Láska má množstvo prejavov, podôb a je plná krásnych a nečakaných chvíľ. V tomto kontexte je dôležité uviesť aj svadbu osôb rovnakého pohlavia. Predkladaný článok ponúka prehľadovú analýzu právneho stavu v oblasti ochrany súkromného a rodinného života kohabitujúcich osôb na Slovensku. Aktuálny stav je kriticky reflektovaný z pohľadu medzinárodnoprávnych záväzkov Slovenskej republiky a regionálnych štandardov v oblasti ľudských práv.
Právny stav na Slovensku: Kohabitujúce osoby a ich obmedzené práva
Právna úprava vzťahov kohabitujúcich osôb, v zmysle nezosobášených párov žijúcich v partnerskom zväzku, je na Slovensku minimalistická, nie však celkom absentujúca. Niektoré základné práva a povinnosti sú im priznané prostredníctvom statusu blízkych osôb podľa § 116 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (OZ). Podľa tohto zákona je „Blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu“.
V tejto súvislosti aj Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí PL. ÚS 24/2014-90 konštatoval, že štát uznaním privileguje aj iné typy sociálnej koexistencie osôb než je manželstvo. Blízke osoby majú, napríklad, nárok na poskytnutie voľna zamestnávateľom pri úmrtí kohabitujúceho partnera/ky (§ 141 ods. 2 písm. d) Zákonník práce, zákon č. 311/2001 Z. z. (ZP)), nárok na poskytnutie voľna zamestnávateľom pri sprevádzaní rodinného príslušníka (partnera/ky) do zdravotníckeho zariadenia (§ 141 ods. 2 písm. c) a § 40 ods. 5 ZP). Prístup ku zdravotnej dokumentácii má blízka osoba podľa § 25 ods. 1 písm. b) zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov až potom, keď nie je manžel, dieťa ani rodič.
Nedostatočnosť a problémy právnej úpravy
Zo zákona môže kohabitujúci partner dediť len v druhej alebo tretej dedičskej skupine (§ 473 - 475 zákona č. 40/1964 Zb. OZ). Blízka osoba nemôže nadobúdať majetok do bezpodielového spoluvlastníctva, problémom môže byť aj spoločný nájom družstevného bytu, či vzájomné zastupovanie, ktoré predpokladá rôzne splnomocnenia. Negatívne dotknutá je tiež ochrana osobnosti partnera/ky po jeho smrti, absentuje právo na náhradné bývanie po rozchode, či nárok na množstvo sociálnych dávok bežne spájaných s manželstvom.
Takýto stav vytvára podmienky pre ponižujúce situácie, kedy celoživotný/á partner/ka musí tretím stranám dokazovať, že je blízkou osobou prostredníctvom čestných vyhlásení, splnomocnení, či rôznych potvrdení z obecných úradov. V záujme spravodlivejšej úpravy vlastníckych vzťahov musia partneri/ky preventívne myslieť na všetky nepríjemné eventuality partnerského života, žiadať žijúcu osobu o priaznivejšiu úpravu dedičských pomerov prostredníctvom závetov, alebo sa pokúšať dostupnými zmluvnými prostriedkami priebežne upravovať spoločný majetok takým spôsobom, ktorý by aspoň čiastočne rešpektoval a chránil vklad oboch partnerov/iek. Toto môže intímny vzťah založený na dôvere zbytočne zaťažovať a vyvolávať u partnerov/riek napätie a pochybnosti. V praxi mnohí/é na takúto úpravu vzťahov radšej rezignujú.
Spoločenské zmeny a právna nereflexia
Vzhľadom na celkový rozsah sociálnych zmien v spoločnosti je primeranosť tejto právnej úpravy často spochybňovaná. Významné transformácie sociálnej reality sú priebežne analyzované a podložené rozsiahlym výskumom. Zachytávajú ich najmä štúdie týkajúce sa partnerských vzťahov, životných štýlov alebo sexuálnych preferencií v rôznych súvislostiach. Tieto sociálne zmeny nie sú v právnom poriadku dostatočne reflektované.
