Hoci je trh v súčasnosti presýtený fotografiami, je dôležité neustále sa vracať k dobovým a historickým fotografiám. Tieto fotografie slúžia ako výskumný materiál pre bádateľov a sú nositeľom cenných informácií o minulosti, vďaka ktorým získavajú fotky na hodnote a význame hlavne rokmi. Cieľom tohto príspevku je analyzovať historické svadobné fotografie z prostredia Slovenska a Slovinska a zistiť, či existujú rozdiely v spôsobe fotografickej dokumentácie svadby ako udalosti vo vybraných krajinách. Hlavným predmetom skúmania sú portrétové fotografie mladomanželov a skupinové fotografie svadobčanov. Fotografie pochádzajú z rôzneho geografického, sociálneho a etnokultúrneho prostredia a boli získavané prevažne z rodinných albumov respondentov, rovnako ako zo zbierkových fondov kultúrnych inštitúcií a online digitalizovaného fotografického fondu.
Svadby v minulosti: Historické tradície a zvyky
Svadby v minulosti mali svoje čaro a veľmi veľa sa z nich preberá aj do súčasných svadieb. Každý svadobný rituál má svoje začiatky zakorenené hlboko v histórii. Svadby v minulosti sa od súčasných svadieb dosť líšili. Na Slovensku, takisto ako v ďalších štátoch nášho civilizačného okruhu, mala svadba ako východisko vzniku novej rodiny, novej spoločenskej a hospodárskej jednotky mimoriadny význam. Svedčí o tom aj množstvo prejavov ľudovej kultúry sústredených okolo jej prípravy a uskutočnenia.
Rané zvyky a výber partnera
Pôvodne sa prešlo k sobášom dvojíc z kmeňov, ktoré medzi sebou zakladali rodiny. Kmene v minulosti zakazovali svadby dvojíc v rámci svojho kmeňa, zvyčajne sa ženy vydali za muža, ktorý ich z ich kmeňa uniesol, takže ho vlastne ani poriadne nepoznali. Jednou z najstarších tradícií a zároveň rituálov týkajúcich sa svadby je zásnubný prsteň, ktorý používala takmer každá civilizácia ako symbol manželskej zmluvy medzi dvomi ľuďmi. Pôvodné zásnubné prstene boli vyrobené z trávy, kože, sena, kostí alebo slonoviny. Už od dávnej minulosti sa každý môže rozhodnúť, kde bude prsteň nosiť, hoci dnes si zvyčajne vyberáme ľavú ruku, ktorá sa používa menej a prsteň sa tak menej zničí.
Tradícia lúčenia sa so slobodou má svoje korene ďaleko v minulosti, už z 5. storočia. Svadby v minulosti taktiež umožňovali ženám stať sa aspoň na jeden deň tou najkrajšou, nežnou princeznou. Svadobné šaty v 18. storočí neboli tak krásne zdobené ako dnes, chudobné nevesty zvyčajne nosili veľmi jednoduché svadobné šaty. Namiesto bielej, ktorá sa začala nosiť až od polovice 19. storočia (presnejšie od roku 1840, keď ich mala na svadbe kráľovná Viktória), boli svadobné šaty a doplnky skôr krémových farieb, pričom jednou z najčastejšie využívaných farieb svadobných šiat bola modrá. Závoj v minulosti nosili ženy na znak skromnosti a symbol pokory a poslušnosti. Približne v 16. storočí prišla do svadobnej módy čelenka, ktorej súčasťou bol jemný závoj. Aj družičky ako svadobný zvyk majú korene v minulosti, mali oblečené šaty podobné neveste, aby zmiatli zlých duchov, ktorí by chceli ublížiť novomanželom.
