Geografický a historický kontext Liptova
Územie bývalej Liptovskej župy tvorí dnes okres Liptovský Mikuláš a z Popradského okresu dve obce - Štrba a Liptovská Teplička. Liptov sa rozprestiera v údolí horného toku Váhu od prameňov Bieleho a Čierneho Váhu až po sútok s Oravou. Na západe susedí s Turčianskou, na juhu so Zvolenskou a Gemerskou a na východe so Spišskou župou. Iba Vysoké Tatry tvorili hranicu s Poľskom. Z juhu je Liptov oddelený od údolia Hronu Nízkymi Tatrami.
Osídlenie v minulosti (13. - 17. storočie) a charakter hospodárskych činností, ako bol chov dobytka, pltníctvo, drevorubačstvo a roľníctvo, zanechali stopy i na charaktere ľudového odevu. Rozdelenie na horný a dolný Liptov sa zhruba zhoduje i s rozdelením ľudového odevu na väčšie regióny, obidva s niekoľkými oblasťami. V okolí Liptovského Mikuláša sa nosil veľmi jednoduchý odev bez výšiviek, ktorý zanikol koncom 19. storočia.
Charakteristika tradičného ženského odevu z Liptovských Sliačov
Ženský odev sa na Liptove zachoval dodnes živý, kým mužský len na sviatočné príležitosti. Výrazne sa na úprave hlavy vydatých žien prejavuje pre novší spoločný, má rozmanité formy, s ktorými samozrejme súvisia i čepce.
Súčasti ženského kroja
- Oplecko a rukávy: Oplecko bolo z dvoch rovných pôl, pričom vrchný diel bol nariasený do goliera a rukávy z dvoch dielov. Výšivka sa nachádzala pod prieramkovým švom. Na rukávoch oplecka bola biela výšivka v technike počítanej nite a prelamovania. Voľne predkresľovaná výšivka sa robila červenou bavlnenou priadzou. Od konca minulého storočia sa vyšívalo okrem bavlny i vlnou.
- Spodnica a sukňa: Staršie spodnice boli bez plecníc, novšie pridržiavali dve plecnice. Spodnica bola z dvoch rovných pôl. Po prvej svetovej vojne biele sukne farbili na tmavosivo a nosili doroboty.
- Zástera: K odevu patrila i zástera (šata), ktorá sa cez prostriedok zošívala ozdobným švom. Zástera bola s tmavomodrým základom a veľkým výrazným bielym vzorom (záponka, biela šata).
- Kožúšok, kamizol a kabátik: Súčasťou odevu bol i kožúšok bez rukávov (kamizol), ktorý bol z červeno-čiernych alebo čierno-zelených pásov. Začiatkom 20. storočia sa na stroji šila biela priadza. Ozdobným švíkom alebo paličkovanou vložkou prešité boli kabátiky z červeného alebo čierneho diftínu, ktoré siahali níže pása. Kabátiky sa zapínali na gombičky. Súčasne s farebnými kabátikmi sa nosili biele kabátiky z domáceho keprového plátna.
- Obuľky (rantúch): Obuľky a jednopolová textília rantúch, boli obradovými súčasťami odevu nevesty. Boli preložené do trojuholníka a merali 250 cm. Na oboch koncoch sa zdobili výšivkou, ukončovali čipkou a zošívali paličkovanou vložkou. V minulom storočí bola ručne paličkovaná, červená. Robili ju na Donovaloch a Motyčkách. Až v polovici 20. storočia sa začínajú používať i pestré háčkované čipky.
Úprava hlavy a účesy
Účesy vydatých žien sa v jednotlivých dedinách odlišovali. V Liptovských Sliačoch sa rozdeľovali pútcom na dve polovice, v Revúcach rohy. Konce oblúka sú spojené tkanicou, ktorá uzatvára podložku do kruhu a tvoria základ pre stočené vlasy na ušiach, ktoré vyčnievajú spod čepca. Na vystuženie účesu sa používalo zošité hrubé plátno vyplnené perím.
Čelenka bola tkanicami upevnená. Konce čelenky viseli po plecia, novšie si ich ženy ozdobné pripínali k čepcu. Materiálom sa zaraďuje k dolnooravským čepcom. Šatky (100 × 150 cm) sa po druhej svetovej vojne začali nosiť i malé štvorcové. Zaväzujú sa tak, že sa pod bradou prekrížia a vzadu na hrdle zaviažu.
Detailný popis zachovaného kroja pre dospelú ženu z Liptovských Sliačov
Nižšie je uvedený popis zachovaného kroja z Liptovských Sliačov určeného pre dospelú ženu v pôvodnom stave. Čepiec na fotografiách by nebol súčasťou tohto konkrétneho kroja, avšak dospelá žena by nemala mať odhalenú hlavu.
Súčasti konkrétneho ženského kroja
- Blúzka: Z bieleho ľanového plátna, rukávy sú zdobené farebnou výšivkou a zakončené háčkovanou čipkou. Blúzka siaha približne po stehná, nemá zapínanie, prevlieka sa cez hlavu a má univerzálnu veľkosť.
