Mária Terézia, celkom určite najvýznamnejšia žena habsburskej dynastie a kľúčová postava v politike 18. storočia, je svetovo známa ako kráľovná, cisárovná, vojvodkyňa, osvietená panovníčka a reformátorka. Jej podobizne možno vidieť v múzeách, galériách aj školských učebniciach. Rázny pohľad v okrúhlej, bledo nalíčenej tvári, ktorú rámujú drobné lokne, a korpulentná postava oblečená v nabubraných šatách, to je obraz, ktorý o nej pretrval. Vďaka bohatej korešpondencii s deťmi, denníkom a spomienkam jej súčasníkov mohli historici vyskladať aj obraz o jej súkromnom živote, najmä o jej manželstve, ktoré bolo pre tú dobu výnimočné.
Raný život a vzdelávanie budúcej panovníčky
Mária Terézia Walburga Amalia Christina sa narodila 13. mája 1717 vo Viedni ako dcéra Karola VI. Habsburského a Alžbety Kristíny Brunšvicko-wolfenbüttelskej. Vyrastala so svojou, o rok mladšou sestrou Máriou Annou; ďalší dvaja súrodenci zomreli v detskom veku. Jej detstvo bolo podľa historických prameňov pokojné. Od šiestich rokov sa o prísnu výchovu a dobré vzdelanie princeznej starali jezuiti. Naučila sa po francúzsky, taliansky, španielsky, latinsky a nemecky. Orientovala sa v cirkevných aj svetských dejinách a venovala sa matematike. V pätnástich rokoch dostala vychovávateľku, grófku Karolínu von Fuchsovú-Mollardovú, ktorá sa stala jej najdôvernejšou radkyňou a priateľkou. Mária Terézia si Karolínu veľmi obľúbila a ako jedinú ju nechala pochovať do rodinnej hrobky vo Viedni.
Hoci nebola od malička vychovávaná ako budúca panovníčka - v tých časoch sa to pre ženy nepredpokladalo - mala Mária Terézia veselú, dobrosrdečnú povahu. Rada sa bavila, tancovala aj spievala, milovala jazdu na koni. Nebola márnivá a mala povesť pracovitej a zodpovednej ženy, navyše štedrej a veľkorysej. Jej vášňou boli karty, v čom si rozumela aj so svojím budúcim manželom Františkom Štefanom. Zaujímavosťou je, že napriek dôrazu na jazykové vzdelanie sa nikdy riadne nenaučila nemecký pravopis, no o to väčšie vedomosti získala z francúzštiny a neskôr sa zdokonalila v taliančine. Mária Terézia, uhorská a česká kráľovná a rakúska arcivojvodkyňa od roku 1740, bola jedinou ženou, ktorá vládla na českom tróne.
Pragmatická sankcia a hľadanie ženícha
Karol VI. bol posledným mužským potomkom Habsburgovcov a z jeho štyroch detí sa dospelosti dožili len dve dcéry. Keďže Karol VI. čakal na mužského potomka celých päť rokov a potomok - syn Leopold - zomrel v útlom veku siedmich mesiacov, Mária Terézia sa stala hlavnou nádejou dynastie. Z tohto dôvodu vydal Karol VI. už v roku 1713 nový nástupnícky poriadok, tzv. Pragmatickú sankciu, ktorá v prípade absencie mužského potomka nariaďovala, aby sa vlády mohla ujať žena a habsburské územia ostali nedeliteľné.
Keď Mária Terézia dospela, úlohou jej otca bolo vybrať pre ňu manžela. Nápadníkov sa hlásilo viacero, no vydať dcéru, ktorá sa mala v budúcnosti stať jeho následníčkou, nebolo jednoduché. Karol VI. sa chcel vyhnúť riziku, že by sa jeho dynastia rozplynula vo vnútri inej panovníckej rodiny. Adeptmi na ženenie boli aj wittelsbachský kurfirst alebo španielsky následník trónu. Karol VI. však prisľúbil Anglicku, že svoju dcéru vydá za vedľajšieho princa, teda nie následníka trónu. Tomu napokon najviac vyhovoval František Štefan Lotrinský.
Láska, ktorá zvíťazila: František Štefan Lotrinský
S budúcim manželom Františkom Štefanom sa Mária Terézia stretla už ako šesťročná, keď pätnásťročný František Štefan, syn vojvodu Leopolda Lotrinského (ktorého matka bola habsburská princezná), prišiel z Nancy do Viedne. Hneď si ho obľúbil otec Márie Terézie, Karol VI., ktorý v ňom videl syna. Cisár veľmi skoro začal uvažovať o svadbe medzi Máriou Teréziou a Františkom Štefanom. Mladá princezná zahorela k švárnemu princovi láskou, a ani ona nebola Františkovi ľahostajná. Bolo to vzácne, keďže v minulosti sa manželstvá aristokratov uzatvárali skôr z politických dôvodov ako z lásky. Navyše medzi jeho dcérou a mladým vojvodom vzplanula úprimná láska, a tak nič nebránilo, aby sa začalo s prípravami na sobáš.