Spoločenské a právne aspekty
Popredný slovenský vedec profesor Ján Komorovský vo svojom diele *Tradičná svadba u Slovanov* uvádza, že svadba bola už v dávnych dobách veľmi dôležitý akt dohody a rodinného zblíženia dvoch rodín. V predkresťanskom období u Slovanov bola pomerne bežná polygamia, samozrejme len ak muž bol schopný hmotne zabezpečiť svoje manželky a deti. Vernosť sa u Slovanov vysoko cenila, ako spomína byzantský cisár Mauricius v 8. storočí. Slovania poznali aj „zasnúbenia v kolíske“ alebo sobáše detí. O výbere partnera pre dieťa rozhodovala matka rodiny. Ak rodičia súhlasili, rodiny uzavreli dohodu. Ak sa to nepodarilo, sobáš sa mohol dosiahnuť mimoriadnym spôsobom, napríklad únosom dievčaťa, či už skutočným, fingovaným alebo zbehnutím dievčaťa do domu ženícha.
Po prijatí kresťanstva sa nazeranie na manželstvo v Európe zásadne zmenilo. Cirkev uznala manželský zväzok za jednu zo siedmich sviatostí, pričom postupne spresnila všetky stránky uzatvárania manželstva. Podstatný je sviatostný sľub muža a ženy, ktorí sa majú v manželstve navzájom dopĺňať, splodiť a vychovať deti. V ranom stredoveku európski panovníci využívali manželstvá aj na dosahovanie mocenských cieľov. Dohody o uzatváraní šľachtických a panovníckych sobášov sa niekedy uzatvárali už v ranom detstve. Do polovice 19. storočia sa muži z aristokratických vrstiev ženili pomerne mladí, šľachtické dcéry skutočne ešte takmer ako deti. V meštianskom prostredí sa muži ženili neskôr - pred tridsiatkou, pretože sa očakávalo, že muž svoju rodinu hmotne zabezpečí. Na vidieku sa ľudia ženili a vydávali mladší, všeobecne však platilo, že sobáš sa uzatváral vo veku dospelosti, hoci hranice právnej dospelosti sa časom posúvali smerom nahor.
Svadobná obradnosť a spoločenské postavenie
Svadba na slovenskej dedine sa pripravovala celé mesiace dopredu. Rodina musela mať na pamäti veľa detailov, aby celý rituál vyznel tak, ako mal, teda nielen podľa predstáv ženícha a nevesty, ale aj podľa očakávaní dedinského spoločenstva s ohľadom na postavenie rodiny. Vystrojiť svadbu dcére bolo skrátka treba tak, aby to upevnilo prestíž rodiny. Pre svadobčanov sa pripravovalo to najlepšie, čo bola rodina schopná zabezpečiť. Aj preto je ľudová svadba na Slovensku veľmi bohatá na zvyky a obrady, ale aj veľmi rôznorodá. Svadba bola zložitý a bohatý komplex rituálov a zvykov s vysokým stupňom obradnosti, keďže išlo o dôležitú fázu prechodu z jedného spoločenského stavu do druhého. Bol to teda prechodový rituál, ktorý zahŕňal oddelenie (od slobodných), prechod (svadobný obrad) a opätovné začlenenie (do novej rodiny a skupiny ženatých/vydatých).
Nevesty na predaj - Bulharský trh s rómskymi manželstvami | Dokument DW
Svadbou sa menilo spoločenské postavenie dievčaťa, čo navonok vyjadroval úkon čepčenia. Stávala sa z nej vydatá žena, zmenilo sa napríklad jej miesto, kde stávala v kostole. Svadba znamenala zblíženie dvoch predtým cudzích rodín na úroveň takmer pokrvného príbuzenstva, čo v každodennom živote znamenalo povinnosť pomáhať si. V svadobnom akte pri odobierke mládenec a dievka verejne vyjadrili hlbokú úctu a vďaku svojim rodičom, čo utvrdzovalo vnútorné citové vzťahy v rodine. Na celom území Slovenska sa svadobné veselie konávalo najčastejšie cez fašiangy (január, február) alebo po žatve a na jeseň (október, november).
