Výročie konca druhej svetovej vojny

V týchto dňoch si pripomíname 80. výročie konca II. svetovej vojny v Európe. Na Slovensku je Deň víťazstva nad fašizmom štátnym sviatkom a pripadá na 8. mája.

Charakter a rozsah druhej svetovej vojny

Druhá svetová vojna je dodnes najväčším a najrozsiahlejším ozbrojeným konfliktom v dejinách ľudstva, ktorý stál život až 60 miliónov ľudí. V nej zahynulo asi 60 miliónov ľudí (približne 20 miliónov vojakov a 40 miliónov civilistov). Zo súhrnného počtu obetí pripadá približne 83 % na príslušníkov štátov protifašistickej koalície a 17 % obetí na obyvateľov mocností Osi a ich Spojencov.

Postupne sa do nej zapojilo 62 štátov, v ktorých žilo 80 % vtedajšej svetovej populácie. Bojovalo sa v Európe, severnej Afrike, Atlantiku, Oceánii, južnej a v juhovýchodnej Ázii. Priama bojová činnosť zasiahla územie 40 štátov. Do armád bojujúcich krajín bolo zaradených asi 110 miliónov ľudí.

V tejto vojne sa fakticky zmazal rozdiel medzi zázemím a frontom. Najväčší vplyv na to malo masové nasadenie bombardovacieho letectva, ktoré útočilo nielen na nepriateľské továrne, komunikačné uzly, priehrady, elektrárne či iné objekty vojenského významu, ale aj na domovy robotníkov, ktorí v nich pracovali. Civilné obyvateľstvo znášalo v porovnaní s predchádzajúcou svetovou vojnou častokrát oveľa väčšie utrpenie. Okrem toho okupačná moc prenasledovala civilné obyvateľstvo aj z rasových dôvodov, resp. z dôvodu jeho zapojenia sa do hnutia odporu.

Príčiny a predohra konfliktu

Svet medzi dvoma svetovými vojnami

Žiadna historická udalosť sa neodohráva vo vzduchoprázdne. Druhá svetová vojna nie je výnimkou, naopak. Jej príbeh sa začína už v zákopoch predchádzajúceho svetového požiaru v rokoch 1914 - 1918 a v mnohých ohľadoch je jeho pokračovaním. Malo to viacero príčin.

Ich bezprostrednými príčinami bolo napätie vyvolané chybne koncipovanou Versaillskou zmluvou po I. svetovej vojne a veľká hospodárska kríza na prelome 20. a 30. rokov. Tá kriticky oslabila všetky štáty a vlády mocností, ktoré mali udržovať svetový mier a dohliadať na dodržovanie versaillského systému.

Prvá svetová vojna dramaticky zmenila mapu sveta. Rakúsko-Uhorsko a Osmanská ríša zanikli. V Nemecku padla monarchia a porazený štát musel odstúpiť časť svojho územia Francúzsku, Poľsku a Belgicku, vzdať sa svojich kolónií, prijať obmedzenia v oblasti sily a výzbroje svojej armády a platiť víťazom reparácie za vojnové škody.

V Rusku vypukla revolúcia a bezprostredne nato aj občianska vojna, eskalovaná navyše zahraničnou intervenciou štátov Dohody, ktoré podporovali antikomunistickú opozíciu. V Európe vznikli nové štáty: Československo, Maďarsko, Rakúsko, Juhoslávia, Lotyšsko, Estónsko, Litva, obnovené bolo Poľsko. Koalície veľmocí z prvej svetovej vojny sa rozpadli. Nemecko bolo ako porazený štát dočasne mocensky oslabené, Rusko, ktoré od roku 1922 nieslo oficiálny názov Zväz sovietskych socialistických republík, ZSSR sa kvôli svojmu komunistickému režimu dostalo do medzinárodnej izolácie.

