Svadba je okamih, keď sa prelína minulosť s budúcnosťou - keď sa moderné predstavy miešajú so zvykmi, ktoré nás sprevádzajú celé generácie. Mnohé z tradícií dodnes dodávajú svadobnému dňu jemnú symboliku, dávku humoru a akýsi pocit spojenia s predkami. Hoci už nežijeme v časoch, keď sa verilo na zlých duchov či skryté znamenia, rituály prežili - niekedy zo zábavy, inokedy z rešpektu k koreňom. Tradičná slovenská svadba bola od nepamäti spájaná s množstvom obradných úkonov a zvykov, ktoré museli mladomanželia pred a počas vstupu do spoločného života absolvovať.
Historické korene a kľúčové postavy svadby
V minulosti svadbu dohadovali rodičia, preto sa často stávalo, že sa ľudia sobášili skôr pre majetok, ako z lásky. Neboli to však len dohody medzi rodinami, čo zabezpečovalo zásnuby či samotnú svadbu; ďalšou možnosťou bol napríklad únos. Väčšinou však išlo len o predstieraný únos, ak sa obe strany vopred dohodli a chceli sa vyhnúť vysokým výdavkom na oficiálny sobáš. Kedysi sa na našom území usporadúvali dokonca jarmoky ponúkajúce slobodné ženy na vydaj.
Hlavné postavy
Hlavnými a najdôležitejšími osobami na svadbe sú samozrejme nevesta a ženích, na východnom Slovensku nazývaní bralta a braldián. Svadba sa nezaobišla bez starejšieho, ktorý zaisťoval riadny priebeh celej svadby a jeho funkcia pretrváva na svadbách dodnes. V dávnej minulosti mohol starejší dokonca právoplatne oddávať. Starejším bol najčastejšie ženatý muž z rodiny, prípadne sused, ale existoval aj obecný starejší. Kedysi na svadbe figurovali hneď dvaja, jeden zo strany ženícha - „pytač“, a druhý zo strany nevesty - „oddavač“.
Okrem starejšieho existovala aj starejšia. Bola to vydatá žena z rodiny nevesty, najčastejšie jej krstná mama, ktorá nevestu vyvádzala zo sviečkového tanca, pri zavíjanke jej zakladala čepiec a vykonávala množstvo ďalších magických úkonov, ktoré mali manželom zabezpečiť šťastný a úspešný život. Dôležitú funkciu zastával, a takisto v súčasnosti zastáva, prvý družba, ktorý je hlavným predstaviteľom slobodných mládencov.
Predsvadobné tradície a zvyky
Pytačky a zásnuby
V neskorších časoch sa predsvadobné obdobie a zásnuby niesli v duchu niekoľkých typických obradov. Staršia žena zo ženíchovej strany bývala vyslaná do domu nevesty na priezvedy. Jej úlohou bolo zistiť predbežný súhlas so svadbou v rodine nevesty. Na pytačky už chodieval samotný ženích spoločne s niektorým z mužov z rodiny, zvyčajne s krstným otcom. Súhlas bol už omnoho záväznejší ako počas priezvedov. Súhlas nepredstavovalo len vzájomné podanie si rúk, ale aj prípitok, výmena šatky, pierka či stužky alebo ponúknutie praženice. Zásnuby boli obradom potvrdenia dohody. Na tento akt sa na Slovensku používal aj názov zaručiny či oddávanie. Znakom, že sa mladí skutočne vezmú, bolo spojenie ich rúk a výmena darov.
Ohlášky a pozývanie hostí
Po zásnubách, v niektorých dedinách pred nimi, išli budúci manželia na faru spisovať ohlášky. Počas ohlášok, ktoré sa robia dodnes, sa v kostole tri nedele pred svadbou verejne ohlasovala budúca svadba. Dievka nosila do kostola partu, mládenec pierko a stuhu. Farár bol za ohlášky odmeňovaný pradeným ľanom a mládenec sa mu odvďačil prácou. Kedysi neexistovali svadobné oznámenia, tie sa začali posielať až začiatkom 20. storočia. Keď už o svadbe vedela celá dedina, postupne sa začalo s pozývaním hostí.
