Tradičná slovenská svadba bola od nepamäti spájaná s množstvom obradných úkonov a zvykov, ktoré museli mladomanželia pred a počas vstupu do spoločného života absolvovať. V minulosti svadbu dohadovali rodičia, preto sa často stávalo, že sa ľudia sobášili skôr pre majetok, ako z lásky. Svadba je jedným z najkrajších okamihov v živote dvoch ľudí, symbolom ich nového spoločného začiatku a spojením dvoch rodín. Na dnešných svadbách síce nájdeme všeličo od výmyslu sveta - od krásne ozdobených koláčikov, svetelných ohňostrojov, fotobúdok až po dokonalú svadobnú výzdobu, avšak mnohé z tradičných zvykov pretrvali až dodnes a stále dávajú svadbe tú pravú dušu. V skorších dobách si pomocou týchto tradícií novomanželia privolávali a poisťovali lásku, šťastie alebo plodnosť, a zároveň sa snažili chrániť proti zlým duchom a ich pôsobeniu.
Dnes je rad zvykov neodmysliteľnou súčasťou svadobného dňa, ktorý sa neskôr mení na milú a úsmevnú spomienku. Veď hlavný symbol, svadobné obrúčky, sú tradíciou, ktorá novomanželov sprevádza už od dôb starovekého Egypta.
Kľúčové postavy svadby a predsvadobné prípravy
Úloha starejšieho, starejšej a družbov
Hlavnými a najdôležitejšími osobami na svadbe sú samozrejme nevesta a ženích. Svadba sa nezaobišla bez starejšieho, ktorý zaisťoval riadny priebeh celej svadby a jeho funkcia pretrváva na svadbách dodnes. V dávnej minulosti mohol starejší dokonca právoplatne oddávať. Starejším bol najčastejšie ženatý muž z rodiny, prípadne sused, ale existoval aj obecný starejší. Kedysi na svadbe figurovali hneď dvaja starejší, jeden zo strany ženícha - „pytač“, a druhý zo strany nevesty - „oddavač“.
Okrem starejšieho existovala aj starejšia. Bola to vydatá žena z rodiny nevesty, najčastejšie jej krstná mama, ktorá nevestu vyvádzala zo sviečkového tanca, pri zavíjanke jej zakladala čepiec a vykonávala množstvo ďalších magických úkonov, ktoré mali manželom zabezpečiť šťastný a úspešný život.
Dôležitú funkciu zastával, a takisto v súčasnosti zastáva, prvý družba, ktorý je hlavným predstaviteľom slobodných mládencov. Hlavná družička a družba obchádzajú svadobčanov s pleteným košíkom a vyberajú finančné dary, ktoré následne odovzdajú mladomanželom.
Predsvadobné oznamy a pozývanie hostí
Po tom, čo prebehli pytačky a zásnuby a rodičia budúcich manželov sa dohodli na svadbe, mohli sa začať predsvadobné prípravy. V minulosti sa predsvadobné obdobie a zásnuby niesli v duchu niekoľkých typických obradov. Staršia žena zo ženíchovej strany bývala vyslaná do domu nevesty na priezvedy. Jej úlohou bolo zistiť predbežný súhlas so svadbou v rodine nevesty. Na pytačky už chodieval samotný ženích spoločne s niektorým z mužov z rodiny, zvyčajne s krstným otcom. Súhlas bol už omnoho záväznejší ako počas priezvedov.
Po zásnubách, v niektorých dedinách pred nimi, išli budúci manželia na faru spisovať ohlášky. Počas ohlášok, ktoré sa robia dodnes, sa v kostole tri nedele pred svadbou verejne ohlasovala budúca svadba. Dievka nosila do kostola partu, mládenec pierko a stuhu. Farár bol za ohlášky odmeňovaný pradeným ľanom a mládenec sa mu odvďačil prácou. Kedysi neexistovali svadobné oznámenia, tie sa začali posielať až začiatkom 20. storočia.
