Milí bývalí spolužiaci! Je mi nesmiernou cťou privítať Vás všetkých na našom stretávnutí po tridsiatich rokoch. Mám tu česť privítať Vás na tomto pomaturitnom stretnutí a som rád, že sa tu stretávame po tak dlhom čase v zdraví a pohode. Okrúhle výročie od našej maturity je naozaj príležitosť trochu sa zastaviť a zaspomínať. Veľmi ste ma potešili tým, že ste práve mne zverili úvodné slovo.
Čas plynie, spomienky zostávajú
Po maturite sme sa všetci rozbehli do života a každý z nás sa uplatnil v tých najrozmanitejších pozíciách a profesiách. Nechcem však teraz nostalgicky spomínať na mladé roky, pretože odvtedy sa v našich životoch veľa zmenilo. Ale jedno je fakt - táto škola zohrala v našom živote nezastupiteľnú úlohu. Každý z nás si tu, v laviciach strednej školy, začínal uvedomovať, aké miesto v živote zaujme. Tu sa začínali naše životné víťazstvá a možno aj prehry.
Prvé kroky v školských bránach
S odstupom času spomíname, ako sme sa pred rokmi stretli v triede - mladučkí, nezrelí, trochu vystrašení, ale odhodlaní niečo dokázať. Boli sme ohúrení jej veľkosťou, množstvom a chaosom. Strach zo školy pominul, keď sa k nám prihovorila naša pani učiteľka. Boj s písmenkami, číslami, násobilkou i s vybranými slovami sme zvládli úspešne.
Nezabudnuteľné študentské roky
Čas prežitý na strednej škole je pre mnohých najkrajšie obdobie života. Na tieto roky máme mnoho krásnych spomienok. Každý školský rok nám dal niečo nové, výnimočné, spoločné výlety, bláznovstvá, lásky, výhry aj prehry. Dianie v triede nebolo vždy ružové, nie raz sme sa pohádali, niekedy za totálne hlúposti, ale podstatné bolo to, že nakoniec sme sa vždy dohodli.
Kto by si nepamätal na rozbitú vitrínu, prepálený obrus či prestávky plné trmy-vrmy? Aj keď toto obdobie je len zlomok života človeka, škola v ňom zanecháva trvalé spomienky.
- Pamätáte na náš spoločný lyžiarsky zájazd do Hranovnice s pánom učiteľom Róbertom Lévayim? Pamätáte na tú prekrásnu nočnú lyžovačku pri mesačnom splne? Dobre pamätám aj na jeho otcovské výchovné facky, ktoré sme dostali, keď sme sa odtrhli bez jeho vedomia a odišli lyžovať do vedľajšej doliny vedľa chaty. Boli sme asi siedmi, čo sme to „sfasovali“!
- Pamätáte sa na našu spoločnú brigádu na JRD v Nálepkove, ktorú sme strávili na vŕšku a ubytovni zvanej Halma? Kopa zážitkov!
- Naša doba, teda doba našej mladosti, bola v mnohom výnimočná a neopakovateľná. Pamätáte sa na deň 12. apríla 1961, keď sme sa boli fotiť na maturitné tablo v Rožňave? Bol to skutočne absolútne výnimočný deň. V tento deň Jurij Gagarin ako prvý kozmonaut na svete, vyletel do vesmíru, čím sa zapísal nezabudnuteľne do kozmonautiky a vôbec do histórie ľudstva. Od radosti niektorí vyskakovali a pokrikovali na námestí v Rožňave.
- Neviem zabudnúť na naše spoločné prechádzky, ktorých bolo viacero. Raz, napríklad, to bolo už tesne pred maturitou, mali sme akési voľno a spoločne sme sa prešli až na horný koniec ku futbalovému ihrisku. V tej dobe sme všetci držali pevne spolu ako jedna rodina a mnohé dôverné tajomstvá nám všetkým boli dôverne známe.
Najviac nás určite spojila naša slávna stužková. Bola to jedna z najlepších nocí môjho a myslím si, že aj Vášho študentského života. Nikdy nezabudnem na ten týždeň, ako sme nacvičovali, borili sa, ale výsledok bol viac než neočakávaný a úžasný. Bola to nádherná noc, na ktorú nikdy nezabudneme a vždy budeme na ňu s radosťou spomínať. A čo nasledovalo ďalej? Naše legendárne dozvuky - úžasný víkend v krásnom penzióne. Aj za tieto dva dni sme sa spoznali ešte viac, porozprávali sme sa aj tí, ktorí sme si možno v škole nemali čo povedať.
