Pamiatka posvätenia chrámu je jednou z najkrajších a najradostnejších slávností, ktoré počas roka prežívame. Schádzame sa, aby sme si pripomenuli význam tohto posvätného miesta. Fakt, že máme chrám, kde sa môžeme schádzať a kde má ešte kto prichádzať, nie je vôbec samozrejmý, ako by sa to na prvý pohľad mohlo zdať.
Každý rok, sláviac túto pamiatku, myslíme s vďačnosťou a úctou na našich predkov, na ich obetavosť, pracovitosť, úsilie a štedrosť. Uvedomujeme si, že to, že sme po nich zdedili tento chrám, nie je len prejav pocty, ale predovšetkým zodpovednosť, aby sme ho v dobrom stave odovzdali aj generáciám, ktoré prídu po nás.
Biblický význam chrámu a Božieho príbytku
V Písme svätom, konkrétne z 3. knihy Mojžišovej 26, 3, sa dočítame o sľube: „Ak budete chodiť podľa mojich ustanovení a budete zachovávať moje príkazy a plniť ich, postavím svoj príbytok medzi vami, nesprotivím si vás. Budem chodiť medzi vami, budem vám Bohom a vy budete mojím ľudom.“ Tieto slová zasľúbenia o Božom príbytku medzi vyvoleným ľudom nám ukazujú, že Boh chce prebývať medzi svojimi. Nebude to Boh, kto vezme do ruky kelňu a začne murovať, ale použije k tomuto cieľu ľudí. Znamená to, že Hospodin stojí o svoj ľud, chce byť Bohom pre svoj ľud a chce, aby ľud patril Jemu samému. Praje si s človekom úzke spoločenstvo a blízky vzťah.
Jeden z dôkazov Božieho požehnania je aj to, že medzi ľuďmi stojí chrám ako symbol Jeho prítomnosti a blízkosti. Tieto inštrukcie a zásady neboli dané len Izraelcom, ale týkajú sa a platia pre všetky spoločenstvá na svete hlásiace sa k viere v biblického Boha. Chrám Hospodinov uprostred nás bude prospievať a skvieť sa len vtedy, pokiaľ i my sami budeme kráčať po Božích cestách. Nie je tu reč o peniazoch, ale o našej poslušnosti a vernosti. Pokiaľ tieto dve veci na nás Boh uvidí, požehná aj materiálne zdroje a postará sa o ne.
Chrám ako svedectvo slobody a výzva k poslušnosti
Každý chrám, i ten náš, má byť svedectvom o tom, kto je skutočne Bohom a Pánom tohto sveta, kto je skutočná autorita, koho treba poslúchať a komu treba byť verný. Je svedectvom aj o tom, že Hospodin je Boh, ktorý oslobodzuje z otroctva - Izraelcov z Egypta, nás z otroctva hriechu a strachu pred večným zatratením. Boh poslal svojho Syna, Ježiša Krista, ktorý ponúka slobodu od otroctva všetkých závislostí.
Chrám tu nie je ako dôkaz vnútornej neslobody, ale predovšetkým ako svedectvo toho, že práve v Hospodinovom chráme môžeme byť sami sebou, slobodnými, bez nutnosti niekomu niečo dokazovať. Tu môžeme stáť so vztýčenou hlavou ako omilostení a ospravedlnení hriešnici, očakávajúc svojho Spasiteľa, ako hovorí Pán Ježiš: „Keď sa toto začne diať, vzpriamte sa, zodvihnite hlavy, lebo sa blíži vaše vykúpenie (L 21, 28).“
Minca má však dve strany. Ak nebudeme poslúchať a nebudeme plniť všetky Božie príkazy, ak zavrhneme Jeho ustanovenia, hrozí, že naše svätyne budú spustošené. Pôvod zla je v neposlušnosti a porušovaní Božej zmluvy. Pokiaľ chrámy boli vždy symbolmi Božej blízkosti, ich spustošenie je opačným symbolom - Božej neprítomnosti a vzdialenosti. Tieto vážne slová nás nemajú vystrašiť, ale primäť k tomu, aby sme pri príležitosti pamiatky posvätenia nášho chrámu skúmali, ako je to s našou poslušnosťou a vernosťou voči Hospodinovi. Práve na tom Bohu záleží najviac, a potom zošle svoje požehnanie na chrám, práce na ňom, spoločenstvo i mesto.