Pozývanie hostí na svadbu sa robilo prostredníctvom zváča, ktorý chodil po dedine pešo alebo na koni. Zváčom bol väčšinou prvý družba, starejší, niekedy hostí pozývali budúci manželia alebo ich rodičia. Obyčajne sa pozývalo v čase ohlášok, týždeň pred svadbou. Niektorých museli na svadbu pozývať dva alebo trikrát. Zváč bol rovnako ako starejší špeciálne vystrojený, mal paličku, niekde fokoš (obradný nástroj starejších), pierko, šatku, stuhy a so sebou nosieval koláč pre pozvaných hostí. Ak zváč dostal za pohárik páleného, znamenalo to, že pozvanie bolo úspešné. Ten pri návšteve každej domácnosti prednášal pozývacie formuly alebo o účasť na svadbe hostí dokonca prosil - tak to vyžadovala vtedajšia obyčaj.
Dary a rozlúčka so slobodou
V minulosti bolo zvykom, že ak pochádzala nevesta z chudobnej rodiny alebo sa stala sirotou, chodila najčastejšie s krstnou matkou pred svadbou po dedine pýtať dary. V tom čase si medzi sebou menili darčeky aj budúci mladomanželia, ženích dal neveste najčastejšie čižmy, ona jemu vyšívanú košieľku. Nevesta do nového domu prinášala dary, ktorými sa mala svokrovcom zapáčiť. Hovorilo sa, že rodičom nevesty sa nedávajú žiadne dary, lebo všetko čo dostali od ženícha je vlastne platenie za nevestu. Hostia dávali mladomanželom domáce suroviny, z ktorých sa prichystala celá svadobná hostina, koláče, ale i peniaze, ktoré sa zbierali v rôznych zbierkach počas svadby.
Rozlúčka so slobodou sa konala aj v dávnejších dobách, konkrétne v predvečer svadby. Kým mládenec išiel so svojimi kamarátmi oslavovať do krčmy a „prepíjali slobodu“, rozlúčka budúcej nevesty sa konala v jej rodičovskom dome a mala skôr obradný charakter. V mnohých slovenských dedinách so svojimi kamarátkami, družicami, vili pierka z rozmarínu, venčeky, svadobný stromček alebo zástavu a nevesta mala oplakávať svoje panenstvo.
Svadobný deň: Prípravy nevesty a ženícha
Svadobný odev a symbolika
Typická svadba na Slovensku sa kedysi začínala prevažne v pondelok. Časté boli aj svadby v utorok, niekedy štvrtok alebo v nedeľu. Sobáš sa nikdy nekonal v stredu alebo piatok. Prípravy na svadbu sa začínali skoro ráno obliekaním nevesty, pri ktorom bola prítomná krstná matka, družičky a najbližšia rodina. Zvykom bol očistný kúpeľ, ktorý absolvovali obaja mladomanželia a mal z nich zmyť všetko nečisté a chrániť ich pred zlom v manželstve. Potom sa začalo obliekanie, počas ktorého bývala nevesta postavená v šafli, širokej drevenej nádobe s dvoma uchami.
Svadobný odev sa líšil od obce k obci. Na Horehroní bývali nevesty v bielom a krk im zdobil ruženec. Tekovské nevesty mávali šaty tmavých farieb s bohatými výšivkami. Pod širokou sukňou mali oblečených až sedem spodničiek a cez prsia previazanú šatku. Na nohách nosili nové čižmy, ktoré dostávali od svojho nastávajúceho. V niektorých častiach Slovenska nosievali nevesty svadobné šaty v čiernych a fialových odtieňoch na znak smútku, no častejšie bývali mladuchy odeté v bielom. Nie však úplne. Biele zástery a sukne bývali doplnené farebnými súčasťami ľudového odevu. Azda najtypickejším prvkom odevu nevesty bola parta, čelenka zdobená perlami, flitrami, výšivkami či sušenými kvetmi. Pod ňou mala nevesta vlasy hladko začesané do vrkoča. Bočné strany party bývali ozdobené kytajkami, širokými farebnými šnúrkami a stuhami dlhými občas aj po pás. Závoj mal nevestu uchrániť pred zlými pohľadmi cudzích ľudí. Staršie vydaté ženy dávali nevestám niekoľko rád, ako doplniť svoj svadobný odev. Do čižmy si mali dať cesnak alebo peniaz, aby odohnali zlých duchov a aby boli v budúcnosti bohaté. Pod partu si mali dať sušenú materinu dúšku, aby mal mladý pár zdravé deti. Rozmarín sa do svadobných pierok a vencov používal a používa preto, že symbolizuje vernosť, lásku a šťastie, ktoré má priniesť mladomanželom.