Na medzinárodnej aréne sa etablovala prvá veľká medzinárodná organizácia - Spoločnosť národov, ktorej úlohou bolo riešiť medzištátne konflikty. Zlom v dejinách po druhej svetovej vojne priniesla veľká hospodárska kríza, ktorá vypukla po krachu na burze v New Yorku dňa 24. októbra 1929. Hospodárska recesia sa rozšírila z USA do celého sveta. Mala dovtedy nevídané sociálne dôsledky. Priniesla so sebou nezamestnanosť, biedu, sociálne vylúčenie. Ekonomické problémy rozvrátili celé štáty a destabilizovali spoločenské pomery natoľko, že umožnili príchod k moci extrémistom, predovšetkým v Nemecku a Japonsku. V medzinárodnej politike začalo stúpať napätie a po celom svete vypukli ozbrojené konflikty, ktoré sa stali prológom novej svetovej vojny.

Fašizmus a nárast medzinárodného napätia

Novým prvkom v medzinárodných vzťahoch sa stala nová, extrémistická, násilná a vo svojej podstate zločinecká ideológia fašizmu. Fašizmus vznikol v dôsledku zložitých hospodárskych a sociálnych pomerov po skončení prvej svetovej vojny a taktiež v dôsledku rozporných vplyvov komunistickej revolúcie v Rusku z roku 1917, ktorá znepokojila niektoré spoločenské vrstvy, predovšetkým bohatých, ale aj mnohých príslušníkov strednej triedy.

Štátom, kde sa fašizmus zrodil, sa stalo Taliansko, ktoré síce vyšlo z prvej svetovej vojny víťazne, ale bolo v ťažkej hospodárskej a sociálnej situácii a vládlo v ňom sklamanie z výsledkov prvej svetovej vojny. Líder fašistickej strany Benito Mussolini zorganizoval v rokoch 1921 - 1922 štátny prevrat, zmocnil sa vlády a v priebehu 20. rokov 20. storočia sa stal diktátorom. Radikálne a násilné myšlienky fašizmu inšpirovali extrémistické strany v ďalších štátoch.

Najväčšou hrozbou sa stala Národne socialistická robotnícka strana Nemecka (NSDAP), na čele ktorej stál Adolf Hitler. Nacistické hnutie vzniklo v Nemecku krátko po skončení prvej svetovej vojny, ale v dvadsiatych rokoch pôsobilo na okraji nemeckej spoločnosti. Situácia sa zmenila po vypuknutí veľkej hospodárskej krízy po krachu na burze v New Yorku v roku 1929. Následky krízy drasticky destabilizovali nemeckú spoločnosť a zápas o moc sa skončil víťazstvom Hitlera, ktorý bol 30. januára 1933 menovaný kancelárom Nemecka. Svoje postavenie zneužil k tomu, aby sa stal nemeckým diktátorom a viedol Nemecko na cestu agresie. V roku 1935 obnovil v Nemecku povinnú vojenskú službu. V roku 1936 nemecké jednotky v rozpore z versailleskou mierovou dohodou vojensky obsadili Porýnie. Dňa 12. marca 1938 násilne okupovali Rakúsko a zaistili jeho pripojenie k Nemecku, tzv. Anschluss. Ďalším cieľom Hitlera sa stalo Československo.

Spojencami Nemecka sa stali fašistické Taliansko, ktoré s Nemeckom uzavrelo zmluvu v roku 1936, stvrdenú Oceľovým paktom, prijatým 22. mája 1939 a Japonsko, ktoré sa s Nemeckom spojilo prostredníctvom paktu proti Kominterne, schválenom 25. novembra 1936 v Berlíne. Spojenecký blok Nemecka, Japonska a Talianska bol formálne potvrdený paktom troch, ktorý bol uzavretý dňa 27. septembra 1940. K spojeneckým zmluvám fašistických veľmocí sa postupne pridávali ich spojenci a vazalské štáty.

Prológ nového svetového konfliktu

V tridsiatych rokoch 20. storočia sa rýchlo zhoršovala medzinárodná bezpečnostná situácia. Prvým ohniskom napätia sa stala východná Ázia. Japonské vládnuce kruhy sa snažili riešiť domáce problémy cestou agresie a expanzie, predovšetkým na územie ázijského kontinentu. Japonské vojsko vyvolalo 18. septembra 1931 incident na železničnej trati pri meste Mukden (Mandžusko, Čína), ktorý sa stal zámienkou na ozbrojený vpád do Číny. Japonská armáda okupovala Mandžusko a 1. marca 1932 v ňom vytvorila bábkový štát. V dôsledku kritiky na adresu japonskej agresie Japonsko v roku 1933 opustilo Spoločnosť národov. Japonsko 8. júla 1937 obnovilo svoju agresiu voči Číne a oba štáty sa ocitli vo vojne, ktorá trvala až do roku 1945. Bol to jeden z najkrvavejších vojnových konfliktov, ktorý si vyžiadal desiatky miliónov obetí na ľudských životoch. Výbojná politika Japonska viedla k ozbrojenému konfliktu so ZSSR. V roku 1938 sa Japonsko a ZSSR stretli v bitke pri jazere Chasan a v priebehu roku 1939 prebehla japonská invázia do Mongolska, ktoré si vďaka pomoci ZSSR ubránilo nezávislosť.