Apoštol Pavol pripomína: „Neviete, že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch? Kto by teda Boží chrám zničil, toho Boh zničí.“ Takisto Ježiš Kristus očistil chrám, keď „urobil si z povrázkov bič a všetkých vyhnal z chrámu, aj ovce a dobytok. Peňazomencom rozhádzal peniaze a poprevracal stoly a predavačom holubov povedal: „Odneste to odtiaľto!“ Toto je dôležité pripomenúť, že sa zhromažďujeme v Božom chráme, v dome modlitby. Aj v nás ako v chráme býva Duch Svätý. Chrám je svätý, a ním sme i my. Ako hovorí zjavenie: „Hľa, Boží stánok je medzi ľuďmi! A bude medzi nimi prebývať; oni budú jeho ľudom a sám Boh - ich Boh - bude s nimi.“
Pamiatky posvätenia v konkrétnych chrámoch
Evanjelický chrám v Dobšinej
Tento rok si pripomíname 536. výročie existencie evanjelického chrámu v Dobšinej, vychádzajúc z prvej zmienky o ňom z roku 1480. Náš chrám Boží sa tak radí medzi najstaršie evanjelické na dobšinskej doline a tiež medzi jedny z najstarších chrámov v Gemerskom senioráte vôbec.
S vďačnosťou na predkov myslíme nielen slovami, ale aj činmi. V poslednom období prebehli dôležité rekonštrukčné práce. Pustili sme sa do opravy vnútorných častí okolo organu, ktoré boli zničené, špinavé a v dezolátnom stave. S Božou pomocou je aj táto práca pred dokončením. Následne sa začala náročná oprava samotného organu. Tieto práce postupne napredujú podľa finančných možností, ktorými disponujeme.
Tieto práce sa dejú v čase, keď medzi ľuďmi niet príliš veľa lásky k Pánu Bohu a obetavosti. Mnohí len skonštatujú, čo všetko na kostole ešte treba spraviť, no sami nijako nepomôžu ani neprispejú. Hoci máme technické prostriedky a technológie, ktoré naši predkovia nemali, nám často chýba ich oduševnenosť a túžba. Dôležité je, že práce nezastali, ale pokračujú, čo je dôkazom, že na tomto chráme nám stále záleží a chceme, aby sa zaskvel vo svojej plnej kráse. Veľký kus práce je za nami, no ešte väčší pred nami, a jedná sa o práce, ktoré za nás nemá kto vykonať.
Historická skúsenosť nám potvrdzuje, že vždy vtedy, keď sa ľudia odkláňali od Božích ciest, pustli aj Božie chrámy. Fotografie kostola zo začiatku 90. rokov boli viac než žalostné, čo nás vedie k otázke, ako mohli ľudia dovoliť, aby ich kostol až tak spustol. Vtedy, v dobe ateizmu, keď kvalitní kňazi boli perzekvovaní, to bola viditeľná paralela s biblickými varovaniami o spustošení svätých miest.
Katedrála sv. Martina v Spišskej Kapitule
V stredu 25. októbra 2023 sa Katedrála sv. Martina v Spišskej Kapitule opäť rozozvučala spevom pri príležitosti 544. výročia posvätenia katedrálneho chrámu. Slávnostnú svätú omšu za prítomnosti veriacich z blízkeho okolia slávil Mons. Ján Kuboš, spišský pomocný biskup.
Biskup Ján v homílii nadviazal na myšlienku, že „kde niet života, tam niet radosti“, no povzbudil Božím prísľubom: „naplním ich radosťou v mojom dome modlitby“. V zmŕtvychvstalom Kristovi dostali všetci, ktorí v neho uverili, plnosť života a teda aj dôvod radosti. Pamiatka posvätenia pripomína, že Cirkev neprestáva prežívať Kristovu smrť a zmŕtvychvstanie, ktoré sú základom jej poslania.
Počas tejto slávnosti sa udiali aj ďalšie udalosti, napríklad prítomnosť rehoľníkov zo združenia Heroldov evanjelia, ktorí priniesli putovnú sochu a požehnali ďalšie štyri kaplnky, putujúce medzi rodinami v rámci apoštolátu Kaplniek. Tento apoštolát má za cieľ posilniť vzťahy rodín s Najsvätejšou Pannou a priviesť späť k Cirkvi tých, ktorí prestali chodiť do kostola.
