Láska zaujíma všetkých. Ak ľudské srdce nemá vo svojom vnútri dostatok lásky, vyhľadáva zamilovaných. Orientálna svadba bola vždy časom veľkej radosti. Ženích išiel do domu nevesty. V tých časoch pritom nenechávala nevesta čakať ženícha, ale ženích nevestu - čo vidíme aj na jednom z podobenstiev. Nevesta bola zahalená od hlavy až po päty, čo symbolizovalo jej manželskú podriadenosť. Obaja partneri sa celý deň pred sobášom postili a vyznávali svoje hriechy v modlitbe ako v Deň zmierenia.
Svadba v Káne Galilejskej je vo Svätom písme jedinou udalosťou, pri ktorej sa Mária, Ježišova matka, spomína pred Ježišom. Je veľmi pravdepodobné, že sobáš uzavieral niekto z jej príbuzných, a je možné, že prišla na svadbu skôr ako on. Orientálne sobáše niekedy trvali sedem dní, v prípade chudobnejších ľudí to boli len dva dni.
Nech už bol sobáš v Káne akokoľvek dlhý, isté je, že v určitom momente zábavy sa náhle minulo víno. Bolo to veľmi nepríjemné - vzhľadom na to, ako veľmi si orientálni ľudia vážia pohostinnosť, a tiež pre hanbu, ktorú to mohlo priniesť novomanželom. Môžeme sa zamýšľať nad tým, prečo sa víno minulo. Bola to predsa vinárska oblasť a je veľmi pravdepodobné, že hostiteľ pripravil bohaté zásoby. Vysvetlením nedostatku je pravdepodobne skutočnosť, že náš Pán neprišiel sám. Priviedol so sebou svojich učeníkov, a to bol zrejme na zásoby vína priveľký nápor. Pán a jeho učeníci predtým tri dni putovali a prešli asi stopäťdesiat kilometrov. Učeníci boli preto veľmi hladní a smädní; je teda vlastne zázrak, že sa podobne ako víno neminulo aj jedlo.
Keďže víno bolo pre ľudí symbolom veselosti a zdravia, bolo dôležité, aby sa ich potreba naplnila. Jednou z najúžasnejších čŕt tohto sobáša je, že nedostatok vína si nevšimol sluha, ktorého úlohou bolo podávať víno, ale naša preblahoslavená Matka. (Ona si všíma naše potreby skôr, ako ich pocítime my sami.) O prázdnych nádobách veľmi jednoducho povedala svojmu božskému Synovi: „Nemajú vína“ (Jn 2, 3). V týchto slovách bolo ukryté nielen vedomie toho, akú má Ježiš moc, ale bolo tiež vyjadrením jej túžby napraviť túto nepríjemnú situáciu. Možno už Božia Matka videla, ako Pán v skrytosti vykonal mnohé zázraky - hoci na verejnosti ešte neurobil ani jeden. Ak by si totiž nebol a vedomá toho, že je Synom všemohúceho Boha, nežiadala by o zázrak.
Ježišova reakcia a jej hlbší význam
Náš Pán jej odpovedal: „Čo je mňa a teba do toho, žena? Ešte neprišla moja hodina“ (Jn 2, 4). Všimnite si, že Pán povedal: „Ešte neprišla moja hodina.“ Vždy, keď Ježiš používa výraz „hodina“, používa ho v súvislosti so svojím umučením a smrťou. Napríklad v tú noc, keď Judáš prešiel cez potok Cedron, aby ho zranil svojím bozkom, Pán povedal: „Toto je vaša hodina a moc temna“ (Lk 22, 53). Niekoľko hodín predtým, keď sediac pri Poslednej večeri očakával svoju smrť, povedal: „Otče, nadišla hodina: Osláv svojho Syna (...) slávou, ktorú mal u teba skôr, ako bol svet“ (Jn 17, 1. 5). A keď sa ho ešte predtým dav pokúsil pripraviť o život ukameňovaním, Písmo hovorí, že ešte neprišla Ježišova hodina.