- Vesta: Biely základ s jemným ružovým kvietkovaným vzorom, bohato zdobená hadíkmi - vpredu červeným a tmavomodrým, vzadu červeným, svetlomodrým, ružovým a žltým. Zapínanie vpredu na päť gombíkov. Predná časť vesty je zdobená bielou čipkou. Obvod hrude: 85 cm; dĺžka vesty: 40 cm.
- Sukňa: Dlhá modrotlačová sukňa z ľanového plátna silno tmavomodrej až čiernej farby s drobným bielym vzorom pásikov a kruhov. Sukňa sa zaväzuje vpredu na šnúrku okolo pása. Tmavú sukňu nosili iba dospelé ženy. Sukňa je univerzálnej veľkosti.
- Zástera: Čierna z ľanového plátna, zakončená čiernou čipkou ozdobne popretkávanou farebnými niťami. Zástera má veľmi dlhý modrobiely pás s drobným tulipánovým vzorom, ktorý sa niekoľkokrát omotáva okolo pása a zaväzuje vpredu na uzol. Zástera je univerzálnej veľkosti.
- Kabátik: Čierny lesklý kabátik zdobený zelenou a cyklámenovou stužkou so zapínaním na šesť plastových gombíkov. Na pravej prednej strane má malé vrecko. Kabátik nie je vyteplený. Obvod hrude: 93 cm, dĺžka kabátika: 42 cm; dĺžka rukáva: 56 cm.
Údržba kroja
Vesta, sukňa, zástera a kabátik by sa nemali prať ani žehliť, nakoľko všetky súčiastky sú náchylné na púšťanie farby či znehodnotenie materiálu.
Mužský kroj a súčasné projekty na zachovanie tradícií
Súčasti mužského odevu
Košele sa nosili zapásané do nohavíc, okolo rázporku a na dolnom okraji rukávov sa ozdobovali výšivkou alebo čipkou. Zapínali sa bielymi tkanicami a mosadznou sponou. Spodné gate (jedna nohavica bola široká ako pola plátna) boli zo zeleného alebo čierneho zamatu. Na gate sa obliekali biele súkenné nohavice (portki, nohavice z valaskieho súkna), ktoré mali dva rázporky, ozdobené červenými a zelenými vlnenými šnúrami.
Kožuštek z bielej barančiny. Z juhu je Liptov oddelený od údolia Hronu Nízkymi Tatrami. Brušľak z kupovaného tenkého bieleho súkna, okraje lemovalo červené súkenko a vyšívanie. Brušľak kožušaný bol biely, sviatočný, zdobený výšivkou. Od polovice 20. storočia sa začali nosiť hnedé kožúšky (kamizol) so zapínaním na boku a zapínali sa na mosadznú sponu. Objavovali sa aj kabáty z plátna, ktoré nosili muži i ženy spoločne. Neskôr sa nosili i hrubé kabáty (huňa) z domáceho súkna, ktoré mali strih mestských kabátov (výložky, dvojradové zapínanie). Krok a vrecká sa lemovali zeleným súkenkom alebo čiernou tkanicou.
Na hlave nosili klobúky so širokou strechou, neskôr sa vlasy začali nakrátko strihať a kupovali si mestské klobúky alebo čiapky s vyhnutým okrajom.
Obuv
Spoločnou obuvou pre mužov i ženy boli do konca 19. storočia krpce s onucami (oňicki) alebo karpétki, kapce. Obuľky boli z bielej tkaniny alebo farebnej vlny. Neskôr sa nosili kožené jančiarki, siahajúce nad členok, so šnurovaním na vnútornej strane. Začiatkom 20. storočia sa mužskou i ženskou obuvou stali čižmy a kapce z bieleho i čierneho súkna. Od polovice 20. storočia si ženy kupovali i čierne poltopánky a k nim hnedé pančuchy.
Projekt "Sliačanskí muži"
Mužské kroje z Liptovských Sliačov bude možné uvidieť aj v digitálnej podobe. Zabezpečí to projekt „Sliačanskí muži“, na ktorom spolupracujú Folklórny súbor Váh a Liptovské kultúrne stredisko (LKS) v Liptovskom Mikuláši. Kroje v obci Liptovské Sliače nevymizli. „Liptovské Sliače sú obcou s bohatými folklórnymi tradíciami, ktoré žijú aj v 21. storočí. Obec do súčasnosti nedisponuje ucelenou knižnou či digitálnou zbierkou tradičného odevu. Tradičný odev v obci má viacero rôznych variantov, ktoré majú do súčasnosti v pamäti len najstarší obyvatelia obce.
„Snahou projektu je zachovať toto dedičstvo pre ďalšie generácie, nakoľko v obci je už len pár pamätníkov, od ktorých môžeme čerpať dôležité informácie. K spolupráci sa nám podarilo osloviť folklórnu skupinu Sliačanka,“ dodala metodička. Výstava fotografií, ktorá prezentuje časť zdigitalizovaného materiálu, je sprístupnená v priestoroch LKS v Liptovskom Mikuláši.
tags: #svadobny #kroj #z #liptovskych #sliacov