Vojenskú expanziu začalo aj Mussoliniho Taliansko, ktoré sa snažilo rozšíriť svoje koloniálne panstvo v Afrike. Cieľom talianskej expanzie sa stala Etiópia, ktorú Mussolini dňa 3. októbra 1935 bez vyhlásenia vojny napadol. Odpor nedostatočne vybavenej etiópskej armády bol zlomený 5. mája 1936. Voči talianskej agresii zaviedla Spoločnosť národov sankcie, tie ostali bez efektu. Taliansko a Nemecko v roku 1936 opustili Spoločnosť národov. V dôsledku týchto udalostí sa Nemecko a Taliansko stali spojencami.

V roku 1936 vyvrcholili hlboké vnútorné rozpory a konflikty v Španielsku, v ktorom od pádu monarchie a vzniku republiky v roku 1931 súperili rozmanité politické frakcie. Víťazstvo vlády Ľudového frontu, do ktorej sa spojili republikáni, anarchisti a komunisti, vyvolalo reakciu fašistov, monarchistov a vojenských špičiek, ktoré sa dňa 18. júla 1936 vzbúrili voči vláde a v Španielsku vypukla občianska vojna. Fašistických povstalcov, ktorým velil generál Francisco Franco, podporili svojou intervenciou Taliansko a Nemecko. Republikánsku vládu podporoval ZSSR dodávkami zbraní a vyslaním dobrovoľníkov. Na strane republikánov bojovali interbrigadisti z mnohých krajín sveta. Veľká Británia a Francúzsko sa usilovali zaistiť nezasahovanie vonkajších strán do španielskych záležitostí, ale Nemecko a Taliansko pokračovali v intervencii a výraznou mierou prispeli k víťazstvu generála Franca.

Agresia fašistického Nemecka proti ČSR a rozbitie republiky

Československo vzniklo po rozpade Rakúsko-Uhorska. Skladalo z tzv. historických českých krajín - Čiech, Moravy a Sliezska a jeho súčasťou bolo aj Slovensko a Podkarpatská Rus. Väčšina obyvateľov Slovenska vytvorenie novej republiky uvítala, lebo voči starej monarchii, a predovšetkým voči nedemokratickému režimu v Uhorsku prechovávali odpor nielen slovenskí politici, ale aj veľká väčšina občanov. Podoba štátnych hraníc ČSR bola schválená víťaznými veľmocami z prvej svetovej vojny a bezpečnosť republiky sa stala závislou od versailleského systému. Československo bolo demokratická republika, so slobodným, všeobecným a tajným volebným právom. Československá ústava deklarovala aj medzinárodne zaručené práva menšín.

Československo bolo vážne zasiahnuté veľkou hospodárskou krízou a jej sociálnymi dôsledkami. Okrem hospodárskych problémov sa vláda ČSR musela postaviť aj proti rastúcemu ohrozeniu bezpečnosti štátu zo zahraničia. Viaceré štáty sa usilovali o zmenu hraníc stanovených prvou svetovou vojnou. Na čele tohto procesu stálo Nemecko, ovládané Adolfom Hitlerom. Nemecko sa usilovalo rozbiť ČSR a ako svoj nástroj využívalo predstaviteľov nemeckej menšiny v ČSR a organizovalo ich akcie proti republike. Nemeckému diktátorovi sa podarilo získať na svoju aj vlády Maďarska a Poľska, ktoré mali voči republike svoje vlastné územné nároky a svojou zahraničnou politikou dosiahol, že ČSR opustili jej západní spojenci - Veľká Británia a Francúzsko.