A predsa sa v Máriinom výroku skrývala žiadosť, aby túto hodinu skutočne započal. Písmo nám hovorí: „Toto urobil Ježiš v Káne Galilejskej ako prvé zo znamení a zjavil svoju slávu. A jeho učeníci uverili v neho“ (Jn 2, 11). To, čo Pán povedal svojej matke, by sme inými slovami mohli vyjadriť takto: „Moja drahá matka, uvedomuješ si, že ma žiadaš, aby som sa zjavil pred svetom ako Boží Syn a aby som svojimi skutkami a zázrakmi ohlásil a potvrdil svoje božstvo? Vo chvíli, keď to urobím, nastúpim na kráľovskú cestu kríža. Vtedy už nebudem medzi ľuďmi známy ako syn tesára, ale ako Boží Syn, bude to môj prvý krok smerom ku Kalvárii. Moja hodina ešte nenastala, ale chceš, aby som ju teraz započal? Je tvojou vôľou, aby som išiel na kríž? Ak to urobím, tvoj vzťah ku mne sa zmení. Teraz si moja matka. V našej malej dedinke ťa všade poznajú ako Ježišovu matku. Ale ak sa teraz zjavím ako Spasiteľ ľudí a začnem konať dielo vykúpenia, zmení sa aj tvoja úloha. Keď sa pustím do diela spásy celého ľudstva, nebudeš už len mojou matkou, budeš tiež Matkou všetkých, ktorých vykúpim. Ja som Hlava ľudstva; len čo zachránim telo ľudstva, ty, ktorá si matkou Hlavy, staneš sa aj matkou tela. Aby som naznačil úlohu, ktorú budeš zohrávať pri vykúpení, udeľujem ti teraz titul univerzálneho materstva: nazývam ťa ženou. Práve na teba som sa odvolával, keď som satanovi povedal, že medzi neho a ženu, medzi jeho potomstvo zla a tvoje potomstvo, ktorým som ja, vložím nepriateľstvo. So všetkou dôstojnosťou ťa teraz ovenčujem týmto veľkým titulom - Žena. A znovu ťa ním dôstojne oslávim, keď príde moja hodina a keď budem rozvinutý na kríži ako ranený orol. V tomto diele vykúpenia sme spolu. Čo je tvoje, je aj moje. Od tejto hodiny nie sme len Mária a Ježiš, sme nový Adam a nová Eva, začíname nové ľudstvo, meníme vodu hriechu na víno života.
Pán nepredložil Márii len možnosť požiadať ho o zázrak alebo oň nepožiadať; skôr sa jej pýtal, či ho pošle na smrť. Dal jej jasne najavo, že svet nebude tolerovať jeho božstvo - ak premení vodu na víno, jedného dňa sa víno zmení na krv. Máriina odpoveď bola odpoveďou, v ktorej vyjadrila ochotu úplne s ním spolupracovať na vykúpení. Vtedy prehovorila vo Svätom písme naposledy. Aká veľkolepá rozlúčková reč! Pán povedal, že prišiel na zem, aby naplnil vôľu svojho Otca; Mária nás zasa vyzvala, aby sme plnili vôľu jej božského Syna a robili všetko, čo nám povie.
Prvá lekcia z Kány: Pomoc a vlastné úsilie
Prvá lekcia z Kány Galilejskej znie: pomôž si sám a aj nebo ti pomôže. Pán mohol vyrobiť víno z ničoho tak, ako z ničoho stvoril svet, no chcel, aby sluhovia priniesli svoje nádoby a naplnili ich vodou. Nesmieme očakávať, že Boh nás premení bez toho, aby sme my sami nepriniesli to, čo treba premeniť. Márne hovoríme: „Pane, pomôž mi prekonať moje zlozvyky alebo daj, aby som bol triezvy, čistý a čestný.“ Načo sú nám tieto modlitby, ak neprinesieme aspoň svoje vlastné úsilie? Boh nás síce opäť urobí pokojnými a šťastnými, ale len pod podmienkou, že prinesieme vodu nášho vlastného chabého úsilia. Počas čakania na prejav Božej moci nemáme zostávať pasívni; musíme urobiť gesto plynúce z našej slobody - aj keby sme mali priniesť Bohu niečo také bežné ako obyčajnú vodu nášho mdlého života!
