia Konferencie biskupov Slovenska pripravila slovenský preklad liturgických textov pre sviatok Nášho Pána Ježiša Krista, najvyššieho a večného kňaza, ktorý Konferencia biskupov Slovenska schválila dekrétom zo dňa 8. augusta 2013, pod číslom K-551/2013.
Zavedenie sviatku Krista Veľkňaza je potrebné vnímať v línii Svetového dňa modlitieb za posväcovanie kňazov, ktorý zaviedol bl. Ján Pavol II. (slávi sa každoročne na sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho) a v duchu nedávneho Roku kňazov (19. 6. 2009 - 11. 6. 2010) sláveného na podnet Svätého Otca Benedikta XVI.
Tento sviatok sa začal sláviť najprv v Španielsku, a to vo štvrtok po Svätodušnej nedeli. Pápež Pavol VI. oficiálne povolil sláviť tento sviatok v španielskych diecézach v roku 1970 a od roku 1974 bol zavedený do tamojšieho liturgického kalendára. O zavedení nového sviatku „Nášho Pána Ježiša Krista, najvyššieho a večného kňaza“ (lat. Domini Nostri Iesu Christi Summi et Æterni Sacerdotis) rozhodol pápež Benedikt XVI.
Formulár sv. omše o Našom Pánovi Ježišovi Kristovi, najvyššom a večnom kňazovi, sa nachádza v Rímskom misáli medzi votívnymi omšami a jeho pôvod siaha k encyklike pápeža Pia XI. o katolíckom kňazstve Ad Catholici Sacerdotii (1935).
Nový sviatok má svoj špeciálny liturgický formulár aj vlastnú prefáciu, v ktorej sa okrem iného hovorí:
„Lebo ty si svojho jednorodeného Syna posvätil Duchom Svätým, ustanovil si ho za Veľkňaza novej a večnej zmluvy a rozhodol si, že jeho jediné kňazstvo bude neprestajne trvať v tvojej Cirkvi.“
Biblický základ sviatku
O Ježišovi Kristovi ako o pravom, vznešenom a najvyššom kňazovi výrazne hovorí List Hebrejom.
„Keďže teda máme vznešeného veľkňaza, ktorý prenikol nebesia, Ježiša, Božieho Syna, držme sa svojho vyznania. Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami; veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu. Lebo každý veľkňaz, vybratý spomedzi ľudí, je ustanovený pre ľudí, aby ich zastupoval pred Bohom, aby prinášal dary a obetavy za hriechy a mohol mať súcit s nevedomými a blúdiacimi, pretože aj sám podlieha slabosti. A kvôli nej musí prinášať obetavy za hriechy, ako za ľud, tak aj za seba samého. Ale túto hodnosť si nik nemôže prisvojiť sám, len ten, koho povoláva Boh tak ako Árona. Tak ani Kristus sa neoslávil sám, keď sa stal veľkňazom, ale ten, ktorý mu povedal: „Ty si môj syn, ja som ťa dnes splodil,“ ako aj na inom mieste hovorí: „Ty si kňaz naveky podľa radu Melchizedechovho.“ On v dňoch svojho pozemského života so silným výkrikom a so slzami prednášal prosby a modlitby tomu, ktorý ho mohol zachrániť od smrti; a bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť.“
Modlitba k sviatku:
„Bože, ty si na svoju slávu a na spásu ľudského pokolenia ustanovil svojho jednorodeného Syna za najvyššieho a večného kňaza, daj, aby tí, ktorých si vyvolil za vysluhovateľov a správcov tajomstiev, boli v sile Ducha Svätého verní vo vykonávaní prijatej služby.“
Kristus ako naplnenie starozákonného kňazstva
Všetky predobrazy kňazstva Starej zmluvy dosahujú svoje splnenie v Ježišovi Kristovi, ktorý je jediný „prostredník medzi Bohom a ľuďmi“ (1 Tim 2, 5).
Melchizedech, „kňaz najvyššieho Boha“ (Gn 14, 18), sa v kresťanskej tradícii považuje za predobraz kňazstva Ježiša Krista, jediného „veľkňaza na spôsob Melchizedecha“ (Hebr 5, 10; 6, 20), „svätého, nevinného, nepoškvrneného“ (Hebr 7, 26), ktorý „jedinou obetou navždy zdokonalil tých, ktorých posväcuje“ (Hebr 10, 14).
