Zelený štvrtok, niekedy označovaný aj ako Veľkonočný štvrtok, je významný kresťanský sviatok, ktorý pripadá na štvrtok pred Veľkou nocou. Týmto dňom začíname sláviť Veľkonočné trojdnie. Na Zelený štvrtok si veriaci pripomínajú Poslednú večeru, ktorú Ježiš absolvoval so svojimi apoštolmi, a slávi sa na pamiatku Pánovej poslednej večere. Po štyridsiatich dňoch pôstu, povzbudení oslavou Kvetnej nedele, vchádzame osláviť dielo nášho vykúpenia, akým bolo umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista.
Podstatou Zeleného štvrtka je spomienka na ustanovenie Oltárnej sviatosti a služobného kňazstva. Je to deň vysviacky apoštolov za kňazov, keď Ježiš v tento večer ustanovil sviatosť kňazstva a Eucharistie, premenil chlieb a víno na svoje telo a krv. Súčasne takto odovzdal apoštolom kňazskú moc so slovami: „Toto robte na moju pamiatku.“
Význam a pôvod Zeleného štvrtka
Zelený štvrtok je sviatok, ktorý nesie silné duchovné aj kultúrne posolstvo. Pre niekoho je to deň duchovnej obnovy, pre iných tradícia s dramatickým, až divadelným nábojom. Zelený štvrtok tak nie je len duchovným sviatkom, ale aj fascinujúcim kultúrnym fenoménom.
Názov Zelený štvrtok vznikol pravdepodobne prešmyčkou nemeckého názvu Greindonnerstag (plačlivý štvrtok) na Gründonnerstag (Zelený štvrtok), pretože niekedy sa v tento deň konalo zmierenie kajúcnikov. Biskup ich rozhrešil a prijal do spoločenstva veriacich. Iné vysvetlenie názvu odkazuje na zeleň v Getsemanskej záhrade, kde sa Ježiš Kristus modlil pred svojim zatknutím vojakmi.
Zelený štvrtok má aj silné korene v ľudovej tradícii. V tento deň sa zvyčajne jedávalo niečo zelené - špenát, žihľava, mladá cibuľka alebo iné jarné bylinky.
Ranná liturgia: Missa chrismatis (Omša svätenia olejov)
Na Zelený štvrtok predpoludním biskupi v biskupských chrámoch slúžia sväté omše so všetkými kňazmi svojich diecéz na pamiatku ustanovenia služobného kňazstva. Táto svätá omša sa nazýva Missa chrismatis. Svätenie olejov sa považuje za slávnosť Pána, omša má preto slávnostný ráz, ktorý aj napriek kajúcemu rázu pôstnej doby a smútku nad utrpením Krista má slávnostný ráz. Omša je prejavom jednoty kňazov s biskupom.
Pri týchto omšiach posväcujú tri druhy oleja, na ktoré sa používa iba olivový olej. Olej je znamením sily.
- Krizma: Je to olej, do ktorého sú primiešané voňavé prísady. Do krizmy sa primiešava balzam, ktorým sa telesné rany hoja a telo posilňuje. U Izraelitov a iných vtedajších národov uvádzali kráľov do úradov tak, že ich pomazali olejom. Aj slovo „Kristus“ pochádza z gréčtiny (Christos) a znamená „Pomazaný“. Používa sa pri vysluhovaní sviatosti krstu, birmovania, pri sviatosti vysviacky, ale aj konsekrácií chrámov a oltárov.
- Olej katechumenov: Pomazanie katechumenov olejom má byť znamením posily v boji so zlým duchom. V liturgii sa používa pri krste.
- Olej chorých (Oleum infirmorum): Pri udeľovaní sviatosti pomazania chorých sa používa olej chorých. Olej má tiež liečivé účinky - tlmí bolesť. Sviatosť pomazania chorých posilňuje chorých na duši i na tele, mierni ich bolesť a úzkosť.
