Stužujúci veniec: Neoddeliteľná súčasť každej stavby
Veniec na dome je dôležitá súčasť každého domu. Bez neho stavba nebude držať pokope a múry sa budú rozchádzať. Stužujúci veniec na dome je vodorovná konštrukcia, ktorá sa nachádza na úrovni stropu každého podlažia. Zároveň stužuje obvodové a vnútorné nosné steny, čím stužuje celok, ktorý vytvárajú. Vodorovne rozkladá a prenáša celú záťaž, ktorá sa vyvíja na konštrukcie, čiastočne aj vrátane krovu, takže veniec na dome zabezpečuje aj stabilitu strechy. Bez správne zhotoveného venca hrozí, že stavba spadne ako domček z karát. Stuženie sa vyžaduje pri každom dome, nezáleží na tom, či ho stavia profesionálna firma alebo vzniká svojpomocne. Stužujúci veniec je neodmysliteľnou súčasťou stavieb, bez ktorého reálne hrozia vážne statické problémy či v konečnom dôsledku vynútená rozsiahla rekonštrukcia objektu, alebo dokonca v najhoršom prípade i demolácia. Jeho hlavnou úlohou je stuženie budovy vo vodorovnom smere a prenos vodorovných zaťažení (spôsobených napríklad vetrom alebo zemetrasením).
Typy a materiály vencov
V praxi sa najčastejšie stretávame so železobetónovým riešením. Existujú prefabrikované železobetónové vence, ale tie sa používajú pri montovaných konštrukciách. Pri stavbách z tvárnic sa železobetónový veniec zvyčajne hotoví priamo na stavbe pomocou plného debnenia alebo pomocou špeciálnych debniacich tvárnic, tzv. vencoviek. Z praktického hľadiska rozoznávame tri základné typy vencov: oceľové, železobetónové a železobetónové prefabrikované. V súčasnosti sa stretávame s prefabrikovaným vencom pri montovaných rámových konštrukciách a monolitickým vencom.
Proces zhotovenia stužujúceho venca
Po vymurovaní obvodového muriva sa začína s vencom. Pri príprave venca sa najprv priamo na mieste zhotoví samotné debnenie, následne sa uloží výstuž podľa návrhu a kladačského plánu, pri obvodovom murive sa nesmie zabudnúť na tepelnú izoláciu, a nakoniec nasleduje betonáž.
Príprava debnenia a armovania
V prvom rade sa vyhotovuje kvalitné a presné debnenie nad obvodovými a nosnými stenami. Armovanie, alebo aj vystužovanie konštrukcie, sa udáva statickým výpočtom. Neodporúča sa výpočet ignorovať alebo meniť. Výška venca je obvykle 25 cm. Oceľová výstuž sa vytvára zo štyroch roxorov s priemerom 12 mm, ktoré sú zviazané obdĺžnikovými strmienkami (z roxorov s priemerom 6 mm) preloženými minimálne cez jednu stranu a prichytenými viazacím drôtom. Strmienky sa priväzujú každých 20 - 25 cm na konštrukciu. Vzdialenosť strmienkov je asi 400 mm.
Po vyskladaní armovacích košov sa vkladajú do debnenia, nesmú sa však uložiť priamo na dno budúceho venca. Cieľom je dosiahnuť, aby bola oceľ prekrytá betónom. V pozdĺžnom smere sa jednotlivé železné výstuže k sebe priviažu ďalšími roxormi (Ø 12 mm) a previažu viazacím drôtom (Ø 1 mm). Na nárožiach sa výstuž ohýba tak, aby bol na každej strane presah cca 2,5 - 3 m. Potom sa začnú každých 60 - 70 cm spájať (skrutkovať) dve horné strany debnenia strešnými latami. Dôležité je dbať na to, aby sa šírka debnenia zhodovala so šírkou tehly (v našom prípade 30 cm). Až po tomto kroku sa uťahujú matice na závitových tyčiach v debnení.
