Svadobné tradície a zvyky olašských Rómov

Olašskí Rómovia, menšina žijúca prevažne na juhozápade Slovenska, v okolí Nitry, Trnavy, Nových Zámkov či Zlatých Moraviec, predstavujú v rámci rómskej komunity na Slovensku osobitú subetnickú skupinu. Od ostatných Rómov, napríklad od väčšinových Rumungrov, sa odlišujú nielen jazykom a kultúrou, ale predovšetkým prísnym dodržiavaním stáročných tradícií a zvyklostí. Ich jedinečná identita, ktorá pretrvala napriek storočiam sociálnej exklúzie a marginalizácie, sa najvýraznejšie prejavuje v rodinnom živote a pri významných udalostiach, akými sú narodenie dieťaťa, uzatvorenie manželstva a posledná rozlúčka so zosnulým.

Unikátna identita a historický kontext

Svadobné zvyky u olašských Rómov, ktorí sem prišli v 19. storočí, boli rozdielne ako u neolašských slovenských Rómov, hoci nachádzame aj podobnosti. Olašskí Rómovia k nám prišli z Valašského kniežatstva v južnom Rumunsku, preto sa im hovorí aj valašskí Rómovia. Žili ako nevoľníci takmer 500 rokov, a tento status trval až do 18. storočia. Keď bolo nevoľníctvo v tamojšom kniežatstve v polovici 19. storočia zrušené, začali kočovať smerom na sever. Ich dlhodobé kočovanie im pomohlo uchovať si tradície aj stratégie prežitia. V súčasnosti žije na Slovensku približne 20-tisíc olašských Rómov, rozdelených do podskupín ako Lovári, Kalderaši, Drizdári či Mersari, ktoré sa ďalej delia na konkrétne rody. Tieto komunity žijú v zhruba 150 obciach a mestách.

Spoločenská hierarchia a postavenie žien

V komunite olašských Rómov existuje prísna hierarchia, kde majú muži dominantné postavenie nad ženami a starší nad mladšími. Muž je považovaný za najdôležitejšiu osobu v rodine a rodina má silne patriarchálny charakter. Rozhodujúce slovo majú muži a úlohou žien je predovšetkým zostať doma a starať sa o domácnosť. Ak si žena dovolí vyjadriť svoj názor pred mužmi, olašskí Rómovia sa posmešne pýtajú: „Kto tu nosí nohavice, ty alebo tvoja žena?“ Postavenie žien sa mení veľmi pomaly a postupne. Ženy si svoj názor môžu povedať doma, napríklad matke alebo neveste, ale nie na verejnosti, dokonca ani na rodinnej oslave, pretože by to bola hanba pre ich muža, otca alebo svokra.

Postavenie žien v rodine závisí aj od ich šikovnosti. Mladé dievčatá v pubertálnom veku si síce občas želajú, aby mohli nosiť rifle a vybrať si manžela podľa vlastnej vôle, no s blížiacim sa koncom povinnej školskej dochádzky sa ich postoj často mení a túžia po vydaji. Ildikó Kotlárová, ktorá vyrastala v olašskej rómskej komunite, odmietala prijať tieto tradície a nechcela sa vydať bez lásky v dohodnutom manželstve. „Povedala som, že buď z lásky, alebo vôbec. Môj otec reagoval, že nútiť ma nebude,“ spomínala Ildikó. Napriek túžbe po vzdelaní a kariére učiteľky sa však v olašských rodinách namiesto školy často riešia vzťahy, práca a rodinné povinnosti.

Pannenská čistota a nové pravidlá

Kmeňový život olašských Rómov je založený na systéme prísnych noriem a tabu, kde je slovo dievča synonymom slova panna. V komunite sa veľmi dbá na to, aby bolo dievča pred svadbou pannou. S nástupom moderných technológií sa objavili nové nepísané pravidlá, ktoré súvisia s používaním mobilných telefónov a sociálnych sietí. Preto sa ženám niekedy zakazuje mať profily na sociálnych sieťach, aby si tam nemohli nájsť partnera, čím sa chráni ich reputácia a rodinná česť.