Biblický text a jeho interpretácia
„Na tretí deň bola svadba v Káne Galilejskej a bola tam matka Ježišova. Pozvali na svadbu aj Ježiša a Jeho učeníkov. Keď chýbalo víno, povedala matka Ježišova: Nemajú víno! Odpovedal jej Ježiš: Žena, čo mňa a teba do toho? Ešte neprišla moja hodina. Matka povedala posluhovačom: Urobte všetko, čo vám povie. Podľa židovského zvyku očisťovania stálo tam šesť kamenných nádob, každá na dve alebo tri miery. I riekol im Ježiš: Naplňte tie nádoby vodou. A naplnili ich až po okraj. Potom im povedal: Teraz naberte a zaneste starejšiemu. A oni zaniesli. Starejší ochutnal vodu, ktorá bola premenená na víno; nevedel totiž, odkiaľ je, ale posluhovači, ktorí brali z vody, vedeli. I zavolal si starejší ženícha a povedal mu: Každý človek podáva najprv dobré víno, a keď si (hostia) už upili, (dá) horšie, ty si však zachoval dobré víno až dosiaľ. Toto znamenie v Káne Galilejskej bolo prvé, ktoré Ježiš urobil a vyjavil svoju slávu.
Počas svojej 45-ročnej služby v myjavskom cirkevnom zbore som viackrát kázala na uvedený text. Vždy to bola iná kázeň, lebo pri každom prečítaní tohto veľmi známeho textu mi napadli vždy nové myšlienky. Je v tom čosi zvláštne: predstava účasti Ježiša na svadbe, na oslave alebo nejakej párty je pre nás dosť neobvyklá. S Jeho prítomnosťou obyčajne počítame tam, kde Ho ľudia potrebujú, pri sklamaných, dezorientovaných, telesne a duševne chorých. Vieme, že bol nablízku človeku v jeho drámach, a to bez ohľadu na to, či si ich človek spôsobil sám, alebo bol ich obeťou. Na divy a uzdravenia týkajúce sa človeka v jeho bezmocnosti sme sa však sústredili natoľko, že sme tým Ježišovo pôsobenie v nás obmedzili. Očakávania na pomoc Božiu a blízkosť Ježiša Krista už podvedome viažeme na obávané, nepríjemné životné skúsenosti. Prečítaný biblický text pohľad na Krista rozširuje a rozjasňuje. Dáva nám možnosť vidieť Ježiša ako hosťa na svadbe dvoch mladých ľudí. Je tam preto, lebo sa s nimi teší! Zdieľa ich radosť! Spolu s mnohými svadobčanmi si svadbu užíva! Žije to, k čomu kresťanov neskôr vyzýval apoštol Pavel: „Radujte sa s radujúcimi a plačte s plačúcimi.“
Existujú zbožní ľudia, najmä pietisticky orientovaní, ktorí sú prísni, vážni až zamračení. Radosť považujú za čosi cudzie pre veriaceho kresťana. Vedia, alebo aspoň sa tak vyjadrujú, ako by mal byť človek v kostole oblečený, ako by mal dávať najavo svoju pokoru. Wiliam Barclay vo svojom komentári k tomuto príbehu cituje nemenovaného nemeckého teológa, ktorý dáva svojim žiakom vo svojej knihe múdre, sčasti sarkastické rady: „Človek, ktorý vo svojom prostredí nevyžaruje teplo, by mal byť pohrebárom. Mal by pochovávať mŕtvych, lebo sa mu nikdy nepodarí ovplyvniť živých. Všetkým, ktorí chcú získať ľudské srdce, odporúčam, aby boli veselí. Nie ľahkovážni, plytko rozpustilí, ale plní jasného a oživujúceho ducha.
