Dňa 2. novembra si pripomíname všetky duše, ktoré sú ešte v očistci. V katolíckej náuke o posmrtnom živote sa uvádza, že po smrti má duša tri možnosti: buď odchádza do neba, do pekla, alebo do očistca, z ktorého sa neskôr dostane do neba. Duše v očistci si nemôžu samy pomôcť, a preto im môžeme pomáhať svojimi modlitbami a odpustkami, ktoré možno získať v dňoch 1. až 8. novembra.
Tieto duše síce majú odpustené hriechy, no v očistci si musia odpykať následky za hriechy, teda tresty. Očistec je podobný pekelným mukám, no existuje v ňom, na rozdiel od pekla, radostná nádej, že po odtrpení všetkých trestov s istotou nasledujú nebeské radosti.
Prastará tradícia modlitieb za zosnulých
Modliť sa za zosnulých je prastará obyčaj, ktorá existovala dokonca aj u pohanov. Tí vo výročný deň smrti spomínali na svojich zosnulých a prinášali za nich obety. Židia takisto konali modlitby a obety za zosnulých. Napríklad Júda Machabejský poslal do Jeruzalema dvetisíc drachiem striebra, aby sa v chráme konali modlitby a obety za odpustenie hriechov tých, ktorí padli v bitkách s pohanmi (Mach 2, 43-46).
Aj Pán Ježiš sa počas svojho života na zemi vyjadril v podobnom duchu - zmieriť sa už počas cesty pred súd, aby nás sudca neuvrhol do väzenia, kde si musíme odpykať celú dlžobu (Mt 5, 25-26; Lk 12, 58-59). Taktiež hovorí o hriechoch, ktoré sa neodpustia ani v tomto veku, ani v budúcom (Mt 12, 31-32).
Svätý Pavol vo svojom Prvom liste Korinťanom zase píše: „Dielo každého vyjde najavo. Ten deň to ukáže, lebo sa zjaví v ohni a oheň preskúša dielo každého, aké je. Čie dielo, ktoré naň postavil, zostane, ten dostane odmenu. Čie dielo zhorí, ten utrpí škodu, on sa však zachráni, ale tak ako cez oheň.“ (1 Kor 3, 13-15).
Teologické chápanie očistca
Podľa výkladu svätých, očistec je miesto alebo stav očisťovania. V očistci sú tie duše, ktoré zomreli v stave milosti posväcujúcej, teda bez ťažkého hriechu. Každý spáchaný hriech má totiž následok - trest, ktorý si musíme odtrpieť.
Podľa svätého Tomáša Akvinského aj ten najmenší trest v očistci je väčší ako najväčšie utrpenie tu na zemi. Znášaním týchto trestov sa duša očisťuje. Každá duša po smrti nesmierne túži po Bohu. Aj hlavný trest v očistci spočíva v tom, že Ho nemôže uvidieť, hoci by veľmi chcela. Ďalší trest je v tom, že má výčitky voči sebe samej, pretože tento stav si privodila sama svojimi pokleskami.
Okrem toho sa v teológii hovorí aj o treste zmyslov. O tom nevieme nič určité, takisto aj o dĺžke a intenzite trestov sa nevieme presne vyjadriť. Časť trestov si môžeme odtrpieť už tu na zemi trpezlivým znášaním ťažkostí. Okrem toho existujú tzv. plnomocné odpustky, ktorými môžeme dosiahnuť úplné odpustenie trestov.
V čase od 1. do 8. novembra môžeme tieto odpustky získať výlučne pre duše v očistci. Tieto odpustky je možné získať raz denne po splnení troch podmienok: sväté prijímanie, modlitba na úmysel Svätého Otca (napr. Otčenáš a Sláva) a modlitba na tento konkrétny úmysel.
Historický pôvod Spomienky na všetkých zosnulých
Pôvod spomienky na zosnulých siaha do roku 998, keď opát benediktínskeho kláštora v Cluny, svätý Odilo, nariadil, aby sa pre dobro všetkých v Pánu zosnulých kresťanov dňa 1. novembra v kláštoroch jeho rádu rozdávali hojné almužny. Po vešperách sa malo vyzváňať všetkými zvonmi a spievať žalmy za mŕtvych. Takisto 2. novembra ráno po ranných chválach sa malo zvoniť na zvonoch a modliť sa za mŕtvych. Potom sa slúžila veľká zádušná svätá omša. Toto sa rozšírilo do Lotrinska, Burgundska, Talianska, Španielska a do ďalších krajín.
Pápež Urban VI. v 2. polovici 14. storočia nariadil, aby sa pamiatka verných dušičiek slávila ako sviatok. Neskôr sa však na synode v Trevíri roku 1549 dohodlo, že sa bude sláviť ako spomienka.
Očistec ako stav očisťovania
Očistec môžeme definovať ako miesto - alebo presnejšie stav - očisťovania. Toto miesto je priestorom, kde sa duše, ktoré zomreli v stave milosti posväcujúcej, teda bez ťažkého hriechu, zbavujú časných trestov za svoje hriechy. Každý hriech má totiž následok - trest, ktorý si musíme odtrpieť.