Vencové tehly zvané vencovky možno pri tvorbe stužujúceho venca použiť ako skryté debnenie, čo vo finále uľahčuje tak prípravu pred betonážou, ako aj oddebňovanie. Ak je veniec zároveň súčasťou stropu, má vencovka za úlohu predovšetkým stužiť okraj dosky proti odštiepeniu počas prípadných ďalších prác. Vencovky treba v prípade plánovaného zateplenia objektu zatepliť, a to ešte pred uložením výstuže.
Betonáž a tepelná izolácia
Zvoliť by sa mal kvalitný betón vhodnej konzistencie a dostatočné množstvo výstuže. Druh betónu by mal byť predpísaný projektovou dokumentáciou, napríklad C 16/20 či C 20/25. Pri obvodovom murive nesmieme zabudnúť na tepelnú izoláciu, ktorú musíme do venca vložiť na vonkajšiu stranu, aby sme zabránili vzniku takzvaného tepelného mosta. V priebehu stavby treba betón hutniť, aby správne obalil celú výstuž.
Veniec sa môže budovať so stropnou doskou alebo bez nej. Taktiež existuje možnosť vynechať osádzanie prefabrikovaných prekladov a nad otvorové konštrukcie osadiť jeden železobetónový monolit.
Pri malom venci sa betónovanie pomocou „pumpy“ neodporúča, je to nákladné a prácu to veľmi neuľahčí. Tlak betónu z pumpy je veľký, a preto je nutné vyhotoviť pevné debnenie, aby debnenie neprasklo a betón z neho nevytiekol. Následne sa betón ešte vibrovaním urovná a zahladí. Približne po dvoch týždňoch sa veniec odšaluje, teda oddební. Samozrejme, netreba zabudnúť na starostlivosť, keďže ide o betónový prvok. Ak betonáž prebehne v optimálnych podmienkach, možno pokračovať v stavbe zhruba po jednom týždni.
Prepojenie s inými prvkami
Pôsobenie záťaže zo strechy na veniec eliminujeme prepojením s vyrovnávacím betónom (spodným vencom), z ktorého prečnieva výstuž v tvare C. Z predtým vytvoreného vyrovnávacieho betónu (venca) prečnievajú oceľové výstuže v tvare C spojené strmienkami. Po osadení drevených dielcov je potrebné ich ešte prichytiť zhora. Cieľom tohto prepojenia je fixácia debnenia, ktoré by mohlo byť roztlačené váhou betónu.
Veľmi dôležité je tiež urobiť vence presne podľa projektovej dokumentácie, majte na pamäti, že veniec ovplyvňuje životnosť a správne fungovanie celej stavby.
Štítová stena: Funkcia a vývoj v architektúre
Štítová stena v ľudovej architektúre Kysúc
Typické stavby pre oblasť Kysúc boli základným prvkom ľudovej architektúry v tomto regióne. Stavby sa na rovnom teréne zakladali bez hĺbených základov. Základový trámový veniec kládli po celom obvode stavby na zem. Na rohoch ho podložili vyššími kameňmi tak, aby základnina bola vo vodováhe. Priestor medzi brvnami základného venca a nerovným terénom vyplnili múrikom z plochých kameňov, ktoré spájali hlinou. Ak bola stavba umiestnená vo svahu, sklon terénu vyrovnali kamennou podmurovkou. Priestor, ktorý vznikol v podmurovke pod dlážkou budúceho objektu, využívali najčastejšie na vybudovanie kamennej pivnice s valenou klenbou.
Ďalšie vence zrubu kládli po celom obvode stavby a priečok, pričom vynechávali otvory potrebné pre okná a dvere. Osobitne náročné bolo riešenie okenných a dverových otvorov. Stĺpy bočných okrajov dverných otvorov viazali čapmi so základovým vencom. Nad stĺpmi nechávali časť voľného priestoru, aby stavba mohla dosadnúť. Po položení zvyčajne troch brvien na základový veniec vynechávali okenné otvory, vymedzovali ich zvislými stĺpikmi, začapovanými do spodného a horného nadokenného brvna. Novšie vkladali do otvoru naraz celý okenný rám. Konce krátkych brvien od uhla k okennému či dverovému otvoru začapovali do zvislých drážok stĺpika okna či ostenia dverí. Po dosiahnutí potrebnej výšky okenných a dverných otvorov uzatvárali ich dlhým brvnom po celej dĺžke, resp. šírke stavby. Na ne položili brvno, ktoré presahom na štítovej strane vymedzovalo šírku ostrešia na pozdĺžnom podstení. Na durchové drevo sa kládol ďalší veniec, do ktorého začapovali pozdĺžne trámy, ktoré vymedzovali výšku miestnosti. Do posledného venca zrubu boli včapované krokvy.