Regionálne rozdiely a svadobní hodnostári
Platí, že každý kraj, každá národopisná oblasť Slovenska má svoje tradičné chápanie priebehu nielen samotnej svadby, ale aj celkovej prípravy na ňu, počínajúc vohľadmi. V kostole sa uskutočnil cirkevný obrad uzavretia manželstva, ale svadba mala aj svoju ľudovú podobu. Jej východiskom bol v podstate dialóg a dohoda dvoch rodín. Rodiny vystupovali prostredníctvom svojich zástupcov, možno ich nazvať svadobnými hodnostármi, ktorí určovali celý priebeh svadby. Bývalo tak, že krstný otec každého z mladomanželov vystupoval ako starejší alebo starosta. Starejší organizovali svadobnú hostinu a boli svedkami pri cirkevnom obrade.
V prvej polovici 20. storočia sa svadby konali buď ako mestské (tzv. panské), alebo ako sedliacke. Odlišovali sa od seba oblečením nevesty a ženícha aj celým priebehom, najmä stupňom zastúpenia tradičných obradov a zvykov. Pri „panských“ svadbách mala nevesta biele šaty, na hlave venček so závojom, v ruke kyticu kvetov. Ženích mal na sebe klasický čierny oblek s pierkom na chlopni saka, bielu košeľu s bielou viazankou alebo motýlikom.
Svadobné fotografie ako historický dokument
Vidieť seba samého zvečneného na fotografii je pomerne mladý jav. Hoci o zachytenie ľudskej podoby na plátno sa snažili portrétisti, namaľovaný obraz nedokázal reálne zachytiť skutočnosť. Fotografia je jedným z najlepších nástrojov, ako dokumentovať a zachovať minulosť tak, aby mohla slúžiť ako zdroj informácií pre budúce generácie. Neodmysliteľne sa tak stala súčasťou mnohých vedných disciplín. Keďže náš kognitívny systém je výrazne spojený so zrakovými vnemami, obrazová dokumentácia predstavuje pravdepodobne najdôležitejší prostriedok pre pochopenie a zorientovanie sa v dokumentovaných javoch. Fotografia je vždy nositeľom určitého posolstva.
Rodinná fotografia a emócie
Fotografia dokumentuje spôsob života, spoločenské pomery, významné rodinné udalosti, hospodárske činnosti, zachytáva obyčajové tradície a poskytuje etnologické poznatky napríklad o odievaní alebo spôsobe úpravy vlasov. Okrem individuálnych portrétov mali ľudia potrebu zaznamenávať tiež obrady ako krst, narodeniny, 1. sväté prijímanie, birmovku, maturitu, svadbu alebo pohreb. Významnou súčasťou fotografického umenia sú aj fotografie v exteriéri. Informácie získané prostredníctvom fotografií sú nezameniteľnými faktami, ktoré slúžia ako náhľad na život, „ktorý si nepamätáme“ a chceme ho spoznať. Je však dôležité si uvedomiť, že dokumentárna fotografia nie je len nositeľom faktov samotných a neprináša len vedecké poznatky, ale je zároveň aj nenahraditeľným sprostredkovateľom emócií. Pri pohľade na rodinnú fotografiu je pre rodinného príslušníka a častokrát aj pre nezainteresovaného pozorovateľa silnejšia a podstatnejšia emócia, ktorá z fotografie vychádza.
Väčšina dobových rodinných fotografií zachytáva pozitívne emócie ako je radosť, spokojnosť a hrdosť. Sú to fotografie, ktoré mali prezentovať rodiny, ich rodinné zázemie a majetok a následne mali byť uložené do fotoalbumov alebo vyvesené na stenách. Ľudia chceli, aby fotografia zachytila niečo, čím sa môžu potešiť a pochváliť. Na mnohých fotografiách badať tiež sociálny status ľudí, najmä na fotografiách, ktoré dokumentujú osobné vlastníctvo: auto, dom, odev, kone. Emócia smútku sa objavuje predovšetkým pri fotografiách znázorňujúcich pohreb rodinných príslušníkov. Cit a puto k objektom na fotografii robí z fotografie jeden z najcennejších predmetov v domácnostiach. M. Sandbye (2014) sa vo svojej štúdii odvoláva na viaceré príbehy o ľuďoch, ktorí zachránili rodinný fotoalbum ako najcennejší objekt, keď unikali z horiaceho domu.
