Mládí a vzdělání Vavra Šrobára
Prof. MUDr. Vavro (Vavrinec Ján) Šrobár, známy aj pod pseudonymami Andrej Bielik, Ján Dvorský, Očitý svedok, Pozorovateľ, Slovenský buditeľ, Vavro Lieskovan a V. Lieskovan, sa narodil 9. augusta 1867 v Liskovej, v Rakúsko-Uhorsku. Pochádzal z 12-detnej rodiny roľníka, jeho otcom bol Štefan Šrobár a matkou Mária Šeferová-Dvorská. Už ako bystrý chlapec upútal učiteľov svojím nadaním, čo viedlo jeho otca k rozhodnutiu poslať syna na školy. Vavro Šrobár študoval na gymnáziách v Ružomberku, Levoči a Banskej Bystrici v rokoch 1883 - 1886. Pred maturitami bol však vylúčený zo všetkých škôl v Uhorsku kvôli panslavistickej agitácii. Maturitu úspešne zložil na gymnáziu v Přerove v roku 1888 vďaka pomoci A. Pietra. Po maturite odišiel študovať na Lekársku fakultu Karlovej univerzity do Prahy, kde pôsobil v rokoch 1888 - 1898. V Prahe sa aktívne zapojil do práce v spolku Detvan, kde sa stal vodcom mladej generácie „detvancov“. Pod vplyvom ideí Tomáša Garrigue Masaryka sa stal jeho prívržencom.
Počiatky politickej a lekárskej kariéry
Vydavateľská činnosť a kritika
V roku 1898 začal Vavro Šrobár v spolupráci s Pavlom Blahom vydávať časopis Hlas. Po roztržke s P. Blahom redigoval posledné dva ročníky (1902 - 1904) už sám. Jeho články boli veľmi kritické a útočné, namierené ako proti uhorskej politike, tak aj voči martinskému centru Slovenskej národnej strany (SNS).
Kandidatúra do uhorského snemu a proces
Po jedenástich rokoch štúdia v Prahe sa Vavro Šrobár vrátil do Ružomberka a zriadil si tam lekársku prax, ktorú s prestávkami vykonával až do roku 1918. Roku 1906 kandidoval do uhorského snemu za Ružomberok. Jeho hlavným kortešom bol Andrej Hlinka, ale podporiť ho prišiel aj poslanec uhorského snemu František Jehlička. Voľby však dopadli v jeho neprospech. Následne čelili Hlinka a Šrobár spolu s niekoľkými najaktívnejšími prívržencami obvineniu z podnecovania proti maďarskej národnosti. Proces proti Hlinkovi a spoločníkom prebiehal v Ružomberku od 26. novembra. Po odpykaní trestu v Segedíne sa Šrobár vrátil do Ružomberka.
Kľúčová úloha pri vzniku Československa
Aktivita počas prvej svetovej vojny
Po vypuknutí prvej svetovej vojny aktívne spolupracoval Vavro Šrobár s českou Maffiou. V máji 1917 cestoval cez Budapešť do Viedne a Prahy, kde sa v rozhovoroch s Antonínom Švehlom a ďalšími predstaviteľmi zasadzoval za zahrnutie Slovenska do pripravovaného štátoprávneho vyhlásenia českých poslancov. V Prahe sa zúčastnil aj takzvaných Divadelných slávností, ktoré sa konali pod predsedníctvom K. Kramářa. Po spiatočnej ceste sa vo Viedni stretol s Kornelom Stodolom a v Budapešti s E. Stodolom. Šrobár vo svojich spomienkach poznamenal, že "život v Pešti zdal sa plynúť čiste zoologickým spôsobom: shon za kšeftami a shon za pôžitkami. A jestli bola Pešť pred válkou židovská - v tejto dobe zdalo sa, že tu ani iného človeka niet, ako žida. Ešte aj v tom Lukáčovom kúpeli, kde som sa liečeval a býval, všetok personál bol židovský i lekár, maséri, sklepníci - samí židia. Niet divu, že proti židom vzmáhala sa nenávisť kresťanov a že sa hovorilo, že táto válka je len na to, aby z nej židia zbohatli a kresťanov zo všetkých miest vytiahli... Židia vnikli do ministerstiev, do úradov, do verejnej služby, do nemocníc, všade, kde sa dalo pred vojenskou povinnosťou ukryť a nejaký kšeft robiť."