Prekážky pre ženícha
Ženích to v minulosti nemal vôbec ľahké, keď chcel svoju nastávajúcu vôbec vidieť. Pred odobierkou musel prekonať rôzne prekážky. V niektorých dedinách mu zahatili cestu, bránu alebo dvere do domu, musel odpovedať na rôzne hádanky, boli mu predvedené falošné nevesty alebo si musel v dome nevestu sám nájsť. Tradícia privedenia troch falošných neviest pred ženícha pred tým, ako príde tá skutočná, sa zachovala dodnes. Najčastejšie sa do bielych plachiet prezliekali staré ženy a muži. Mládenec sa zakaždým musel opýtať tzv. oddávača, zástupcu nevesty: „Páni starší, je to ona?“ Po troch pokusoch o zisk nevesty sa začalo vtipné zjednávanie na cene medzi družbami ženícha a nevesty. Ženích totiž musel zaplatiť nielen za nevestu, ale aj za jej výchovu či svadobné pierko na svoj odev.
Svadba - svadobné tradície kedysi a dnes
Obrad a svadobný sprievod
Odobierka od rodičov
Keď sa mladý pár konečne stretol, nasledovala aj dnes dobre známa odobierka plná smútku z odchodu z rodičovského domu a strachu z neznáma. Odobierka (odpýtanie, preprašenie) sa robila u ženícha aj u nevesty a opakovala sa po sobáši. Počas odobierky museli mladí kľačať buď na šatke, matkinej zástere, múčnom vrecku, alebo na kožuchu. Text, ktorým mladomanželia pýtali rodičov o odpustenie a za všetko ďakovali, predriekaval buď starejší, alebo prvý družba. Je to dojímavý moment plný hudby a slov, ktoré často privedú slzy do očí nielen rodičom, ale aj samotnej neveste. Symbolizuje ukončenie jednej životnej kapitoly a vstup do novej, partnerskej. V minulosti bola odobierka povinnou súčasťou každého sobáša, dnes si ju páry volia najmä pre jej emocionálny a folklórny charakter.
Svadobný sprievod
Po odobierke sa vytvoril svadobný sprievod, ktorý bol väčšinou veselý až bujarý. Na čele sprievodu bol starejší, nevesta nikdy nemohla ísť prvá. Sprievod bol hlučný a svadobčania plieskali bičom preto, aby odbúrali zlo. Prosperitu nového života mladomanželov chceli ľudia v sprievode zabezpečiť obsypávaním ženícha a nevesty plodinami, chlebom a kropením svätenou vodou. Svadobný sprievod bol po svadbe v mnohých prípadoch zastavený a nevesta so ženíchom ostro sledovaní. Ľudia z dediny sledovali či nevesta počas sprievodu plače alebo sa smeje. Ak plakala, bol to dobrý znak, že sa bude počas života so ženíchom iba smiať. V dedine Priechod na strednom Slovensku bol ženích s nevestou zastavený a musel „biť kohúta“. Tí, čo sprievod zastavili, mu zaviazali oči, dali mu do rúk cepy a musel nimi trafiť figurínu kohúta. Samotný sobáš prebiehal podobne ako dnes s tým rozdielom, že sa začínal už okolo poludnia. Na sobáši bolo v minulosti zaujímavé to, že počas neho často zostávali svadobčania pred kostolom.
