Spolužitie pred manželstvom a cirkevný sobáš: Pohľad Cirkvi

V piatok pred sobášom zazneli pri rannej svätej omši tieto slová: „K Ježišovi pristúpili farizeji a pokúšali ho: ‚Smie človek prepustiť svoju manželku z akejkoľvek príčiny?‘ On odpovedal: ‚Nečítali ste, že Stvoriteľ ich od počiatku ako muža a ženu stvoril a povedal: „Preto muž opustí otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele“? A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo.‘“

Možno poznáš vo svojom okolí niekoho, kto ťa niečím takýmto mohol zaskočiť, či azda aj pohoršiť. Nuž ale pravda je taká, že Cirkev skutočne rozvod ani nepraktizuje, ani neuznáva.

Platnosť cirkevného sobáša a slobodná vôľa

Existujú však prípady, kedy sobášny obrad v kostole má niekto, kto síce navonok „odohrá“ svoju rolu, avšak vo vnútri sa s obsahom svojej úlohy nestotožňuje. Ak niečo nechceš, no napriek tomu ťa vnútorné či vonkajšie okolnosti donútia to urobiť, je narušená tvoja sloboda. V každom právnom systéme, teda aj v kánonickom práve, platí, že k platnosti úkonu je potrebná slobodná vôľa.

Sú však okolnosti, ktoré v prípade sobáša v kostole môžu vplývať na úkon vôle do tej miery, že manželský sľub robia neplatným. Typickým príkladom býva nečakané tehotenstvo.

Sloboda rozhodovania pre manželstvo je zároveň sloboda rozhodovania pre konkrétneho človeka. Aby sa niekto mohol slobodne rozhodnúť s niekým uzavrieť manželstvo, musí vedieť, koho a prečo si berie. Ak je niekto počas trvania známosti v ilúzii, alebo ak je dokonca správaním toho druhého zavádzaný, takéto manželstvo tiež nemusí byť platné. Až v manželstve, keď sa ilúzie vytratia, resp. správanie partnera sa ukáže v inej forme, sa prejaví skutočná povaha vzťahu.

Faktory ovplyvňujúce vôľu pri uzatváraní manželstva

Na schopnosť uzavrieť manželstvo môžu vplývať aj mnohé okolnosti, ktoré oslabujú vôľu. Počnúc prípadom, kedy je niekto počas sobáša pod vplyvom alkoholu či akejkoľvek omamnej látky, až po prípady rôznych psychických porúch, ktoré u človeka oslabujú schopnosť rozhodovať sa.

Ježiš im povedal: „Nie všetci pochopia toto slovo, iba tí, ktorým je to dané. Lebo sú ľudia neschopní manželstva, pretože sa takí narodili zo života matky, iných takými urobili ľudia a iní sa takými urobili sami pre nebeské kráľovstvo.“

Sú však aj vážnejšie prípady, kedy má psychika konkrétneho človeka také vlastnosti, že daný človek skrátka vôbec nie je schopný manželstva. Ide o celú škálu porúch osobnosti, ktoré spôsobujú, že človek nie je schopný realizovať aspoň niektoré z vlastností či cieľov manželstva.

Cirkevná neplatnosť manželstva

Môžem ťa ubezpečiť, že Cirkev nerozvádza manželstvo, neexistuje cirkevný rozvod. Cirkev však môže na základe zozbieraných dôkazov vyhodnotiť, že manželstvo nebolo platne uzavreté a skonštatovať jeho nulitu. Preto je možné a niekedy sa to stáva, že hoci niekto už raz mal sobáš v kostole, môže ho mať znova.

Chcel som ti len priblížiť, opierajúc sa o aktuálny text evanjelia, že nie každé manželstvo, ktoré sa slávi v kostole, musí byť automaticky platným. O jeho neplatnosti však musí rozhodovať príslušná autorita, teda príslušný cirkevný súd, ktorého úlohou je hľadať pravdu, pretože pravda oslobodzuje človeka.