Analýza historických svadobných fotografií
Fotografovanie na začiatku 20. storočia bolo najmä privilégiom mešťanov. Fotografovanie vo fotoateliéroch sa tešilo veľkej obľube u ľudí, či už išlo o rodinné fotografie, fotografie jednotlivcov, alebo svadobné fotografie. Portrétové fotografie slovenských aj slovinských mladomanželov boli fotografované v ateliéri alebo v exteriéri domáceho prostredia, napríklad na dvoroch a záhradách. Mnohé fotoateliéry v 20. rokoch boli vybavené len jednoducho, ako pozadie v nich často slúžila dekoračná stena bez výraznej maľby. V domácnostiach v oboch krajinách bolo zvykom vešať svadobné portréty zarámované v oválnych rámoch nad manželskú posteľ, kde ostávali zavesené po celý život manželov. Tento zvyk sa postupne začal vytrácať v 50. rokoch.
20. roky 20. storočia: Ateliérová fotografia a symbolika
V skúmaných svadobných portrétoch z 20. rokov 20. storočia na Slovensku aj v Slovinsku je viditeľný podobný fotografický štýl. Nevesty stoja po pravom boku ženíchov a držia bohatú svadobnú kyticu. Osoby na fotografiách výrazne neprejavujú vzájomné city držaním rúk či bozkom, ale len prirodzene stoja pri sebe. Na jednej z fotografií ženích jemne nakláňa hlavu k neveste. Je náročné na základe historických fotografií usúdiť, či sú city mladomanželov úprimné, keďže v minulosti boli sobáše často vopred dohodnuté rodičmi. Páry hľadia priamo do objektívu fotoaparátu a rovnakým smerom, akoby chceli zdôrazniť, že hľadia do spoločnej budúcnosti. Osoby však pôsobia bez výrazu šťastia a strnulo, na čo mohla mať vplyv vtedajšia fototechnika, pretože vytvorenie jednej snímky trvalo niekoľko sekúnd a fotografovaní si museli po celý čas udržať rovnaký výraz na tvári.
Kytice neviest sa líšili v materiáli. V Slovinsku sa v zime vyrábali kytice zo suchých kvetov alebo z voskovaného krepového papiera. Od jari do jesene boli súčasťou kytíc aj živé kvety, najmä zo špargle, rozmarínu a bielych karafiátov, ktoré boli často kupované vo väčších mestách. Dôvodom vyrábania umelých kvetov z papiera bol nedostatok živých kvetov v zimných mesiacoch, teda v období, kedy mali mladé dievčatá menej pracovných povinností a viac času na vydaj. Svadobné čelenky na hlave boli rovnako tvorené špeciálnou technikou z papiera. Kytice a čelenky slovenských neviest pozostávali väčšinou z čerstvých kvetín, nikdy nie z papiera.
Na začiatku 20. storočia sa vo fotoateliéroch fotografovali najmä mešťania a osoby s významným postavením. Na niektorých fotografiách vidno dve ženy oblečené v rovnakých svadobných šatách. V Slovinsku mala byť nevesta podľa starej tradície chránená pred zlom tým, že družička mala oblečené rovnaké svadobné šaty, čo malo zlých duchov zmiasť. Hoci sa táto tradícia na Slovensku nepraktizovala, rovnako sú známe aj slovenské svadobné fotografie s viacerými nevestami na jednej snímke, avšak bez symboliky ochrany pred zlými silami. Slovinské nevesty nemohli mať oblečené biele svadobné šaty, pokiaľ nevstupovali do manželstva ako panny. Biela farba šiat bola určená pre mladé nevesty, staršie ženy sa vydávali v šatách tmavších farieb (modrá, sivá, čierna). Slovenské nevesty mali oblečené biele dlhšie voľné šaty, pričom všetky držali kytice zo živých kvetov.