Večerná liturgia: Omša Pánovej večere
Svätou omšou slávenou vo večerných hodinách Cirkev vstupuje do Veľkonočného trojdnia a spomína si na Poslednú večeru, pri ktorej Pán Ježiš v tú noc, keď bol zradený, v bezhraničnej láske k svojim, čo boli vo svete, obetoval Bohu Otcovi svoje telo a krv pod spôsobmi chleba a vína, podal ich apoštolom, aby jedli a prikázal im, ako pokračovateľom vo svojom kňazstve, aby prinášali obetu. Večerná omša na pamiatku Pánovej večere sa slávi vo večerných hodinách v čase, ktorý najviac umožňuje plnú účasť celého miestneho spoločenstva. V liturgii Štvrtka Pánovej večere sa už začína akoby slávenie Piatku utrpenia Pána.
Kontext Poslednej večere sa odvíja od židovskej tradície. Bolo pred veľkonočnými sviatkami. Ježiš vedel, že nadišla jeho hodina odísť z tohto sveta k Otcovi. Spolu s Kristom začíname vo Večeradle, kde sa koná rozlúčka Krista s učeníkmi. Je to deň nekvasených chlebov, keď Židia začínajú sláviť Veľkú noc. Ježiš chce v predstihu zjesť veľkonočného baránka. Začína Posledná večera, ktorá je prvým a vzorovým slávením Eucharistie. Svätá omša Pánovej večere je akýmsi vzorom všetkých eucharistií, ktoré slávime v priebehu roka. Liturgické predpisy, ktoré sprevádzajú slávenie tohto dňa, zvýrazňujú nielen symboliku, ale aj význam Eucharistie.
Naš Spasiteľ pri Poslednej večeri ustanovil eucharistickú obetu svojho tela a krvi, aby ňou až do konca sveta sprítomňoval obetu kríža.
Špecifiká a symbolika liturgie
Oproti bežnej slávnostnej omši obsahuje omša Zeleného štvrtka niekoľko zmien, ktoré naznačujú konkrétny charakter dňa, v ktorý bola ustanovená Najsvätejšia Eucharistia a kňazstvo. Tieto neštandardné prvky nám pomáhajú chápať, že tento deň je začiatok veľkonočného tajomstva, ktoré bude zavŕšené v nedeľu Vzkriesenia.
V tento deň je zakázané slávenie svätej omše bez účasti veriacich, pretože Eucharistia nie je súkromnou záležitosťou kňaza, ale je dielom celej Cirkvi. Na Zelený štvrtok nie je možné udeľovať sväté prijímanie bez liturgie; je dovolené podávať ho len chorým. Pred svätou omšou musí byť bohostánok úplne prázdny. Oltár možno ozdobiť kvetmi s miernosťou, ktorá prináleží tomuto dňu.
Medzi zahalenými obrazmi upútava našu pozornosť bielo oblečený oltár s výzdobou, hoci ešte nie rýdzo slávnostný, bielo zahalený kríž a biely ornát. Počas omše sa spievajú Glória a Krédo. Tieto tradície sú vlastné rímskemu rítu a značne sa líšia od tradícií iných obradov.
Zaviazanie zvonov a rapkáče
Prvá významná odchýlka od štandardnej svätej omše je tzv. „zaviazanie zvonov“, ktoré nastáva po ich plnom vyzváňaní počas slávnostnej Glórie. Keď tá doznie, zvony a zvonce zmĺknu spolu s ňou i s organom a to až do Veľkonočnej vigílie. Namiesto zvoncov sa na omši odteraz používa crepitaculum, alebo klepáč, ktorého disharmonický zvuk naznačuje, že toto je príležitosť pre plač Cirkvi, noc zradenia Krista, Jeho opustenia zo strany učeníkov a Jeho uväznenia pred Jeho odsúdením na smrť v nasledujúci deň. Vo štvrtok prestávajú zvoniť zvony ako znak spoluúčasti s utrpením Krista. Ich zvuk sa ozve až na slávnostnú Glóriu na veľkonočnú vigíliu vzkriesenia.
Obrad umývania nôh (Mandatum)
Zelený štvrtok je tiež známy obradom umývania nôh dvanástim mužom. Ježiš vedel, že nadišla jeho hodina. Pri večeri, keď už diabol vnukol Judášovi, synovi Šimona Iškariotského, aby ho zradil, Ježiš vo vedomí, že mu Otec dal do rúk všetko a že od Boha vyšiel a k Bohu odchádza, vstal od stola, zobliekol si odev, vzal plátennú zásteru a prepásal sa. Tak prišiel k Šimonovi Petrovi. Ježiš mu na to: „Kto sa okúpal, potrebuje si umyť už len nohy a je celý čistý. Keď im umyl nohy a obliekol si odev, znova si sadol k stolu a povedal im: „Chápete, čo som vám urobil? Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať. Je to symbol úcty a pokory voči blížnemu.