Pozývanie hostí na svadbu sa robilo prostredníctvom zváča, ktorý chodil po dedine pešo alebo na koni. Zváčom bol väčšinou prvý družba, starejší, niekedy hostí pozývali budúci manželia alebo ich rodičia. Obyčajne sa pozývalo v čase ohlášok, týždeň pred svadbou. Zváč bol rovnako ako starejší špeciálne vystrojený, mal paličku, niekde fokoš (obradný nástroj starejších), pierko, šatku, stuhy a so sebou nosieval koláč pre pozvaných hostí. Ak zváč dostal za pohárik páleného, znamenalo to, že pozvanie bolo úspešné.
Dary a svadobné pečenie
V minulosti bolo zvykom, že ak pochádzala nevesta z chudobnej rodiny alebo sa stala sirotou, chodila najčastejšie s krstnou matkou pred svadbou po dedine pýtať dary. V tom čase si medzi sebou menili darčeky aj budúci mladomanželia: ženích dal neveste najčastejšie čižmy, ona jemu vyšívanú košieľku. Nevesta do nového domu prinášala dary, ktorými sa mala svokrovcom zapáčiť. Hovorilo sa, že rodičom nevesty sa nedávajú žiadne dary, lebo všetko, čo dostali od ženícha, je vlastne platenie za nevestu. Hostia dávali mladomanželom domáce suroviny, z ktorých sa prichystala celá svadobná hostina, koláče, ale i peniaze, ktoré sa zbierali v rôznych zbierkach počas svadby.
Pečenie svadobných koláčov - hovorí sa, že nevesta by si nemala piecť na vlastnú svadbu, aby si vraj nepriniesla do manželstva nedostatok financií. Túto milú povinnosť zvyčajne prebrala mama nevesty s babičkami a kamarátkami. Svadobné koláče sa zvyknú vo forme výslužiek dávať svadobčanom pri odchode zo svadby ako poďakovanie za to, že boli súčasťou svadobného dňa.
Rozlúčka so slobodou
Rozlúčka so slobodou sa konala aj v dávnejších dobách, konkrétne v predvečer svadby. Kým mládenec išiel so svojimi kamarátmi oslavovať do krčmy a „prepíjali slobodu“, rozlúčka budúcej nevesty sa konala v jej rodičovskom dome a mala skôr obradný charakter. V mnohých slovenských dedinách so svojimi kamarátkami, družicami, vili pierka z rozmarínu, venčeky, svadobný stromček alebo zástavu a nevesta mala oplakávať svoje panenstvo. Na niektorých dedinách je stále zvykom, že snúbenci pred svadbou prespia osobitne - niekedy dokonca u iných rodinných príslušníkov. Dnes sa väčšinou každý z páru lúči so svojím starým životom zvlášť. Niektorí mladomanželia navyše aj dnes dodržujú tzv. noc odlúčenia - noc pred svadbou spia oddelene.
Svadobný deň: Obliekanie nevesty a výzvy ženícha
Svadobný odev nevesty a symbolické prvky
Typická svadba na Slovensku sa kedysi začínala prevažne v pondelok, časté boli aj svadby v utorok, niekedy štvrtok alebo v nedeľu. Sobáš sa nikdy nekonal v stredu alebo piatok. Prípravy na svadbu sa začínali skoro ráno obliekaním nevesty, pri ktorom bola prítomná krstná matka, družičky a najbližšia rodina. Zvykom bol očistný kúpeľ, ktorý absolvovali obaja mladomanželia a mal z nich zmyť všetko nečisté a chrániť ich pred zlom v manželstve.
Potom sa začalo obliekanie, počas ktorého bývala nevesta postavená v šafli, širokej drevenej nádobe s dvoma uchami. V minulosti musela mladucha pri obliekaní stáť v širokom šafli, aby bola čoskoro taká široká, teda aby rýchlo priviedla na svet bábätko. Mladuchu obliekali do kroja, no nie vo všetkých kútoch Slovenska bola typická jeho biela farba. V niektorých krajoch nevesty odievali do smútočných farieb - čiernej a fialovej, na znak smútku. Zaužívané vo väčšine dedín bolo, aby bol aspoň kus nevestinho odevu červenej farby. Červená ju mala ochrániť pred urieknutím a čarami.