Dohodnuté manželstvá a predsvadobné rituály

V rodinách olašských Rómov sú sobáše zvyčajne vopred dohodnuté a nie je zvláštne, keď chlapcom vyberajú nevesty už vo veľmi mladom veku. Dôležité slovo pri výbere manželského partnera majú rodičia, najmä u mužov, a syn musí ich výber akceptovať. Kľúčové je, aby dievča pochádzalo z finančne zabezpečenej rodiny s dobrou povesťou. Príslovie hovorí, že nevesta sa vyberá „ušami, a nie očami“, čo znamená, že všeobecná povesť dievčaťa je dôležitejšia než jej zovňajšok. Hoci mladí majú dnes pri výbere partnera väčšie slovo ako pred dvomi, tromi generáciami, rodičia stále zohrávajú kľúčovú úlohu. Ak syn s vybraným dievčaťom nesúhlasí, rodičia na neho nerobia nátlak, ale hľadajú ďalej, kým nedosiahnu konsenzus.

Tradičné „Pytačky“ a zásnuby

Pri zaplatení nevesty sa dodržuje tradícia tzv. „pytačiek“. Keď rodičia nájdu dievča vhodné na vydaj, vyberú sa spolu so synom a najbližšou rodinou navštíviť ju do domu. Prinášajú so sebou alkohol a jedlo, pričom rodina dievčaťa ich už očakáva. Otec dievčaťa a otec syna sa vzájomne privítajú, rovnako ako aj ich matky. Otcovia následne prednášajú svadobné formuly a vinše, pričom si spolu s ďalšími mužmi štrngajú alkoholom. Ženy sedia v inej izbe, keďže zvyky olašských Rómov nedovoľujú, aby sedeli za jedným stolom so svojimi mužmi.

Nevestu prichádza vypýtať najváženejší postavený muž z rodiny ženícha, ktorého sprevádza celá rodina s hudbou. Pred vstupom do domu vajda trikrát zabúcha palicou, čo symbolizuje príchod pytača a vypýtanie si nevesty od rodičov. Rodina ženícha hovorí: „dozvedeli sme sa, že tu býva pekná nevesta...“ Potom otec nevesty a zvyčajne dvaja až traja rodinní príslušníci diskutujú pri okne. Majú v ruke fľašu vína alebo drahej pálenky, a zástupca ženícha vyťahuje peniaze. Ak otec nevesty odmietne, vytiahne sa viac peňazí. Keď sa dohodnú, pustia ich dnu a začne veľká oslava.

Obrad zasnúbenia xutelejimo

Keď otec dievčaťa vysloví konečný súhlas so svadbou, prebehne obrad zasnúbenia nazývaný xutelejimo. Ten neprebiehal u všetkých olašských Rómov rovnako. Známy bol napríklad zvyk zviazať ruky snúbencov červenou šatkou a naliať im do dlaní červené víno. Ženích sa potom napil z rúk nevesty a naopak. V skupine tzv. Polska Roma prebiehali zásnuby tak, že rodičia chlapca počas návštevy doniesli alkohol a jedlo, ktoré rodičia dievčaťa spočiatku odmietali. Preto museli dary zvyšovať, kým sa nedohodli, čo mohlo trvať aj tri dni. Niektoré skupiny olašských Rómov sa zasnúbili, respektíve dohodli na sobáši ešte v detstve.