Ježišov postoj k rodine a domovu
Bratia a sestry, Ježiš svojím životom urobil Boha prístupným pre všetkých. Správanie Ježiša na svadbe v Káne Galilejskej ukazuje Jeho postoj k domovu, k rodine. Evanjelista poznamenáva, že znamenie, ktoré Ježiš urobil, bolo prvým, v ktorom vyjavil svoju slávu. Urobil to v jednom dome. V jednej rodine. Aj naše domovy a rodiny by, bratia a sestry, potrebovali, aby sme v nich boli otvorení kvalitatívnym zmenám, ktorými nás Ježiš prekvapuje a inšpiruje k vytváraniu radosti.
V porovnaní s inými rodinami na Slovensku a hlavne vo svete si väčšina našich domácností nemôže sťažovať na nedostatok. Máme dosť jedla aj pitia, pekného oblečenia, strechu nad hlavou, prístup k zábave a dovolenke. Ale napriek tomu často konštatujeme, že nám niečo chýba. Cítime, že sme vyprahnutí, že náš život je ako prázdne nádoby. Domov je miesto, na ktorý väčšina z nás nedá dopustiť. Dobre vieme, že len tam, kde nás má niekto rád, rozumie nám a prijíma nás, si môžeme oddýchnuť, a čerpať silu a zmysel života. Ale práve v tom pre nás takom vzácnom prostredí prichádza k napätiam a rozporom. Ak sme úprimní, uznáme si, že práve doma si nárokujeme dosiahnuť čo najviac pre seba. Doma, pri svojich najbližších, sme podstatne menej láskaví, ochotní, slušní ako v iných vzťahoch a na iných miestach. K ľuďom, ktorých máme najradšej, sa paradoxne správame tak, ako by sme sa k náhodným známym nikdy nesprávali. Ale to sa dá zmeniť! Ježiš svoju moc, svoju slávu predstavil v obyčajnom dome.
Symbolika a význam obrazu "Svadba v Káne" od Paola Veroneseho
Paolo Veronese (tal. Paolo Caliari, nazývaný podľa miesta narodenia Veronese, svoje majstrovské diela vytvoril v Benátkach, kde sa usadil v roku 1553 a žil tu až do svojej smrti. Spolu s ďalším Veroneseho monumentálnym dielom, Hostina v dome Léviho, patrí ku skupine výtvarných diel, v ktorých ústrednou témou je síce biblický námet, no ten, zasadený do benátskych reálií, mu slúži iba ako prostriedok k vyjadreniu radosti zo života a honosnosti miestnych slávností. Zámožní Benátčania mali mimoriadnu záľubu v drahocenných látkach a bohatých odevoch, dokazujúcich ich majetok, čo je zrejmé i z tohto obrazu. Rovnakú pozornosť však autor venuje i pozoruhodným nádobám, drahému riadu a vzácnym pohárom.
Ťažko povedať, či zobrazené postavy predstavujú skutočné portréty osôb. Podľa najrozšírenejšieho názoru sú iba reprezentatívnou vzorkou vtedajšej spoločnosti. Iní znalci predpokladajú, že niektoré z postáv sú portrétmi konkrétnych ľudí, medzi ktorými v postave muža v bielej tunike hrajúceho na nástroj zvaný viola da gamba nachádzame samotného maliara. Spoločnosť mu robia ďalší slávni maliari Tintoretto a Tizian.