Nevesta na sebe nosila aj pás, ktorý symbolizoval manželskú vernosť a na nohách mala čižmy. Špecifický bol aj jej účes. Vlasy mala predelené cez prostriedok na tzv. „pútec“ a zapletené do vrkoča. Na hlave mala partu alebo veniec, v ktorom bol použitý rozmarín. Rozmarín sa do svadobných pierok a vencov používal a používa preto, že symbolizuje vernosť, lásku a šťastie, ktoré má priniesť mladomanželom.
Závoj mal nevestu uchrániť pred zlými pohľadmi cudzích ľudí. V minulosti sa ním nevesta zakrývala nielen pred svojím nastávajúcim, aby mohol jej krásu uvidieť až pred oltárom, ale taktiež pred zlými duchmi. Staršie vydaté ženy dávali nevestám niekoľko rád, ako doplniť svoj svadobný odev: do čižmy si mali dať cesnak alebo peniaz, aby odohnali zlých duchov, a aby boli v budúcnosti bohaté. Pod partu si mali dať sušenú materinu dúšku, aby mal mladý pár zdravé deti. Súčasťou svadobných šiat je potom niečo nové (ako symbol nového začiatku), niečo staré (čo odkazuje na zachovanie rodinných tradícií), niečo požičané (pre šťastie) a niečo modré (ako symbol vernosti v manželstve).
Ženích prináša aj kyticu pre svoju budúcu manželku, zatiaľ čo nevesta má pre ženícha pripravené pierko. Pierko na saku by malo byť z rovnakých kvetov, ako nevestina kytica - symbolizuje ich spojenie. Pierka sa štandardne pripínali hosťom po vypýtaní nevesty počas odobierky slobodné družičky.
Prekážky pre ženícha a falošné nevesty
Ženích to v minulosti nemal vôbec ľahké, keď chcel svoju nastávajúcu vôbec vidieť. Pred odobierkou musel prekonať rôzne prekážky. Svadobčania robia ženíchovi naprieky zatarasením cesty, zatváraním dverí či predkladaním falošných neviest. Niekedy sa mu ešte ukazujú aj falošné nevesty a až na záver tá jeho pravá.
Tradícia privedenia troch falošných neviest pred ženícha pred tým, ako príde tá skutočná, sa zachovala dodnes. Najčastejšie sa do bielych plachiet prezliekali staré ženy a muži. Mládenec sa zakaždým musel opýtať tzv. oddávača, zástupcu nevesty: „Páni starší, je to ona?“ Po troch pokusoch o zisk nevesty sa začalo vtipné zjednávanie na cene medzi družbami ženícha a nevesty. Ženích totiž musel zaplatiť nielen za nevestu, ale aj za jej výchovu či svadobné pierko na svoj odev.
Vo veľa regiónoch mávajú aj zvyk Prekážka na ceste alebo Brána - zvyk, ktorý sa dodnes robí najmä na dedinách, no nie je známy v každom regióne. Nevestin otec, brat alebo ženíchovi kamaráti postavia pred svadbou na nejakom mieste, smerom po ceste ku neveste, prekážku z dreva. Ženích sa cez ňu musí vykúpiť a prepíliť k svojej nastávajúcej. Pritom mu na pomoc podávajú rôzne vtipné nástroje na pílenie dreva (nožík, detská pílka, normálna píla alebo motorová). Čím lepšie nástroje chce použiť, tým musí kamarátov lepšie podplatiť, či už alkoholom alebo peniazmi. V niektorých častiach Slovenska pília prekážku ženích spolu s nevestou pri ceste do kostola. Niekto tento zvyk pozná aj pod názvom Vykúpenie nevesty. Nejde len o prekážku z dreva - môže to byť aj šnúra, reťaz, alebo sa zatarasia dvere auta či bránky.