Otázka, či aktuálny právny stav na Slovensku zodpovedá potrebám spoločnosti, je opakovane otváraná najmä vo vzťahu ku LGBT osobám, pre ktoré manželstvo podľa slovenského práva nepredstavuje reálnu alternatívu a nedáva im možnosť vzájomne si takto upraviť vzťahy. Absentuje aj možnosť oficiálnej registrácie alebo inej formálnej evidencie pred orgánom verejnej moci. O potrebe vytvárania priaznivejších podmienok pre život týchto osôb je preto zjavne potrebné diskutovať. Kohabitujúce páry osôb rovnakého pohlavia čelia porovnateľným životným situáciám a nástrahám vyplývajúcim zo spoločného života ako heterosexuálne páry.
Medzinárodné a regionálne štandardy
Globálny kontext
Na globálnej, celosvetovej úrovni nie je zatiaľ možné hovoriť o všeobecne uznávanom ľudskoprávnom štandarde v zmysle konkrétneho nároku na právnu úpravu partnerských vzťahov kohabitujúcich osôb nad rámec toho, čo nájdeme aj v slovenskom právnom poriadku. Formálnu registráciu partnerov/riek pred verejnou autoritou spojenú s určitou právnou ochranou vzťahu, či otvorenie inštitútu manželstva pre osoby rovnakého pohlavia je možné vnímať ako progresívny globálny trend, no zatiaľ ešte nie ako zaužívaný medzinárodný štandard.
Európska únia (EÚ) a jej vplyv
Situácia v regionálnych systémoch na ochranu ľudských práv je však už odlišná. Slovensko je členským štátom Rady Európy aj Európskej únie (EÚ). EÚ nemá kompetencie harmonizovať oblasť manželského a rodinného života v členských štátoch, hoci teoreticky má Rada na základe článku 81 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie právomoc prijať jednomyseľne po porade s Európskym parlamentom aj opatrenia týkajúce sa rodinného práva, ktoré majú cezhraničné dôsledky. Práve táto jednomyseľnosť sa však v praxi opakovane ukázala ako problematická. EÚ sa preto iba výnimočne a nepriamo dotýka týchto otázok vo veľmi špecifických prípadoch.
Žiadnym nariadením Únie nemôže byť dotknutá vecná podstata práva členských štátov rozhodovať sa autonómne vo veci právnej úpravy kohabitácie, registrovaných partnerstiev, manželstva alebo ich majetkových dôsledkov. V tomto kontexte je potrebné vnímať napríklad rozsudok veľkej komory Súdneho dvora EÚ z 5. júna 2018, vo veci C‑673/16 - známej ako prípad Coman. Súdny dvor tu rozhodol, že pokiaľ občan Únie v inom členskom štáte než je štát, ktorého je štátnym príslušníkom, začal rodinný život so štátnym príslušníkom tretieho štátu (mimo EÚ) rovnakého pohlavia, s ktorým právoplatne uzavrel manželstvo v hostiteľskej krajine, tak orgány členského štátu, ktorého je občan Únie štátnym príslušníkom, nesmú odmietnuť priznať právo na pobyt na území tohto štátu príslušníkovi tretieho štátu z dôvodu, že právo daného členského štátu neupravuje manželstvá medzi osobami rovnakého pohlavia. Nejde o žiadnu harmonizáciu rodinného práva, ale o veľmi konkrétne opatrenie v oblasti, v ktorej má Únia rozhodovacie kompetencie.