Podľa svätého Tomáša Akvinského aj ten najmenší trest v očistci je väčší ako najväčšie utrpenie tu na zemi. Znášaním týchto trestov sa duša očisťuje. Každá duša po smrti nesmierne túži po Bohu. Aj hlavný trest v očistci spočíva v tom, že Ho nemôže uvidieť, hoci by veľmi chcela. Ďalší trest je v tom, že má výčitky voči sebe samej, pretože tento stav si privodila sama svojimi pokleskami.
Okrem toho sa v teológii hovorí aj o treste zmyslov. O tom nevieme nič určité, takisto aj o dĺžke a intenzite trestov sa nevieme presne vyjadriť. Časť trestov si môžeme odtrpieť už tu na zemi trpezlivým znášaním ťažkostí.
Smrť ako dobrodenie a stretnutie s Bohom
V dnešný deň sa nám ponúka zamyslenie nad smrťou. Aj keď nám Písmo sväté hovorí o smrti ako o treste za hriech a v Knihe Múdrosti nachádzame verše, ktoré hovoria, že „Boh smrť neučinil, ani sa neteší zo zahynutia živých“ (Mudr 1,13) a „Závisťou diabla vošla do sveta smrť“ (Mudr 2,24), predsa platí, že od okamihu, keď Ježiš svojou smrťou našu smrť premohol, stáva sa aj biologická smrť človeka miestom stretnutia s Bohom.
Ježiš, Pravý Boh a pravý človek, vstúpil do reality ľudskej smrti a dal jej iný význam svojím Zmŕtvychvstaním. Svätý František sa v odvahe viery nehanbí volať telesnú smrť sestrou. Vo svojom chválospeve na stvorenie týmito slovami vyzýva smrť na oslavu Boha: „Nech ťa chváli, môj Pane, naša sestra smrť tela, žiadny živý človek jej nemôže uniknúť. Beda tým, ktorí zomrú v smrteľných hriechoch.“
Prečo môžeme hovoriť o ľudskej smrti ako o dobrodení? Stáva sa dobrodením od okamihu prvotného hriechu. V knihe Genesis čítame, že keď človek zhrešil, v jeho bytosti sa objavilo mnoho deformácií (rozum sa mu zatemnil, vôľa sa naklonila ku zlu, prebudila sa v ňom žiadostivosť, v jeho živote sa objavilo psychické trápenie i fyzické choroby a utrpenie, jeho život sa začal točiť len okolo seba). V tej istej knihe sa píše: „Potom im Pán Boh povedal: ‚Teraz je človek ako jeden z nás, pozná dobré aj zlé. Nepripustím, aby vystrel ruku po strome života, jedol a bol živý naveky.‘“ (Gn 3,22). Keby v takom stave jedol zo stromu života, zostal by navždy v narušenej bytosti. Svätý Ambróz hovorí: „A smrť nebola v prirodzenosti, ale stala sa prirodzenosťou. Veď Boh neustanovil smrť od počiatku, ale dal ju ako liek. Lebo po odsúdení priestupku začal byť život ľudí v ustavičnej lopote a v neznesiteľnom vzdychaní veľmi biedny. Bolo treba urobiť koniec zlu, aby smrť nahradila, čo život stratil.“
Vymysleli si katolíci očistec?
Osobný rozmer smrti a spomienky
V posledných rokoch sa pohľad na smrť a očistec mení. Už nespievame s úzkosťou a strachom nad osudom našich zomrelých. Nebojíme sa, že sú v ohni, ktorý je temer ako peklo. Skôr sa nazdávame, že stále patríme k sebe - Boh a my, my a naši zomrelí, a to aj hriešni. Myslíme a modlíme sa za seba navzájom.
Pápež František hovorí: „Pravidelne sa modlím k Bohu za svojich drahých, ktorých som za života miloval. A viem, že aj oni sa modlia za mňa. Život niekedy prináša mnohé problémy a vtedy prosím svojich príbuzných, ktorí sa už stretli s Pánom, o pomoc. Tento vzájomný vzťah je ako vlnobitie - prúdi raz jedným, potom opačným smerom. Toto vlnobitie nie je nebezpečné, naopak. Umožňuje nám podívať sa na život i na smrť z iného konca, na aký sme boli zvyknutí. Nenecháva naše dvere uzavreté a klope na ne, až sa otvoria.“
Pri príležitosti pohrebu môžeme spomínať na zosnulých, na ich život, na ich ľudskosť. Aj keď si musíme vymazať z našich životov jedno číslo, na ktoré sa už nedovoláme, ich meno zostáva v nás, v srdciach ich najbližších a všetkých nás, ktorí sme ich poznali a mali radi. Môžeme premýšľať nad tým, čím pre nás boli, akú stopu zanechali v našom živote.
V takýchto chvíľach plačeme - sme smutní, pretože sa lúčime s človekom, ktorý mal život pred sebou. Otázky, ktoré máme v našich mysliach, si možno kládla aj Ježišova matka. Dnes Vám, drahá smútiaca rodina, nevieme pomôcť. Chceme byť s vami, stáť pri vás vo vašej bolesti a spolucítiť s vami. Aj samotný Boh prišiel o svojho Syna, aj On tu chce s vami dnes byť, aj On cíti vašu bolesť.