Odobierka: Lúčenie s rodičmi
Odobierka (odpýtanie, preprašenie) je dojemný obrad, pri ktorom sa nevesta symbolicky lúči so svojimi rodičmi. Robila sa u ženícha aj u nevesty a opakovala sa po sobáši. Počas odobierky museli mladí kľačať buď na šatke, matkinej zástere, múčnom vrecku, alebo na kožuchu. Text, ktorým mladomanželia pýtali rodičov o odpustenie a za všetko ďakovali, predriekaval buď starejší, alebo prvý družba. Ešte pred odchodom na obrad nevesta a jej nastávajúci prosia svojich rodičov o požehnanie do ich spoločného života. Taktiež ich prosia o prepáčenie za rôzne trápenia, ktoré im v mladosti spôsobili. Tu by mali byť prítomní len rodičia alebo len veľmi blízka rodina. Niektoré páry dávajú pri odprosení rodičom aj darčeky ako poďakovanie za to, že ich s láskou vychovali a starali sa o nich.
Svadobný sprievod dedinou: Cesta za novým životom
Po odobierke sa vytvoril svadobný sprievod, ktorý bol väčšinou veselý až bujarý. Bol to krásny zvyk, v ktorom kráčali ženích, nevesta a všetci svadobčania cez dedinu až ku kostolu. Na čele sprievodu bol starejší, nevesta nikdy nemohla ísť prvá. V sprievode najskôr išiel mladý zať s prednou družicou, za nimi nevesta s predným družbom a ostatní svadobčania.
Sprievod bol hlučný a svadobčania plieskali bičom preto, aby odbúrali zlo. Počas cesty na obrad sa praktizovalo trúbenie, práskanie bičom alebo bola sprevádzaná hudbou a inými hlukmi. Odháňali sa tým negatívne a zlé nadpozemské sily. Prosperitu nového života mladomanželov chceli ľudia v sprievode zabezpečiť obsypávaním ženícha a nevesty plodinami, chlebom a kropením svätenou vodou. V sprievode sa niesla svadobná zástava, cesnak, chlieb na ochranu mladomanželov a stromček ako symbol čistoty a života.
Svadobný sprievod bol po svadbe v mnohých prípadoch zastavený a nevesta so ženíchom ostro sledovaní. Ľudia z dediny sledovali, či nevesta počas sprievodu plače alebo sa smeje. Ak plakala, bol to dobrý znak, že sa bude počas života so ženíchom iba smiať. V dedine Priechod na strednom Slovensku bol ženích s nevestou zastavený a musel „biť kohúta“. Tí, čo sprievod zastavili, mu zaviazali oči, dali mu do rúk cepy a musel nimi trafiť figurínu kohúta.
Svadobný obrad a hostina
Obrad v kostole a príchod na hostinu
Samotný sobáš prebiehal podobne ako dnes s tým rozdielom, že sa začínal už okolo poludnia. Na sobáši bolo v minulosti zaujímavé to, že počas neho často zostávali svadobčania pred kostolom. Po obrade vyšli družbovia a družice pred kostol a ľuďom rozdávali „kúpnie cukríki“, ktoré im dala nevesta ešte pred svadbou. Hovorilo sa, že kto zje taký cukrík, do roka sa má oženiť alebo vydať.
Po tom, čo sa stanú manželským párom, ich po ceste z kostola alebo obradnej siene neminie ryžová spŕška (prípadne konfety či bublinky) a hŕba blahoželaní aj kvetov od všetkých prítomných. Ak sa strukovina, ryža či lístky uchytia na nevestiných šatách, znamená to plodnosť a hojnosť. Symbolom vykročenia na spoločnú životnú cestu je aj vypúšťanie bielych holubíc. Smer ich letu by mal napovedať, či budú ako manželia kráčať bok po boku alebo sa ich cesty rozídu.
Predtým, než vkročia na miesto konania hostiny, ich pravdepodobne príde privítať personál a s prianím všetkého dobrého im ponúkne prípitok. Pred vstupom do svadobnej sály často dostanú mladomanželia na výber dva poháre, z ktorých v jednom je voda a v druhom priehľadný alkohol - najčastejšie nejaká domáca pálenka. Nevesta si samozrejme vyberá prvá. Tento zvyk sa nazýva voda, vodka.