Kristova vykupiteľská obeta je jediná; uskutočnila sa raz navždy. A predsa sa sprítomňuje v eucharistickej obeti Cirkvi. To isté treba povedať aj o jedinom Kristovom kňazstve: sprítomňuje sa prostredníctvom služobného kňazstva, pričom sa nezmenšuje jedinečnosť Kristovho kňazstva. „A preto iba Kristus je pravý kňaz, ostatní však sú jeho služobníci.“
Kristus, Veľkňaz a jediný prostredník, urobil z Cirkvi „kráľovstvo kňazov svojmu Bohu a Otcovi“ (Zjv 1, 6). Celé spoločenstvo veriacich ako také je kňazské. Veriaci vykonávajú svoje krstné kňazstvo svojou účasťou na poslaní Krista, Kňaza, Proroka a Kráľa, každý podľa vlastného povolania. Sviatosťami krstu a birmovania sú veriaci „posvätení na… sväté kňazstvo“.
Služobné alebo hierarchické kňazstvo biskupov a kňazov a spoločné kňazstvo všetkých veriacich, hoci „jedno i druhé svojím vlastným spôsobom má účasť na jedinom Kristovom kňazstve“, predsa sa od seba podstatne líšia, i keď „sú navzájom na seba zamerané“.
Kristus ako Veľkňaz v Listoch Nového zákona
V Starom zákone mohol kňazskú službu vykonávať iba ten muž, ktorý patril do kmeňa Lévi. Obetným miestom bol jeruzalemský chrám. Ježiš Kristus nepochádzal z kmeňa Lévi, ale z kmeňa Júda. Počas svojho verejného účinkovania nikdy o sebe neprehlásil, že je kňazom.
Ježišov vzťah k jeruzalemskému chrámu nebol z pozície kňaza, ale učiteľa. Evanjelista Lukáš uvádza, že ako 12-ročný bol Ježiš v chráme, kde sedel medzi učiteľmi Mojžišovho zákona a diskutoval s nimi (porov. Lk 2, 46). Počas verejného účinkovania opakovane prichádzal do chrámu, ale nikdy v ňom neurobil nejaký kňazský úkon, nepriniesol obetu. Vyhnanie predavačov z chrámu je prorockým gestom, ktorým predpovedal svoju smrť. Chrám bol miestom, kde Pán Ježiš učil.
Výraznú kňazskú perspektívu Ježišovho poslania ako nového a večného veľkňaza prináša novozákonný List Hebrejom. Autor Listu Hebrejom vo svojom uvažovaní nad veľkňazským úradom vychádza z Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania. V 2. kapitole svojho spisu svätopisec charakterizuje Ježiša týmito slovami:
„Preto sa vo všetkom musel pripodobniť bratom, aby sa stal milosrdným a verným veľkňazom pred Bohom a odčinil hriechy ľudu.“
Kristus vstúpil obetou vlastného života do hlbokého spoločenstva s ľuďmi - pripodobnil sa bratom. List Hebrejom viackrát zdôrazňuje, že Ježiš uskutočnil toto spoločenstvo s ľuďmi vďaka tomu, že sám bol bez hriechu. Preto jeho obeta je dokonalá, jeho kňazstvo je dokonalé.
Hriech oddeľuje človeka od Boha a od blížneho. Hriech je tou najhlbšou prekážkou zjednotenia. Autor Listu Hebrejom označuje Ježiša Krista ako milosrdného a verného veľkňaza pred Bohom, ktorý odčinil hriechy ľudu (porov. Hebr 2, 17). Milosrdenstvo a vernosť Pána Ježiša spočíva práve v jeho pripodobnení sa ľuďom vo všetkom okrem hriechu.
Kým v Starom zákone sa obetovali zvieratá ako zástupná obeta za človeka, Ježiš Kristus obetoval seba samého. Ježiš vykonal vlastnou krvou obetu zmierenia, aby nás voviedol do spoločenstva s Otcom. V Starom zákone veľkňaz prinášal rok čo rok krv zvierat ako obetu zmierenia na židovský sviatok Deň zmierenia - Jom Kippur. Pán Ježiš raz a navždy sa obetoval, aby sňal hriechy ľudí (porov. Hebr 9, 28).