Námetom obrazu je novozákonný príbeh, kedy Ježiš po prvý raz vykonal zázrak. Spolu s matkou, Pannou Máriou, bol pozvaný na svadobnú hostinu. Počas nej, keď už bolo víno takmer vypité, prikázal naplniť nádoby vodou, ktorá sa vzápätí premenila na víno. Rozloženie postáv s Ježišom osvetleným aureolou a sediacim za stolom v centrálnej časti obrazu v obklopení svojich učeníkov pripomína všeobecne známy námet Poslednej večere.
Okolnosti vzniku diela sú známe. Benediktíni z Kláštora San Giorgio Maggiore poverili Veroneseho namaľovaním diela, ktorým hodlali vyplniť zadnú stenu kláštorného refektára. Obraz po dokončení zaberal plochu takmer sedemdesiat štvorcových metrov. Predpokladá sa, že k práci na tomto obraze, trvajúcej pätnásť mesiacov, si Veronese prizval za pomocníka svojho mladšieho brata Benedetta Caliariho. Obraz sa v roku 1797 počas Napoleonovej okupácie Talianska dostal do Paríža, kde bol koncom júla nasledujúceho roku (28. a 29), ako jedna z najväčších rarít, predstavený Parížanom počas historického sprievodu vozov s umeleckými pokladmi skonfiškovanými v Taliansku.
Význam vody a vína v biblickom kontexte
Ján na začiatok Ježišovho verejného účinkovania dáva svadbu v Káne Galilejskej, na ktorú bol pozvaný aj Ježiš s matkou Máriou a so svojimi učeníkmi. Mesto Kána sa nachádzalo na úpätí vrchu, na ktorom sa vypínalo mesto Nazaret a židovské svadby sa vtedy neslávili jeden deň ako u nás, ale sedem dní. Počas nich museli mladomanželia zabezpečiť jedlo a pitie pre pozvaných hostí, na čo si veľakrát museli zaobstarať pôžičku.
Mária, vždy pozorná k potrebám druhých, bola prvá, kto si to všimol a povedala to svojmu Synovi: „Nemajú víno“ (Jn 2, 3). Po odpovedi, ktorú nie je ľahké interpretovať, Ježiš vypočul prosbu matky a uskutočnil veľký zázrak premenenia vody na víno. Ale to, na čo chce Ján poukázať, sa tu nekončí. Keď svätý Ján písal, osvietený Duchom Svätým, na konci svojho života evanjelium, mal Ježišove zázraky a učenie dôkladne premeditované. Prenikol hlboko do významu tohto prvého zázraku a jeho zmysel ďalej prehlbuje. Tak to i v poslednej dobe potvrdzuje Magistérium Cirkvi, keď prijíma závery, ku ktorým dospeli štúdie Svätého písma v posledných desaťročiach.
Chronologická presnosť, s akou evanjelista umiestňuje do textu túto udalosť, má hlboký význam. Podľa knihy Exodus, Boh, aby uzatvoril zmluvu s Izraelom, zjavil sa tretí deň po tom, ako prišli na horu Sinaj. Teraz, tretí deň po návrate z Galileje v spoločnosti prvých učeníkov, ukáže Ježiš svoju slávu prvýkrát. Na druhej strane, k plnému osláveniu jeho ľudstva prišlo tretí deň po jeho smrti, pri vzkriesení.
Okrem historickej skutočnosti tejto svadby Ján zdôrazňuje, že prítomnosť Márie na začiatku a konci Ježišovho verejného života je v súlade s nadprirodzeným plánom. Zdá sa, že dôraz, s ktorým sa Pán obracia na Máriu v Káne - nazýva ju ženou, nie matkou - naznačuje svoj zámer pripraviť rodinu založenú nie na pokrvných zväzkoch, ale na viere. Podvedome nám príde na myseľ, že rovnakým spôsobom sa obrátil Boh na Evu v raji, keď sľúbil, že z jej potomstva vzíde Spasiteľ (pozri Gn 3, 15).