Výzdoba a funkčné prvky štítu
Pôvodne štít vytvorený z dosiek nemal žiadne ozdoby. Postupne sa stal najbohatšou architektonickou a estetickou časťou. Jeho rozvoj začal hlavne s rozvojom vodných píl na rieke Kysuci a Bystrici, ktoré ľuďom umožnili zaobstaranie jemnejších rezaných dosiek a líšt. Výzdoba štítu latkami bola do detailov premyslená. Zadoskovaný štít má medzi doskami škáry, ktoré sa práve lištami zakrývali. V jednej tretine štítu latky tvorili schod a po stranách zúbky. Lišty vytvárali architektonický a súčasne dekoračný prvok. Dalo sa z nich pomerne ľahko vytvárať rozmanité estetické podoby štítu, najmä schodíkových tvarov. Postupne sa prechádzalo k čoraz zložitejším dekórom štítovej výzdoby, naberajúcej v prostredí Kysúc až monumentálny charakter. Jednalo sa o prestíž jednotlivých gazdov.
Symetrické vyváženie ozdoby štítu vytváral aj otvor v štíte slúžiaci na vetrenie povaly, prípadne odvod dymu. I tento otvor z hľadiska estetického mal početné varianty. Hoci Kysuce boli hospodársky veľmi chudobným krajom, túhu človeka po umení to neumlčalo. Dôkazom bola okrem bohatej štítovej výzdoby aj ornamentálna výzdoba nad vchodom do domu a niekde i na okenných rámoch.
Zrubové stavby v doline mávali zo strany vchodu a štítov vytvorený priestor podstrešie asi 120 - 150 cm vzdialený od steny domu. Priestor bol vyvýšený, jeho základ tvorila buď udupaná hlina, alebo rozložené ploské kamene. Na pokraji bývalo menšie brvno, pri ktorom boli do zeme vbité kolíky, aby sa zem nezosúvala. Podstrešie bývalo miestami podopreté stĺpmi. V dolnej časti strechy sa krokvy predĺžili latkami, ktoré predĺžili strechu a zároveň vytvorili na nej zlom. Takto sa pod strechou vytvárali určité priestory, ktoré boli rozlične upravované a v hospodárskom živote patrične využívané. Treba predovšetkým spomenúť podčenie alebo podčenko, ktoré bolo obyčajne na pozdĺžnej strane domu. Medzi neotesanými brvnami tvoriacimi steny vznikali škáry. Do nich sa vtĺkal mach. Aby nevlhol a nevypadával, zakrýval sa ešte latkami asi 5 cm širokými. Na zrubové brvná približne od polovice stavby zvisle sa pribíjali šindle alebo dosky. Tým sa zrub chránil proti dažďu a snehovým závejom. Rohy stavby, aby nepraskali pod vplyvom počasia, natierali sa vápnom alebo térom. Pri veľkom počte zrážok v tejto oblasti najviac na stavbách trpelo spodné brvno. To sčasti chránila drevená rína. Najlepšou ochranou proti jeho hnitiu však bola stavba podstienky.
