Charakteristika regiónu Kysuce
Región Kysuce sa nachádza v severozápadnej časti Slovenska a hraničí s Poľskou a Českou republikou. Väčšiu časť územia Kysúc zaberajú lesy, prevažne ihličnaté, a rozprestiera sa v povodí rieky Kysuce. Dejiny Kysúc možno súvislejšie sledovať až od 13. storočia, kedy sa objavujú prvé písomné doklady. Najstarším prameňom je listina Bela IV. z roku 1244, ktorá darovala majetok pri poľských hraniciach nazývaný Kysuca.
V období od 9. do 12. storočia tvorili Kysučania takmer neosídlenú severnú okrajovú časť Pribinovho kniežatstva, neskôr Veľkej Moravy a Uhorského kráľovstva. Cesta popri dolnom toku Kysuce existovala ako obťažná horská cesta, no frekventovanejšou sa stala až od 13. storočia. V 16. storočí sa vďaka valašskému spôsobu chovu dobytka, ktorý využíval pasienky vo vyšších polohách, zahustilo osídlenie stredných Kysúc a začali sa osídľovať horné Kysuce. Tento proces, podporovaný kopaničiarskym osídľovaním, sa dokončil v 17. a v prvej polovici 18. storočia.
Napriek rozšíreniu pestovania zemiakov v 18. storočí, v 30. a 40. rokoch 19. storočia vypukol na Kysuciach obrovský hladomor. Obyvatelia sa snažili zabezpečiť si výživu nielen poľnohospodárstvom a drevárstvom, ale aj drotárstvom a podomovým obchodom. Až do konca feudalizmu patrili Kysučania k najchudobnejším regiónom Slovenska. Po národnostnej stránke boli jednoznačne slovenské, po náboženskej stránke katolícke, hoci od 1. polovice 19. storočia tvorili nezanedbateľnú zložku aj Židia, ktorí sa často venovali krčmárstvu a kramárstvu.
Dominantnou aktivitou obyvateľstva Kysúc bola až do 2. polovice 20. storočia poľnohospodárska výroba. Remeslá sa rozvíjali pomaly a neprekročili rámec domáckej výroby, zameranej na osobnú potrebu alebo výmenu.
Vznik osídlenia a obchodné cesty
Rímsky vplyv siahal až do obdobia okolo roku 400 n. l. Rimania podnikali výpady za hranice a podmaňovali si rôzne národy. V tom období vznikali obchodné cesty, ktoré viedli cez Jablunkovský priesmyk dolinou Kysuce a smerovali na juh. Dolina Kysuce bola vtedy pokrytá pralesmi. Po tejto ceste sa prepravovala surovina - jantár, získavaný na brehoch Baltického mora a spracovávaný v juhovýchodnej a južnej Európe. Obchodný ruch bol značný, čo potvrdzujú aj dobové záznamy.
Osídlenie vznikalo vo vyvýšených polohách nad križovatkami ciest, pri východoch z priesmykových polôh. Mnohé vtedajšie vyvýšené sídliská svedčia o nebezpečenstve, pred ktorým sa obyvatelia chránili prírodou. Prístup do týchto osídlení bol ťažký. Prví obyvatelia prichádzali do lesných pustatín, kde boli odkázaní sami na seba. Je možné, že medzi nimi boli potomkovia strážcov, ktorí v dobe Veľkej Moravy strážili hranice. Dôkazom toho sú doposiaľ nepreskúmané mohyly v Krásne a v Oščadnici, pričom v jednej mohyle v Krásne bol nájdený malý kamenný idol.
Ďalšia obchodná cesta v stredoveku viedla cez vrchy z Poľska ku rieke Kysuca. Trasa viedla cez Vreščovku, Drobišku, Drahošanku ku Kysuci. Dodnes sú pozorovateľné stopy po ceste, kadiaľ sa premávalo na konských vozoch.
V roku 1214 pribudlo obyvateľstvo v dôsledku tatárskych vpádov do Strednej Európy. Obyvatelia utekali do hustých hôr, aby našli útočisko. Vpád Tatárov mal ďalekosiahle následky pre hospodársky a spoločenský vývoj regiónu.
Vývoj osád a miestna história
Najväčší vplyv na vývoj jednotlivých usadlostí v tomto prostredí mala Žilina. K nej patrilo aj Krásno, ktoré sa v listinách spomína už v roku 1325 ako Krásna. V roku 1361 kráľ Ľudovít Veľký dal majetok Krásno do vlastníctva žilinskému richtárovi Jánovi Petzoldovi. V tom období do Krásna patrilo takmer celé územie dnešného Čadčianskeho okresu.