Svadobná hostina a jej hojnosť
Jedlá a symbolika
Svadobná hostina sa uskutočňovala v dome nevestiných alebo ženíchových rodičov podľa toho, kto z páru sa ku komu po sobáši presťahoval. Najčastejšie to však bolo v rodičovskom dome nevesty. Výber miesta svadobnej hostiny sa niesol v duchu tradícií. Ich hojnosť sa spájala s poverou aký počiatok, taký koniec, teda aké bohaté bude manželstvo na začiatku, také bude aj na konci. Na hostine sedel mladý manželský pár za vrchstolom, v rohu miestnosti, príp. v niektorých oblastiach Slovenska aj v samostatnej komôrke na poschodí, kam im jedlo len nosili. Stoly sa pod ťarchou jedla priam prehýbali. Dlhé týždne pred svadbou sa začínalo s prípravami, organizovali sa zabíjačky, aby na stoloch nechýbali jedlá, ktoré mali priniesť plodnosť, napríklad kura či kohút. Jedlá na stoly nosili družičky a družbovia. Hojnosť pokrmov symbolizovalo budúcu prosperitu páru. Mladomanželia jedli z jedného taniera, jednou lyžicou i príborom, čo bol znak toho, že patria ku sebe. Aj v oblasti svadobných jedál bola istá obradovosť, pretože na svadbe nemal chýbať pokrm zo sliepky a kohúta, ktoré mali zabezpečiť plodnosť páru. Častokrát pri hlavnom svadobnom stole s mladomanželmi nesedeli ich rodičia. Medzi najčastejšie pokrmy patrila slepačia polievka s rezancami, bravčové alebo baranie mäso a kapusta. Alkohol hosťom ponúkal len poverený svadobný funkcionár. Záverečným chodom hostiny bola už spomenutá kapusta, kaša a dôležitá súčasť svadby koláč - radostník, ktorý rozdával starejší. Na svadbe nesmela chýbať muzika. Každý, kto si rozkázal zahrať pesničku, musel za ňu muzikantom zaplatiť. Svadba v mnohých častiach Slovenska trvala aj dva či tri dni. V dedinke Matiášovce na Zamagurí sa počas svadby nekonala typická svadobná hostina. Pozvaným hosťom sa podávala len pálenka, ak bol niekto z hostí hladný, išiel sa domov najesť a vrátil sa naspäť.
Spoločné rituály na hostine
Rozbíjanie taniera
Rozbíjanie taniera pri vstupe na hostinu má symbolizovať nečakané situácie, ktoré môžu manželov v živote stretnúť. Črepy však neznamenajú smolu - práve naopak, predstavujú šťastie, pretože ukazujú, že manželstvo bude o spolupráci. Spoločné zametanie taniera je teda prvou malou skúškou mladomanželov a zároveň symbolom ich budúcej súdržnosti. Mnohí novomanželia si nechávajú jeden črep ako spomienku, nie preto, že pochádza zo svadobného dňa, ale preto, že pripomína spoločné riešenie problémov.
Spoločné krájanie torty
Tradícia spoločného krájania torty sa často spája s postavením v manželstve. Hovorí sa, že kto uchopí nôž ako prvý, bude mať rozhodujúce slovo, a ruka položená navrchu symbolizuje ochranu toho druhého. Hoci to dnes berieme s úsmevom, tento rituál stále predstavuje jemnú ukážku toho, ako dvaja dokážu spolupracovať.
Popolnočné a posvadobné zvyky
Príchod do nového domova
Keď sa nevesta a hostia presúvali do domu ženícha, vykonávali sa podobné obrady ako pri odobierke. V dome ženícha boli dôležité miesta, pri ktorých prijímali mladú gazdinú do domu, išlo o pec, ohnisko, stôl, prah a kúty. Pred samotným vstupom do domu musel ženích preniesť nevestu cez prah. Kedysi sa verilo, že na každý nový manželský pár čaká strašidlo. A keď prah prekročí len pár nôh, strašidlo bude márne čakať na svoje obete. Hovorí sa tiež, že ak by sa žena pri prechode do novej domácnosti potkla, prinieslo by jej to nešťastie. Svokra potom skúšala nevestinu šikovnosť pri zdvíhaní metly a ponúkala jej cukor a med, aby mala šťastný život. V niektorých častiach Slovenska dala svokra neveste pod pazuchu chlieb a tá s ním musela trikrát obísť stôl bez toho, aby ju ženích chytil. Ak ju dolapil, znamenalo to, že nevesta bude celý život „pod papučou“.
Čepčenie nevesty a skladanie vienka
Skladanie vienka sa považovalo za vrchol svadby. Vienok a parta boli znaky nevestinho panenstva a dievčenskej slobody. Z hlavy sa vienok skladal buď vidličkou, nožom, kosou, alebo šabľou. Funkciu skladania vienka mal prvý družba alebo staršie ženy. Družba sa nevesty trikrát pýtal či chcú radšej svoj vienok sňať, alebo hlávku sťať, pričom na tretí raz si ho už nevesta s plačom nechala zložiť z hlavy. Po zložení jej mal prvý družba rozpliesť vrkoč, ktorý bol typický iba pre slobodné dievčatá. V niektorých prípadoch sa mladej neveste aj odstrihlo z vlasov. Zložený vienok sa zapichol do hrady v izbe. Pred zložením vienka chodili okolo nevesty družičky so zapálenými sviečkami a spievali. Na starých slovenských svadbách sa viac ako kytica hádzal koláč.