Tridsať rokov zmien a skúseností
Čas neúprosne plynul. V máji sme nielenže dostali maturitné vysvedčenia, ale sme aj definitívne opustili, dovolím si tvrdiť, bezstarostný študentský život a vkročili sme do sveta povinností, starostí a naozajstného života, bez možnosti úniku od reality. Niektorí sme pokračovali v štúdiu na vysokých školách, niektorí sa vrhli do práce.
Za ten dlhý čas sme sa všetci veľmi zmenili. Ako čas plynul, uvedomovali sme si stále viac a viac, že čas prežitý na strednej škole je najkrajšie obdobie života. Zažili sme horšie dni, lepšie dni, poplakali sme si, ale dovolím si tvrdiť, že určite prevažujú tie veselé a zábavné dni. Mladosť je pochabosť, platí pre nás všetkých stonásobne - len si ešte raz spomeňme, aké rozhodnutia sme robili, ako sme sa správali a ako sme sa vyjadrovali. Ale dnes sa pri tom môžeme len pousmiať a pospomínať na naše zážitky. Per aspera ad astra.
Neúprosný čas naše tváre zmenil a na vlasoch pribudli prvé šediny. Mnohí sme sa stali babičkami a dedkami a tešíme sa z našich vnúčat. Ale spomienky na naše študentské časy asi nikdy nevymiznú. Na to zlé sme už dávno zabudli a to dobré sme si ešte prifarbili ružovou farbou a radi na to spomíname.
Spomienka na tých, ktorí už nie sú medzi nami
Spomíname dnes aj na našich spolužiakov a učiteľov, ktorí sa nedožili dnešného slávnostného dňa. Opustil nás napríklad náš spolužiak Ľubo Kvak, ktorého tu bolo pred piatimi rokmi všade plno. Bol síce chorý dlhé roky, ale to sme už brali ako samozrejmosť. A zrazu nie je medzi nami. Prosím, vstaňme a minútkou ticha venujme spomienku nielen jemu, ale aj nášmu triednemu učiteľovi pánovi profesorovi Bičanovi a všetkým, ktorí už nie sú s nami.
Po tejto pietnej spomienke nám Anka Hrušková predniesla svoje obľúbené upokojujúce básne, ktoré však boli aj na poriadne zamyslenie: „N E M Á M Č A S . . . mamka naša drahá, akože sa máš? Čo sa s vami deti stalo, neviem pochopiť.“
Kúzlo opätovného stretnutia
Prišli sme plní očakávania a záujmu. Niektorí sme sa veľmi dlho nevideli. Spoznáme sa? Alebo nie? Zmenili sme sa? Alebo nezmenili? To nám vírilo pred stretávkou hlavou. Prvé myšlienky po zazretí spolužiakov boli: „Zmenili sme sa ... a niektorí, ani nie.“ Isté však je, že sme všetci trochu zostarli a dúfam, že aj zmúdreli.
Zišla sa nás, odhadom, niečo viac ako polovica. Niektorí mali na neúčasť objektívne príčiny, iní ani nie. Ale tak to už v živote býva. Táto škola nás nielen dnes, ale aj po mnohé roky spájala, a ja si dnes pripadám, že som tu v jednej dobrej rodine. Cíťte sa tu ako doma, prežívajme toto naše stretnutie s láskou, ktorá nás spája.
Pamätám si na príhodu pri zvítavaní sa, keď Emino Szoyka, ktorého som bezpečne spoznal, prišiel s dámou, ktorú predstavil ako svoju manželku. Hanba, nehanba, aj sme to tak zobrali. Až keď sa Zuzka usmiala a s úžasom v hlase prehovorila: „Rudko, ty ma nepoznáš?“ Až vtedy nám došlo, že je to Zuzka Gecelovská! Takéto momenty sú dôkazom, že hoci sa meníme, podstatné veci zostávajú.
Pred voľnou debatou a zábavou každý z nás prehovoril o svojom doterajšom živote. Vyzdvihol by som ako najvtipnejší a najmilší príhovor zo strany manželov Endrekových, už aj za to, že to je pár, ktorý ako jediný z našej triedy, zo študentskej lásky, prerástol vo zväzok manželský.
Vedenie stretnutia: ako predstaviť
Bolo veselo, aj sa potancovalo, pospomínalo všeličo možné. Všetci vyslovili prianie stretnúť sa o niekoľko rokov, ak nám to zdravie dopraje. Tak ostávame v nádeji, že sa tak stane. Nezostáva nám už len ešte raz sa poďakovať vám všetkým, ktorí ste zasiahli do našich životov a urobili ste z nás to, čo sme dnes, ľudí plných energie a túžiacich v živote niečo dosiahnuť a zanechať na tomto svete.
tags: #slavnostny #prejav #pri #prilezitosti #stretavky #po