Po Lieskovci bolo Krásno poslednou osadou na severe a v roku 1417 sa rozprestieralo až na hranice štátu. V listinách z rokov 1325, 1364 a 1387 sa na celých horných Kysuciach výslovne nespomína ani jedna dedina, čo naznačuje existenciu rozptýlených lazov. Od roku 1364 bol čulý obchodný ruch na ceste zo Žiliny do Tešína.
Koncom 14. storočia remeselná výroba a obchod neboli hlavným zdrojom podnikania žilinských mešťanov. Mnohí z nich získavali majetky zakladaním nových osád a dedín, čo im umožňovalo obsadzovať úrad richtára. Pre lepšie ovládanie novozaložených osád prenášali zvyklosti svojho materinského mesta. Je pravdepodobné, že začiatkom 15. storočia vznikla osada Gábor, pomenovaná podľa svojho zakladateľa.
História obce Oščadnica
Obec Oščadnica patrí medzi najväčšie na Kysuciach, jej domy sa rozliehajú do niekoľkých dolín a na strmé úbočia Slovenských Beskýd. Leží na ľavom brehu Kysuce a vinie sa hore dolinou okolo potoka Oščadničianky. Rozloha obce je 59 km² a má 22 osád.
Vznik Oščadnice - Podjavorské možno položiť medzi roky 1600-1610. Sezónne (salaše) sa tu ľudia zdržiavali už okolo roku 1500. Prvá zmienka o Oščadnici pochádza z roku 1579, napísaná v slovenskom jazyku vo forme listu Budatínskeho grófa kňažnej v Tešíne. Druhá zmienka z roku 1583, písaná latinsky, sa týka sporu o pozemky. V rukopise Mateja Béla o Trenčianskej stolici z roku 1730 sa celej strane venuje Oščadnici, pričom názov Podjavorské už nespomína. Názov obce je tu uvedený ako „Oszadnicza vel Osstanicza“, čo naznačuje, že vtedy bol názov Oščadnica už používaný.
Názvy Podjavorské a Oščadnica sa používali paralelne. Podjavorské sa užívalo u budatínskeho panstva, ktorému Oščadnica patrila, zatiaľ čo názov Oščadnica sa používal na sliezskej strane. Názov Oščadnica úplne vytlačil názov Podjavorské pravdepodobne v druhej polovici 17. storočia. Názov Podjavorské možno hodnotiť ako slovenský, zatiaľ čo Oščadnica je skôr poľského pôvodu. Koreň názvu Oščad naznačuje pôvod zo staršieho tvaru Asked, z ktorého možno odvodiť aj názov vrchu Ještěd v českom pohorí.
V urbári budatínskeho panstva z roku 1658 patrila Oščadnica medzi väčšie obce, čo potvrdzuje aj celková výška urbárskych poplatkov. Obec mala svoju pílu aj mlyn. Obyvateľstvo sa zamestnávalo chovom dobytka, pasením oviec, drevárstvom, strúhaním šindeľa a pestovaním ľanu.
Oščadnický kroj
Podobne ako na celých Kysuciach, aj oščadnický kroj je charakteristický svojou jednoduchosťou a minimom ozdôb.
Mužský kroj
- Typický okrúhly čierny klobúk.
- Plátená košeľa so širokými rukávmi, bez goliera.
- Vlašské súkenné nohavice so šnúrkami.
- Košeľa sa na hrdle viazala úzkou červenou stužkou, v čase smútku zelenou alebo modrou.
- Na nohy sa namiesto onúc obúvali valašské kopytá a na ne krpce, pripevnené remienkami.
- Cez plecia sa nosila huňa, ktorej zošité rukávy slúžili ako vrecká.
- V zimnom období sa pod huňu obliekal kožuch z ovčej kože.
Ženský kroj
- Plátená košeľa nazývaná „rubač“, pripevnená na telo tkanicou („ramioňčkom“).
- Na rubač sa obliekal plátený „vršeň“ alebo „vtkač“ siahajúci do bokov.
- Ramená a paže pokrýval plátenný „kabotak“ s rukávmi, pri krku zapnutý špendlíkom.
- Tkanicami sa na boky upevňovali dve sukne: „spodnik“ (5 m plátna) a „sukňa“ ušitá z 8 m vzorovanej látky.
- Na sviatky si ženy namiesto vrchnej sukne obliekali „fortuch“ - skladanú sukňu z domáceho plátna.