Členské štáty Európskej únie musia uznať manželstvo dvoch občanov Únie rovnakého pohlavia, ak bolo právoplatne uzavreté v inom členskom štáte. Rozhodol o tom Súdny dvor Európskej únie v Luxemburgu, ktorý potvrdil záväzok vyplývajúci z práva EÚ na voľný pohyb, pobyt a ochranu rodinného života. Rozsudok sa týkal dvoch poľských občanov, ktorí uzavreli manželstvo v Nemecku a požiadali o jeho zápis do poľskej matriky. Súd zároveň zdôraznil, že povinnosť uznať manželský status neznamená, že členské štáty musia meniť svoju vnútroštátnu právnu úpravu a zaviesť manželstvá osôb rovnakého pohlavia.
Štandardy rodinného práva sa v EÚ utvárajú na pôde členských štátov. Za indikáciu štandardu však môžeme považovať faktický stav v členských štátoch, hoci tento nie je výsledkom spoločnej politiky, či harmonizácie. Podľa údajov Iniciatívy Inakosť viac než 85 percent obyvateľov EÚ žije v krajinách, ktoré právne uznávajú partnerstvá osôb rovnakého pohlavia.
Rada Európy a Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP)
Rada Európy (RE) je ďalšia významná regionálna (medzivládna) organizácia združujúca 47 členských štátov, ktorej hlavným cieľom je ochrana ľudských práv. Kľúčovým nástrojom tejto ochrany je Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Rím, 4.11.1950). Nad jeho dodržiavaním bdie Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP). Tento súd vníma Dohovor ako žijúci nástroj, ktorého úlohou nie je fixovať spoločnosť v stave z roku 1950, ale organicky rásť spolu s ňou. ESĽP preto prostredníctvom judikátov citlivo reaguje na prebiehajúce celospoločenské zmeny. Aktuálny rozsah a obsah práv priznaných Dohovorom je výsledkom dlhodobého procesu hľadania a nachádzania práva v meniacej sa sociálnej realite. Niektoré interpretácie súdu môžu pôsobiť pomerne progresívnym dojmom. Vzhľadom na oficiálne deklarované ciele RE, medzi ktoré patrí aj posilňovanie pluralitnej demokracie, harmonizácia práva európskych krajín, či hľadanie efektívneho riešenia problémov spojených so xenofóbiou a diskrimináciou menšín, však môžeme považovať judikatúru súdu za hodnotovo konzistentnú a vnútorne ucelenú.
Judikatúra ESĽP a páry rovnakého pohlavia
Podľa ESĽP neexistuje iba jeden konkrétny spôsob ako viesť súkromný alebo rodinný život a pri výbere spôsobu, akým štát chráni rodinný život osôb, je preto dôležité zobrať do úvahy všetky sociálne zmeny aj vývoj vo vnímaní sociálnych vzťahov (Vallianatos and others v. Greece). Samotná existencia alebo absencia rodinného života je z pohľadu súdu v podstate záležitosťou faktu. Základom rodinného života je vzájomná radosť zo spoločnosti blízkych osôb, vrátane rodiča a dieťaťa. Dôležitá je najmä spolupatričnosť a radosť zo vzťahu. Dohovorom sú chránené aj vzťahy medzi bratmi a sestrami. Vzťahy medzi nezosobášenými dospelými osobami môžu byť z pohľadu Dohovoru tiež rodinným životom, ak sú naplnené isté základné predpoklady. ESĽP si všíma, či pár spoločne žije, dĺžku trvania vzťahu, ale aj to, či partneri demonštrovali vzájomný záväzok napríklad tým, že mali spolu deti, prípadne iným významným spôsobom (Al-Nasif v Bulgaria).