Už donedávna umývanie nôh po Ježišovom príklade, ktorý pri Poslednej večeri pred ustanovením Oltárnej Sviatosti umyl a pobozkal nohy apoštolom na znak svojej lásky a poníženosti, počas liturgie Zeleného štvrtku umýval nohy pápež 13 kňazom a biskupi 13 klerikom. Obrad umývania nôh pochádza od sv. Gregora Veľkého, ktorý denne hostil dvanásť chudobných.
Obrad Mandatum - umývanie nôh - v staršom rituáli nazývané aj Mandatum, od prvého slova antifóny spievanej počas umývania, sa vykonáva ako obrad mimo omše. Kňaz umýva nohy 12 mužom, pričom má oblečenú zásteru ako mal sám Pán pri Poslednej večeri. Keď podíde ku každému z nich, kňaz si kľakne pred neho, aby napodobnil Pánovu pokoru. Ak nie je žiadne miesto, kde možno vhodne uskutočniť Mandatum, môže sa konať pred hlavným oltárom kostola.
Vynechanie bozku pokoja
V tejto omši sa nedáva ani bozk pokoja (medzi kňazom, diakonom a subdiakonom), pretože naše myšlienky sa obracajú k zradcovi Judášovi, ktorý práve v tento deň zneužil znak priateľstva na nástroj smrti. Preto z pohŕdania pred týmto zločinom Cirkev dnes vynecháva znak bratskej lásky. Pre ten istý dôvod prestávajú aj asistencie, od tohto dňa do Veľkonočnej vigílie, bozkávať kňazovu ruku pri podávaní biretu, kadidla či iných predmetov.
Prenesenie Najsvätejšej sviatosti
Celebrant premení v tento deň dve veľké hostie, jednu na omšu Pánovej večere, druhú na obrady nasledujúceho dňa. Po skončení prijímania nádobka s hostiami určenými na prijímanie v nasledujúci deň ostane na oltári. Jeden z najkrajších aspektov tohto obradu je špeciálny spôsob, ktorým je táto druhá hostia pripravená na prenos do bočného oltára. Je vložená do kalicha, nie do monštrancie alebo do cibória, a potom je prikrytá ľahkou pallou, paténou obrátenou naruby a tenkým bielym vélom na kalich, ktoré je následne zviazané stuhou okolo orecha kalicha. Hostia takto uzatvorená v kalichu je položená na korporál až do konca omše. Telo Pána uzatvorené v kalichu prikrytom pallou, paténou a vélom je upevnené a zviazané stuhou.
Tento zvyk uzatvorenia Tela Pána v kalichu je znakom utrpenia, ktorým prešiel v Jeho ľudskom tele; utrpenia, ktoré on sám opisuje ako „kalich“, keď sa ide modliť v záhrade. Pomáha to tiež naznačiť spojenie medzi prvou omšou, Pánovou večerou a Obetou kríža, ktorá sa koná v nasledujúci deň; predmety omšovej obety, kalich, palla, paténa a vélum sa používajú počas oboch dní. Potom ako bola hostia zakrytá, zvyšok omše sa slávi ako Missa coram Sanctissimo - Omša pred Najsvätejšou Sviatosťou Oltárnou.