- Sukňu alebo „fortuch“ prekrývala vpredu „zopaska“.
- Na „kabotak“ sa niekedy obliekal „životak“ - živôtik z látky veselých farieb.
- Hlavu pokrývala šatka uviazaná „za krky“ alebo „pod krky“.
- Vydaté ženy nosili biely čepiec s vyšívanou ozdobou zvanou „plotak“. Pre tvarovanie čepca sa doň vkladala „chomalka“ - tvrdá vložka zo slamy obšitá plátnom.
- Staršie ženy nosili cez plecia prehodený kus čistého bieleho plátna, ozdobeného na okrajoch a v prostriedku krajkami.
- Pred zimou sa ženy chránili veľkou vlnenou šatkou zvanou ručník (vlniak).
- Dievčatá si zdobili hrdlá gorálkami navlečenými na nitkách, zopnutými sponami (poťorky).
- Krpce s „kusťonkami“ (onucami) nosili už len staršie ženy; mladšie ich nahradili továrenskou alebo remeselnou obuvou.
Svadobný kroj
Osobitnou a významnou súčasťou odevu bol svadobný kroj, ktorý bol u mužov aj žien oveľa bohatší, pestrejší a zdobený výšivkami a inými doplnkami. Aj dnes sa s ním môžeme občas stretnúť, pričom niektoré nevesty a ženísi si v deň sobáša obliekajú pôvodný svadobný oščadnický kroj na určitý čas.
Svadobný kroj bol tradičný svojím zdobením, výšivkou a spôsobom vyšívania. U mužov pozostával zo svadobnej vyšívanej košele, krpcov, súkenných nohavíc a krojovej vesty. V zimných mesiacoch sa nosil svadobný kabár alebo krojová kabanica.
Ženský svadobný dievčenský kroj bol určený na odobierku mladuchy. K tradičným prvkom patrila svadobná parta alebo veniec z umelých kvetov s korálkovým zdobením a rozmarínom, symbolom panenstva. Čepčenie, aj keď v zmenenej forme, sa zachovalo dodnes. Pôvodne sa mladucha počas obradu sprevádzala spevom obradných piesní a magických rituálov, pričom najpôvabnejšou časťou svadby bolo predávanie venca a snímanie party.
Porovnanie s inými regiónmi a vývoj krojov
V texte sú spomenuté aj iné regióny, napríklad Tekov, kde sa používalo miestne nárečie „čilejkárčina“. Kroje v Tekove sa líšili podľa jednotlivých obcí, pričom najparádnejšie mali údajne „Čajkovčianke a Novičianke“. Slávnostný tekovský kroj sa nosil len na sviatky, zatiaľ čo pracovný odev bol skromnejší. Pôvodne nebol tekovský kroj pestrofarebný a zdobený; farebnosť sa pridala s výrobou továrenských látok. Prevládali konopné materiály, prevažne biele a čierne, s prvkami modrotlače, pravdepodobne dovezenými z Kysúc.
V ženskom odeve bola spodňa základnou súčasťou, na ktorú sa obliekalo oplecko so širokými vyšívanými rukávmi. Na vrch sa obliekal brusliak a trojuholníková šatka - krodel. Krézel bol doplnok uviazaný okolo krku. Používali sa materiály ako české brokáty a zamat v zelených, bordových a modrých odtieňoch, symbolizujúcich farby neba, zeme a vína.
Kroje sa časom menili v závislosti od charakteru zamestnania, spôsobu života a estetického cítenia ľudí. Od konca 17. storočia sa pri zdobení začala používať výšivka. Rozvoj priemyslu a obchodu v 18. storočí viedol k formovaniu základných typov slovenského ľudového odevu do charakteristických celkov - nížinnej a horskej oblasti.
Termíny „národný odev“ a „národný kroj“ sa pre ľudové oblečenie vo funkcii scénického odevu začali používať až koncom 19. storočia. Kroje, tak ako ich poznáme dnes, sa dajú prirovnať k sviatočným ľudovým odevom z 19. storočia, ktoré boli obohatené o rôzne doplnky a zdobenie oproti pracovným odevom.
Ústredie ľudovej umeleckej výroby od roku 1945 garantovalo starostlivosť o zachovanie a obnovu tradičného odevu na Slovensku. Potreba zabezpečenia technických podkladov na ušitie tradičného odevu (strihy, vzory výzdoby, popisy súčiastok) vyplývala z potrieb rozvíjajúcich sa folklórnych súborov a z krojovej akcie.