František Štefan sa v roku 1729, po smrti svojho otca, stal lotrinským vojvodom. Predtým než sa Mária Terézia vydala, musela dať vyhlásenie, že sa v rakúskej dynastii zrieka všetkých dedičných práv, ak by sa medzitým cisárovi narodil mužský potomok. Problémy, ktoré by mohli svadbe brániť, vyriešila vojna o poľské následníctvo (1733 - 1735) a skutočnosť, že Francúzsko uznalo Pragmatickú sankciu. Podľa dvornej etikety sa František Štefan po oficiálnej žiadosti o ruku nemohol stretnúť s Máriou Teréziou až do sobáša. Mária Terézia tak zostala vo Viedni a František sa presunul do Bratislavy.
Svadba storočia vo Viedni
Dňa 31. januára 1736 František Štefan oficiálne požiadal o ruku rodičov vtedy devätnásťročnej Márie Terézie. Slávnostná svadba nasledovala krátko nato. Mária Terézia a František Štefan si svoje áno povedali 12. februára 1736 v augustiniánskom kostole vo Viedni. Nevesta mala vtedy 18 rokov, ženích 27. Oddával ich pápežský nuncius Domenico Passionei a svoje sľuby si vymenili v latinskom jazyku. Bola to skutočne svadba storočia, ktorá sa do dejín zapísala nielen politickým významom, ale aj úprimnou náklonnosťou snúbencov.
Po veľkolepej trojdňovej svadbe, ktorá trvala do 14. februára 1736, odcestovali mladomanželia na medové týždne do rakúskeho Mariazellu. Tam si nechali požehnať veľkú rodinu, čo sa im neskôr aj splnilo. Jedným zo svadobných darov pre mladý pár bola myrta, ktorú im v roku 1736 venoval osmanský sultán Mahmud I. Atmosféru svadobného dňa, vrátane ranných svadobných raňajok, zachytil na obraze neznámy umelec.
Ako vyzerajú svadobné tradície po celom svete
Manželstvo a rodinný život
Manželstvo Márie Terézie a Františka Štefana trvalo takmer tridsať rokov a bolo spočiatku plné lásky a vzájomnej úcty, čo bolo v manželstvách vtedajšej šľachty pomerne vzácne. Manželia žili v harmónii a šťastí, navzájom sa dopĺňali, rešpektovali a mali veľa spoločných záujmov. Miernemu a možno trochu pohodlnému Františkovi vyhovovala temperamentná povaha jeho manželky, zatiaľ čo ona v ňom nachádzala oporu. Na viedenskom dvore bolo zvykom, aby manželský pár zdieľal spoločnú spálňu, čo sa značne odlišovalo od zvykov v iných európskych monarchiách, napríklad vo Francúzsku, a kládol sa dôraz na morálku.
František Štefan: Spoluvládca a podnikateľ
Hoci bol František Štefan ustanoveným spoluvládcom, toto právo prenechal svojej manželke, ktorá sa ujala politickej vlády. František sa na bojisku príliš nevyznamenal a pri vládnutí nepomáhal. Kolovali o ňom chýry, že prácu doslova nenávidí, je nestály a nedokáže sa dlhšie zaoberať žiadnym problémom. Zato však prejavil výnimočného obchodného ducha. On zveľaďoval svoje súkromné dedičstvo, podnikal a založil niekoľko manufaktúr. Už osem mesiacov po svadbe kúpil značnú časť západného Slovenska - panstvá Holíč a Šaštín, kde zaviedol prosperujúce hospodárstvo. Zakladal manufaktúry, organizoval priemysel a obchod, skupoval pozemky a armádu zásoboval vojenským materiálom a uniformami.
V roku 1736 založil v Šaštíne najväčšiu textilnú manufaktúru na Slovensku - kartúnku, ktorá zamestnávala okolo 1000 ľudí priamo v Šaštíne a skoro 20 tisíc domáckych pradiarov a česáčov v rôznych obciach Uhorska a Rakúska. Manufaktúra mu zarábala natoľko, že požičiaval peniaze aj Márii Terézii, údajne za vysoké úroky. Jeho záujmy siahali ďaleko; venoval sa prírodným vedám, chémii a numizmatike. Jeho manžela však nevyliečilo z kartárstva ani to, keď raz prehral tridsaťtisíc dukátov, čo viedlo Máriu Teréziu v roku 1757 k zákazu hazardných hier pri dvore.
Láska, nevera a dôvera
Mária Terézia, ako silná katolíčka, mala vysoký morálny kredit. Avšak jej manžel, vysoký a fešný František, sa nevyhol občasným flirtom, záletom a neverám. Stal sa predmetom záujmu mnohých dám, rád chodil do divadla, kde venoval pozornosť tanečniciam, a organizoval plesy. Pruský vyslanec písal svojmu kráľovi, že cisár občas udržiava galantné vzťahy, a historik Ivan Mrva uvádza, že niektoré vzťahy k iným ženám boli dlhodobé a údajne splodil aj nemanželské deti. Mária Terézia napriek tomu považovala svojho manžela za jediného muža svojho života a manželstvo s ním za šťastné. Zmierila sa dokonca s jeho občasnými flirtmi a neverami, aj keď ju vnútorne trápili. V obavách pred nákazou z manželskej postele dokonca zriadila štátnu políciu, ktorá dozerala na dodržiavanie mravnosti.