Mikulášska rezolúcia a internácia
Politická aktivita Vavra Šrobára kulminovala v posledných mesiacoch vojny v čase stupňujúcich sa požiadaviek česko-slovenskej zahraničnej akcie (Štefánik, Masaryk) po signáloch zo Slovenska, ktoré by legitimizovali ich úsilie o pripojenie Slovenska k budúcemu Československu. Šrobár 1. mája 1918 vystúpil na sociálnodemokratickej manifestácii v Liptovskom Mikuláši s požiadavkou „samourčovacieho práva pre uhorskú vetvu československého kmeňa“. Nie je celkom jasné, či formulácia odznela priamo na zhromaždení, alebo ju Šrobár až dodatočne vpísal do textu rezolúcie, ktorú rozoslal do českých denníkov. V jeho rukopisnom texte rezolúcie bola formulácia, ktorá požadovala právo na sebaurčenie pre „uhorskú vetvu slovenského kmeňa“, a dodatočne k „slovenskému“ bolo slabo ceruzkou vpísané slovo „česko“. Národné noviny uverejnili rezolúciu 4. mája 1918, redaktor J. Škultéty však práve inkriminovaný termín odmietol uverejniť a nahradil ho výrazom „Slováci“, s poznámkou, že „v prijatej rezolúcii je toto pomenovanie ináč označené“. Hodžov Slovenský denník uviedol formuláciu „slovenský národ“ a české časopisy „československý národ". Vavro Šrobár o tom písal: "Po mojej reči čítal Kasenda rezolúciu, ktorú shromaždenie nadšene sklamovalo vetu za vetou, bod za bodom. Robotníci vlastne dostali úpravu, aby tropili čo najväčší hluk, aby pozornosť slúžneho bola pripjatá k obecenstvu a nie k predčitateľovi rezolúcie, lebo sme sa obávali, že zarazí prečítanie rezolúcie a že sa nedostane do sveta... Je možno, že slúžny neuvedomil si obsahu rezolúcie, lebo po nočnej lumpačke bol hodne tupý a nepozorný, jeho mozog reagoval len na silné dojmy: na hluk a výkriky zástupu...". Uhorské úrady na základe správ zahraničnej tlače začali 29. júna 1918 vyšetrovanie a Šrobára 14. augusta internovali v Cegléde, kde ošetroval juhoslovanských vojnových zajatcov.
Vznik Československa a pôsobenie na Slovensku
Po mesiaci internácie požiadal o dovolenku a do internačného tábora sa už nevrátil. Ráno 28. októbra 1918 dorazil do Prahy a ako jediný Slovák sa stal účastníkom vyhlásenia Československa. Stal sa členom Revolučného národného zhromaždenia v Prahe a na jeho odporúčanie boli kooptovaní poslanci do Slovenského klubu. Ako minister s plnou mocou pre správu Slovenska bol vyslaný na Slovensko, kde pôsobil najprv v Skalici, a od 12. decembra 1918 v Žiline. V tom čase sa o Bratislavu (ktorá bola premenovaná na Bratislavu až koncom marca 1919 z Prešporka) ešte bojovalo. Na prelome rokov 1918 a 1919 sa československým vojskám podarilo obsadiť Bratislavu. Dňa 1. januára 1919 vstúpilo do mesta československé vojsko. Časť Nemcov sa postavila na odpor, pričom asi 15 osôb zahynulo, väčšina obyvateľov však zachovala pokoj.
Usadenie vlády v Bratislave a výzvy
Do Bratislavy prišiel Šrobár so svojimi referentmi vlakom 4. februára 1919 za ostražitej asistencie vojska. Nadšené privítanie mu pripravili najmä Slováci pozvážaní z okolitých dedín. Spolu so svojou „vládou“ (referentmi) organizovali štátnu správu nového štátu. Vavro Šrobár v tom období zažil niekoľko krušných chvíľ a bol jedným z iniciátorov brania rukojemníkov z radov civilného obyvateľstva ako prostriedku na pacifikáciu protičeskoslovenských nálad. "Už presťahovanie našej slovenskej vlády zo Žiliny do Bratislavy sa nedialo hladko.... Vedomý si politickej a psychologickej dôležitosti usadenia vlády v Bratislave, trval som neústupne na presťahovaní a vlastne proti vojenského velenia previedol som 4. februára 1919 slovenskú vládu do Bratislavy. Bratislava prijala nás chladne a nepriateľsky. Skoro som videl, že maďarské obyvateľstvo chová pevné nádeje na návrat Slovenska k Maďarsku.... Dňa 18. júna večer o 10. hod vstúpil do mojej izby gen. Mittelhausser a žiadal ma, aby som sa nevyzliekal a odišiel s vládou z Bratislavy do Trenčína, alebo do Brna, pretože naši práve ustúpili od Nových Zámkov a cesta na Bratislavu je pre Maďarov voľná. Pýtal som sa: "Či niet žiadnej pomoci zastaviť postupujúcich maďarských vojakov?" "Nie!" odpovedal generál... "Ale však je tu posádka, pošlite ju na front!" "A smiem?" Pýta sa generál. "Áno." Celá posádka bola rýchle pripravená do polnoci k odchodu a odišla na front. Uvažoval som o našej situácii v meste. Mal som k dispozícii len pár vojakov na stráži, ktorí stáli na moste cez Dunaj. Na druhom brehu v Petržalke stáli boľševici a v meste samom bolo 20 000 organizovaných robotníkov - boľševikov a boľševicky orientovaných maďarských a nemeckých sociálnych demokratov, ktorí očividne čakali na príchod Maďarov. Keby sa tí vzbúrili, bol by osud Bratislavy spečatený a celá vláda by visela na kandelábroch.... Teraz som videl, že československá vláda je v Bratislave vydaná na milosť a nemilosť.... "Viete čo?", hovoril som Brunnerovi, "soberte ihneď po Bratislave 1 000 ľudí, špičky spoločnosti a predné osobnosti mesta a pošlite ich ihneď s eskortami do Luhačovíc, Terezína a Josefova ako rukojemcov. Začnite ihneď, do rána musí byť všetko prevedené." Brunner vykonal pečlive môj rozkaz." Neskôr „vláda“ (Úrad ministra s plnou mocou pre správu Slovenska) sídlila v budove na adrese F. Teplého 5.