Staršou formou pivníc boli jamy, ktoré hĺbili v hlinenej dlážke izby a prekladali doskami. Niekedy mali steny murované z naplocho kladených kameňov spájaných hlinou a na ráme doštený záklop. Po vybudovaní doštenej dlážky jamy hĺbili v pitvore, komore. Bežnými boli pivnice vybudované pod izbou, pitvorom alebo v stodole. Boli obmurované naplocho a na „kant“ kladenými kameňmi spájanými hlinou a mali zväčša valené klenby. Často na zriadenie pivnice využívali priestor, ktorý vznikol budovaním kamennej podmurovky pod objektom. Tu z kameňa murovali múry a pomocou drevených šablón vytvorenú klenbu prisypali hlinou. Vstup do týchto pivníc býval zo štítovej strany domu drevenými, niekedy zdvojenými zvlakovými dverami. Z dvorovej strany popod základový veniec alebo z pitvora býval vybudovaný kamenný sypák na zemiaky. Do niektorých pivníc, ktorými bol podpivničený celý priestor izby, bol vstup kamennými murovanými schodíkmi z pitvora, ktorý bol krytý doskovým zvlakovým základom. Podobne bývali riešené aj pivnice pod hospodárskymi budovami alebo pivnice vybudované vo svahu. Pivnice vo svahu mali často nad zrubový prístrešok určený na uskladnenie sena alebo steliva.
Strešné konštrukcie v ľudovej architektúre
Strecha sa v tunajšom prostredí volala dach. Dach možno deliť na jednoodkvapový, dvojodkvapový (sedlový), zriedka štvorodkvapový (valbový) a dach s malou strieškou, ktorý je medzi sedlovou a valbovou strechou. Strechu tvoria krokvy a kryt. Krokvy sú na pravidle pribité dreveným klinom a vzdialené 80 - 110 cm. Rozťahovanie krokiev a ich spevnenie vykonávajú riglice. Sú to priečky, ktoré sú v druhej polovici pribité na jednom páre krokiev, a to na štítovej a zadnej strane. Spinka je priečna lata, ktorá spája krokvy. Na hornom konci každý pár krokiev vytvára spáry. Krokvy sa popárili a sobášili - na jednej krokve sa vytvoril čap a na druhej žľab, po ich spojení sa ešte zatĺkli klincom.
Na krokvy sa vodorovne pribíjali latky, ktoré boli od seba v takej vzdialenosti, akej dĺžky bol šindeľ. Šindeľ sa pribíjal ľahkými drevenými klinmi schodíkovite tak, aby voda z jedného pretekala na druhý. Okrem šindľa sa ako pokrývací materiál používali aj dosky, olúpaná kôra z dubového stromu a v novších domoch eternit alebo pálená škridla. Väzba krovu bola pomerne pevná, hoci sama šindľová strecha bola ľahká a nezaťažovala stavbu, hlavne kvôli tuhým zimným mesiacom, kedy býva v tejto oblasti množstvo snehu.
Moderné stavebné riešenia: Systém Ytong pre tepelnoizolačné steny a strechy
Systém Ytong predstavuje kompletný stavebný systém, ktorý okrem obvodového a vnútorného muriva zahŕňa materiálovú základňu pre strop alebo ťažkú termoizolačnú strechu, plochú aj šikmú. Je to jednoduchý, bezpečný, účinný a veľmi trvanlivý systém. Okrem jednoduchej poistnej hydroizolácie pod vetranou krytinou šikmej strechy, neobsahuje žiadne kritické funkčné fólie ani parotesy. Práve na nich, na ich tesnosti a celistvosti, hlavne v spojoch alebo napojeniach k nosným prvkom, závisí pri iných stavebných systémoch celý výsledok, tj. tepelnoizolačná účinnosť. Obrovskou výhodou systému pórobetónových stavieb z materiálov Ytong je ich vysoká prirodzená tesnosť, podporená vnútornými sadrovými omietkami, ktoré sú navrhnuté aj pre pasívny dom v Heršpiciach. Tak ako difúzne toky vodnej pary, ani vzduchotesnosť tu nezávisí na fóliách s neistou trvanlivosťou a rizikovými faktormi v spojoch a napojeniach na nosné prvky. Ytong je špičkový stavebný systém ťažkého murovania vrátane stropov a striech, otvárajúci nové možnosti v pasívnej výstavbe, ako ukazuje dom v Heršpiciach. Priestorová tuhá stavba s veľkou tepelnoakumulačnou účinnosťou ponúka aj vynikajúci tepelný a akustický komfort. Systém Ytong sa dobre uplatní aj vtedy, keď pozemok nie je pre pasívny dom vhodný a keď je cieľ iný.
