Koniec druhej svetovej vojny má nenahraditeľné miesto v kolektívnej pamäti Európy. Tragédia vojny, nemeckej okupácie a jej následkov v podobe polstoročia sovietskej hegemónie boli formatívne z hľadiska budovania spoločného európskeho povedomia. Niet divu, že výročie kapitulácie nacistického Nemecka si pripomínajú na úrovni štátneho sviatku viaceré krajiny. Zatiaľ čo s pádom socialistických režimov padli aj oslavy 9. mája, 8. máj v sebe naďalej nesie odkaz víťazstva slobody nad neslobodou. O tom, ako odlišne sa dá nazerať na zdanlivo spoločnú časť histórie, najlepšie svedčí spôsob, akým si koniec vojny pripomínajú rôzne národy.
Odlišné pohľady na koniec vojny: Poľsko a Slovensko
Mohlo by sa zdať, že zdieľaná poloha medzi dvoma totalitnými režimami znamená aj zdieľaný pohľad na dejiny, no opak je pravdou. Hoci obe krajiny oslobodila Červená armáda, spomienky na jej činy sa diametrálne líšia, čo zásadne vplýva aj na ducha celého sviatku. Slováci a Poliaci nazerajú na Deň víťazstva nad fašizmom inou optikou.
Historický sentiment: úloha Sovietskeho zväzu
Prvý a najzásadnejší rozdiel v ponímaní oslobodenia je úloha, ktorú Sovietsky zväz zohráva v pamäti miestneho obyvateľstva a elít. Zatiaľ čo Poliaci nemôžu zabudnúť na útok Moskvy uprostred zúfalej obrany 17. septembra 1939, na Slovensku naďalej pretrváva naratív nevpustenej sovietskej delegácie počas Mníchovskej konferencie. V povetrí pretrváva predstava, že ak by Poliaci a Rumuni otvorili svoje hranice, z Mníchova by bola len ďalšou historickou poznámkou pod čiarou.
Medzivojnový sanačný režim v Poľsku, hoci čerpal zo socialistických myšlienok, vytrvalo považoval Sovietsky zväz za svoju najväčšiu hrozbu. Aj v predvečer vojny mnohí na najvyšších poschodiach poľského štátu videli hlavnú hrozbu práve na východnej hranici. Spomienka na poľsko-sovietsku vojnu z rokov 1919-1921 bola formatívna pre celú generáciu a tvorila zakladateľský mýtus odrodeného Poľska, nehovoriac o strategickej a štábnej kultúre.
Z pochopiteľných dôvodov podobný sentiment nenašiel na Slovensku širokú podporu. Vzťahy medzi I. ČSR a Moskvou boli neporovnateľne lepšie, čoho svedectvom je výrazná prítomnosť KSČ vo verejnom živote. Aj keď vznik Slovenského štátu sprevádzala rozsiahla protikomunistická propaganda, Sovietsky zväz v širšom chápaní ako rozšírenie Ruska si na Slovensku naďalej užíval určitú mieru sympatie.
Exilové vlády a vzťah s Moskvou
Odlišné medzivojnové skúsenosti ovplyvnili aj vzťah medzi exilovými vládami a sovietskym vedením. Poľská exilová vláda na čele s generálom Sikorskim sa musela vysporiadať s otázkou obsadených východných území, masakrou v Katyňskom lese či masovými deportáciami poľských občanov na Sibír a do Kazachstanu. Československá exilová vláda v Londýne omnoho ochotnejšie spolupracovala s Moskvou, nakoľko sporných bodov bolo značne menej. Svedčí o tom najmä spojenecká zmluva z 12. decembra 1943.
Medzigeneračná trauma a povojnová realita
S blížiacim sa koncom vojny len pribúdal počet nezhôd medzi poľským odbojom a sovietskym vedením. Kým vďaka Vianočnej dohode z decembra 1943 došlo k zjednoteniu slovenského odboja, ten poľský čoraz častejšie čelil existenčnej dileme. Hekatomba Varšavského povstania a nečinnosť Červenej armády počas jeho trvania je už na Slovensku pomerne známa. Omnoho menej známy je však príbeh spoločného oslobodenia Vilniusu Červenou armádou a Krajinskou armádou (AK) v júli 1944, keď došlo k hromadnému zatýkaniu a deportáciám členov poľského odboja tesne po vyhratej bitke.
