Výkon práce mimo pravidelného pracoviska je bežnou súčasťou mnohých povolaní. Zákonník práce a súvisiace predpisy stanovujú jasné pravidlá pre určovanie podmienok pracovnej cesty, najmä s ohľadom na dni pracovného pokoja, sviatky a dovolenky. Pochopenie týchto pravidiel je kľúčové pre zamestnávateľov aj zamestnancov, aby sa predišlo nepríjemným pracovnoprávnym a zodpovednostným vzťahom.
Vymedzenie Pravidelného Pracoviska
Jednou z podstatných náležitostí pracovnej zmluvy podľa § 43 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov je miesto výkonu práce. Toto miesto môže byť určené konkrétnou adresou, mestom, obcou, regiónom, prípadne územím Slovenskej republiky, a dokonca aj územím viacerých štátov.
Pri dohodnutí miesta výkonu práce je potrebné prihliadať na dohodnutý druh práce - nie je v súlade s právnymi predpismi pre zamestnancov v administratíve alebo v maloobchode dohodnúť ako miesto výkonu práce napríklad Trnavský kraj.
Zákon o cestovných náhradách č. 283/2002 Z. z. (ďalej len „zákon o cestovných náhradách“) definuje pravidelné pracovisko ako miesto písomne dohodnuté so zamestnancom. Ak také miesto nie je dohodnuté, je pravidelným pracoviskom miesto výkonu práce dohodnuté v pracovnej zmluve alebo v dohodách o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Ak ide o zamestnancov, ktorým častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania, možno ako pravidelné pracovisko dohodnúť aj miesto pobytu.
Pri niektorých pracovných pozíciách je nevyhnutné, aby zamestnanec počas nevyhnutne potrebného obdobia vykonával prácu mimo svojho pravidelného pracoviska, čo definuje pracovnú cestu.
Povinnosti Zamestnávateľa pri Určovaní Podmienok Pracovnej Cesty
Zákon o cestovných náhradách nevymedzuje žiadne konkrétne pravidlá pre určenie podmienok pracovnej cesty. Určenie podmienok pracovnej cesty je výhradnou povinnosťou zamestnávateľa. Toto výhradné právo určiť podmienky pracovnej cesty vychádza zo zásady zvýšenej právomoci, ale na druhej strane aj zvýšenej zodpovednosti.
Konkrétne Podmienky Pracovnej Cesty
Miesto Nástupu Pracovnej Cesty
Zamestnávateľ je podľa § 3 ods. 1 zákona o cestovných náhradách povinný určiť konkrétne miesto, z ktorého sa pracovná cesta zamestnanca má začať z miestneho (vecného) hľadiska. Toto miesto sa určuje vo väzbe na dohodnuté miesto pravidelného pracoviska, na charakter úloh, ktoré má zamestnanec na pracovnej ceste splniť, a súčasne aj na oprávnený záujem zamestnanca.
Určenie miesta nástupu pracovnej cesty je veľmi dôležité a významné predovšetkým vo vzťahu k dňom pracovného pokoja, sviatku, dovolenke zamestnanca a pod. Zamestnávateľ má povinnosť tieto okolnosti zvlášť pozorne zvažovať, lebo by sa mohli stať príčinou nepríjemných pracovnoprávnych a zodpovednostných vzťahov.
Pracovná cesta nemusí začať z miesta pravidelného pracoviska; môže začať z rôzneho miesta (napríklad aj z miesta bydliska zamestnanca) pri dodržaní vyššie uvedených podmienok. Zamestnávateľom určené miesto nástupu a miesto skončenia pracovnej cesty má význam aj pre posúdenie nároku na cestovné náhrady. Zamestnávatelia môžu mať vo vnútornom predpise upravené konkrétnejšie pravidlá pri určovaní miesta nástupu na pracovnú cestu v mieste bydliska zamestnanca (napríklad z hľadiska hospodárnosti, podľa zamestnancov vo väzbe na ich povolanie, alebo podľa miesta výkonu pracovnej cesty).
Miesto Výkonu Práce Počas Pracovnej Cesty
V rámci tejto podmienky sa určujú miesta, resp. miesta, kde bude zamestnanec vykonávať prácu na pracovnej ceste. Toto miesto môže určiť zamestnávateľ užšie (napríklad konkrétne pracovisko) alebo širšie (napríklad obec, organizačná jednotka). Toto miesto musí byť určené jasne, konkrétne a zrozumiteľne, lebo od neho sa odvíjajú dôležité aspekty v prípade sporov, nedorozumení, pracovných úrazov a podobne.
Čas Trvania Pracovnej Cesty
Zákonom o cestovných náhradách nie je stanovené, že pre určenie začiatku a konca pracovnej cesty je rozhodujúci čas odchodu, resp. príchodu. V súvislosti s časom skončenia pracovnej cesty je potrebné upozorniť na § 92 ods. [Zákonníka práce], podľa ktorého sa venujú osobitné pravidlá zamestnancovi, ktorý sa vrátil z pracovnej cesty po 24. hodine. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že nemožno v praxi zamieňať čas trvania pracovnej cesty s ustanoveným pracovným časom zamestnanca; ide o rozdielne samostatné pracovnoprávne inštitúty.