Štrasburský súd jednoznačne konštatoval, že aj páry rovnakého pohlavia môžu spolu žiť rodinným životom a nejde u nich len o súkromný život. Podľa súdu neexistujú kvalitatívne rozdiely medzi partnerským vzťahom heterosexuálnych párov a párov rovnakého pohlavia (Schalk and Kopf v Austria). Významné rozhodnutie týkajúce sa párov rovnakého pohlavia prišlo v prípade Oliari a iní v. Taliansko. ESĽP tu zopakoval svoje konštatovanie, že páry osôb rovnakého pohlavia dokážu vytvoriť stabilný a hlboký vzťah, pričom pociťujú potrebu právneho uznania svojho zväzku. Vzhľadom na nedostupnosť manželstva v Taliansku majú tieto páry podľa súdu osobitný záujem na získaní možnosti vstúpiť do nejakej formy občianskeho zväzku spojeného s právnou ochranou. Podľa ESĽP neexistuje iba jeden konkrétny spôsob, ako viesť súkromný alebo rodinný život.
Reakcie na Slovensku
V reakcii na rozhodnutie v prípade Oliari dalo Ministerstvo spravodlivosti SR jasne najavo, že z ich pohľadu vznikol tento záväzok iba Taliansku, pretože situáciu na Slovensku nemožno posúdiť ako totožnú. Tak ako zástupkyňa SR pred ESĽP Marica Pirošíková, aj Ministerstvo spravodlivosti SR vo svojom stanovisku uverejnenom na webovej stránke zdôraznilo, že európsky súd v rozhodnutí: „poukázal na široký priestor štátov pre voľnú úvahu v tejto oblasti, pričom významnú mieru v tomto ohľade zohrali rozhodnutia najvyšších súdnych orgánov Talianska, podľa ktorých by mala byť osobám rovnakého pohlavia poskytnutá určitá forma právnej ochrany. (ESĽP) Vzal do úvahy aj prieskumy verejnej mienky v tejto oblasti. Vzhľadom na uvedené nie je možné jednoznačne tvrdiť, že situácia v SR je totožná so situáciou, ktorú ESĽP posudzoval v talianskom prípade“.
Toto rozhodnutie ESĽP sa na Slovensku okamžite stalo predmetom ideových sporov. Daniel Lipšic naproti tomu očakával: „že sa Taliansko proti rozhodnutiu odvolá“. Anna Záborská konštatovala, že: „časť sudcov ESĽP sa evidentne snaží nájsť v Dohovore nové právo na registrované partnerstvo“. Branislav Škripek reagoval vyhlásením, že: „Ústava SR bude vždy nad rozhodnutím tohto súdu, lebo má najväčšiu právnu silu. Na základe platných medzinárodných zmlúv spomenuté rozhodnutie nemôže pojednávať o veciach, ktoré rieši naša ústava a týka sa to aj manželstva, ktoré je tam zadefinované“.
A Radoslav Procházka videl „najčarovnejší paradox rozhodnutia“ v odkaze na posun vo verejnej mienke v Taliansku. To podľa neho iba potvrdzuje jeden globálny trend: „tam, kde to nejde cez zákonodarné zbory, presadzujú tieto úpravy súdy. Lenže ak má byť jedným z faktorov rozhodnutia údajný posun vo verejnej mienke, prečo to nenechať na verejnosť a jej priamo volených zástupcov?“
Odlišné stanovisko neskôr zaujala verejná ochrankyňa práv Mária Patakyová, keď po komplexnej analýze prípadu skonštatovala, že: „faktická právna absencia uznania spolužitia párov rovnakého pohlavia, takpovediac „právne nevidenie“ týchto párov, nerešpektuje ľudsko-právne záväzky Slovenskej republiky“.