Poľská a slovenská vojnová skúsenosť sa rozchádzajú aj pri spomienkach na samotné oslobodenie. Slovensko väčšinu vojny prežilo ako vazalský štát nacistického Nemecka, a teda nebolo až tak zasiahnuté priamymi dôsledkami bojov. Vzhľadom na menšiu mieru sporov medzi londýnskym exilom a Moskvou, oslobodenie prinieslo aspoň chvíľkový návrat do predvojnovej demokracie. Spomienka na Červenú armádu je tým prirodzene pozitívnejšia, jej príbeh je vnímaný ako heroický čin v záujme celého ľudstva - často používaný naratív v ruskej vládnej propagande.
Je to v silnom kontraste so skúsenosťou povojnového Poľska. Najprv roky nemeckej okupácie, ktorej bezbrehá brutalita a drancovanie je porovnateľné iba s dianím na východnom fronte alebo na území bývalej Juhoslávie. Príchod sovietskych vojsk priniesol len pokračovanie rovnakého násilia, plienenia a neistoty, ktoré viedli k bleskovej sovietizácii verejného života. Hanebným symbolom novej doby bol tzv. Proces šestnástich z júna 1945, keď v Moskve uniesli a odsúdili lídrov poľského podzemia.
Hlbokú jazvu v poľskej spoločnosti zanechali aj masové vysídlenia a presídlenia, ktoré v praxi viedli k presunutiu hraníc Poľska o dvesto až tristo kilometrov smerom na západ. Milióny vysídlených Nemcov z oblasti Sliezska, Pruska či Pomoranska nahradili milióny presídlených Poliakov z oblasti dnešnej Ukrajiny, Bieloruska a Litvy, ktorí často čelili násiliu, poníženiu a pocitu odcudzenia.
Dve strany jednej mince: Dátumy konca vojny
Hoci historické skúsenosti a ich interpretácia sa líšia, Slovensko a Poľsko napokon zdieľali spoločný osud v podobe polstoročia sovietskej nadvlády. V Európe sa vojna skončila formálne podpísaním bezpodmienečnej kapitulácie Nemecka 8. mája 1945.
Chronológia kapitulácie Nemecka
Druhá svetová vojna, ktorá sa začala 1. septembra 1939 útokom vojsk nacistického Nemecka na Poľsko, priniesla počas 2194 dní miliónom ľudí na oboch stranách frontu nevýslovnú bolesť, utrpenie, strádanie a smrť v rôznych podobách. Počas nej prišlo o život viac ako 50 miliónov ľudí. Skončenie druhej svetovej vojny si jednotlivé štáty pripomínajú 8. mája ako Deň víťazstva nad fašizmom. Na Slovensku je tento deň dňom pracovného pokoja. Valné zhromaždenie OSN v rezolúcii 59/26 z 22. novembra 2004 vyhlásilo 8. a 9. máj za Dni spomienok a zmierenia na počesť všetkých, čo zomreli v čase druhej svetovej vojny.
Bitka o Berlín bola jedným z posledných aktov pred kapituláciou. Bezpodmienečná kapitulácia nemeckých vojsk do rúk západných spojencov bola pôvodne podpísaná 7. mája 1945 o 02:41 hod. vo francúzskom meste Remeš. Zúčastnili sa jej zástupcovia Nemecka a ôsmi generáli zo ZSSR, USA, Francúzska a Veľkej Británie. Na jej základe malo dôjsť 8. mája 1945 do 23:01 hod. k ukončeniu všetkých bojov. Keď sa o podpise kapitulácie dozvedel sovietsky vodca Stalin, označil ju za "predbežný protokol o kapitulácii Nemecka". Stalinovu nevôľu vyvolala najmä skutočnosť, že podpísanie kapitulácie v Remeši sa uskutočnilo v štábe hlavného veliteľa spojeneckých síl na západnom fronte, amerického generála Eisenhowera, a nie v Berlíne.
Preto sa podpis kapitulácie zopakoval v noci z 8. na 9. mája 1945 v predmestí Berlína. Podpisového aktu sa za sovietsku stranu zúčastnil maršal Georgij Žukov. Druhá svetová vojna v Európe sa tak oficiálne skončila 8. mája 1945 o 23:01 h stredoeurópskeho času. V Sovietskom zväze to bolo však vzhľadom na časový posun po polnoci, a preto za Deň víťazstva vyhlásili 9. máj. Z uvedených historických skutočností teda vyplýva, že oba termíny, 8. aj 9. máj, symbolizujúce porážku fašizmu, sú opodstatnené a správne.