Pôsobenie v medzivojnovom a povojnovom období
Ministerské funkcie a akademická dráha
V rokoch 1921 - 1922 bol Vavro Šrobár ministrom školstva a národnej osvety. Od roku 1922 až do odchodu do dôchodku prednášal na Lekárskej fakulte UK, kde v roku 1935 získal profesúru. V rokoch 1925 - 1935 bol senátorom Národného zhromaždenia za agrárnu stranu.
Kontroverzia so zbierkou obrazov
V roku 1930 sa v snahe riešiť svoju finančnú tieseň rozhodol so svojím spoločníkom, bratislavským právnikom Gabrielom Kuchtom, zakúpiť vo Viedni zbierku 180 obrazov starých majstrov s nádejou na ich následný predaj s vysokým ziskom. Sumu 3 a 1/4 milióna korún použitých na nákup obrazov získali zo súkromných pôžičiek. Zbierku vyviezli do Holandska, časť z nej predali do Ríma a Londýna. Vyskytli sa však pochybnosti o pravosti obrazov a majitelia diela vrátili. Keď vysvitlo, že sa Šrobár pravdepodobne stal obeťou podvodu, pod tlakom veriteľov sa neúspešne snažil predať diela československým štátnym inštitúciám. Situácia bola kritická, pričom sa hovorilo, že "stav Dr. Šrobára jest na výsost kritický a týž netají se tím, že kdyby věc špatně dopadla, se zastřelí." Prezident Masaryk napokon v záujme udržania aféry v tajnosti intervenoval u Živnobanky, liehovarníckom priemysle a inde, a v záujme urovnania aféry obetoval aj z vlastného prezidentského fondu 1 milión korún.
Návrat do politiky po druhej svetovej vojne
Postupne sa vyhrotili jeho vzťahy s Andrejom Hlinkom aj Milanom Hodžom. Keď ho agrárna strana odmietla kandidovať do volieb, utiahol sa do Trenčianskych Teplíc. Šrobár nemal skúsenosti s politickým štýlom a prostriedkami, ktoré používali komunistickí predáci Karol Šmidke, Gustáv Husák, Rudolf Slánsky, a starnúci politik sa tak stal iba bábkou v ich rukách. Spolu s K. Šmidkem bol spolupredsedom povstaleckej Slovenskej národnej rady a bol aj členom delegácie SNR, ktorá odletela do Moskvy na rokovania o budúcej vláde. Napriek svojmu čechoslovakistickému presvedčeniu si osvojil heslo „rovný s rovným“, presadzované slovenskou reprezentáciou voči Benešovi. Predsedal aj slávnostnému zasadnutiu vlády v Košiciach, na ktorom bol vyhlásený Košický vládny program. V rokoch 1945 - 1946 zastával post ministra financií za Demokratickú stranu. Keď ho v roku 1946 z vedenia Demokratickej strany odsunuli jeho spolustraníci, založil Stranu slobody. Po februári 1948, vo veku 81 rokov, prijal ministerský post v Gottwaldovej vláde. O okolnostiach jeho kandidovania do pražskej vlády píše L. Holdoš v rozhovore s Karlom Bartoškom: "Po volbách v roce 1948 chtěl Široký ve slovenském předsednictvu schválit kandidátku Slováků do pražské vlády a za ministra navrhoval i nekomunistu Vavra Šrobára. Husák s tím nesouhlasil a namítal, že se dá vybrat někdo jiný. Proč má Slovensko v nové vládě reprezentovat starý člověk, který už mnoho nezmůže a jen se pocikuje? Širokému se to samozřejmě nelíbilo. Slíbil, že věc projedná na vedení strany v Praze. Za týden, při další schůzi předsednictva nás informoval, o výsledku svého jednání. A řekl mimo jiné: 'Víš Gusto, jak se vyjádřil soudruh Kopecký? Je dobré, že Šrobár nic nemůže a jenom se pocikuje.'" Šrobár zostal ministrom pre zjednocovanie zákonov až do svojej smrti, ktorá nastala 6. decembra 1950.