Spolužitie pred svadbou a pohľad Cirkvi

V súčasnej dobe, v ktorej snáď všetci prekračujeme svoje limity, či už finančné alebo mentálno-emocionálne, sa na prvý pohľad môže zdať, že začať spolu bývať už pred svadbou je vlastne zjednodušením pre všetkých a po každej stránke. Je to naozaj tak? Prečo si Cirkev ešte aj v 21. storočí myslí, že kohabitácia nie je tým správnym riešením?

Počas predmanželských príprav sa prediskutúva mnoho otázok, jednou z nich je aj spolužitie páru pred manželstvom. Aj keď súčasná spoločnosť schvaľuje túto prax, je v rozpore s Božím plánom pre manželstvo. Cirkev vníma túto prax ako škodlivú, hoci je dnes rozšírená medzi mnohými pármi, najmä preto, že z dlhodobého hľadiska spôsobuje množstvo problémov.

Zo skúseností zisťujeme, že pre väčšinu párov, ktoré spolu žili pred manželstvom, je ťažké udržať manželstvo v posväcujúcej milosti a ochrániť ho pred rozpadom. Cirkev si nevymýšľa učenie, prax, obmedzenia a dogmy - odvodzuje a interpretuje ich z Božieho zjavenia. Nikto v Cirkvi nemá právo meniť to, čo učil sám Ježiš a apoštoli. Ak by to niekto predsa len robil, okrádal by ľudí o spásne pravdy, ktoré boli Bohom určené pre všetky časy.

Dôvody Cirkvi proti spolužitiu pred svadbou

Cirkev je ako matka, ktorá sa stará o svoje milované deti, a keďže Cirkev vie, že spolužitie páru pred manželstvom zvyšuje páru šancu na manželský neúspech, chce svoje deti chrániť.

"Pohodlie" je dobrá vec, ale nemôže byť dôvodom na obhajobu predmanželského spolužitia, a dôvod na následné rozhodnutie (teda manželský súhlas), ktoré ovplyvní celý život človeka. Spolužitie pre "pohodlie“ je slabou prípravou na záväzok manželského sľubu. Potvrdzuje to aj výskum.

Štúdie ukazujú, že tí, ktorí spolu žijú pred manželstvom, majú tendenciu uprednostňovať "zmenu", "experimentovanie" a otvorený životný štýl - čo všetko vedie k nestabilite v manželskom zväzku. Jedna zo štúdií, ktorú uskutočnili výskumníci z Chicagskej a Michiganskej univerzity, dospela k záveru, že páry, ktoré spolu žijú pred manželstvom, majú po uzavretí manželstva tendenciu k povrchnej komunikácii a neuváženému rozhodovaniu.

Iste, možno ušetríte cenu mesačného nájmu, ale obetujete niečo cennejšie. Zásnuby sú viac než len čas na plánovanie oslavy. Je to čas na hlbšiu diskusiu a dôkladnejšie premýšľanie, ktoré sa najlepšie uskutočňuje v odlúčení. Páry, ktoré spolu žijú, nemajú luxus takéhoto odstupu. Takže nech už ušetríte akékoľvek výdavky, v konečnom dôsledku pravdepodobne zaplatíte viac.

Štúdie neustále ukazujú, že páry, ktoré spolu žijú, dosahujú výrazne nižšie "skóre“ v manželskej komunikácii aj celkovej spokojnosti.

Štatistiky o spolužití a rozvodovosti

Na prvý pohľad sa môže zdať, že "manželstvo“ na skúšku má zmysel, pretože umožňuje vylúčiť menej kompatibilných partnerov. Takto to však nefunguje. Páry, ktoré spolu žijú pred svadbou, majú v skutočnosti o 50 % vyššiu šancu na rozvod ako tie, ktoré spolu nežijú. A približne 60 % párov, ktoré spolu žijú, sa rozídu bez toho, aby uzavreli manželstvo.

Spolužitie pred manželstvom sa líši od spolužitia v manželstve, pretože neexistuje žiadny záväzok, ktorý by vzťah bez manželskej prísahy podporoval. Spolužitie je v skutočnosti najhorší spôsob, ako spoznať druhého človeka, pretože skracuje skutočný rozvoj trvalého priateľstva.