Kostol zasvätený Menu Panny Márie (pôvodne sv. Mikuláša)
V histórii našich obcí nachádzame mnohé príklady budovania a obnovy chrámov. V 18. storočí bol schátralý kostol sv. Mikuláša, pochádzajúci asi zo 14. storočia. Preto gróf Juraj Erdődy začal v roku 1758 stavať nový kostol, ktorý bol podľa historických dokumentov dokončený v roku 1782. V roku 1844 bol kostol prestavaný a naši predkovia zmenili aj jeho patrocínium - zasvätili ho Menu Panny Márie. V roku 1859 bola dokončená aj impozantná vysoká veža a v roku 1861 kostol slávnostne vysvätil ostrihomský arcibiskup, kardinál Ján Scitovský.
Za týmto budovaním chrámu vidíme prejav Božej dobroty a milosrdenstva, vďaka ktorému mali predkovia odvahu a silu pustiť sa do náročnej stavby a prestavby. Zvolili si titul Mena Panny Márie, iste aj kvôli histórii sviatku spätej s Bitkou pri Viedni v roku 1683, kedy kresťanské vojská porazili armádu Osmanskej ríše. Náš kostol je zasvätený Menu Panny Márie, čo znamená „Bohom obľúbená“, a pripomína nám láskavý, súcitný a milosrdný pohľad na iných, ktorý nám často chýba v rodinách, vzťahoch a spoločenstve.
Kostol sv. Michala Archanjela v Karlovej Vsi
Naši predkovia v Karlovej Vsi postavili v roku 1860 kaplnku sv. Jána Nepomuckého a v roku 1861 v priestore pred ňou vznikol cintorín. S rastúcim počtom obyvateľov bol v polovici 30. rokov 20. storočia tento sakrálny priestor už nedostačujúci. Preto vznikol Spolok sv. Michala pre výstavbu kostola a v roku 1935 sa začalo s prestavbou kaplnky na jednoloďový neskorobarokový kostol, ktorá bola dokončená v roku 1936. V súvislosti s posviackou kostola Dr. Ľudovít Okánik v júnovom čísle Bratislavského katolíka napísal: „Dnes tam staváme pekný kostol nákladom Kčs 150.000,- zaviedli sme každú nedeľu a sviatok služby Božie a dňa 28.júna v nedeľu dopoludnia o 9. hodine posvätíme nový stánok Boha všemohúceho ku cti sv. Michala archanjela.“ Vyzdvihol aj obety a prácu chudobných Karlovešťanov, ktorí umožnili postavenie chrámu.
Pri 75. ročnom jubileu ďakujeme predovšetkým otcom, ktorí kostol budovali a postavili ho na dobrých základoch, takže vydržal cez všetky nepriazne doby. V 30. a 40. rokoch ho budovali bratia františkáni. Neskôr, v dobe hlbokej totality, sa o pastoráciu rodín a mládeže starali kapláni z farnosti sv. Martina a ďalší kňazi, ako napríklad otec Ján Marian Riecky, ktorý vytvoril krúžok mladých a skupinu miništrantov, z ktorej vzišli viacerí kňazi. Veľký význam pre vytváranie spoločenstiev mal spevokol, ktorý povzniesol umeleckú úroveň súboru.
Kostol prežil aj fyzicky nepriazeň ľudskej zloby a ideológie totalitného zriadenia vďaka obetavým a nebojácnym občanom. Keď sa začalo hovoriť o zbúraní kostola, bolo potrebné veľké úsilie občanov, aby sa tomu zabránilo. Následne prebehla utajená rekonštrukcia v priebehu asi šiestich týždňov. Za tichej podpory martinských kaplánov bol kostol uzavretý a niektoré práce, napríklad maľovanie, sa robili v noci. Odstránila sa zhnitá drevená podlaha a nahradila betónovou, mastencová sa pokryla mramorom, urobila sa nová elektroinštalácia, stolárske a murárske práce, zriadila sa sakristia, natreli lavice a opravovala sa strecha. Mnoho ochotných občanov, vrátane Paľka Kostolanského, Imriša Kuchára a Maja Talajku, pomáhalo pri týchto nevyhnutných prácach.
Dňom 1. júla 1992 bola Zakladacou listinou trnavského arcibiskupa Mons. Jána Sokola zriadená farnosť svätého Michala Archanjela a následným príchodom minoritov sa začala nová kapitola dejín karloveskej farnosti.