Privítanie s chlebom a soľou je tradičný spôsob, ako privítať mladomanželov. Na tácke je pre nich pripravený bochník chleba a soľnička, niekedy aj nádobka s medom. Obaja by si mali odtrhnúť kúsok z chlebíka, namočiť ho do soli a aj do medu a zjesť. Odmietnutie sa považuje za neslušné. Chlieb nám tu symbolizuje život, zabezpečenie a hojnosť, soľ nám predstavuje zdravie a ochranu pred zlými silami. Med v tomto prípade symbolizuje sladký spoločný život. Po uvítacom prípitku zvykne buď starejší alebo niekto z personálu rozbiť tanier. Mladomanželia sa musia ujať lopaty a metly - na znak toho, že aj v živote budú musieť riešiť a prekonávať rôzne problémy spoločne.
Svadobná hostina a jej obrady
Svadobná hostina sa uskutočňovala v dome nevestiných alebo ženíchových rodičov podľa toho, kto z páru sa ku komu po sobáši presťahoval. Najčastejšie to však bolo v rodičovskom dome nevesty. Hostiny boli poriadne bohaté oslavy. Ich hojnosť sa spájala s poverou aký počiatok, taký koniec, teda aké bohaté bude manželstvo na začiatku, také bude aj na konci. Jedlá na stoly nosili družičky a družbovia. Hojnosť pokrmov symbolizovalo budúcu prosperitu páru. Mladomanželia jedli z jedného taniera, jednou lyžicou i príborom, čo bol znak toho, že patria ku sebe.
Tradícia káže, dať mladomanželom jeden tanier polievky s jednou deravou lyžicou. Vzájomné kŕmenie symbolizuje manželskú spoluprácu a rovnomerné delenie. Mnohé regióny pri jedení svadobnej polievky začnú lyžicou búchať o tanier a spievať: „Polievka je málo slaná, nevesta je nebozkaná.“ Chcú tým povzbudiť mladomanželov, aby sa pobozkali. V oblasti svadobných jedál bola istá obradovosť, pretože na svadbe nemal chýbať pokrm zo sliepky a kohúta, ktoré mali zabezpečiť plodnosť páru. Medzi najčastejšie pokrmy patrila slepačia polievka s rezancami, bravčové alebo baranie mäso a kapusta. Svadobné menu v Stankovanoch pozostávalo z fazule, lohaze alebo hrachu. Alkohol hosťom ponúkal len poverený svadobný funkcionár. Záverečným chodom hostiny bola už spomenutá kapusta, kaša a dôležitá súčasť svadby koláč - radostník, ktorý rozdával starejší.
Na svadbe nesmela chýbať muzika. Každý, kto si rozkázal zahrať pesničku, musel za ňu muzikantom zaplatiť. Svadba v mnohých častiach Slovenska trvala aj dva či tri dni. V dedinke Matiášovce na Zamagurí sa počas svadby nekonala typická svadobná hostina. Pozvaným hosťom sa podávala len pálenka, ak bol niekto z hostí hladný, išiel sa domov najesť a vrátil sa naspäť.
Prvý tanec: Počas prvého tanca by si mali mladomanželia zatancovať najskôr spolu a následne aj so svojimi rodičmi a svokrovcami. Krájanie torty: Podľa toho, kto sa noža chopí neskôr a má tak svoju ruku hore, sa údajne zistí, kto bude mať v živote navrch. Inde je však zvykom, aby ako prvá uchopila nôž nevesta a až potom ženích, na znamenie jeho opory. Svadobná torta by sa mala dostať ku každému svadobčanovi, inak sú novomanželia ochudobnení o šťastie.
Hádzanie svadobnej kytice a podväzku: Za nevestou sa zhromaždí hlúčik slobodných dievčat, aby mohli uloviť hodenú svadobnú kyticu a mali tak nádej, že sa do roka vydajú. To isté sa deje aj s nevestiným podväzkom. Ten najprv dá ženích neveste dole, samozrejme ale bez pomoci rúk, a následne ho vystreľuje medzi slobodných pánov. Niektoré zvyky naopak vravia, že hodený podväzok, teda kus nevestinho odevu, predstavuje pre všetkých svadobných hostí šťastie.
Únos nevesty: Partia kamarátov v nestráženom okamihu zbalí nevestu a odídu s ňou do blízkej reštaurácie, prípadne baru. Ženích ju musí najprv nájsť a následne ju vykúpiť späť. Únos má symbolizovať odlúčenie nevesty od rodičov.