Dňa 30. septembra 1938 sa uskutočnila v nemeckom meste Mníchov medzinárodná konferencia, na ktorej vlády Talianska, Francúzska a Veľkej Británie súhlasili s odstúpením pohraničných oblastí, tzv. Sudet, Nemecku. Okrem Nemecka si územné ústupky vynútili aj vlády Maďarska a Poľska. Československá vláda pod bezprecedentným nátlakom, ku ktorému sa okrem Nemecka pridali aj vlády Veľkej Británie a Francúzska, kapitulovala. Po odstúpení Sudet Nemecku si svoje nároky uplatnilo aj Maďarsko, ktoré schválila nemecká a talianska vláda počas prvej viedenskej arbitráže 2. novembra 1938. Rozpad ČSR bol zavŕšený vznikom Slovenského štátu 14. marca.

Vypuknutie druhej svetovej vojny v Európe

Mníchovská dohoda a následný rozpad ČSR sa stali predohrou druhej svetovej vojny v Európe. Agresia Hitlerovského Nemecka, povzbudeného predchádzajúcimi úspechmi, sa obrátila v roku 1939 proti Poľsku. Hrozba svetovej vojny prinútila vlády ZSSR, Veľkej Británie a Francúzska pokúsiť sa obnoviť svoje spojenectvo z 1. svetovej vojny, ale ich vzájomná nedôvera zapríčinila, že tento pokus stroskotal.

Naproti tomu Nemecko dokázalo presvedčiť Sovietsky zväz, aby s ním uzavrel pakt o neútočení. Táto dohoda, známa ako pakt Ribbentrop-Molotov, bola uzavretá 23. augusta 1939. Obe veľmoci sa zaviazali na seba neútočiť a v tajnom protokole si rozdelili sféry vplyvu v Európe. Zatiaľ čo ZSSR získal oddychový čas pred konfliktom s Nemeckom, ktorý využil na rozšírenie svojho vplyvu v Pobaltí a na hranici s Rumunskom, Hitler využil neutralitu Sovietskeho zväzu a 1. septembra 1939 napadol Poľsko.

Spojenci napadnutej krajiny, Veľká Británia a Francúzsko, na tento krok odpovedali vyhlásením vojny Nemecku. Nedokázali Poľsku poskytnúť účinnú pomoc.

Rozšírenie konfliktu

V zmysle paktu Ribbentrop-Molotov ZSSR vpadol 17. septembra 1939 do Poľska s cieľom si zaistiť územie, ktoré mu pripadlo v rámci delenia sfér vplyvu. Sovietsky vodca J. V. Stalin zabral v lete roku 1940 pobaltské štáty Litvu, Lotyšsko a Estónsko. ZSSR v zime 1939 - 1940 vybojoval tzv. zimnú vojnu proti Fínsku, v ktorej si vynútil od tohto štátu územné ústupky.

Na západnom fronte až do jari roku 1940 neprebiehali žiadne významnejšie vojenské operácie. Toto obdobie sa nazýva čudná vojna. Západné štáty sa obmedzovali na prieskum a statickú obranu, Nemecko sa pripravovalo na útok.

V apríli roku 1940 nacisti bez vyhlásenia vojny prepadli Dánsko a Nórsko. Cieľom nemeckej agresie bolo zaistiť si dodávky železnej rudy zo Švédska a oporné body pre vojenské loďstvo v severnom Atlantiku. Dánsko padlo bez boja za necelé dva dni. Nórsko sa s pomocou západných Spojencov dokázalo brániť do júna 1940, ale potom podľahlo okupantom a po zvyšok vojny boli obe škandinávske krajiny okupované nemeckým fašistickým vojskom.

Hlavná nemecká ofenzíva do západnej Európy sa začala 10. mája 1940. Nemecké fašistické vojská vpadli do Francúzska, Belgicka, Holandska a Luxemburska. Spojenecké velenie nebolo útoku schopné čeliť a fašistickí útočníci obsadili územie západnej Európy. Holandsko kapitulovalo 14. mája 1940, Belgická armáda sa vzdala 28. mája 1940. Armáda Veľkej Británie na európskom kontinente sa dostala do obkľúčenia a na prelome mája a júna 1940 sa ju, spolu s viacerými spojeneckými jednotkami, podarilo evakuovať z francúzskeho prístavu Dunkerque. Pod dojmom nemeckých úspechov vstúpilo do vojny Taliansko na strane Hitlera. Francúzsky odpor skolaboval a Francúzsko bolo nútené 22. júna kapitulovať.