Do času trvania pracovnej cesty sa teda započítava čas od miesta nástupu na pracovnú cestu do miesta výkonu práce na pracovnej ceste, čas výkonu práce a čas do príchodu do miesta ukončenia pracovnej cesty. Takisto ani čas ukončenia pracovnej cesty nemusí byť totožný s časom ukončenia pracovného času. Celkový čas trvania pracovnej cesty nemusí byť totožný s pracovným časom zamestnanca; čas trvania pracovnej cesty môže byť dlhší ako pracovný čas zamestnanca.
Spôsob a Druh Dopravy
V rámci tejto podmienky sa určuje spôsob a druh dopravy - dopravného prostriedku, ktorý bude zamestnanec používať počas celej doby trvania pracovnej cesty. Z uvedeného vyplýva, že zamestnávateľ je povinný určiť spôsob dopravy nielen z miesta nástupu do miesta konania pracovnej cesty a z miesta konania do miesta skončenia pracovnej cesty, ale aj spôsob a druh dopravy v mieste konania pracovnej cesty. V praxi sa na to zo strany zamestnávateľa často zabúda, a potom vznikajú zbytočné spory a nedorozumenia, či zamestnanec má nárok na cestovný výdavok v mieste konania za taxislužbu alebo len za miestnu pravidelnú verejnú dopravu, alebo či mal pracovnú cestu vykonávať pešo a podobne.
Zamestnávateľ je povinný určiť aj druh dopravy, napríklad pri určení vlaku treba určiť aj triedu (I. trieda, II. trieda). Spôsob dopravy môže mať zamestnávateľ rozpracovaný aj vo vnútornom predpise, a potom pri určovaní spôsobu dopravy je vedúci zamestnanec, ktorý zamestnanca vysiela na pracovnú cestu, povinný dodržiavať aj obmedzenia určené vo vnútornom predpise.
Miesto Skončenia Pracovnej Cesty
Pracovná cesta môže skončiť napríklad v mieste pravidelného pracoviska (ak pracovná cesta má byť z časového hľadiska skončená v rámci pracovného času zamestnanca), v mieste bydliska zamestnanca (ak pracovná cesta má byť z časového hľadiska skončená mimo pracovného času zamestnanca) alebo v akomkoľvek inom mieste. Zamestnávatelia môžu mať vo vnútornom predpise upravené konkrétnejšie pravidlá pri určovaní miesta ukončenia pracovnej cesty v mieste bydliska zamestnanca (napríklad z hľadiska hospodárnosti, podľa zamestnancov vo väzbe na ich povolanie, alebo podľa miesta výkonu pracovnej cesty).
Ďalšie Podmienky
Zamestnávateľ môže pri vyslaní zamestnanca na pracovnú cestu určiť aj ďalšie podmienky pracovnej cesty; pre prax sa tým myslí vymedzenie ďalších rôznych okolností spojených so samotnou realizáciou pracovnej cesty (napríklad potreba ubytovania, stravovania a podobne).
Prerušenie Pracovnej Cesty z Dôvodov na Strane Zamestnanca
§ 3 ods. 2 zákona o cestovných náhradách umožňuje prerušiť pracovnú cestu z dôvodov na strane zamestnanca, a to na základe dohody zamestnávateľa a zamestnanca pri určovaní podmienok pracovnej cesty. Pri aplikácii § 3 ods. 2 zákona o cestovných náhradách musí vo väzbe na prerušenie pracovnej cesty ísť iba o dôvody na strane zamestnanca.
Ak zamestnávateľ zo svojich dôvodov vysiela skôr zamestnanca na pracovnú cestu alebo mu určí neskorší návrat z pracovnej cesty, napríklad z dôvodu lacnejších leteniek, nemôže sa aplikovať ustanovenie § 3 ods. 2. Odporúča sa, aby konkrétne podmienky prerušenia pracovnej cesty týkajúce sa dôvodu prerušenia, ako aj času prerušenia mal zamestnávateľ upravené vo vnútornom predpise.
Možnosť dohodnúť sa na prerušení pracovnej cesty z dôvodov na strane zamestnanca sa vzťahuje na všetky pracovné cesty. Je dôležité si uvedomiť, že súhlas s prerušením pracovnej cesty z dôvodov na strane zamestnanca (§ 3 ods. 2) znamená, že pracovná cesta sa ukončí napríklad v mieste bydliska, v mieste pravidelného pracoviska a podobne, čo má vplyv na poskytovanie, respektíve na vylúčenie poskytovania určitých náhrad výdavkov aj ostatné ustanovenia zákona o cestovných náhradách, napríklad § 5, § 13, § 14, § 35 ods. [Zákona o cestovných náhradách].