Tí, ktorí spolu žijú pred manželstvom, často uvádzajú prílišné spoliehanie sa na sexuálne vyjadrovanie a menší dôraz na rozhovor a iné spôsoby komunikácie - spôsoby, ktoré v konečnom dôsledku vedú k plnšiemu sexuálnemu spojeniu po svadbe.

V rannej Cirkvi bolo spolužitie mimo manželstva medzi nekresťanmi v Rímskej ríši bežné. Tieto praktiky však boli pre jednotlivcov, rodiny a spoločnosť zničujúce. So ženami sa zaobchádzalo ako s predmetmi na jedno použitie, ako s hračkami na sexuálne potešenie, ktoré sa mali odhodiť, keď vášne ochabli. Kresťanská vízia manželstva a rodiny viedla k šťastiu a naplneniu jednotlivcov a rodín a k veľkej obnove kultúry a spoločnosti.

Cirkev a sexuálny život párov

Prečo Cirkev zasahuje do sexuálneho života párov? Áno, sex je na jednej strane súkromný a osobný, ale má aj hlboký morálny a spoločenský rozmer. Sex funguje ako primárny spájací prostriedok v rodinách a rodina je stavebným kameňom spoločnosti. Sexuálne práva a neprávosti ovplyvňujú zdravie a šťastie jednotlivcov, rodín a okolia. Preto bolo sexuálne správanie vždy predmetom mnohých občianskych zákonov.

Cirkev chce, samozrejme, chrániť rodinu a spoločnosť. Ale viac ako to si Cirkev želá chrániť váš vzťah s budúcim manželom a s Bohom. Sex je akt, ktorý spečaťuje a obnovuje manželskú zmluvu páru pred Bohom. Sexuálne hriechy sa teda netýkajú len vzťahu medzi mužom a ženou, ale aj vzťahu medzi manželmi a Bohom. A to je zodpovednosť Cirkvi. Ak je medzi vami a Bohom, je aj medzi vami a Cirkvou.

Sv. Ján Pavol II. povedal: „Preto sexualita, prostredníctvom ktorej sa muž a žena navzájom darujú jeden druhému úkonmi, ktoré sú vlastné a výlučne patria manželom, vôbec nie je čosi biologické, ale dotýka sa vnútorného jadra ľudskej osobnosti ako takej. Sexualita sa len vtedy prejavuje ľudským spôsobom, ak je integrálnou súčasťou lásky, ktorou sa muž a žena úplne zaväzujú jeden druhému až do smrti.“

Darovanie seba samého a Boží plán

Darovanie svojho tela pri pohlavnom styku je hlbokým symbolom darovania celého svojho ja. Pri milovaní si manžel a manželka „rečou tela“ hovoria to, čo si povedali pri oltári v deň svadby: „Som tvoj, na celý život!“ Boh stvoril sex, aby bol fyzicky príjemný a emocionálne naplňujúci. Je však ešte viac ako len toto všetko. Je predovšetkým najhlbším znakom úplného darovania seba samého, ktoré si manžel a manželka navzájom prisahajú.

Tento vzájomný dar uschopňuje pár stať sa spolutvorcami a pokračovateľmi stvoriteľského diela s Bohom pri darovaní života novému človeku, dieťaťu. Podľa Božieho plánu má dar sexuálneho spojenia dva hlavné ciele: posilniť manželskú lásku a zdieľať túto lásku s deťmi.

Jediným „miestom“, kde sa má toto úplné sebadarovanie medzi mužom a ženou uskutočniť, je manželstvo. Je to jediné „miesto“, kde môžu byť deti vychovávané bezpečnou, oddanou láskou matky a otca. Sexuálna intimita teda patrí len do manželstva. Mimo manželstva je sex lož a hriech. Pretože čin smilstva hovorí: „Dávam ti celé svoje ja...“ - ale muž a žena v skutočnosti zadržiavajú svoj záväzok, svoju plodnosť a svoj vzťah s Bohom.

tags: #spoluzitie #pred #manzelstvom #a #svadba #v