Inovatívne tvárnice Ytong a ich vlastnosti
Pozoruhodnou inováciou v rámci celého systému Ytong je nová tepelnoizolačná tvárnica Lambda YQ s objemovou hmotnosťou 300 kg/m3. Jej tepelnoizolačná účinnosť je na úrovni tvárnice Ytong Theta, λ = 0,077 W/(m.K), pri zachovaní mechanickej pevnosti na úrovni kedysi existujúcej Ytong Lambda, tzn. v triede P2, čo zodpovedá pevnosti min. 2 MPa. Tvárnica Lambda YQ je tak už dnes produktom, ktorý splní tepelno technické požiadavky po roku 2020 a zabezpečí tak trvalú hodnotu nehnuteľnosti. Štítová stena má hodnotu U = 0,16 W/(m2K), všetky prvky (nadokenné preklady) sú volené tak, aby ich U hodnota bola min. 0,16 W/(m2K).
Popisovaný dom stojí v Heršpiciach na Vyškovsku. Je postavený zo superizolačných tvárnic Ytong Theta, ale rovnako dobre by mohol byť postavený aj z nového unikátneho systému Ytong Lambda YQ. Do stavby so systémom Ytong sa môže pustiť aj laik, bez toho, aby absolvoval remeselný výcvik, systematické murárske vzdelanie alebo kurz. Výstavbu hrubej fázy popisovaného domu zveril staviteľ do rúk dvom šikovným remeselníkom. Obidvaja boli starostliví, presní a pracovití. Rýchlo porozumeli základným princípom výstavby s týmto systémom a pod odborným dohľadom zvládli prácu veľmi dobre.
Riešenia pre základové dosky a omietky
Dom je založený na 500 mm penového skla, na ktorom leží termicky aktivovaná ŽB doska. Pred betonážou je potrebné uložiť všetky rozvody vody, odpadov, elektro, satia a vyústenia VZT, vedenie kolektoru tepelného čerpadla a trubné vedenie vykurovacieho systému. Hotová základová doska má leštený povrch s veľmi nízkou odchýlkou od roviny. Založenie muriva sa vykonáva s vyložením 200 mm za zvislou hranou základovej dosky tak, aby bolo možné neskôr kvalitne tepelne izolovať zvislú hranu okraja dosky.
- Ľahčená omietka Ytong: Zvyšuje tepelnoizolačné vlastnosti stien, napomáha odstraňovať vlhkosť zo stavby, znižuje riziko vzniku plesní na povrchu stien a vo vnútri konštrukcie, zrýchľuje finálne úpravy stien, je difúzne otvorená a má päťkrát lepšiu tepelnú izoláciu.
- Výstužná tkanina Ytong: Nevyhnutná súčasť vonkajších omietok a zatepľovacích systémov Ytong, ktorá chráni izolácie aj omietky pred mechanickým poškodením. Má perfektný povrch bez trhlín pre dlhú životnosť systému.
- Stĺpová tvárnica: Umožňuje rýchle a jednoduché piliere bez debnenia, inštalačné priechody bez sekania, a je kompatibilná s tvárnicami Ytong.
- Systémový komín Ytong EKO: Trojzložkový komínový systém s keramickou vložkou, tepelnou izoláciou a pórobetónovým plášťom, určený pre výstavbu suchých komínov bez trvalej kondenzácie a s prirodzeným ťahom spalín.
V jednom m3 sadrovej omietky s ustálenou vlhkosťou sa vyskytuje cca 200 l takmer voľnej vody, ktorá je len slabými vodíkovými mostíkmi viazaná k mikroštruktúre sadrovca v omietke. Energia potrebná k odpareniu molekuly vody zo sadrovej omietky je približne rovnaká, ako pri jej odparení z vodnej hladiny. Povrch suchej sadrovej omietky sa preto do istej miery správa tak, ako povrch vodnej hladiny, z ktorej sa v prípade suchého vzduchu odparuje voda a zvlhčuje ho. Alebo naopak, v prípade vlhkého vzduchu sa môže priestorová vlhkosť viazať do sadry, bez toho, aby sa to prejavilo jej vlhnutím. To je aj dôvod, prečo môžu sadrové omietky relatívne dlho stabilizovať vnútornú priestorovú vlhkosť.