Po zásnubách prišiel otec syna opäť do domu otca dievčaťa, aby si vypýtal slovo od neho a od prítomných Rómov. Rovnako tak urobil aj otec dievčaťa. Dohodli sa na finančnej sume, ktorou sa mala nevesta vyplatiť, a na dátume svadby. Dátum mohol byť rôzny podľa veku dievčaťa. Ak bolo dievča súce na vydaj ihneď, ženíchova rodina ju mohla vyplatiť a odviesť do nového domu. Počas zásnub sa komunite dáva najavo, že dievča bude patriť do určitej rodiny, a svadba sa koná v priebehu niekoľkých mesiacov až roka alebo dvoch.

Svadobný obrad a hostina („Báro Bijav“)

Olašskí Rómovia nazývajú svadbu „báro bijav“, čo v preklade znamená veľká svadba. Sobáše v kostole alebo na úradoch neboli v minulosti zaužívané. Ak sa svadba koná priamo v komunite a nie na úrade alebo v kostole, manželstvo spečatí vajda. Svadobná hostina sa zvyčajne začínala pred obedom. Svadobné dary prinášali iba najbližší príbuzní, zatiaľ čo ostatní hostia doniesli alkohol, zákusky a torty. Na svadbe sa robia „drahoty“, rodičia nevestu nechcú dať, ukazuje sa jej fotka a, samozrejme, peniaze. Oslavuje sa až do rána s množstvom jedla a drahého alkoholu.

Obrad „vypýtania nevesty“

Dôležitou súčasťou svadobných tradícií olašských Rómov bol obrad vypýtania nevesty od jej rodiny. Počas svadobnej hostiny Rómovia vytvorili dve skupiny. Jedna skupina, určená otcom ženícha, mala nevestu získať, zatiaľ čo druhá, určená otcom nevesty, jej v tom bránila s cieľom získať čo najvyššiu finančnú sumu za nevestu. Skupiny medzi sebou viedli dlhé dialógy, popritom spievali a tancovali. Nevesta sa zatiaľ ako „zatúlaná ovečka“ skrývala. Keď sa napokon obe strany dohodli, priviedli nevestu do svadobnej sály na tanečný parket. Každý, kto chcel s nevestou tancovať, musel zaplatiť peniazmi do klobúka, často nemalé čiastky. O polnoci si ženích a nevesta spolu zatancovali, čím sa definitívne potvrdilo, že sú svoji. Zábava trvala až do rána, keďže Rómovia sa na svadbách vedia veľmi dobre zabávať.

Dva typy sobášov: dohodou a „únosom nevesty“

U olašských Rómov je zvykom, že nevestu si vyberajú dohodou alebo útekom. V súčasnosti je častejší tzv. „únos nevesty“, čo je skôr forma úniku. Chlapec odvezie vybrané dievča k rodine mimo mesta alebo do hotela, kde s ňou strávi noc. Nie je dôležité, či dôjde k intímnemu styku, komunita to berie tak, že dievča už nie je pannou a patrí chlapcovi. Po ich návrate nastávajú hádky, aj naoko, keď sa rodina nevesty hnevá, no nakoniec sa vyjednáva cena. Toto „veno“ je odmenou za to, že rodina dievča dobre vychovala; čím je dievča lepšie vychované, tým je suma vyššia. Nejde však o predaj dievčaťa, ako to vníma majoritná spoločnosť. Nasleduje menšia oslava, no nevesta už nie je v bielych šatách a závoji, ktoré sú v ich ponímaní stále znakom poctivosti. Svadbu na konci spečatí vajda, ktorý na hlavy oboch mladých vyleje víno. Po svadbe nevesta odchádza žiť k svokrovcom.

Okázalosť a symbolika zlata

Olašskí Rómovia sú známi svojím okázalým životom, spojeným s množstvom zlata a luxusu. Honosnosť je pre nich prestížou, ktorú demonštrujú na svadbách, krstinách či iných oslavách zasypávaním peniazmi a heslom „Čím viac zlata, tým lepšie!“. Nosia všetky šperky, ktoré majú, a vyžívajú sa v luxuse, dobrom jedle a alkohole. Táto okázalosť ich nielen odlišuje od Rumungrov a chudoby v osadách, ale je aj prejavom úcty k celej rodine a demonštráciou jej súdržnosti a zabezpečenia.