Dňa 22. júna 1941 nacistické Nemecko napadlo Sovietsky zväz, ktorý sa pridal na stranu Spojencov. Spojené štáty, ktoré už predtým pomáhali spojeneckým krajinám, sa do vojny zapojili 7. decembra 1941 po tom, čo bola Japoncami napadnutá ich námorná základňa v Pearl Harbor.

Koniec vojny v Európe a vo svete

Kapitulácia Nemecka

Koniec druhej svetovej vojny v Európe nastal 8. mája 1945 kapituláciou Nemecka. Kapitulácia bola pôvodne podpísaná už 7. mája 1945 vo francúzskom meste Remeš. V mene nemeckého velenia ju podpísal generál A. Jodl, za hlavného veliteľa spojeneckých expedičných síl generál W. B. Smith a za sovietske najvyššie velenie, ale bez jeho poverenia, generál I. Susloparov, a ako svedok francúzsky generál F. Sevez. K jej podpisu došlo až po splnení podmienky generála D. D. Eisenhowera, že nemecká delegácia zároveň podpíše záväzok, že najvyšší predstavitelia nemeckých ozbrojených síl sa dostavia „na miesto a v čase určenom najvyšším veliteľom spojeneckých expedičných síl a sovietskym najvyšším velením pripravení s plnými mocami vykonať formálnu ratifikáciu kapitulácie nemeckých ozbrojených síl v mene nemeckého najvyššieho velenia“.

Na žiadosť sovietskej strany sa celý kapitulačný akt s tým istým textom zopakoval v noci z 8. na 9. mája 1945 v Berlíne. Za Nemecko definitívny kapitulačný akt podpísal W. Keitel, H. G. von Freiburg, H. J. Stumpff a za víťaznú protifašistickú koalíciu G. Žukov (ZSSR), C. A. Spaatz (USA), A. Tedder (Spojené kráľovstvo) a J. M. De Lattre de Tassigny (Francúzsko).

Druhá svetová vojna v Európe oficiálne skončila spoločným podpisom dňa 8. mája 1945 o 23.01 h. a kapitulácia nadobudla platnosť na druhý deň. V Sovietskom zväze bol však vzhľadom na časový posun za Deň víťazstva vyhlásený 9. máj.

Červená armáda zlomila posledný tuhý odpor nemeckých nacistov víťaznou bitkou o Berlín. Michail Petrovič Minin, ktorý sa zapísal do dejín ako vojak, ktorý vztýčil červenú vlajku na budove dobytého Ríšskeho snemu v Berlíne, to urobil približne hodinu a štvrť pred polnocou 30. apríla 1945. Teda dva dni pred tým, ako vojnový fotograf Jevgenij Chaldej urobil svoju ikonickú fotografiu z vyvesovania vlajky.

Bojové akcie po kapitulácii Nemecka

Napriek tomu aj po 8. máji 1945 dochádzalo k bojovým akciám, ktoré sa na území dnešnej Českej republiky skončili v podstate až 11. mája, resp. 14. mája, keď si bojová skupina nemeckej 16. tankovej divízie prebojovala cestu do americkej zóny. V severnej časti Juhoslávie bojovali nemecké vojská ustupujúce do Rakúsko ešte aj 15. mája. Boje na východnom fronte v niektorých oblastiach Východného Nemecka a v bývalom Československu trvali do začiatku júna 1945.

Koniec vojny v Ázii

V Ázii kapitulovalo Japonsko 2. septembra 1945. Definitívny koniec druhej svetovej vojny nastal podpísaním bezpodmienečnej kapitulácie Japonska na americkej vojnovej lodi v Tokijskom zálive dňa 2. septembra 1945. Po zhodení atómových bômb na mestá Hirošimu a Nagasaki - 6. a 9. augusta 1945 - vyzval japonský cisár Hirohito 14. augusta 1945 na kapituláciu, keď skončenie vojny označil za „jedinú možnosť, ako obnoviť mier a uchrániť národ pred strašným osudom“.