Nachádzanie práva nie je jednoduchý proces. Všetky uvedené názory azda s výnimkou tvrdenia pána poslanca Škripeka majú určité právne rácio. K jeho vyhláseniu treba poznamenať, že práve prostredníctvom Ústavy sa SR hneď v prvom článku zaviazala dodržiavať: „všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky“ (Ústavný zákon č. 460/1992 Zb., čl. 1. ods. 2). Jeho tvrdenie, že ESĽP: „nemôže pojednávať o veciach, ktoré rieši naša ústava a týka sa to aj manželstva“ je síce nejednoznačné, ale v každom prípade nesprávne. ESĽP môže pojednávať o veciach, ktoré rieši naša ústava. Druhá hlava Ústavy SR je nazvaná: Základné práva a slobody. ESĽP vynáša svoje rozhodnutia na základe: Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ak by tento súd nemohol pojednávať o základných právach a slobodách, čo by bolo jeho poslaním? ESĽP môže rozhodovať aj o manželstve. Článok 12 Dohovoru je nazvaný: Právo uzavrieť manželstvo. Napríklad, vo veci Schalk & Kopf, súd dospel k záveru, že Dohovor zmluvným stranám neukladá povinnosť poskytovať párom rovnakého pohlavia možnosť vstúpiť do manželského zväzku. Pozornosti poslanca však uniklo najmä to, že ESĽP v prípade Oliari nerozhodoval o manželstve. Názor, že táto konkrétna právna úprava by mala byť výsledkom štandardného legislatívneho procesu je principiálne legitímny, obhájiteľný, aj keď vzhľadom na okolnosti určite diskutabilný.
Manželstvá osôb rovnakého pohlavia vo svete a v EÚ
Historický vývoj a súčasný stav
Na konci 20. storočia sa manželské obrady párov rovnakého pohlavia bez právneho uznania stali čoraz bežnejšie. Prvý zákon ustanovujúci manželstvo ľudí rovnakého pohlavia v modernej dobe bol prijatý v roku 2001 v Holandsku. K 1. januáru 2019 je manželstvo rovnakého pohlavia právne uznané (celoštátne alebo v niektorých častiach) v nasledujúcich krajinách: Argentína, Austrália, Belgicko, Brazília, Dánsko, Fínsko, Francúzsko, Holandsko, Island, Írsko, Juhoafrická republika, Kanada, Kolumbia, Kostarika, Luxembursko, Malta, Mexiko, Nemecko, Nový Zéland, Nórsko, Portugalsko, Rakúsko, Spojené Kráľovstvo, Spojené Štáty, Španielsko, Švédsko, Taiwan a Uruguaj. Okrem toho Arménsko, Estónsko a Izrael uznávajú manželstvá párov rovnakého pohlavia platne uzatvorené v iných krajinách.
Registrované partnerstvo vs. manželstvo
Na Slovensku v súčasnosti nie je povolené ani registrované partnerstvo, ani manželstvo pre páry rovnakého pohlavia. Slovensko patrí spolu s Bulharskom, Lotyšskom, Litvou, Poľskom a Rumunskom k posledným štátom Európskej únie, ktoré zákon o registrovaných partnerstvách odmietajú. Hlavnými príčinami sú pretrvávajúca konzervatívnosť spoločnosti a vplyv katolíckej cirkvi. Napriek tomu sa blížia lepšie časy. V máji tohto roku prijala slovenská vláda väčšinu odporúčaní Organizácie spojených národov na zlepšenie ochrany ľudských práv. Medzi týmito odporúčaniami boli aj ustanovenia týkajúce sa zavedenia registrovaných partnerstiev pre LGBTQ+ osoby. Slovensko tak vyslalo do OSN signál o pripravenosti legalizovať tento typ zväzku do piatich rokov.
U našich západných susedov, v Česku, sa registrované partnerstvá uzatvárať smú. Vo svete dokonca existuje možnosť takého zväzku aj pre osoby opačného pohlavia. Hoci si väčšina ľudí myslí, že registrované partnerstvo je vlastne svadba ľudí rovnakého pohlavia, opak je pravdou. Registrované partnerstvo sa od inštitútu manželstva páru rovnakého pohlavia veľmi líši. Z právneho hľadiska totiž tento akt nie je postavený na rovnakú úroveň ako manželstvo párov s odlišným genderom. To je podľa LGBTQ+ komunity najpálčivejší problém. Na rozdiel od manželov sú rovnako pohlavní partneri veľmi obmedzovaní v oblasti starostlivosti o deti, vymedzení spoločných práv a povinností, vo vzniku a prípadne zániku partnerstva.