Túto záľubu v zlate a šperkoch možno vysvetliť historicky. Olašskí Rómovia žili v minulosti ako nevoľníci a nevlastnili nič okrem toho, čo mali na sebe. Preto nosia všetky zlaté šperky ako svoj majetok. Podľa kultúrneho antropológa Alexandra Mušinku môže manžel za určitých okolností prepustiť alebo vyhodiť svoju ženu, a tá si smela vziať iba to, čo mala na sebe. Zlato je pre nich investíciou a dedičstvom, jediným majetkom, ktorý majú vždy k dispozícii a ktorý môžu použiť v prípade krízy, napríklad v záložni. Ich honosné oslavy, ako napríklad svadba Erika a Klaudie Dudovcov zo Sabinova, ktorá stála vyše 25-tisíc eur, alebo krst Marcelka Krveľa z Michaloviec za 30-tisíc eur, sú svedectvom tejto tradície. Nevesty nosia luxusné róby, korunky a vlečky, pričom ich zdobí množstvo zlatých šperkov. Na oslavách sa hostia obliekajú do najlepšieho oblečenia a prinášajú drahé darčeky, čo je pre nich prejavom úcty k hostiteľovi a zároveň demonštráciou vlastného postavenia.

Jazyk a identita

Olašskí Rómovia si svoj jazyk, ktorý sa líši od rómčiny Rumungrov, prísne chránia. Je to prvý jazyk, ktorý sa učia v rodinnom prostredí, a dodnes používajú svoje olašské mená, ktoré si v kontakte s nerómami zamieňajú za občianske mená z rodných listov. Kodifikovaná rómčina, ktorá sa vyučuje, je vlastne jazykom Rumungrov, a pre Olašských Rómov by nebola riešením, keďže sa v mnohom líši.

Rituály narodenia a smrti v kontexte rodiny

Narodenie dieťaťa je významnou udalosťou. U olašských Rómov je narodenie syna veľkou radosťou, lebo on je nositeľom rodu a bude reprezentovať rodinu. Matka sa po pôrode považuje za marhime (nečistú) a pred krstom nesmie chodiť na návštevy ani sa ukazovať na ulici. Očisťuje sa tým, že ide spolu so svojou krstnou mamou do kostola v deň krstu. Po krste sa na zápästie novorodenca uväzuje červená niť alebo stužka, aby Urmy (sudičky) dieťaťu nevlepili neprajný osud. Rodičia i dieťa sú až do krstu považovaní za nečistých a okrem phuri daj (starej matky) sa s nimi nikto nemôže stýkať. Pri narodení dieťaťa si olašskí Rómovia viac želajú chlapca, pretože s ním do rodiny pribudne nevesta a celá jej rodina.

Pohrebné zvyky tiež odrážajú prísne normy. Keď zomrie otec, jeho žena si ostrihá vlasy, pretože dlhé vlasy znamenajú jej krásu, ktorú žena, ktorej zomrie muž, nesmie ukazovať. Tiež si vyzlečie šaty, ktoré nosila, keď jej muž žil, a oblečie si len čierny odev od hlavy po päty. Keď zomrie žena, jej muž, synovia i dcéry si oblečú čierne oblečenie. Zosnulému sa do rakvy vkladajú jeho osobné a obľúbené predmety, ako víno, karty, bič, palica, peniaze alebo zlaté šperky.

Porovnanie tradícií olašských Rómov a Rumungrov

Rozdiely v tradíciách medzi subetnickými skupinami Rómov, ako sú Olašskí Rómovia a Rumungri, sú značné, aj keď sa môžu nájsť niektoré podobnosti. Nasledujúca tabuľka sumarizuje kľúčové rozdiely:

tags: #svadba #olasskych #romov