Dôsledky a odkaz druhej svetovej vojny

Obete a utrpenie

Víťazstvo protifašistickej koalície si na strane bývalého Československa vyžiadalo množstvo obetí, utrpenia a bolesti. Podľa prezentovaných údajov predstavovali celkové straty na životoch asi 365 000 obyvateľov. Z toho v koncentračných táboroch zahynulo približne 235 000 osôb, pričom drvivá väčšina, asi 149 000 ľudí bolo židovského pôvodu. V Česku to bolo asi 78 000 a na Slovensku 71 000 osôb. Dovedna však prešlo koncentračnými tábormi asi 350 000 osôb. Neskoršia dokumentácia uvádza pre Česko 92 000 deportovaných (z toho 79 000 mŕtvych) a pre Slovensko cca 109 000 deportovaných ľudí.

Úloha Slovenska v protifašistickom odboji

Účasť Slovákov a ďalších národov či národností žijúcich na území Slovenskej republiky v čs. protifašistickom odboji v rokoch druhej svetovej vojny má svoje osobitné a nezastupiteľné miesto v novodobej histórii Slovenska. Pripomínaním si tejto významnej historickej udalosti vzdávame česť tisícom Slovákov a príslušníkom národností žijúcich na území Slovenska, ktorí sa počas druhej svetovej vojny zapojili do bojov proti nacistickému Nemecku a jeho satelitom, a to nielen v československých vojenských jednotkách v zahraničí, v povstaleckej 1. česko-slovenskej armáde na Slovensku či domácom partizánskom odboji. Vyvrcholením ozbrojeného úsilia v boji proti fašizmu sa stalo vypuknutie Slovenského národného povstania (SNP) 29. augusta 1944.

Studená vojna

Po nástupe komunizmu v strednej a východnej Európe sa oslavoval a bol stanovený štátnym sviatkom 9. máj. Vzťahy medzi týmito dvoma blokmi boli značne napäté a čoskoro prerástli do tzv. studenej vojny, ktorá sa okrem politických bojov prejavila aj v niektorých vojenských konfliktoch. Československo pod vplyvom Sovietskeho zväzu nastúpilo cestu k socializmu, ale aj za cenu komunistických lágrov pre nepriateľov režimu. Studená vojna skončila pádom Berlínskeho múru v roku 1989, rozpadom Varšavskej zmluvy a vznikom demokracií v štátoch, ktoré po vojne kontroloval Sovietsky zväz.

Význam pripomínania si

Význam ukončenia II. svetovej vojny je stále aktuálny. 8. máj symbolizuje tri základné hodnoty: úctu, dôstojnosť a súdržnosť. Úcta patrí všetkým tým, ktorí bojovali za našu slobodu a zasvätili svoj boj v boji proti fašizmu. Hovoríme však aj o úcte k historickým faktom - sme svedkami prekrúcania a snahy bagatelizovať veci, ktoré sa vtedy diali. Fašizmus bol zlo, zlom bude a zlom aj zostane.

Súdržnosť pomohla slovenskému národu zbaviť sa fašistickej pliagy, pomohla nám zjednotiť sa a vybojovať slobodu. Žiaľ, dnes nám na Slovensku absolútne chýba súdržnosť.

So znepokojením a obavami už štvrtým rokom sledujeme pokračujúci vojnový konflikt na východ od nás - na Ukrajine. O to intenzívnejšie čoraz viac Slovákov vyslovuje slovo, ktorého hodnotu sme častokrát vnímali len formálne - MIER. Z mieru, v ktorom sme žili v Európe od skončenia II. svetovej vojny, sa stali pre mnohých ľudí len spomienky. Pochopia to hlavní aktéri vojnových konfliktov, ktoré sa popri Ukrajine rozhoreli aj v Gaze a hrozia vypuknúť aj v ďalších krajinách? Dokáže medzinárodné spoločenstvo presadiť mierové riešenie akýchkoľvek konfliktov vo svete, aby už žiaden národ nestrácal v nezmyselných vojnách svojich otcov, bratov a synov. Preto spomínajme v Deň víťazstva nad fašizmom na obete najstrašnejšej vojny, uctime si hrdinov a želajme si MIER.

tags: #ste #vyrocie #konca #vojny