Koniec vojny vo svete a účasť Slovákov
Podpisom kapitulácie Nemecka v máji 1945 sa však vo svete ešte vojna neskončila. Stále prebiehali boje s Japonskom na Ďalekom východe a v Tichomorí. Japonsko podpísalo kapituláciu pred spojeneckými silami až 2. septembra 1945 po tragickom zhodení atómových bômb Američanmi na japonské mestá Hirošimu a Nagasaki. Aktuálnou zaujímavosťou je, že 24. apríla 2020 podpísal ruský prezident Vladimír Putin dekrét, ktorý označuje za dátum ukončenia druhej svetovej vojny pre Rusov 3. september 1945. V Ruskej federácii tak učinili na základe toho, že sily bývalého Sovietskeho zväzu ešte 3. septembra bojovali s Japoncami a až v tento deň ich porazili.
Pripomínaním si tejto významnej historickej udalosti vzdávame česť tisícom Slovákov a príslušníkom národností žijúcich na území Slovenska, ktorí sa počas 2. svetovej vojny zapojili do bojov proti nacistickému Nemecku a jeho satelitom, a to nielen v československých vojenských jednotkách v zahraničí. Účasť Slovákov v československom protifašistickom odboji vo vojne má svoje osobitné a nezastupiteľné miesto v novodobej histórii Slovenska. Víťazstvo protifašistickej koalície si na strane bývalého Československa vyžiadalo množstvo obetí, utrpenia a bolesti. Podľa údajov z VHÚ predstavovali celkové straty na životoch asi 350 000 až 360 000 obyvateľov. Z toho zahynulo v koncentračných táboroch približne 235 000 osôb, z nich asi 149 000 židovského pôvodu (v Česku to bolo 78 000 a na Slovensku 71 000 osôb). Dovedna však prešlo koncentračnými tábormi 350 000 osôb.
Do vojny sa postupne zapojilo 62 štátov, v ktorých žilo 80 percent vtedajšej svetovej populácie. Priama bojová činnosť zasiahla územie 40 štátov. Bojovalo sa v Európe, severnej Afrike, Atlantiku, Oceánii, južnej a juhovýchodnej Ázii. Do armád bojujúcich krajín bolo zaradených asi 110 miliónov ľudí. Podľa najnovších údajov zahynulo v nej približne 20 miliónov vojakov a 40 miliónov civilistov. Zo súhrnného počtu obetí pripadá približne 83 percent na príslušníkov štátov protifašistickej koalície a 17 percent obetí na obyvateľov mocností Osi a ich Spojencov.
Transformácia osláv 9. mája v Rusku
Pôvodná kontroverzia okolo osláv konca druhej svetovej vojny 8. vs. 9. mája bola iba technickým problémom. Neskôr však Rusko začalo sláviť tento deň inak, ako si ho pamätá história. Prestali oslavovať kapituláciu Nemecka, namiesto toho sa tento deň zmenil na oslavy víťazstva Sovietskeho zväzu. Hoci si Rusi dodnes gratulujú k tomu, že nás oslobodili spod nacistického režimu, história nie je taká čierno-biela. Treba pamätať aj na to, že armáda, ktorá oslobodzovala, bola sovietska, nie výlučne ruská.
V Moskve sa každoročne konajú oslavy, ktorými si Rusi pripomínajú víťazstvo Červenej armády na Červenom námestí, kde dal v roku 1965 vtedajší najvyšší predstaviteľ Sovietskeho zväzu Leonid Brežnev postaviť Pomník neznámemu vojakovi. Putin na oslavy každoročne pozýva svetových štátnikov, ktorí sú blízki jeho videniu sveta. Pre Rusko je 9. máj nielen spomienkou na historické víťazstvo, ale aj nástrojom na upevňovanie národnej identity a prejavenie politickej sily. Z Dňa víťazstva sa stal sviatok, ktorý režim Vladimira Putina používa na demonštráciu vojenskej moci, jednoty a „neporaziteľnosti“ národa.