Po modlitbe po prijímaní sa zoradí procesia na prenesenie Najsvätejšej sviatosti na miesto, kde sa bude uchovávať. Po omši je Najsvätejšia Sviatosť prenesená v slávnostnej procesii k menšiemu (bočnému) oltáru kostola, ktorý je na tento účel vyzdobený kvetmi, záclonami zo vzácnych materiálov, sviecami a prispôsobený s hrobom alebo svätostánkom. Mnohé kostoly mali špeciálny hrob (urnu) spravenú presne na použitie k tomuto obradu. Ide o vyjadrenie symbolickej Getsemanskej záhrady, čo odkazuje na Kristovu opustenosť v Getsemanoch v predvečer Jeho ukrižovania. Po tejto modlitbe kňaz vloží do kadidelnice tymian, požehná ho a kľačiačky trikrát okiadza Najsvätejšiu sviatosť. Nasleduje sprievod, v ktorom sa prenesie Najsvätejšia sviatosť so sviecami a kadidlom cez kostol na miesto, kde bude uložená, čo môže byť v primerane ozdobenej časti kostola alebo kaplnke. Na čele ide posluhujúci s krížom medzi dvoma posluhujúcimi so zažatými sviecami, za nimi idú ďalší so zažatými sviecami. Pred kňazom nesúcim Najsvätejšiu sviatosť ide posluhujúci s dymiacou kadidelnicou. Keď sa príde na miesto, kde má byť uschovaná Najsvätejšia sviatosť, kňaz vloží nádobku s hostiami do bohostánku, pričom mu môže pomáhať diakon. Dvierka bohostánku nechá otvorené. Nasype do kadidelnice tymian a kľačiačky okiadza Najsvätejšiu sviatosť. Pritom sa spieva Ctime túto sviatosť slávnu alebo iná eucharistická pieseň.
Veriacich treba pozvať k tomu, aby v noci - podľa miestnych zvyklostí a možností - venovali nejaký čas poklone Najsvätejšej sviatosti. Po skončení svätej omše si pripomíname Pána Ježiša, ako v Getsemanskej záhrade bdie v modlitbe. Apoštoli od únavy zaspali a Ježiš zostáva celkom sám, opustený. Túto udalosť symbolizuje nielen otvorený prázdny svätostánok, zhasnuté večné svetlo pred ním.
Obnaženie oltára
Liturgia sa končí odhaľovaním oltára. Po procesii s Najsvätejšou Sviatosťou je oltár pozbavený všetkých ozdôb. Ľudovo sa tomu hovorí aj „rabovanie oltára“. Kňaz v tichosti po večernej svätej omši obnažuje oltár. Z hlavného oltára poskladá kňaz všetky predmety a plachty; oltáre tak ostávajú spustošené ako Kristus, keď po jeho smrti si delili jeho šaty a o jeho plášť hádzali kocky. Vo vhodnom momente sa obnaží oltár a odnesú sa, ak je to možné, kríže z kostola. Je to znak zrady, opustenia a smrti Ježiša, a neporiadku, ktorý vládne vo svete, ak svet odstráni od seba Boha. Zahasí sa aj večné svetlo a Bohostánok ostáva prázdny a otvorený aj na Veľký piatok. Pred prázdnym Bohostánkom sa veriaci neukláňajú. Po skončení omše sa odhalí oltár, na ktorom sa slávila svätá omša.
Zelený štvrtok v iných kresťanských denomináciách
Zelený štvrtok sa oslavuje po celom svete, ale každá krajina mu dáva vlastnú tvár a každá denominácia má svoje špecifiká.
- V evanjelických kostoloch sa v Zelený štvrtok popoludní a večer konajú služby Božie na pamiatku ustanovenia sviatosti Večere Pánovej.
- V Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku je zvykom, že biskupi v katedrále ráno slávia liturgiu svätého Jána Zlatoústeho spolu so všetkými kňazmi svojej eparchie. Počas nej sa posviaca myro (krizma) a antimenziony (posvätiť ich môže len biskup). V jej závere (po zaambónnej modlitbe) sa koná obrad umývania nôh. Neskoro večer sa zvyknú slúžiť ešte tzv. Strasti - utiereň s čítaním dvanástich evanjelií o utrpení Ježiša Krista.
- Vo východných obradoch je najdôležitejšou bohoslužbou dňa večiereň s liturgiou svätého Bazila Veľkého, ktorá je sprítomnením Ježišovej večere s apoštolmi, keď bola ustanovená eucharistia. Na túto udalosť a následnú Judášovu zradu sa sústreďujú aj menlivé časti bohoslužby (stichiry) a čítania. Namiesto hymnu My cherubínov…, pričastenu a spevu Nech sa naplnia… sa spieva hymnus Prijmi ma dnes, Boží Synu, za spoločníka na svojej tajomnej večeri… (Véčeri tvojejá tajnýja…). Počas tejto liturgie sa zvykne posvätiť myro (krizma) a antimenziony. Po jej skončení sa koná obrad umývania nôh.
- Pokiaľ ide o Pravoslávnu cirkev, veriaci slávia Veľkú noc, teda Paschu, o týždeň neskôr, dôvodom je výpočet podľa starobylých kánonov.