V Káne preto Mária zisťuje, že jej materské poslanie nekončí na prirodzenej rovine: Boh s Ňou počíta ako s duchovnou matkou učeníkov jej Syna, u ktorých sa od tejto chvíle, vďaka zásahu v blízkosti Ježiša, začína rodiť viera v sľúbeného Mesiáša. Potvrdzuje to samotný svätý Ján na konci rozprávania: „Toto urobil Ježiš v Káne Galilejskej ako prvé zo znamení a zjavil svoju slávu. A jeho učeníci uverili v neho“ (Jn 2, 11).
Pomerne veľká časť študijných textov potvrdzuje, že táto svadba je symbolom spojenia Slova s ľudstvom. Oznamovali to už proroci: „Uzavriem s vami večnú zmluvu (...) Národy, čo ťa nepoznajú, pribehnú k tebe“ (Iz 55, 3 - 5). Otcovia Cirkvi vysvetľovali, že voda v kamenných džbánoch, určených k očisťovaniu židov (Jn 2, 6), je symbolom Starého zákona, ktorý Ježiš privedie k dokonalosti novým zákonom Ducha, vtlačeným do ľudských sŕdc.
Nová zmluva sľúbená v Starom zákone pre mesiášsku dobu sa oznamovala formou svadobnej slávnosti. Bola tu hojnosť všetkého, zvlášť vína. Je významné, že v rozprávaní svätého Jána je práve víno centrom diania: spomína sa päťkrát a zdôrazňuje, že víno, ktoré Ježiš svojou mocou premenil, je lepšie ako to, ktoré dostali (porov. Jn 2, 10). Tiež je pozoruhodné množstvo vody premenenej na víno, bolo to viac ako 500 litrov. Táto hojnosť je typická pre mesiášsku dobu.
Máriina viera a poslušnosť
„Čo mňa a teba do toho, žena? Ešte neprišla moja hodina“ (Jn 2, 4). Nech už je význam týchto slov akýkoľvek (s ohľadom na tón jeho hlasu, výraz tváre a podobne), je jasné, že Panna Mária nestráca dôveru v svojho Syna. Ponecháva otázku nezodpovedanú a vyzýva služobníkov: „Urobte všetko, čo vám povie“ (Jn 2, 5). To sú zároveň jej posledné slová zaznamenané v evanjeliu.
Táto krátka veta znie ako ozvena odpovede izraelského ľudu Mojžišovi, keď on ako Boží zástupca požiadal o ich súhlas so zmluvou na Sinaji: „Budeme robiť všetko, čo hovoril Pán“ (Ex 19, 8). Títo muži a ženy veľakrát zmluvu s Pánom nedodržali. Služobníci v Káne naopak poslúchli pohotovo a úplne. Ježiš povedal obsluhujúcim: „Naplňte nádoby vodou!“ Naplnili ich až po okraj. A prikázal im: „Teraz načrite a zaneste starejšiemu!“ A oni zaniesli. (Jn 2, 7 - 8)
Mária vložila svoju dôveru v Pána a urýchlila tak okamih jeho mesiášskeho pôsobenia. Predchádza vo viere apoštolov, ktorí uverili v Ježiša až po uskutočnení tohto zázraku. Panna Mária spolupracuje so svojím Synom už v prvých okamihoch, v ktorých sa formuje nová Ježišova rodina. Zdá sa, že to tak naznačuje i evanjelista, keď svoje rozprávanie končí nasledujúcimi slovami: „Potom zišiel on i jeho matka a bratia i jeho učeníci do Kafarnauma, kde zostali niekoľko dní“ (Jn 2, 12). Všetko je pripravené na to, aby Pán hlásaním evanjelia, svojimi slovami a skutkami začal budovať Boží ľud - Cirkev.
BIBLIA pre deti - SVADBA V KÁNE GALILEJSKEJ
tags: #svadba #v #kane #galilejskej #veronese