S druhým februárom je v cirkevnom kalendári spätý prastarý sviatok, ktorý má v latinskom obrade názov Obetovanie Pána (lat. Presentatio Domini) a je ľudovo nazývaný aj Hromnice. V byzantskom obrade má názov Stretnutie Pána (gr. Hypapanté tou Kyriou), čo je spomienka na to, že Simeon v dieťati Ježišovi rozpoznal Mesiáša a Pána. Tento sviatok, ktorý sa slávi 40 dní po Narodení Pána, pripomína udalosť opísanú evanjelistom Lukášom.
Biblický Základ: Evanjelium podľa Lukáša (Lk 2,22-40)
Základom tohto sviatku je záznam evanjelistu svätého Lukáša (2,22-39), kde sa hovorí o dvoch kľúčových udalostiach: o očisťovaní Ježišovej Matky a o obetovaní Ježiša v chráme.
Mojžišov Zákon o Očisťovaní a Vykúpení Prvorodených
Keď uplynuli dni ich očisťovania podľa Mojžišovho zákona, odniesli ho do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi, lebo Pánov zákon predpisuje, že každý mužský potomok, ktorý otvára materské lono, má byť zasvätený Pánovi. V starozákonnej dobe matka na štyridsiaty deň po narodení chlapca a na osemdesiaty deň po narodení dievčaťa prinášala obetu zo seba (za svoje obradné očistenie) i za dieťa, aby ho zasvätila Pánovi. Bohatší obetovali baránka a hrdličky alebo holuby, chudobnejší dve hrdličky alebo dva holúbky. Podľa Mojžišovho zákona (Lv 12,2 a nasl.) sa každá matka po pôrode pokladala za poškvrnenú, nečistú a nesmela sa ukazovať na verejnosti.
Týmto prikázaním chcel Boh pripomenúť Židom, že každý potomok Adama je od narodenia poškvrnený hriechom, a chcel v nich vzbudiť túžbu po duchovnom očistení. Mária, sama bez hriechu počatá, okrem toho, že sa stala matkou svätým, nadprirodzeným spôsobom, nebola hriešna, a preto ani nepodliehala predpísanému obradu očisťovania. Napriek tomu, hoci nemusela, predsa išla do chrámu v Jeruzaleme, aby tam predstavila Bohu svojho Syna a priniesla podľa Zákona obetu.
Po Máriinom očistení nasledovalo obetovanie Ježiša ako prvorodeného syna, čo bola otcova povinnosť. Prvorodených obetovali z viacerých príčin. Po prvé, všetky prvotiny patrili Pánovi, čím človek uznával, že všetko požíva z Pánovej dobrotivosti. Po druhé, z osobitnej príčiny boli Bohu zasvätené prvotiny živých tvorov: zvierat a ľudí. Pred odchodom z Egypta Boh usmrtil v Egypte všetko prvorodené aj z ľudí, aj zo zvierat, no vo svojom vyvolenom národe zachránil prvorodených, a to pre krv veľkonočného baránka, ktorý bol obrazom Vykupiteľa. Týmto záchranným činom si však Boh prisvojil prvorodených chlapcov vyvoleného národa. Preto prvorodených museli vykúpiť peňažitou obetou: museli za nich v chráme zaplatiť päť strieborných šeklov. Len po zaplatení tohto výkupného patril prvorodený syn otcovi. V časoch patriarchov prvorodený syn dedil po otcovi aj hodnosť patriarchu, a s ňou bola spojená aj kňazská hodnosť. Až do vyhlásenia zákonov na hore Sinaj národ nemal osobitných kňazov, boli nimi prvorodení.
Hoci Jozef nebol skutočným otcom Ježiša, keďže jeho otec bol Nebeský Otec, predsa vykonával všetky otcovské práva. Jozef položil Ježiša kňazovi do rúk. Ten sa s ním obrátil k svätyni Najsvätejšieho a vyzdvihol ho k nebesiam. Tým bol obetovaný, a preto patril Bohu, od ktorého si ho Jozef musel vykúpiť piatimi šekelmi. Týchto päť šekelov sa muselo zaplatiť v chrámových peniazoch. Rímske, čiže štátne mince sa v chráme nesmeli používať, pretože tým by sa uznalo cisárovo panstvo nad Božím chrámom. Preto bolo na nádvorí mnoho peňazomencov, u ktorých si ľudia vymieňali rímske mince za chrámové. To sa však neobišlo bez podvodov, preto ich Spasiteľ neskoršie vyhnal z chrámu.