Strešný systém Ytong Komfort
Strešný systém Ytong Komfort s hrúbkou 250 mm umožňuje montovaný vložkový strop Ytong, ktorý sa vykonáva bez nadbetónovania. Jeho povrch je po betonáži presný a nevyžaduje ďalšie korektúry. Znížené stropné vložky umožňujú vloženie inštalácií. Montáž vložkovej strechy Ytong sa vykonáva ručne, spravidla ju zvládnu dvaja pracovníci. Najdlhšie trámy vážia 95 kg.
Teplo z rozpálenej strešnej krytiny, ktoré vždy, aj keď len v malej miere, prechádza strešnou tepelnou izoláciou, nevstúpi priamo do miestnosti, ale najskôr ho pohltí konštrukcia vnútornej ťažkej strechy: pórobetón, oceľová výstuž a betónová zálievka. Pri plošnej hmotnosti strechy 229 kg/m2 (bez krytiny), súčiniteli U = 0,11 W/(m2K) a slnkom rozpálenej strešnej krytine 60 °C vstúpi každú hodinu do 1 m2 ťažkej strechy tepelná energia o veľkosti 15 840 kJ. Vďaka veľkej tepelnej kapacite strechy Ytong Komfort stúpne za túto hodinu jej teplota najviac o 0,08 °C. Toto číslo je v reáli znížené tým, že ťažká strecha ešte ohrieva miestnosť, čím sa sama ohrieva pomalšie. Za 10 hodín sa táto akumulačná strecha ohreje najviac o necelých 0,8 °C a v noci môže už chladnúť, hlavne pri účinnom nočnom vetraní. Stabilizácia vnútornej teploty, ktorá je v prípade dobre izolovaných ťažkých pasívnych domoch najvýraznejšia, vedie mnohých odborníkov k odporúčaniam, že nie je vhodné kombinovať ťažkú stavbu s ľahkou. Inými slovami, že plnú výhodu ťažkej stavby - vysokú teplotnú stabilitu - získame až s realizáciu ťažkej strechy.
Na závitové tyče, vložené do ŽB rebier stropu s presnou distanciou 1000 mm sa „na sucho” kladú dosky tepelnej izolácie. V čase, keď sa sústreďuje úsilie na vysokú tepelnú izoláciu, vyžaduje veľa investorov aj vysoký pobytový komfort. Ten býva uvádzaný ako sprievodný efekt dobre zateplených domov. Pod slnkom rozpálenou strechou a vzhľadom k výpočtovo sťahujúcej sa teplote vonkajšieho vzduchu môže vyšplhať súčiniteľ prestupu tepla z hodnoty U = 0,07 W/(m2K) až na U = 0,971 W/(m2K).
Sanácia štítovej steny jazdiarne v Topoľčiankach
V príspevku je predstavená sanácia strešnej konštrukcie jazdiarne Národného žrebčína v Topoľčiankach, ktorá je zaradená medzi národné kultúrne pamiatky. Jestvujúca kombinovaná oceľovo-drevená nosná konštrukcia vykazovala viditeľné a neprimerane veľké vodorovné priehyby, pričom vytláčala štítovú stenu objektu. V roku 2010 boli spozorované trhliny v štítových stenách, ktoré nasvedčovali o namáhaní štítových stien vodorovnými silami zapríčinenými posunom strešnej konštrukcie.
Diagnostika a analýza problému
V rámci sanácie bola vykonaná diagnostika konštrukcie, statický výpočet pôvodného a nového stavu a návrh sanačných opatrení v streche a tiež v štítových stenách. Objekt jazdiarne je rozdelený na jazdiareň, stajne a predsieň. Predmetom projektu sanácie je strecha jazdiarne. Pôdorys jazdiarne má svetlú šírku 20,0 m a svetlú dĺžku 40,2 m. Strešná konštrukcia je osadená na štítové murované steny a na bočné steny.