Večerné a posvadobné tradície
Presun do nového domova a prijatie nevesty
Keď sa nevesta a hostia presúvali do domu ženícha, vykonávali sa podobné obrady ako pri odobierke. Príchod nevesty do nového domova vyžadoval uctenie si predkov, ktorí bývali v tomto príbytku. Zvykom bolo obchádzať stôl, bozkávať ho a klásť chlieb na jeho rohy. V dome ženícha boli dôležité miesta, pri ktorých prijímali mladú gazdinú do domu. Išlo o pec, ohnisko, stôl, prah a kúty. Pred samotným vstupom do domu musel ženích preniesť nevestu cez prah. Prenášanie nevesty cez prah má pôvod v dávnych časoch, údajne preto, aby sa týmto zmiatli domáci duchovia, ktorí by nevestu, pre nich cudzinku, vyhnali.
Svokra potom skúšala nevestinu šikovnosť pri zdvíhaní metly a ponúkala jej cukor a med, aby mala šťastný život. V niektorých častiach Slovenska dala svokra neveste pod pazuchu chlieb a tá s ním musela trikrát obísť stôl bez toho, aby ju ženích chytil. Ak ju dolapil, znamenalo to, že nevesta bude celý život „pod papučou“. V týchto regiónoch sa zachoval zvyk prijímania nevesty do rodiny - svokrovci ju vítali chlebom, soľou a medom.
Svadobná noc
Úderom polnoci sa z mladej nevesty stávala pani. Tento akt sa nazýval aj „konzumácia manželstva“. V ešte dávnejšej ako dávnej minulosti mal právo na prvú noc s mladou ženou prvý družba. Neskôr to už bol ženích, ale ich prvá noc mala svedkov. Ženy, ktoré im stlali svadobné lôžko, sa museli držať rôznych pravidiel. Nesmeli búchať po perinách, aby muž ženu v manželstve nebil, perinu pokvapkali medom, pod podušku dávali peniaze, lôžko posvätili svätenou vodou a posolili. V miestnosti pred uložením na lôžko mohli byť okrem mladomanželov len niektorí ľudia, ktorí dávali pozor aj na to, či nemá nevesta u seba ukrytú fľaštičku s holubäcou krvou, aby ňou zatajila svoju nepoctivosť. Svadobčania spoločne odprevadili mladých na lôžko, spievali piesne a tancovali okolo nich.
Čepčenie nevesty
Čepčenie (zavíjanka, predaj nevesty) bolo významným a slávnostným obradom. Symbolické zakončenie svadby, ktorým sa menilo spoločenské postavenie dievčaťa. Snímanie venca, party z hlavy mladuchy, ktorý bol symbolom jej panenstva a slobody, patrilo spolu s jej následným začepčením k obradnému vrcholu každej svadby. Funkciu skladania vienka mal prvý družba alebo staršie ženy. Družba sa nevesty trikrát pýtal, či chce radšej svoj vienok sňať, alebo hlávku sťať, pričom na tretí raz si ho už nevesta s plačom nechala zložiť z hlavy. Po zložení jej mal prvý družba rozpliesť vrkoč, ktorý bol typický iba pre slobodné dievčatá. V niektorých prípadoch sa mladej neveste aj odstrihlo z vlasov. Zložený vienok sa zapichol do hrady v izbe. Pred zložením vienka chodili okolo nevesty družičky so zapálenými sviečkami a spievali.
Čepčenie prebiehalo v komore. Nevestu posadili na stolec a predná družica jej rozplietla vlasy. Sprievodné úkony čepčenia mali zabezpečiť neveste plodnosť, prosperitu a podobne. Nevesta počas tohto obradu väčšinou sedela na drevenej nádobe s vodou, na ktorej bol položený piest, prípadne pri nej boli ešte mužské nohavice. Tieto symboly mali neveste zaistiť ľahší pôrod a mužského potomka. Kým neveste založili čepiec (kápku), pokropili jej hlavu svätenou vodou. Až v 20. storočí, keď sa skracovali svadby, sa konalo hneď po skladaní venca. Na súčasných svadbách sa čepčenie vykonáva o polnoci, niekedy aj pred polnocou. Staršia, matka či svokra nevesty jej založili čepiec a spoločne s ostatnými ženami vykonávali ďalšie zvyky, ktoré mali neveste zabezpečiť plodnosť. Do lona jej kládli peniaze, koláče aj chlieb. Začepčenú nevestu priviedol k ženíchovi družba a opäť sa rozprúdila zábava. Po zavíjanke nasledoval tanec. Nadišiel čas na tanec dnes známy ako venčekový. S nevestou postupne tancovali všetci mužskí svadobčania a za každé kolo jej museli priniesť dary či peniaze.