Pán Ježiš nepriniesol svoju obetu v jeruzalemskom chráme. Ale chrámom - oltárom, kde priniesol túto obetu, bolo jeho telo, t. j. jeho osoba. Pri vyčistení jeruzalemského chrámu Ježiš hovorí: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím.“ (Jn 2, 19) Evanjelista Ján k tomu dodáva: „Ale on hovoril o chráme svojho tela.“ (Jn 2, 21) Ježišova osoba je miestom jeho kňazstva.
Význam Eucharistie a Kristovho kňazstva
V každej svätej omši sa sprítomňuje (neopakuje!) jediná obeta Ježiša Krista. Vážme si nesmierny dar svätej omše.
Dnes, keď slávime sviatok Nášho Pána Ježiša Krista, Najvyššieho a Večného Kňaza, uvedomujeme si Ježišovo kňazstvo a zamýšľame sa nad obetou. Len málo slov tak veľmi stratilo zmysel ako slovo „obeta“. Začnite hovoriť o obete a všetky tváre sa zachmúria, nálada poklesne. Každý sa začne obávať o to, čo mu je najmilšie: peniaze, cigarety, zábavy, večerná oslava… Pritom toto slovo neznamená odriekanie, stratu, ničenie, ale posvätenie.
Ježiš prišiel, aby posvätil svet. To znamená, že ľudstvo, svet, vesmír, ktoré vyšli zo Stvoriteľskej ruky Božej, majú byť nasmerované opäť k Bohu, aby mali hodnotu. Ježiš prišiel, aby stvorenie malo konečnú, večnú hodnotu - aby nešlo do zániku. Veď Boh je počiatok a aj koniec, zavŕšenie všetkého: „Ja som Alfa a Omega,“ hovorí Pán Boh, „ktorý je, ktorý bol a ktorý príde.“
Keďže Ježiš prišiel do sveta, ktorý sa odklonil od Stvoriteľa, teda hriešneho, jeho život bol obetou v zmysle, ako ju často chápeme aj my. A veľkou! No Kristus priniesol jedinú obetu za hriechy a navždy zasadol po pravici Boha. Lebo jedinou obetou na kríži vytvoril nový ľud a uzavrel s ním novú zmluvu.
Eucharistia pomáha pri zásadnom poslaní Ježiša ako človeka na tejto zemi vytvárať jeho osobné puto s Otcom. Vlastne na toto puto sa bude odvolávať Kristus, keď bude zdôvodňovať položenie svojho života - obetu: „Nikto mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať.“
Ježišovo kňazstvo je teda dobrovoľné darovanie sa za posvätenie ľudstva, je to jeho láska, ktorá ho viedla na svet, na kríž a k tomu, aby bol s nami v Eucharistii. Ježiš je teda kňaz, ktorý svojou obetou života posväcuje človeka a celý vesmír, dáva mu večnú hodnotu.
Ježiš historicky iba raz povedal slová premenenia, iba raz sa obetoval na kríži. Eucharistia je však znakom trvalého večného TE-RAZ. Pre nás, časovo i priestorovo vzdialených od historickej udalosti vo večeradle a na Kalvárii, sa naše ľudské TERAZ cez Eucharistiu spája s božským TERAZ. A je to vždy to isté TERAZ. Ježiš sa nerozhoduje znovu, neobetuje znovu, nič neopakuje, nerozmnožuje. Jeho rozhodnutie, jeho obeť, jeho sebadarovanie je nevyčerpateľné, časovo i priestorovo neobmedzené. Preto nech by bolo koľkokoľvek tých našich TERAZ, bude to vždy tá istá láska, tá istá ochota, tá istá zachraňujúca obeta. Teda nielen spomienka, ale stála obeta.
Rozhovor s rodinou Jankovýchovou
Tento mesiac si pripomíname Deň matiek. Úloha matky nie je ľahká. Prvé slovo, ktoré mi napadá, je obeta. Vstávanie k bábätku, nestíhanie, zriekanie sa seba, neustála starostlivosť o všetky potreby detí, prekonávanie chorôb, úpenlivá modlitba. Prvé kroky do škôlky, školy, prežívanie radostí i starostí. No niekedy nám Pán Boh zverí do opatery postihnuté dieťatko. Niekedy je veľmi ťažké pre rodičov vyrovnať sa s tým, no Pán Boh má svoje dôvody. Možno nás chce naučiť väčšej láske, obetavosti alebo chce, aby sme prehodnotili svoje hodnoty. Možno sa máme tešiť z maličkostí a každého úsmevu našej ratolesti. Objaviť krásu vo všedných veciach a navzájom sa robiť šťastnými.