Šestnásť detí a svadobná politika
Manželstvo Márie Terézie a Františka Štefana bolo požehnané hojným potomstvom; postupne sa im narodilo 16 detí - päť chlapcov a jedenásť dievčat. Mária Terézia mala rada deti, tehotenstvá znášala dobre a trpezlivo, pôrody boli ľahké. Svojich 16 detí porodila v rozpätí 19 rokov, takže obdobia mnohých tehotenstiev, pôrodov a „čerstvo-mamičkovských“ povinností sa prelínali s veľkou časťou jej verejnej kariéry. Napriek tomu, že všetky jej deti mali svoje pestúnky, ako matka sa v rodine snažila vytvárať atmosféru pohody a s deťmi bola v dennom kontakte. Zároveň bola na ne prísna, vyžadovala od nich poslušnosť, viedla ich k zbožnosti, stanovila im presný rozvrh dňa a v šiestich rokoch začala s ich vzdelávaním. Výchova a vzdelanie detí boli zverené do rúk pestúnok a domácich učiteľov, ktorí dostali podrobné pokyny, ako individuálne pristupovať ku každému dieťaťu - mal sa u nich vzbudiť záujem o učenie, vyzdvihnúť nadanie a potlačiť povahové nedostatky. Výchova chlapcov smerovala k tomu, aby z nich raz boli dobrí panovníci, z dievčat zas poslušné a oddané manželky.
Radosť z detí však viackrát prelomil žiaľ, keď šesť z nich sama pochovala. Ďalšie dve dcéry ostali po ťažkých chorobách fyzicky poznačené, čo im znemožnilo akékoľvek vyhliadky na vydaj a skončili v kláštore. Pre ostatné deti sa Mária Terézia snažila dohodnúť politicky výhodné manželstvá, ktorými chcela rozšíriť svoj vplyv a posilniť spojenectvá s inými krajinami. Napríklad proti svojej vôli vydala dcéru Máriu Amáliu za Ferdinanda Parmského a Márii Karolíne vybrala za manžela neapolsko-sicílskeho kráľa Ferdinanda. Mária Antónia sa stala manželkou francúzskeho kráľa Ľudovíta XVI. Jedine Márii Kristíne, ktorá bola matkinou obľúbenkyňou, dovolila vydať sa z lásky za sasko-tešínskeho vojvodu Alberta Kazimíra. Veľkú pozornosť venovala aj výberu partneriek pre svojich synov. Najstaršiemu Jozefovi II. vybrala Izabelu Parmskú a po jej smrti ho prinútila oženiť sa po druhýkrát s Máriou Jozefínou. Petra Leopolda oženila so španielskou infantkou Máriou Ludovikou a Ferdinand zas sobášom s princeznou Máriou Beatrix získal modenské vojvodstvo.
Smrť Františka Štefana a celoživotný smútok
Keď v roku 1765 František Štefan náhle zomrel na srdcovú mŕtvicu v Innsbrucku, kde sa konala svadba syna Petra Leopolda, Máriu Teréziu to veľmi zasiahlo. Bol to neskutočný šok. Ostala zdrvená, neschopná ničoho. Okolie sa obávalo o jej zdravie, kým nadránom po tragédii dokázala svoju hlbokú bolesť uvoľniť slzami. František bol pre ňu najdokonalejší a najláskavejší muž na svete, jej jediná a najväčšia láska. V jej modlitebnej knižke sa našiel lístoček s poznámkou: „Môj šťastný manželský stav trval 29 rokov, 6 mesiacov, 6 dní…“
Stratu manžela si Mária Terézia nedokázala do konca života nahradiť. Jednou z prvých vecí, čo urobila, bolo ostrihanie svojich dlhých hustých vlasov, šperky rozdala deťom a garderóbu dvorným dámam. Namiesto farebných šiat nosila už len čierne smútočné odevy a do konca života chodila v čiernom. Svoju izbu dala vyložiť tmavými závesmi. Vždy 18. dňa v mesiaci, v deň Františkovej smrti, navštevovala jeho hrobku v krypte kapucínov. Keď sa vrátila, zavrela sa v kráľovskej komnate, kde sa modlila, postila a umárala smútkom. Spolu s Františkom z jej života odišli radosť a zmysel žiť ďalej. Pochovali ju vedľa nebohého manžela v rodinnej kapucínskej hrobke vo Viedni.
Mária Terézia zomrela 29. novembra 1780 vo veku 63 rokov. Napriek tomu, že Mária Terézia veľmi ťažko znášala akékoľvek odlúčenie od manžela a netúžila spoznávať cudzie krajiny, ako panovníčka aj ako človek bola dieťaťom novej doby. Jej manželstvo s Františkom Štefanom Lotrinským, postavené na láske a vzájomnej úcte, výrazne formovalo jej život a následne aj jej vládnutie, zanechajúc trvalý odkaz v dejinách Habsburskej monarchie.