Obe fotografie sú nafotené vo fotoateliéroch s ilustrovaným pozadím. Fotoateliér v Slovinsku disponoval aj stolíkom, ktorý slúžil ako centrálny bod, okolo ktorého sú svadobčania rozmiestnení. Na slovenských fotografiách sú ľudia umiestnení v dvojrade. Fotografovanie v ateliéri sa podriaďovalo určitému poriadku, ako a kde sa mali ľudia postaviť. V ateliéri boli väčšinou prichystané 2-4 stoličky, na jednej z nich sedela vždy nevesta. Okolo nej sa sústredili blízke osoby. Nie vždy vedľa nevesty sedel ženích, v niektorých prípadoch stál vzadu za nevestou. Ľudia na fotografii stáli vždy tak, aby bolo na prvý pohľad vidieť, kto tvorí pár. Na fotografiách z 20. rokov prejavujú páry svoje city dotykom (napríklad muž zľahka objíma ženu) alebo telesnou blízkosťou (tváre naklonené k sebe). Pohľady jednotlivých ľudí smerujú rôzne, nie všetci sa pozerajú dopredu. Na slovinských svadobných fotografiách z tohto obdobia sa objavovali aj muzikanti s hudobnými nástrojmi, najčastejšie s harmonikou, čím sa snažili navodiť slávnostnú atmosféru.
30. - 40. roky 20. storočia: Mestské a vidiecke svadby
V rodinách z urbánneho prostredia sa v tomto období objavuje predovšetkým fotenie svadobčanov v ateliéroch kvôli umeleckejšiemu a profesionálnejšiemu vzhľadu fotografií. Na vidieku sa ľudia fotili najmä v exteriéri domáceho prostredia, najčastejšie pred domom a v záhradách, fotografie sa nerobili v priestoroch domu svadobčanov. Fotoateliéry boli kapacitne obmedzené, preto sú na fotografiách fotení len mladomanželia alebo malá skupina osôb.
Svadobné fotografie z vidieckeho prostredia
Slováci a Slovinci žijúci a pracujúci na vidieku si nerobili svoje svadobné fotografie vo fotoateliéroch, naopak, fotografi z mesta prichádzali za zákazníkmi na vidiek. Návšteva fotoateliéru v meste predstavovala pre sedliakov stratu času a komplikácie spojené s prevozom celej rodiny do mesta. Na fotografiách sú zobrazení svadobčania z chudobnejších slovinských rodín, kde bosé deti a odev naznačujú skromné pomery. Okrem portrétových fotografií nevesty a ženícha boli v tomto období v obľube aj celorodinné fotografie. Ľudia sú pri fotografovaní usadení v radoch, pričom aj na Slovensku aj v Slovinsku bolo zaužívané, že nevesta so ženíchom sedeli v prvom rade. Pri fotografovaní mnohopočetnej rodiny sedeli ľudia v prvom rade na lavičke alebo na stoličkách, osoby v druhej rade stáli a osoby v tretej rade stáli na vyvýšenej ploche. V niektorých prípadoch sedeli na stoličkách len mladomanželia. Deti väčšinou nesedia rodičom na kolenách, ani ich rodičia nedržia na rukách, ako na mnohých iných rodinných fotografiách, kedy sa rodičia chvália svojim potomstvom.
V porovnaní so slovenskými fotografiami je pre slovinské skupinové svadobné fotografie opäť typická prítomnosť muzikantov s harmonikou. V mnohých prípadoch mali svoje miesto úplne vpredu, dokonca boli pre fotografovanie umiestnení pred nevestou a ženíchom. Muzikanti sedeli alebo podopretí ležali a ruky mali pripravené na roztiahnutej harmonike a naznačovali skutočné hranie. Niektorí zo svadobčanov držia v rukách koláče a poháre s vínom. Takáto štylizácia mala zrejme poukazovať na honosnosť a zábavu danej udalosti. Svadobné fotografie zo Slovenska v 30. a 40. rokoch nezobrazovali nikoho iného okrem mladomanželov a ich rodinných príslušníkov či najbližších priateľov. Slovenské fotografie pôsobia oproti slovinským fotografiám strnulo. Napríklad družice sedia s rukami položenými na kolenách. Len na jednej zo skúmaných slovenských fotografií je zrejmá aktivita svadobčanov, napríklad držanie pohára s vínom alebo zobrazenie hudobných nástrojov. Pokiaľ sa skupinové svadobné fotografie fotili v domácom prostredí, na Slovensku aj v Slovinsku bolo zaužívané, že boli štylizované pred väčšou plochou, napr. pred stenou domu, veľkými drevenými dverami alebo špeciálne natiahnutou plachtou, či plátnom, ktoré zakrývali pozadie a vytvárali vhodný a nerušivý priestor pre fotografiu. V 30. až 50. rokoch slovenské nevesty na vidieku fotili predovšetkým v kroji.