Pracovala som s deťmi rôznych postihnutí. Stretávala som sa s ich rodičmi, matkami, ktoré videli to najkrajšie vo svojom dieťatku. Tešili sa z maličkých úspechov a pokrokov. Nevedeli by si predstaviť život bez nich. Iste, túžili, aby bolo dieťa zdravé, no prijali ho s láskou také, aké im ho Pán Boh zveril.
V dnešnom čísle vám prinášame rozhovor s rodinou, ktorá to nemá ľahké. Starajú sa totiž o postihnuté dievčatko.
1.) Trošku sa nám predstavte. Koľko členov má vaša rodina? Koľko majú rokov?
My sme taká obyčajná rodina ako každá. Som mama ako každá matka. Musím byť psychologička, čo rieši problémy v rodine, ako kamarátka, keď je treba pomôcť, ako učiteľka, keď sa spoločne učíme, či ako sestrička, keď sú naše deti choré a treba ich dať do poriadku a spolu s naším ockom spoločne riešime život v rodine.
Začnem hlavou rodiny, náš otec Peter má 61, potom som ja ako druhá hlava Veronika, 47. Najstarší syn je Tomáško, 27 ročný, druhý syn Adamko má 18 a naša dcérka Annamária má 15 rokov. Samozrejme, máme ešte nášho starkého a babku, obaja majú 67 rokov.
2.) Vieme, že sa staráte o zdravotne postihnutú dcérku. Aká je jej diagnóza? V čom spočívajú jej zdravotné problémy?
Annamária má diagnózu hydrocefalus meniokela, rázštep chrbtice, inkontinenciu moču a ešte kopu iných. Medzi inými aj alergiu, a to nie obyčajnú, alergiu na latex. Nemôže sa hrať s balónmi a aj na operáciu musia mať lekári iné rukavice.
3.) Do koľkého ročníka chodí a ako sa jej darí? Pomáhajú jej aj spolužiaci?
Annamária ešte navštevuje Základnú školu na Námestí Škultétyho, VIII. C triedu medzi normálnymi, zdravými deťmi. Snažíme sa učiť, ako sa dá aj počas tých dní a týždňov, keď sme po operáciách či v kúpeľoch. Či jej pomáhajú spolužiaci? To sa nedá povedať.
4.) Tento mesiac si viac pripomíname úlohu matky, ako vyzerá váš bežný deň?
Ako každý deň do školy musíme vstať, a to sa nám moc nechce - ako každému mladému. Musíme sa dať do poriadku - obliecť, umyť, atď. a medzi tým aj trocha rozcvičiť. Dáme si raňajky, umyjeme zuby a šup do školy. V triede si pripravíme veci a potom je už samostatná.
5.) Je náročné starať sa o takéto dieťa? V čom je to najťažšie?
Je aj nie je. Začiatky sú ťažké ako pre každého rodiča, či majú choré, či zdravé deti. Môj názor je taký, že žiť na tomto svete má nárok rovnako zdravé ako aj choré dieťa. Preto sa k takým deťom treba stavať rovnako ako ku chorým a nemyslieť na to, že máte nejaké starosti. Veď v podstate každá rodina má starosti.
6.) Koľko rokov žijete s manželom v manželstve? Ako si pomáhate pri plnení povinností a starostlivosti o deti?
S mojím manželom to ani nerátame, pokiaľ si nepozrieme staré fotky. Najstarší syn je už samostatný a žije s priateľkou v Bratislave. Druhý syn Adamko bude na budúci rok maturovať. A naše dievčatko bude končiť na budúci rok základnú. Je to pekné aj napriek mnohým starostiam a život ide ďalej a náš Pán Boh nám pomáha ako každému.
7.) Je Aninka šťastná? Ste vy ako rodičia šťastní? Čo vám jej postihnutie prinieslo do života?
Annamária je šťastná, že môže robiť a spoznávať všetko nové. Sme šťastní ako rodičia, že máme krásne deti a myslíme na to, čo bude a veríme, že sa život zlepší a modlíme sa, aby bolo dobre.
8.) V čom je Aninka pre vás výnimočná? V čom sa jej najviac darí?
