Fyzickogeografická regionalizácia Slovenska

Fyzickogeografické členenie alebo fyzickogeografická regionalizácia územia Slovenska predstavuje proces delenia krajiny na menšie celky na základe spoločných fyzickogeografických znakov. Existujú čiastkové prístupy, ktoré sa zameriavajú na jednu disciplínu fyzickej geografie, a komplexné prístupy, ktoré zohľadňujú viacero disciplín, predovšetkým geomorfológiu.

Prístupy k regionalizácii

V teórii existujú dva hlavné prístupy k fytogeografickému členeniu Slovenska. Väčšina autorov, ako napríklad Pax, Hayek, Domin, Jávorka, Klášterský, Novacký, Novák, Dostál, Futák a Maglocký, uplatňuje floristický prístup. Na druhej strane, Plesník využíva princíp priestorovej štruktúry vegetácie, ktorý sa na vyšších úrovniach členenia opiera o geomorfologicko-klimatické pomery.

Floristický prístup

Floristický prístup k regionálnemu členeniu Slovenska vychádza z floristického základu a historického vývoja rastlinných spoločenstiev (fytocenóz). Používa nasledujúce hierarchické jednotky:

• Trieda (formácia; lat. classis)
• Rad (lat. ordo)
• Zväz (lat. sociatio)
• Asociácia (lat. assocoatio)
• Subasociácia (lat. subassocoatio)

Prístup založený na priestorovej štruktúre vegetácie

Tento prístup, ktorý používa napríklad Plesník, je založený na hrubej priestorovej štruktúre lesnej vegetácie, ovplyvnenej geomorfologicko-klimatickými podmienkami územia. Zohľadňuje sa aj potenciálna vegetácia. Oblasti sa ďalej delia na podoblasti, okresy, podokresy a obvody. Hranice okresov a podokresov často zodpovedajú geomorfologickým celkom. Obvod je definovaný ako časť geomorfologických celkov alebo ich skupín.

Regionálne jednotky

Fyzickogeografická regionalizácia Slovenska sa odvíja od geomorfologického členenia a historických člení. Nižšie sú uvedené niektoré z oblastí a jednotiek:

Hlavné oblasti

• Oblasť panónskej flóry (Panónska oblasť, Pannonicum)
• Oblasť západokarpatskej flóry (Carpaticum occidentale)
• Obvod flóry vysokých Karpát (obvod flóry centrálnych Karpát, Eucarpaticum)
• Oblasť východokarpatskej flóry (Carpaticum orientale)

Príklady geomorfologických jednotiek v rámci členenia

• Oravské Beskydy, Kysucké Beskydy, Podbeskydská brázda, Podbeskydská vrchovina (poľ. Beskidy Zachodnie)
• Nízke Beskydy (končia západnejšie než v geomorfologickom členení)
• Laborecká vrchovina (severná časť), Busov, Ondavská vrchovina (severná časť) (poľ. Beskidy Niskie)
• Laborecká vrchovina (juhozápadná časť), Ondavská vrchovina (južná časť), Beskydské predhorie (západná časť) (poľ. Beskidy Niskie)
• Skorušinské vrchy, Spišská Magura (poľ. Magura Spiska)
• Strednonitrianska kotlina (severná časť Nitrianskej pahorkatiny a Nitrianskej nivy)
• Liptovská kotlina (vrátane západnej časti)
• Popradská kotlina (vrátane severnej časti Spišsko-šarišského medzihoria, malej časti Spišskej Magury a východnej časti)
• "Przełom Dubrawski" (Dúbravský prielom)
• Veporské rudohorie
• Gemerské rudohorie
• Spišské rudohorie
• Rimavská kotlina (vrátane východného výbežku Cerovej vrchoviny pri slovensko-maďarskej hranici)
• Cerová vrchovina (bez východného výbežku pri slovensko-maďarskej hranici)
• Bukovské vrchy + juhovýchodná časť Laboreckej vrchoviny (poľ. Bieszczady)
• Vihorlatsko-gutinská oblasť (poľ. Guty)

Význam regionálnych poznatkov

Spoznanie etnografickej regionalizácie Slovenska má pre geografa význam z viacerých dôvodov. Umožňuje uvedomenie si podmienok vývoja, ktoré prispeli k dnešným rozdielom medzi jednotlivými oblasťami. V súčasnosti, v procese zjednocovania Európy, sa regionálna identita stáva čoraz dôležitejšou, pretože regióny získavajú viac právomocí na úkor štátov.