Stretnutie so Simeonom a Annou
Keď kňaz prevzal peniaze, vrátil sväté dieťa šťastnému Jozefovi, ktorý ho zasa odovzdal Márii. Pristúpil k nim aj Simeon, starý, nábožný muž, ktorý vtedy žil v Jeruzaleme. Evanjelista Lukáš o tejto príhode píše: „V Jeruzaleme žil vtedy muž menom Simeon, človek spravodlivý a nábožný, ktorý očakával potechu Izraela, a Duch Svätý bol na ňom. Jemu Duch Svätý vyjavil, že neumrie, kým neuvidí Pánovho Mesiáša. Z vnuknutia Ducha prišiel do chrámu.“ Simeon uvidel Pánovho Mesiáša a jeho život sa naplnil. To bol vrcholný moment celej jeho životnej púte, naplnenie celého jeho života, lebo nič hodnotnejšie ako stretnúť Krista a zotrvať pri ňom nie je.
Keď rodičia prinášali dieťa Ježiša, aby splnili, čo o ňom predpisoval zákon, Simeon ho vzal do svojho náručia a velebil Boha slovami: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu.“ (Lk 2,29-32). Jozef a Mária sa divili tomu, čo sa o ich dieťati hovorilo. Simeon ich požehnal a Márii, jeho matke, povedal: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, - a tvoju vlastnú dušu prenikne meč - , aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc.“ (Lk 2,34-35).
Svätý Lukáš ďalej pokračuje: „Žila vtedy aj prorokyňa Anna, Fanuelova dcéra, z Aserovho kmeňa. Bola už vo vysokom veku. Od svojho panenstva žila so svojím mužom sedem rokov, potom ako vdova do osemdesiateho štvrtého roku. Z chrámu neodchádzala, vo dne v noci slúžila Bohu pôstom a modlitbami. Práve v tú chvíľu prišla aj ona, velebila Boha a hovorila o ňom všetkým, čo očakávali vykúpenie Jeruzalema.“
A keď vykonali všetko podľa Pánovho zákona, vrátili sa do Galiley, do svojho mesta Nazareta. Chlapec rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom.
Historický Vývoj a Liturgické Zmeny
Sviatok má svoj pôvod na východe, kde sa slávil od polovice 4. storočia 14. februára, t. j. 40 dní po Zjavení Pána (Epifánia). V Jeruzaleme sa tento kresťanský sviatok slávil od 4. storočia a v Ríme od 7. storočia. V Jeruzaleme sa v tento deň konali osobitné procesie, tzv. apante. V roku 542 cisár Justinián (527-565) zaviedol jeho slávenie v Carihrade a stanovil ho na 2. februára, t. j. 40 dní po Narodení Pána. Z Carihradu sa potom sviatok rýchlo rozšíril na Západ.
Pápež Sergej I. (687-701) nariadil, aby sa v tento deň konali slávnostné procesie, ktoré smerovali do Baziliky Panny Márie Snežnej (Santa Maria Maggiore). V 8. a 9. storočí sa dôraz obsahu slávností postupne presunul na oslavu Panny Márie a sviatok nadobudol mariánsky charakter. Pred rokom 1969 sa tento sviatok slávil v západnej Cirkvi ako mariánsky sviatok Očisťovania Panny Márie. Donedávna, do Druhého vatikánskeho koncilu, sa tento sviatok slávil ako mariánsky sviatok, lebo sa vyzdvihovala prvá časť správy svätého Lukáša: Očisťovanie Panny Márie.
Podľa novej liturgickej úpravy sviatkov po Druhom vatikánskom koncile sa dnešný sviatok zaradil medzi sviatky Pána, ako sa pôvodne slávil pred pápežom Sergiom I. Kladie sa totiž väčší dôraz na druhú časť správy svätého Lukáša: na obetovanie Ježiša v chráme. Preto aj pomenovanie dnešného sviatku už nie je Očisťovanie Panny Márie, ale Obetovanie Pána. Podľa dnešného chápania táto udalosť patrí skôr do životopisu Pána Ježiša ako Panny Márie, hoci Panna Mária pri tom zohráva hlavnú úlohu, čo znamená, že sviatok je aj mariánsky.
Liturgické Obrady a Spevy Sviatku Obetovania Pána
Sviatok Obetovania Pána, ľudovo nazývaný Hromnice, sa spája s požehnaním hromničnej sviece, v ktorej vidíme ochranu pred rozličnými živelnými pohromami a nebezpečenstvami. Sviece každoročne v úvode svätej omše požehnáva biskup alebo kňaz. Zavedenie svätenia hromničných sviečok sa pripisuje pápežovi Geláziovi.
Priebeh Procesie na Hromnice
- V určenom čase sa veriaci zídu v menšom kostole alebo na inom vhodnom mieste mimo kostola, ku ktorému sa má procesia uberať.