Je to bojovníčka. Bojuje s nepriaznivým osudom a my ako rodičia sa veľmi tešíme s ňou, keď sa jej niečo podarí a dokáže niečo sama. Ako keď sa naučila jazdiť na koni. Dodnes je to pre ňu veľký zážitok.
9.) Aké najťažšie chvíle ste zažili v rodine?
Najťažšie sú chvíle, keď nám odíde niekto blízky. Sú to ťažké chvíle, ale či sú ťažšie ako žiť s takýmto údelom. Neviem. Žiť sa musí ďalej.
10.) Ktoré okamihy boli alebo sú pre vás najkrajšie?
Najkrajšie sú tie, keď sme ako rodina pokope, aj s rodičmi a tešíme sa spolu na spoločne prežité chvíle. Vtedy zabúdame na to zlé a radosť zo spoločne strávených chvíľ nám prináša lepšiu náladu.
11.) Ako vnímajú Aninku súrodenci? Aký je medzi nimi vzťah?
Ako každý súrodenci, sem tam sa poškriepia, ale v základe sa majú radi a pomáhajú si, ako sa dá.
12.) Máte pri starostlivosti o deti čas aj pre seba či pre manžela?
Aj keď je toho času málo, spoločné chvíle strávime predovšetkým rozhovormi, čo a ako ďalej na druhý deň, či rok. Užívame si spoločné rozhovory.
13.) Ak si nájdete chvíľku pre seba samú, čo najradšej robíte?
Medzi moje najväčšie záľuby patrí zbieranie húb a s tým spojené prechádzky do lesa. Aj keď som rada, keď nejakú tú hubu či bylinku nájdem, ale najdôležitejšie sú tie spoločné prechádzky po lese. S mojou maminkou máme spoločnú záhradku, kde si sadíme zeleninku a tešíme sa na krásnu úrodu, keď sa zadarí.
14.) Ako najradšej trávite chvíle ako rodina?
Radi trávime spoločne so starkými chvíle na chalupke, kde si každý robí svoju robotu na spoločnom diele a chodíme do prírody. Annamária trávi čas na svojej hojdačke pod orechom, kde si číta.
15.) Ako vám pomáha viera v živote? Aké sú vaše priority, hodnoty?
Ďakujem Bohu za každý deň, keď sme spolu a tešíme sa zo života.
16.) Ako pripravujete Aninku a ostatné deti do života? Čo si myslíte, že je najdôležitejšie im odovzdať?
Predovšetkým si myslíme, že deťom treba dávať predovšetkým dobrý príklad naším životom rodičov. Robiť v živote všetko tak, ako chceme, aby aj iní robili.
17.) V istom odbornom časopise sa vedci vyjadrili, že novorodenec nie je ešte fyzická osoba a nemá ani morálne právo na život. Autori článku tvrdia, že rodičia by mali mať možnosť nechať zabiť svoje dieťa v prípade, že sa narodí postihnuté. Čo si vy ako matka myslíte? Vedeli by ste si predstaviť, že by ste Aninku radšej nemali? Čo vám život s ňou dáva?
Je to ťažká otázka. Záleží na matke. Musíme mať silnú vieru a modliť sa k Bohu, aby všetko dobre dopadlo. Zažila som, osobne a na vlastné oči, ako matka nechala dieťa v nemocnici a lekári nemohli robiť nič, bez súhlasu matky a dievčatko ležalo choré, tak ako moja dcéra, v inkubátore 3 mesiace bez operácie, lebo nemali podpísaný súhlas. Až pozdejšie stará mama podpísala všetko, čo bolo treba a lekári mohli rýchlo operovať a zachrániť život päť minút pred dvanástou.
18.) Čo by ste odkázali budúcim matkám, ktoré stoja pred rozhodnutím, či si nechať dieťatko, aj keď bude postihnuté?
Je to ťažké každej matke povedať. Každé dieťa je Boží dar. Žena a matka sa musí rozhodnúť sama, či je dosť silná na taký ťažký osud v živote. Ja by som nedala našu Annamáriu za nič na svete. Áno, osud sa s nami zahral, ale nemôžeme sa mu poddať. Náš Pán Boh zariadil všetko tak, aby aj takéto deti mohli žiť na tomto svete a tešiť sa z každej chvíle života. Lebo život je Boží dar a zdravé, či choré deti rovnako ľúbime a rozdávame im našu rodičovskú lásku po celý život. Raz sa nám to vráti, keď budú starší.