Faktory formujúce kultúrne regióny

Kľúčovými identifikačnými prvkami kultúrnej regionalizácie boli najmä:

• Jazyk
• Štruktúra ľudovej kultúry (spôsob obživy, bývanie, odev, obrady, folklór)

Ďalšie faktory, ktoré ovplyvnili formovanie regiónov, zahŕňajú migráciu, kolonizáciu, významné historické udalosti (vojny, epidémie, panovnícke dekréty), etnické zmeny a konfesionálnu príslušnosť. Tieto faktory boli vždy determinované prirodzenými hranicami, ako sú rieky, pohoria a lesné masívy, na ktoré neskôr nadväzovali administratívne hranice.

Vplyv administratívneho členenia

Na južnom Slovensku, kde chýbajú výrazné prírodné bariéry a politické hranice boli často tvorené umelo, sa nevytvorilo výrazné povedomie regionálnej príslušnosti a tým ani silné kultúrne hranice.

Členenie na stolice/župy

Pri vnímaní kultúrnych regiónov Slovenska vystupuje do popredia bývalé členenie na stolice (župy). Toto členenie do značnej miery rešpektovalo prírodné pomery a regionálnu spolupatričnosť (napr. Oravci, Liptáci, Spišiaci), hoci existovali aj prípady, kedy sa obyvatelia nestotožňovali so svojou župou (napr. Zvolenská, Novohradská župa). Župné členenie slúži ako základ regionalizácie, ale nie je vždy dodržané tam, kde administratívna hranica pretínala prirodzené oblasti (napr. Ponitrie, Horehronie, Podpoľanie) alebo kde boli podobné oblasti začlenené do viacerých žúp (napr. Podunajsko, Zemplín).

Definovanie oblastí

Prístup ku kultúrnej regionalizácii Slovenska vyústil do definovania 17 oblastí, ktoré však nemožno považovať za presne alebo definitívne ohraničené a kultúrne prvky v nich za homogénne. Medzi tieto oblasti patria:

• Podunajsko - ohraničené štátnou hranicou a Dunajom z juhu, Malým Dunajom zo severu, hranicami bývalej Komárňanskej a Ostrihomskej župy a na východe Hronom, ktorý tvorí hranicu s Hontom.
• Malokarpatské podhorie a Dolné Považie - nie je uzavretým celkom kvôli absencii prirodzených hraníc z juhu, severu a východu, ale aj kvôli svojej polohe na významných historických dopravných ťahoch, ktoré sem prinášali cudzie kultúrne prvky.
• Ponitrie - región spojený pomerne umelo z dvoch celkov, pretože s prechodom z Hornej Nitry na nížinu dochádza k výrazným zmenám prírodných a s nimi spojených kultúrnych charakteristík prostredia.
• Tekov - podobne ako Ponitrie, je koridorovým regiónom pozdĺž Hrona a cesty dolným Pohroním, po ktorej prebiehala obchodná a kultúrna výmena.
• Gemer a Malohont - Malohont bol pôvodne izolovanou časťou Hontu s centrom v Rimavskej Sobote a v 18. storočí sa od neho definitívne odčlenil. Neskôr bol pripojený ku Gemeru a dodnes je chápaný ako jeho západná súčasť.
• Abov - výrazne poznačený slovensko-maďarskou etnickou hranicou, pretože Abovská župa sa rozkladala približne rovnomerne na slovenskej aj maďarskej strane dnešnej hranice. Jadro územia tvorila Košická kotlina a osou bola rieka Hornád.
• Spiš - v tradíciách výrazne poznačený stáročnou prítomnosťou karpatských Nemcov (mestská a banícko-remeselnícka kultúra). Sever Spiša je špecifickou oblasťou Zamaguria s tradíciami rusínskych a goralských valachov.
• Liptov - jeden z mála výrazne ohraničených a uzavretých regiónov na Slovensku z hľadiska prírodných hraníc. Hranica smerom na Spiš je tvorená nevýrazným kotlinovým rozvodím.
• Stredné Považie a Kysuce - rozsiahly región s etnokultúrne značne heterogénnym charakterom.
• Horehronie a Podpoľanie - patria medzi najunikátnejšie etnoregióny Slovenska, pričom mnohé kultúrne prvky odtiaľto sa stali symbolmi Slovenska.

tags: #vybrane #partie #z #fyzickogeografickej #regionalizacie