- Kňaz s posluhujúcimi príde oblečený do bieleho omšového rúcha.
- Po skončení spevu kňaz obrátený k ľudu hovorí: „V mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ Potom pozdraví veriacich zvyčajným spôsobom a niekoľkými slovami ich povzbudí, aby sa aktívne zúčastnili na obradoch sviatku.
- Kňaz ďalej vysvetlí význam sviatku: „Drahí bratia a sestry, pred štyridsiatimi dňami sme s radosťou oslavovali narodenie Krista Pána. Dnes si pripomíname, ako Panna Mária a svätý Jozef obetovali Ježiša v chráme. Pán Ježiš sa teda podrobil predpisom zákona, ale predovšetkým sa chcel stretnúť so svojím ľudom, ktorý ho s vierou očakával. A naozaj, Simeon a Anna prišli do chrámu vedení Duchom Svätým, ktorý ich osvietil, aby v malom dieťati spoznali svojho Pána. A oni ho vyznali pred všetkými s veľkou radosťou. Aj my sme sa tu zišli z podnetu Ducha Svätého a spoločne pôjdeme do Božieho chrámu stretnúť sa s Kristom. Nájdeme ho a spoznáme pri lámaní eucharistického chleba.“
- Po týchto slovách kňaz požehná sviece. Kňaz pokropí sviece požehnanou vodou, nič pri tom nehovorí.
- Všetci nesú zažaté sviece. Keď procesia vchádza do kostola, spieva sa vstupný spev omše.
- Kňaz príde k oltáru, uctí ho zvyčajným spôsobom, prípadne ho aj incenzuje. Potom ide k sedadlu, odloží pluviál - ak ho mal pri procesii - a oblečie si kazulu. Zaintonuje hymnus Sláva Bohu na výsostiach a po ňom prednesie kolektu.
Ak sa nemôže konať procesia, veriaci so sviečkami v rukách sa zídu v kostole. Keď kňaz prišiel na miesto určené na požehnanie sviec, všetci si zažnú sviece a spievajú pritom antifónu Hľa, náš Pán príde. Potom kňaz pozdraví veriacich, vysvetlí im význam sviatku, požehná sviece a za spevu kráča v procesii k oltáru.
Liturgické Čítania
Pri svätej omši na sviatok Obetovania Pána sa čítajú špecifické texty. Ak tento sviatok pripadne na nedeľu, čítajú sa všetky tri čítania. Prvé čítanie z Knihy proroka Malachiáša hovorí: „Toto hovorí Pán, Boh: ´Hľa, ja posielam svojho anjela, aby mi pripravil cestu. Hľa, príde, hovorí Pán zástupov. Veď on je ako oheň, ktorý roztápa, a ako lúh práčov.´“ Žalm 24 (23) potom vyzýva: „lebo má vstúpiť kráľ slávy. Kto je ten kráľ slávy? Pán mocný v boji. lebo má vstúpiť kráľ slávy. Kto je ten kráľ slávy? To je ten kráľ slávy.“ Druhé čítanie z Listu Hebrejom vysvetľuje: „Pretože deti majú účasť na krvi a tele, aj Ježiš mal podobne spoluúčasť na nich, aby smrťou zničil toho, ktorý vládol smrťou, čiže diabla, a vyslobodil tých, ktorých celý život zotročoval strach pred smrťou. Preto sa vo všetkom musel pripodobniť bratom, aby sa stal milosrdným a verným veľkňazom pred Bohom a odčinil hriechy ľudu.“ Nasleduje aklamácia Aleluja, predchádzajúca evanjelium (Lk 2, 22-40).
Duchovný Význam a Aktuálnosť Sviatku
Evanjeliový opis sviatku Obetovania Pána nám odhaľuje zopár duchovných zákonov, ktoré platia pre stretnutie človeka so Synom Božím. Predovšetkým nám odhaľujú snahu Boha stretnúť sa s nami. Lukášov opis zdôrazňuje Ježišov vzťah k chrámu. Máriin príchod do chrámu na očistenie je pre Lukáša „predstavením“ Ježiša. Chrám je totiž miestom, kde kňaz prináša obetu. Ježiš patrí Bohu; Jozef a Panna Mária túto príslušnosť istým spôsobom ratifikujú úkonom obetovania Dieťaťa Bohu. Navyše hrdličky ešte viac zdôrazňujú obetný charakter tohto gesta. Ježiš je svätý, patrí Bohu a bude sa obetovať na kríži: je zároveň obetou, oltárom i kňazom. Ježiš je v skutočnosti pravým a definitívnym chrámom.