19.) Ako by ste povzbudili vyčerpaných rodičov, ktorí sa tiež starajú o postihnuté dieťatko? Čo vám vtedy najviac pomáha?
Čo nám najviac pomáha? Celá naša rodina. Hlavne starí rodičia a priatelia. Predovšetkým sa musíme o tom rozprávať a riešiť veci tak, aby bolo lepšie. V žiadnom prípade neľutovať dieťa, lebo ľútosť narobí viacej zla a rodičom to nepomôže. Je treba spojiť priateľov a aj ich deti a hrať sa a učiť tak, akoby tie zdravotné problémy neboli. Odkazujem rodičom, že sa netreba vzdávať v žiadnom prípade. Boh nebeský nám dáva silu a lásku tešiť sa na každý nový deň.
Ďakujeme vám, že sme mohli trošku vstúpiť do vášho rodinného života. Želáme vám veľa krásnych chvíľ a Božieho požehnania.
Sviatok Nášho Pána Ježiša Krista, najvyššieho a večného kňaza
Sviatok Nášho Pána Ježiša Krista, najvyššieho a večného kňaza (lat. festum Domini Nostri Iesu Christi Summi et Æterni Sacerdotis) sa slávi vo štvrtok po slávnosti Zoslania Ducha Svätého v krajinách, v ktorých biskupská konferencia požiadala Svätú stolicu o jeho zaradenie do svojho liturgického kalendára. Prvýkrát sa začal sláviť v Španielsku, kde jeho slávenie povolil pápež Pavol VI. v roku 1970. Tento sviatok slávime od roku 2014 aj na Slovensku. O zavedení nového sviatku rozhodla Konferencia biskupov Slovenska, jej rozhodnutie potvrdila koncom roka 2013 Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí.
Dnes, keď slávime sviatok Nášho Pána Ježiša Krista, Najvyššieho a Večného Kňaza, uvedomujeme si Ježišovo kňazstvo a zamýšľame sa nad obetou. Ježiš prišiel, aby posvätil svet. Čo to znamená? Aby ľudstvo, svet, vesmír, ktoré vyšli zo Stvoriteľskej ruky Božej, boli nasmerované opäť k Bohu, aby mali hodnotu. Ježiš prišiel, aby stvorenie malo konečnú, večnú hodnotu - nešlo do zániku.
Keďže Ježiš prišiel do sveta, ktorý sa odklonil od Stvoriteľa, teda hriešneho, jeho život bol obetou v zmysle, ako ju často chápeme aj my. A veľkou! No Kristus priniesol jedinú obetu za hriechy a navždy zasadol po pravici Boha. Lebo jedinou obetou na kríži vytvoril nový ľud a uzavrel s ním novú zmluvu.
Eucharistia pomáha pri zásadnom poslaní Ježiša ako človeka na tejto zemi vytvárať jeho osobné puto s Otcom. Vlastne na toto puto sa bude odvolávať Kristus, keď bude zdôvodňovať položenie svojho života - obetu. „Nikto mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať.“
Ježišovo kňazstvo je teda dobrovoľné darovanie sa za posvätenie ľudstva, je to jeho láska, ktorá ho viedla na svet, na kríž a k tomu, aby bol s nami v Eucharistii. Ježiš je teda kňaz, ktorý svojou obetou života posväcuje človeka a celý vesmír, dáva mu večnú hodnotu.
Ježiš historicky iba raz povedal slová premenenia, iba raz sa obetoval na kríži. Eucharistia je však znakom trvalého večného TERAZ. Pre nás, časovo i priestorovo vzdialených od historickej udalosti vo večeradle a na Kalvárii, sa naše ľudské TERAZ cez Eucharistiu spája s božským TERAZ. A je to vždy to isté TERAZ. Ježiš sa nerozhoduje znovu, neobetuje znovu, nič neopakuje, nerozmnožuje. Jeho rozhodnutie, jeho obeť, jeho sebadarovanie je nevyčerpateľné, časovo i priestorovo neobmedzené. Preto nech by bolo koľkokoľvek tých našich TERAZ, bude to vždy tá istá láska, tá istá ochota, tá istá zachraňujúca obeta. Teda nielen spomienka, ale stála obeta.