Redový tanec a posvadobné zvyky
Redový / biely tanec alebo Vykrúcanka - tradícia, pri ktorej svadobní hostia symbolicky prispievajú mladomanželom. Svadobčania stojaci v kruhu musia najskôr finančne prispieť do klobúka, následne sa im ako poďakovanie uleje pohárik pálenky a potom si môžu zatancovať s nevestou alebo ženíchom. V závislosti od kraja, z ktorého mladomanželovia pochádzajú sa môže tento tanec líšiť tým, že nevesta tancuje v kruhu sama, a až na záver prichádza ženích, ktorý si ju odnáša na rukách. Na starých slovenských svadbách sa viac ako kytica hádzal koláč. Svadba sa končila rozdelením svadobného koláča medzi všetkých prítomných. Tým, že ho zjedli, preukázali, že manželstvo uznávajú ako právoplatné.
V minulosti sa popravky brali ako symbolické zakončenie svadby - aby sa mladomanželia „popravili“ (teda zotavili) po veľkej oslave. Tieto posvadobné zvyky sa uskutočňovali dva až tri dni, prípadne týždeň po svadbe. V tomto období sa chodilo ku mladomanželom s ovsom, ktorý viezli od nevesty. Išlo vlastne o prvú posvadobnú návštevu mladomanželov. V sprievode, ktorý ku mladomanželom putoval, sa často vyskytovali aj rôzne masky, najčastejšie muži prestrojení za ženy.
V niektorých častiach Slovenska bola počas alebo po svadbe zaužívaná aj očista. Išlo o obradné očistenie mladého zosobášeného páru, ktorý sa tým po svadbe, plnej nezvyčajných obradov a úkonov, zaradil do normálneho spoločného života. S výbavou, rúchom, sa chodilo buď pred svadbou, počas nej, alebo až po svadbe. Nevestina výbava, okrem perín, bola vždy starostlivo uschovaná v truhlici (láde). Súčasťou výbavy boli teda najmä periny, vankúše (hlavnice), bielizeň, šaty a riad, niekde sa do výbavy dávalo aj obilie. Periny zakrútili, prehodili si ich cez plece, a tak ich niesli do domu mladého zaťa. Posteľ už bola nachystaná, prehodili na ňu plachtu a postlali periny. Do postlaných perín sa náhlila zvaliť družina. Ak sa to prvému podarilo starejšiemu alebo družbovi, vravelo sa, že mladomanželia budú mať prvého chlapca, ak sa prvá zvalila družica alebo starejšia, mali mať dievča.
Symbolika svadobných tradícií
Slovenské svadobné tradície sú nádherným prepojením minulosti a prítomnosti. Každý zvyk má svoj hlboký význam - symbolizuje lásku, vernosť, požehnanie či hojnosť.
- Brána: Symbolizuje vstup do nového života a oznamuje svadbu.
- Pierka: Symbolizujú spojenie nevesty a ženícha.
- Prstene: Predstavujú nekonečný kruh lásky a sľub vernosti.
- Rozmarín a krušpán: Symbolizujú lásku, vernosť, šťastie, dlhovekosť a stálosť.
- Chlieb a soľ: Symbolizujú život, zabezpečenie, hojnosť, zdravie a ochranu pred zlými silami.
- Med: Symbolizuje sladký spoločný život.
- Črepy: Symbolizujú nutnosť spoločného riešenia problémov.
- Okvetné lístky: Symbolizujú plodnosť.
- Holubice: Symbolizujú vykročenie na spoločnú cestu životom a prianie bohatstva.