Obmedzenia v právach
Konkrétne to znamená, že partner si nemôže osvojiť dieťa druhého partnera (z predošlého vzťahu a pod.), nemôžu si ani spoločne adoptovať dieťa z detského domova alebo byť spoločnými pestúnmi. Deti z registrovaného partnerstva nemajú nárok na dedičstvo a ani na sirotský dôchodok po svojom faktickom otcovi (teda partnerovi, ktorý nie je biologický a nebol oficiálne uznaný ako zákonný rodič). Tento partner nemôže byť ani zákonným zástupcom dieťaťa. Zatiaľ čo bežným novomanželom vzniká automaticky právo na spoločné meno, registrovaní partneri sú len podieloví spoluvlastníci. Rovnako ako v prípade detí, ani oni nemajú nárok na vdovský/vdovecký dôchodok.
Legislatívne snahy na Slovensku
Strana Sloboda a Solidarita (SaS) v septembri predložila na septembrovej schôdzi slovenského parlamentu návrh zákona o životnom partnerstve. Tento návrh však v parlamente neprešiel. Za zákon hlasovalo 31 poslancov, proti bolo 65 a 43 poslancov sa zdržalo hlasovania. Podporu návrhu vyjadrili všetci prítomní poslanci SaS. V ostatných opozičných zoskupeniach však hlasovanie nebolo jednoznačné. Z hnutia OĽaNO hlasovali za zákon dve poslankyne a jeden poslanec, zatiaľ čo sedem poslancov bolo proti. Rovnako proti hlasovali všetci poslanci hnutia Sme rodina, ako aj poslanci ĽSNS. Na sociálnych sieťach okamžite reagovali prívrženci aj odporcovia registrovaných partnerstiev na Slovensku.
Situácia v Európe a možnosti adopcie
V mnohých ďalších štátoch je registrované partnerstvo vnímané ako obdoba zväzku, ktorý môžu rovnako uzatvárať páry, ktoré nie sú LGBTQ+. Vo množstve štátov už majú queer páry možnosť uzatvárať manželstvo s rovnakými právami. Preto je logické, že LGBTQ+ ľudia chcú túto možnosť aj na Slovensku. Vo veľa krajinách je tiež povolené si okrem svadby aj adoptovať deti. Je to možné napríklad v severských krajinách, v Holandsku, Španielsku, Portugalsku, Nemecku a Rakúsku. V Belgicku a Anglicku je manželstvo osôb rovnakého pohlavia povolené, avšak bez možnosti adopcie.
Uznávanie zahraničných zväzkov na Slovensku
Keď sa muž a žena rozhodnú pre svadbu v zahraničí, po návrate domov je ich sobáš uznaný vo všetkých ostatných štátoch Európskej únie. To sa však nevzťahuje na zväzky LGBTQ+ osôb. Partneri síce môžu uzavrieť manželstvo či registrované partnerstvo v krajine, ktorá to umožňuje, s príchodom na Slovensko sa však ich zväzok stane automaticky neplatným. Z tohto dôvodu je vhodné nechať si manželstvo uznať a zaregistrovať aj vo vašej domovskej krajine EÚ. Avšak, zatiaľ čo bežné manželstvo uzavreté v inej krajine EÚ je uznané v rozsahu práv priznaných vnútroštátnymi predpismi, v prípade manželstva osôb rovnakého pohlavia to neplatí v plnej miere. Aj keď sa s partnerom/kou presťahujete do inej krajiny EÚ, váš zväzok môže podliehať iným pravidlám ako manželstvo. Tieto práva zahŕňajú právo dediť po manželovi/manželke alebo právo na výživné od manžela/manželky či právo poberať rodinné prídavky. Informácie o vnútroštátnych pravidlách o manželstve a majetkovom režime manželov sú dostupné na webových sídlach vnútroštátnych orgánov.