Úloha Ducha Svätého
Dnešné evanjelium odhaľuje, že Simeon je na toto stretnutie s Kristom „vedený Duchom Svätým“. Toto dieťa Ježiš, ktoré sa navonok ničím nelíšilo od ostatných detí, bolo v Duchu Svätom zvláštne rozpoznané. Duch Svätý zjavil Simeonovi, že toto je „Svetlo na osvietenie pohanov a na slávu Izraela“. Pred podobným problémom stojíme, keď ideme na sväté prijímanie. Vidíme oplátku, ako mnoho iných oplátok. Navonok sa táto oplátka nelíši od iných. Len Duch Svätý mi môže zjaviť a vnútorne ma v tom utvrdiť, že toto je naozaj Kristus, že je to jeho pravé a životodarné telo. Teda prvý predpoklad svätého prijímania je vedenie zjavujúcim Duchom Svätým, ktorý vzbudzuje v mojom srdci vieru v Ježišovo Slovo. Duch Svätý je dôležitý aj v druhom pravidle. Sväté prijímanie alebo ako po latinsky povieme Komúnia, čo znamená „zjednotenie“, môže nastať len vtedy, keď máme toho istého Ducha, akého má Kristus. Duch Svätý tak ako v Simeonovi, aj v nás vzbudzuje túžbu po Kristovi.
Povolanie Kresťanov
Aj my, ponorení v krste do Kristovej smrti a zmŕtvychvstania, sme Božím chrámom. Sme povolaní prinášať svoj život ako duchovnú obetu. Podobne ako kvapka vody, ktorú celebrant zmieša s vínom pred konsekráciou, chceme mať účasť na božskom živote toho, ktorý chcel zdieľať náš ľudský stav. Sme povolaní „predkladať sa“ pred Pána, aby sme mu obetovali svoj život a celú svoju bytosť, pretože mu patríme a v ňom nachádzame svoje šťastie. Pri každej účasti na Eucharistii môžeme toto obetovanie seba samých aktualizovať, napríklad počas prinášania darov (predtým nazývaného „obetovanie“), počas pozdvihovania alebo počas poďakovania po prijímaní. Celý náš život sa môže stať „darovaním sa Pánovi“: „Budem ti slúžiť, Pane, dovoľ, aby som ti slúžil!“ Sme povolaní vrátiť mu všetko.
Svedectvo Rodičov
V praxi to znamená, hovoriť deťom o Bohu, vydávať pred nimi svedectvo o tom, čo Boh pre nás predstavuje. Každý otec i matka dlhujú deťom toto svedectvo. Priviesť niekoho do chrámu teda môže značiť i to, že ho uvedieme do spoločenstva s Bohom. Priviesť dieťa do chrámu môže znamenať aj, učiť ho modliť sa, teda komunikovať s Bohom, obracať sa na Boha nielen úradnou modlitbou cirkvi, ale aj z vlastného srdca. Predstaviť Pánovi znamená uznať Božiu zvrchovanosť nad týmto darom, ktorým je dieťa, a ukázať Bohu, ako sa tešíme z prijatého daru a ako sme zaň vďační. Predstaviť ho Pánovi môže znamenať aj to, že budeme Bohu hovoriť o svojom dieťati, čiže budeme sa za svoje deti modliť. A znovu to môže značiť: voviesť dieťa do tajomstva viery. Viera je dôverný vzťah k Bohu Otcovi skrze Ježiša Krista, Božieho Syna. Viera je základný dar Ducha Svätého.
Rodičia, ktorí neuznávajú Boží zákon nad sebou, nie sú dobrými rodičmi. Dajú síce život telu, ale neukážu pravý život duše. Hriechom nivočia to, čomu dali život. Poslanie rodičov je aj v tom, vedieť povedať „nie“ svojim deťom, ak chcú niečo, čo nie je v súlade s Božím zákonom.
Deň Zasväteného Života
Tento deň je spojený s Dňom zasväteného života, kedy si Bohu zasvätené osoby - rehoľníci a rehoľníčky - pripomínajú zasvätenie svojho života Bohu. Deň zasväteného života zaviedol ešte v roku 1997 pápež Ján Pavol II. Stanovil, aby sa slávil 2. februára, v deň sviatku Obetovania Pána. Nadviazal na tradíciu začatú za pápeža Pavla VI., keď sa v ten deň schádzali do Baziliky svätého Petra vo Vatikáne rehoľníci a rehoľníčky z celého Ríma.
Pred svetlom Slova a Duchom milosti nech ustúpi temnosť hriechu a noc nevery, a nech žije Srdce Ježišovo v srdciach všetkých ľudí. Amen.
tags: #spev #na #sviatok #obetovania #pana