Svadobné fotografie z mestského prostredia
Slovenské aj slovinské mestské svadobné fotografie z 30. až 40. rokov boli zhotovované predovšetkým vo fotoateliéroch. Fotografie oboch krajín mali podobný koncept, svadobčania boli fotení v podobných priestorových dispozíciách. Nevesty v dlhých šatách stoja obyčajne po pravej strane ženíchov, svadobčania sú zobrazovaní pred prepracovanými nástennými maľbami a kulisami, akými sú závesy, kvety vo vázach či kreslá, ktorými fotoateliéry disponujú. Slovinská nevesta má oblečené tmavé šaty. V medzivojnovom období v mnohých oblastiach Slovinska ľudia verili, že keby sa nevesta vydávala v červených šatách, ako manželka by veľa plakala. Verili tiež, že modrá farba šiat by im priniesla nehodu alebo by čoskoro ovdovela. Preto boli nevesty zvyčajne oblečené v tmavších, napríklad sivých a čiernych šatách. V slovenskej svadobnej móde neviest nahradili šaty s korzetmi kratšie, voľné šaty.
50. roky 20. storočia: Zmeny v kompozícii a emóciách
Zmeny vo fotografovaní svadieb tohto obdobia nastali v samotnej kompozícii a v redukcii počtu fotografovaných osôb. Na Slovensku sa stalo populárnym fotografovanie mladomanželov samostatne s družbami alebo len s družičkami. Mladomanželia sa už nachádzajú v strede a ostatní stoja okolo mladého páru v polkruhu. Na fotografiách z obdobia 50. rokov sú už výraznejšie prejavy emócií, mimiky a gest. Vzorka skúmaných fotografií zo Slovinska z tohto obdobia neobsahovala fotografie zachytávajúce mladomanželov zvlášť s družbami alebo družičkami. Zo skúmaných fotografií je však zrejmé, že svadby v 50. rokoch boli v Slovinsku často dvojité, pričom stále boli populárne skupinové fotografie. Na jednotlivých fotografiách sa už neobjavujú rodičia mladomanželov ani iní starší členovia rodiny, snímky zachytávajú mladomanželov len v spoločnosti rovesníkov.
60. roky 20. storočia: Technický pokrok a nové možnosti
Technický rozvoj fotoaparátov, ktoré dokázali zachytiť ľudí v pohybe, dostupnosť a lacnejšia cena fotografických služieb oproti minulým rokom umožnila na Slovensku aj v Slovinsku vytváranie väčšieho počtu záberov konkrétnych činností zo svadby. Fotila sa už napríklad výmena svadobných obrúčok alebo svadobná hostina. Hlavne v materiáloch zo slovinského prostredia sú známe nielen fotografie zhotovované vo fotoateliéroch, ale i exteriérové fotografie z dvorov alebo záhrad (objavujú sa už od 30. rokov 20. storočia). Svadobčania sa fotografovali tiež cestou na svadbu v dopravných prostriedkoch (zábery s vyzdobeným kočom, motorovým vozidlom).
Fotografie zlatých svadieb
Na Slovensku aj v Slovinsku bolo v obľube fotograficky zachytiť aj výročie zlatej svadby. Výročie sa zväčša fotografovalo, aby sa uchovali spomienky na tento významný míľnik v živote manželského páru.