Symbolika a tradície svadieb osôb rovnakého pohlavia
Hoci je registrované partnerstvo na Slovensku ešte stále nereálne, v mnohých štátoch je už samozrejmosťou a dôvodom na veľkú oslavu. Aj keď obrad môže byť viac formálny a vnímaný skôr ako administratívny úkon, zvyšok „svadby“ sa môže niesť v tradičnom alebo naopak veľmi nevšednom duchu.
Svadobné obrúčky ako symboly lásky
Nech už sa láske oddávajú muž a žena, alebo dve ženy či dvaja muži, ich vzťah je často spečatený krúžkom z drahého kovu. Ten v sebe nesie symbol vlastníctva, vernosti, domova a ochrany. LGBTQ+ páry majú, samozrejme, rovnako voľnú ruku pri výbere svadobných obrúčok ako iné páry. Môžu vyberať tak z ponuky tradičných, ako aj extravagantných šperkov. Záleží na vkuse každej dvojice, či zvolia kombináciu „dámskeho“ a „pánskeho“ prsteňa, kde jeden klenot je viac zdobený drahokamami, zatiaľ čo druhý je skôr jednoduchší. Prípadne môžu zaľúbenci zvoliť dva rovnaké kúsky.
Odevy a vizuál
Vo výbere ošatenia má dvojica úplne voľnú ruku. V prípade mužského páru môžu ísť obaja partneri v rovnakom type svadobného obleku, alebo sa môžu odlíšiť farebne či pomocou doplnkov. Nevesty majú o trochu viac možností. Zatiaľ čo jedna nevesta si môže zvoliť noblesné svadobné šaty, druhá môže kráčať po jej boku v elegantnom obleku. Ďalšou možnosťou je dámsky kostým alebo pánsky oblek pre obe dámy, a to v rozličných farbách. Ojedinelý nie je ani variant, kedy si obe nevesty oblečú elegantné svadobné šaty.
LGBTQIA+ nevesty v 1. časti seriálu Povedzte áno šatám | TLC
Prípadová štúdia: Symbolická svadba na Slovensku
Slovenskom sa nedávno šírilo zaujímavé video dvoch mladých Sloveniek z ich spoločnej svadby. Lesbická svadba na Slovensku stále nie je z legálneho hľadiska povolená, a tak ani Veronika a Ivanka nie sú oficiálne manželkami. Nič im však nebránilo v zorganizovaní nádhernej svadby, ktorá síce podľa zákona veľa neznamená, no išlo o nádherné gesto pre približne stovku hostí.
Obe ženy aktuálne žijú v Nemecku a samotná svadba sa udiala už koncom júla v žilinskej Ville Nečas. Pozornosť verejnosti si však vydobyla až nedávno. Prvá svadba osôb rovnakého pohlavia na Slovensku sa konala v Žiline vo Ville Nečas. Lesbičky Veronika (27) z Bratislavy a Ivanka (25) z Liptova sa síce nemohli u nás zobrať zákonným spôsobom, pretože to na Slovensku nie je povolené, ale mohli usporiadať aspoň symbolický akt pre 100 hostí.
Dve nevesty v bielom čakali všetko, ale to, čo zažili vo svojej domovine, ich príjemne prekvapilo. „Nielenže sa nestretli s negatívnymi ohlasmi a všetci boli k nim milí, ale obe sa mi zdôverili, že cítili, ako im všetci ich lásku prajú a držia palce,“ povedal pre Nový Čas známy svadobný kameraman Matej Salát (27). Nevesty žijú vo zväzku už niekoľko rokov, ale podľa Mateja z nich sršalo toľko lásky, akoby boli čerstvo zaľúbené. „To, čo som tam videl, som ešte nezažil.“