Štuk, ktorého názov pochádza z talianskeho slova stucco, bol používaný na dekoračné účely už od staroveku. Pre väčšinu populácie je spojený hlavne s reliéfnymi ozdobami stropov či stien v historických domoch. V minulosti sa jednalo o zmes veľmi jemného piesku, haseného vápna, sadry, alebo cementu.
Historický vývoj a techniky štukovej výzdoby
Znovuobjavenie pôvodného zloženia štukovej masy, často s prímiešou mramorovej múčky, nastalo v období pozdnej renesancie, a to najmä vďaka úsiliu umelcov ako bol Giovanni da Udine. Táto technika sa postupne rozšírila aj do zaalpských oblastí.
Renesančná štuková výzdoba
V období od poslednej tretiny 16. storočia hlboko do 17. storočia sa objavuje štuková výzdoba v podobe tzv. komunikujúcich rámcov. Tieto prvky sa využívali na členenie rozsiahlych klenebných plôch, často inšpirované teóriami Serlia. V tzv. saskej renesancii sú známe pomaly ojedinelé príklady takejto výzdoby z interiérov zámkov v Chomutove a Klášterci nad Ohří. Neznámy regionálny príklad užitia tohto princípu predstavuje dekor, ktorý je zároveň progresívnym plastickým prvkom plytkého výklenku zavŕšeného mušľou. Vznik tejto štukovej výzdoby možno predpokladať pravdepodobne až v prvej štvrtine 17. storočia.
Baroková monumentalita a detaily
Veľmi kvalitný príklad vrcholne barokového štuku približne z 20. rokov 18. storočia predstavuje výzdoba stropu tzv. predisponovaného pre nástropnú maľbu. Tieto výzdoby sú charakteristické prepracovanými kartušami a akantovým dekórom, s uplatnením výraznejšej monumentality. V plastických rozetách a v priestoroch medzi nimi a plochami klenebných pásov sa často objavovali kartuše a olivové ratolesti, opäť symbolického obsahu. Táto výzdoba vznikla bezprostredne s dokončením stavby v 50. rokoch 17. storočia.
Technika scagliola
Ďalšia zo štukatérskych disciplín sa v interiéri prejavila o storočie neskôr. Išlo o techniku nazývanú scagliola. Majstri ako napríklad tí z Freyenfelsu pri Bamberku patrili k popredným osobnostiam tohto umenia. Technika spočívala v nanášaní zmesi sadry a prírodných pigmentov v hrúbke okolo 1 cm na podklad. Následne bola táto vrstva opracovaná a opatrená finálnou transparentnou úpravou.
Moderné štukové omietky
Štuk sa v minulosti používal ako vrchná vrstva omietky, ktorá však bola celkom krehká. Novšie štukové omietky boli trochu iné. Jednalo sa o jemnú maltovú zmes so zrnami s veľkosťou do 1,5 mm. Najčastejšie je preto používaný tzv. vápenný štuk, ktorý sa skladá z jednej tretiny z haseného vápna a dvoch tretín jemne mletého vápenca, prípadne jemného kremičitého piesku.
Zloženie a aplikácia
Delenie štukových omietok závisí od ich hlavnej zložky. Rozlišujeme tak štuky vápenné, vápenno-sadrové, sadrové a cementové. Jemnozrnné štuky majú veľkosť zŕn 0,5 mm a menej, u hrubozrnných môžu byť zrná až do veľkosti 1,5 mm. Dnes sa už zmes na prípravu štuku kupuje hotová a pri jeho aplikácii sa používajú hladidlá z penovej gumy. Veľmi často sa používajú napríklad pre opravy starších omietok, napríklad na vidieckych chalupách, alebo v starších domoch. S modernými štukovými fasádnymi omietkami sa veľmi dobre pracuje.