Fedor Šrobár: Vnuk s odlišným životným príbehom
Životopis a spoločenské pôsobenie
Fedor Šrobár, inžinier, bol vnukom bývalého slovenského politika Vavra Šrobára. Hoci absolvoval vysokú školu, povrávalo sa o ňom, že zdedil viacero nehnuteľností, ktoré prenajímal, a vlastne nemusel nikdy pracovať. Bol známy ako milovník žien, alkoholu a zábavy. Hoci bol invalidný dôchodca, v novembri minulého roka kandidoval v komunálnych voľbách, s ambíciou stať sa poslancom miestneho zastupiteľstva v Starom Meste. Pár dní pred ich konaním si však pri páde udrel hlavu a po niekoľkých hodinách upadol do kómy, z ktorej sa už nikdy neprebral.
Spomienky priateľov a blízkych
Tento týždeň prišla smutná správa, že Fedor Šrobár svoj boj o život definitívne prehral. Priatelia a blízki si na neho spomínajú s láskou a smútkom.
- Pavol Vaško, priateľ: „Dnes prišla smutná správa. Bohužiaľ, zomrel náš kamarát, brat, zabávač a môj hráč, ktorého som miloval nadovšetko a navždy budem. Fredix nikdy nezabudnem a ďakujem za všetko.“ Dodal, že Šrobár ležal na zemi v bezvedomí niekoľko hodín, kým ho previezla záchranka do nemocnice, kde ho operovali, no z kómy sa už neprebral.
- Anna Olvecká, novinárka: „Odkedy ho poznám, tak bol invalidný dôchodca, ale vyštudovaný bol inžinier ekonómie.“ Často sa s ním objavovala na spoločenských akciách.
- Monika Stanislavová: „Za triezva bol veľmi milým a inteligentným spoločníkom, s ktorým sa dalo naozaj o všetkom porozprávať a v mladosti to bol aj veľmi pekný chlap.“
- Anna Gajová, spevácka kolegyňa: „Poznala som ho veľmi dobre. Bol to večný lichotník, rád so mnou tancoval a vždy niečo na mne obdivoval. Spomínam si, ako mi vždy spamäti diktoval svoje telefónne číslo, aby som mu zavolala. Veľmi zvláštny a zaujímavý typ človeka. R.I.P.“
- Boris Kollár, politik: „Je mi to ľúto. Poznali sme sa od detstva. Teraz máš Fedor párty tam hore, asi ani oni ti neposlali pozvánku, ale ty si mohol kamkoľvek prísť, všade si bol doma. Ale tam hore si ešte fakt nemusel, to je tvoj posledný veľký flám a nerozbi tam Petrovi bránu! Hlavne ju neoc... a nevynadaj mu hneď zo štartu, potrebuješ ňou prejsť. Tak nech ti je tam Fedorko dobre a poriadne im to tam roztoč, a hlavne v polke žúru opäť nezaspi.“
- Erika Judínyiová, TV moderátorka: „Ja som sa v roku 1989 tesne pred nástupom na VŠ zúčastnila tzv. letnej aktivite mládeže, kde nám ako dozor pridelili Fedora Šrobára. On bol prvý, s kým som sa zoznámila a potom sa naše cesty neustále prelínali aj na vysokej škole ekonomickej, kde som študovala zahraničný obchod. V tom istom termíne sme mali aj štátnice, hoci on bol o pár rokov starší. A jasné, že sme sa potom stretávali aj na rôznych spoločenských akciách. To, že sa občas objavil v našich reportážach v relácii Smotánka, bolo vždy aj s jeho vedomím. On bol vždy za každú srandu a myslím, že nielen pre to nám bude všetkým chýbať. Najviac pochopiteľne svojim rodičom a synovi. Podľa mňa to bol jeden čistý a charakterný človek.“
- Dodo Mikláš, novinár: „Odpočívaj v pokoji, kamarát. Veril som, že to zvládneš, ako si zvládol vždy všetko s úsmevom na tvári a s prehľadom. Žil si svoj život naplno a všetky tie historky o tom, čo si zažil, zostanú legendárne. Tam hore sa už tešia na žúrky s tebou.“
- Mária Kadlečíková, lekárka: „Naposledy sa nám práve v októbri objavil v Redute na akcii, jednoducho prišiel. V ruke rovno dva rezne a počas programu volal Josefa Laufera na panáka, vraj nech kašle na program... To nezažiješ len tak, s Fedorom áno.“