Čepčenie patrí medzi najemocionálnejšie momenty slovenskej svadby. Je to starodávny obrad, ktorý symbolizuje prechod nevesty z dievčaťa na ženu a prijatie novej životnej role. Čepčenie (zavíjanka, predaj nevesty) sa uskutočňovalo v druhý deň svadby. Až v 20. storočí, keď sa skracovali svadby, sa konal hneď po skladaní venca. Čepčenie nevesty bolo v minulosti výlučne záležitosťou starších žien. Nevesta počas tohto obradu väčšinou sedela na drevenej nádobe s vodou, na ktorej bol položený piest, prípadne pri nej boli ešte mužské nohavice. Tieto symboly mali neveste zaistiť ľahší pôrod a mužského potomka. Kým neveste založili čepiec (kápku), pokropili jej hlavu svätenou vodou. Po zavíjanke nasledoval tanec.
Dnes má čepčenie rôzne formy, od tradičných folklórnych po modernejšie a kratšie verzie, ktoré sú prispôsobené aktuálnemu svadobnému programu. Napriek tomu zostáva nositeľom silnej symboliky a chvíľou, ktorá spája generácie - mnohé mamy a staré mamy si pripomínajú vlastnú svadbu a mladomanželia zasa získavajú jedinečnú spomienku, ktorá sa na fotografiách a videu prenáša ďalej.
Svadba - svadobné tradície kedysi a dnes
Konzumácia manželstva
Po zložení vienka nasledoval obrad ukladania mladého páru na lôžko. Tento akt sa nazýval aj „konzumácia manželstva“. V ešte dávnejšej ako dávnej minulosti mal právo na prvú noc s mladou ženou prvý družba. Neskôr to už bol ženích, ale ich prvá noc mala svedkov. Ženy, ktoré im stlali svadobné lôžko sa museli držať rôznych pravidiel. Nesmeli búchať po perinách, aby muž ženu v manželstve nebil, perinu pokvapkali medom, pod podušku dávali peniaze, lôžko posvätili svätenou vodou a posolili. V miestnosti pred uložením na lôžko mohli byť okrem mladomanželov len niektorí ľudia, ktorí dávali pozor aj na to, či nemá nevesta u seba ukrytú fľaštičku s holubäcou krvou, aby ňou zatajila svoju nepoctivosť.
Redový tanec (vykrúcanka) a hádzanie kytice
Redový tanec je jednou z najveselších a najinteraktívnejších slovenských svadobných tradícií. V tejto chvíli nevesta tancuje so svadobčanmi, ktorí si „kupujú“ tanec symbolickými príspevkami. Ide o rituál plný smiechu, folklóru a pesničiek, ktorý má zároveň praktickú funkciu - v minulosti pomáhal mladomanželom vyzbierať základ do spoločnej domácnosti. Často sa k tancu pridá aj ženích, aby ukázal svoju galantnosť a humor. Moderný redový tanec má množstvo variácií - niekde trsajú aj muži, inde sa páru pripraví špeciálny košík alebo tanierik, kam ľudia hádžu príspevky. Niekedy ho sprevádzajú ľudové piesne, inokedy moderátor alebo DJ, ktorý udržiava atmosféru hravú a živú.
Hádzanie kytice patrí medzi najobľúbenejšie svadobné tradície, ktoré rozprúdia zábavu. Pochádza z mágie podobnosti - ak slobodná žena chytí kyticu, znamená to, že sa do roka vydá. Podväzok je mužskou obdobou tejto tradície. Aj keď muži nebývajú nadšení z myšlienky manželstva tak rýchlo ako ženy, súťažná atmosféra pri hádzaní podväzku ich naladí na podobnú vlnu.
Ďalšie posvadobné rituály
V niektorých častiach Slovenska bola počas alebo po svadbe zaužívaná aj očista. Išlo o obradné očistenie mladého zosobášeného páru, ktorý sa tým po svadbe, plnej nezvyčajných obradov a úkonov, zaradil do normálneho spoločného života. S výbavou, rúchom, sa chodilo buď pred svadbou, počas nej, alebo až po svadbe. Nevestina výbava, okrem perín, bola vždy starostlivo uschovaná v truhlici (láde). Súčasťou výbavy boli teda najmä periny, vankúše (hlavnice), bielizeň, šaty a riad, niekde sa do výbavy dávalo aj obilie.