Hlavnú nosnú konštrukciu tvoria kombinované oceľovo-drevené väzníky v priečnych vzdialenostiach cca 3,6 m. Na väzníkoch sú pripojené drevené väznice, ďalej krokvy a latovanie. Väzníky majú horný pás z reziva, vzpery sú liatinové, diagonály a tiahlo väzníka je z oceľových plných kruhových prierezov.
Strešná konštrukcia pozostávajúca zo vzájomne na seba kolmých prvkov pripájaných kĺbovo (väzník a väznice) musí byť vystužená v rovine strechy. Súčasná konštrukcia žiadne vystužovadlo nemá. Dva väzníky majú horný pás nastavovaný pomocou vodorovného polovičného preplátovania. Tento prípoj bol pravdepodobne zhotovený úplne presne. Nadmerný priehyb horného pása v mieste nastavenia a deformácia väzníkov s nastaveným horným pásom sa prejavila aj vodorovným zaťažením bočných stien.
Západná štítová stena je vo svojom vrchole vo výške +16,05 m odklonená zo zvislej roviny o cca 300 mm. Je pravdepodobné, že odklonenie steny je spôsobené horizontálnymi účinkami nevystuženej strešnej konštrukcie. Podľa statického výpočtu je stena stále v stabilnej polohe, avšak zaistenie tejto polohy je nutné.
Po „zoznámení sa“ s objektom a s funkciami jednotlivých nosných prvkov sa prikročilo k analýze príčin vzniku nadmerných deformácií a porúch. Konštrukcia sa overuje najprv jednoduchými rovinnými neskôr zložitými priestorovými modelmi. Až keď boli zodpovedané všetky otázky pôsobenia konštrukcie, bolo možné pristúpiť k návrhu zosilnenia. Pri statickom výpočte zosilnenia treba odseparovať zaťaženia, ktoré na konštrukciu už pôsobia a zaťaženia, ktoré budú preberať nové prvky. V prípade konštrukcie s ťahadlami sa často využívajú nelineárne výpočty, ktoré eliminujú vznik tlakových síl v ťahadlách.
Návrh a realizácia sanačných opatrení
Aby boli účinky vodorovných reakcií väzníkov na bočné murivo minimalizované, sú navrhnuté v úrovni uloženia väzníkov oceľové ťahadlá, ktoré budú účinné pri priťažení konštrukcie snehom. Vložením nových hlavných ťahadiel sa zmenšili ťahové sily v pôvodných ťahadlách a statické pôsobenie pôvodných prvkov. Predpínanie nových ťahadiel bolo potrebné nastaviť tak, aby sa nezmenili funkcie a pôsobenia pôvodných prvkov.
Okrem ťahadiel hlavných väzieb sa dopĺňali strešné vystužovadlá v troch pozíciách strechy. Ich funkcia je nielen prenos síl od vetra, ale aj stabilizácia tlačených prvkov a zabezpečenie tuhej strešnej roviny. V rovine horných pásov väzníkov boli namontované tri priečne strešné vystužovadlá. Diagonály sú pripájané v uzloch priehradových väzníkov. Diagonály môžu byť zložené z dvoch kusov s vloženým predpínacím medzikusom alebo môžu byť zhotovené z jedného kusa, pričom predpínanie resp. aktivovanie diagonál sa môže urobiť dotiahnutím diagonály momentovým kľúčom. Zosilnenie je navrhnuté obojstrannými drevenými príložkami, ktoré sú pripojené na horný pás oceľovými svorníkmi. Väzníky boli zosilnené spodným horizontálnym oceľovým ťahadlom.
Západná štítová stena bola z vnútornej strany jazdiarne vystužená oceľovými prútmi priemeru 12 mm z ocele R10505, ktoré sú osadené do pripravených drážok v murive. Spojenie výstužných prvkov a muriva je realizované prostredníctvom špeciálnej lepiacej malty. Návrh prípojov nových prvkov na existujúce konštrukcie je v prípade pamiatkovo chránených objektov obzvlášť náročný a „citlivý“ proces.