Po svadbe sa ešte konali takzvané otrusky, poprávky či opáčky. Tieto posvadobné zvyky sa uskutočňovali dva až tri dni, prípadne týždeň po svadbe. V tomto období sa chodilo ku mladomanželom s ovsom, ktorý viezli od nevesty. Išlo vlastne o prvú posvadobnú návštevu mladomanželov. V sprievode, ktorý ku mladomanželom putoval, sa často vyskytovali aj rôzne masky, najčastejšie muži prestrojení za ženy.
Slovenské tradície v modernej svadbe
Tradície pretrvávajú, pretože vnášajú do svadby pocit výnimočnosti a kontinuity. Mladomanželia sa nimi pripájajú k svojim predkom, k rodinným príbehom a k širšiemu kultúrnemu dedičstvu. Každý rituál, nech je akokoľvek jednoduchý, vytvára atmosféru, ktorá odlišuje svadbu od bežného dňa a robí ju slávnostnejšou a osobnejšou. Súčasné svadby bývajú kombináciou tradičných slovenských zvykov a moderných trendov zo zahraničia. Mnohé tradície sa prispôsobili dnešnej dobe - družičky už nemajú rovnaké šaty ako nevesta, tanier často rozbíja personál či svedkovia, a torta sa nie vždy krája pred všetkými hosťami. Zostáva však spoločný menovateľ: snaha vytvoriť nezabudnuteľný, symbolický a krásny okamih.
Tradičné prvky často dodávajú svadbe autentickosť a jedinečný charakter. Vďaka nim získava moderná svadba „dušu“, ktorá ju odlišuje od iných podujatí. Kombinácia starých zvykov s novými nápadmi vytvára harmonický mix, ktorý si mladomanželia môžu prispôsobiť podľa seba a svojho štýlu. Tradície predstavujú viac než len rituály - sú symbolom identity, rodinnej histórie a spojenia medzi generáciami. Pripomínajú, že svadba je prechodový rituál, ktorý si zaslúži výnimočnú atmosféru a chvíle, na ktoré sa nezabúda. Mladomanželia v nich často cítia istotu a pocit, že kráčajú cestou, ktorou šli tisíce párov pred nimi. Navyše posilňujú spolupatričnosť a vytvárajú okamihy, ktoré ľudia prežívajú spoločne - so smiechom, dojatosťou aj nadšením. A práve v tom je ich skutočné čaro.
Svadbu robí jedinečnou aj prostredie, v ktorom sa odohráva. Ak chcete byť v deň D skutočnou princeznou, poobzerajte sa po krásnych slovenských miestach, ktoré vám tento sen splnia - ich priestory totiž slúžia aj na organizovanie svadieb či osláv.
Príklad: Slovenské prekvapenie v Rumunsku
Svadba Alexandry a Cypriána bola krásnym zážitkom. Hoci nebola tradičná rumunská, skupina hostí sa rozhodla pripraviť pre nevestu ľudové prekvapenie, aby si aj ona užila kúsok slovenskej tradície a ostala jej malá pamiatka na krásnu domovinu. Po dohovore s nevestou a ženíchom, ktorý do konca nechápal, čo sa od neho chce, bolo všetko pripravené. Dohodli sa aj s dídžejom, prichystali misu na polievku a varechu (hoci v kuchyni najprv nepochopili a dali panvicu a naberačku).
Hostia vošli do miestnosti v sprievode slovenskej ľudovej piesne, kde boli pripravené dve stoličky pre mladomanželov. Následne sa začalo s vinšovaním. Neveste bol venovaný ušitý vankúš s mincou v každom rohu, s básničkou o tom, aby sa korunky nerozkotúľali a nikdy nechýbali. K dispozícii bol aj prekladač, ktorý prekladal básničky do rumunčiny. Družička venovala chlieb zabalený v utierke. Potom neveste sňali závoj, nasadili čepiec, uviazali zásteru, ženíchovi sťali pierko a nasadili klobúk. Počas obradu prekladač prekladal, Rumuni fotili a točili a plakali. Ženíchovmu blízkemu dali misu, aby po nej búchal a držal peniaze. Po tejto slovenskej kultúrnej vložke v Rumunsku prišiel ženíchov otec a s leskom v očiach poďakoval za krásny zážitok. Zástera, čepiec aj klobúk putovali až do konca zábavy z hlavy na hlavu, čo ukázalo, ako sa tradície dajú s radosťou integrovať aj do modernej a medzinárodnej svadby.
