Deň nezávislosti je pre obyvateľov Ukrajiny v súčasnosti obzvlášť významný. V čase vojny si krajina ešte intenzívnejšie uvedomuje hodnotu slobody. Nezlomnosť a sila ducha Ukrajincov v boji proti agresorovi sú obdivuhodné po celom svete. Tradičné oslavy Dňa nezávislosti na Ukrajine tento rok nahradí prehliadka zničenej ruskej vojenskej techniky na hlavnom kyjevskom bulvári Chreščatyk. Súčasne sa významné miesta rozžiaria vo farbách ukrajinskej vlajky. Ostatné verejné podujatia sú z bezpečnostných dôvodov zakázané.
Stredajším Dňom nezávislosti si Ukrajinci pripomenú 31. výročie od vyhlásenia samostatného štátu v roku 1991. Tento sviatok sa každoročne oslavuje 24. augusta. Ukrajina získala nezávislosť s rozpadom Sovietskeho zväzu, pričom proces osamostatňovania odštartovali pobaltské krajiny už na jar v roku 1990.
Cesta k nezávislosti Ukrajiny
Najvyšší soviet Ukrajinskej socialistickej republiky vyhlásil nezávislosť 24. augusta 1991 na mimoriadnom zasadnutí. V decembri toho istého roku sa uskutočnilo referendum o nezávislosti s viac ako 84 % účasťou, pričom 92 % zúčastnených podporilo vyhlásenie nezávislosti.
Pred Dňom nezávislosti sa uskutočnil virtuálny samit Krymskej platformy, medzinárodnej diplomatickej iniciatívy Ukrajiny zameranej na obnovu ukrajinskej vlády nad anektovaným Krymom. Predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyen vo svojom príhovore zdôraznila neochvejné odhodlanie Európskej únie podporovať Ukrajinu a pripomenula, že agresorovi sa nepodarilo zlomiť vieru Ukrajincov v lepšiu budúcnosť. Od februára Európska únia masívne zintenzívnila svoju ekonomickú, humanitárnu a vojenskú podporu pre Ukrajinu, pričom v členských štátoch našlo útočisko viac ako 7,5 milióna ukrajinských utečencov.
Súčasťou príprav na Deň nezávislosti bolo aj spustenie novej iniciatívy na posilnenie vzťahov so susednými a pobaltskými krajinami. Táto kyjevská iniciatíva predstavuje nový diplomatický a bezpečnostný formát spolupráce medzi Ukrajinou, Poľskom, Maďarskom, Slovenskom, Rumunskom a pobaltskými krajinami (Estónsko, Litva, Lotyšsko), s cieľom posilniť regionálnu spoluprácu.
Slovenská republika v roku 1939
Slovenská republika, oficiálne nazývaná aj Slovenský štát, bol čiastočne uznaný klérofašistický satelitný štát nacistického Nemecka, ktorý existoval od 14. marca 1939 do 8. mája 1945, kedy formálne kapitulovala vláda. Faktický zánik štátu nastal už oslobodením Bratislavy Červenou armádou 4. apríla 1945. Slovenská časť Česko-Slovenska vyhlásila samostatnosť s podporou Nemecka deň pred začiatkom nemeckej okupácie Čiech, Moravy a Sliezska.
Formálne išlo o prvý nezávislý štát Slovákov v histórii s hlavným mestom Bratislava. Slovenská republika bola ovládaná krajne pravicovou Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou (HSĽS) a je známa predovšetkým kolaboráciou s nacistickým Nemeckom. Táto kolaborácia zahŕňala vyslanie vojsk na inváziu do Poľska v septembri 1939 a do Sovietskeho zväzu v roku 1941. Miestne židovské obyvateľstvo bolo silne prenasledované, pričom takmer 69 000 Židov, čo predstavovalo dve tretiny slovenského židovského obyvateľstva, bolo zavraždených alebo deportovaných. V roku 1942 Slovenská republika deportovala 58 000 Židov do Nemeckom okupovaného Poľska, za čo Nemecku zaplatila 500 ríšskych mariek za každého.
Vnútorná opozícia voči politike fašistickej vlády vyvrcholila v roku 1944 Slovenským národným povstaním, ktoré bolo vyvolané nemeckou okupáciou krajiny. Hoci bolo povstanie potlačené, partizánsky odboj pokračoval. Slovenská republika bola po oslobodení Sovietmi v roku 1945 zrušená a jej územie bolo začlenené späť do obnoveného Česko-Slovenska.
Právna a historická kontinuita
Súčasná Slovenská republika sa nepovažuje za nástupnícky štát vojenskej Slovenskej republiky, ale za nástupcu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Niektorí nacionalisti však oslavujú 14. marec ako deň vzniku "prvej Slovenskej republiky".
Oficiálny názov štátu bol od 14. marca 1939 do 21. júla 1939 "Slovenský štát". Ústavný zákon č. 185/1939 Sl. z. zo dňa 21. júla 1939 o ústave Slovenskej republiky v § 1 ods. uvádzal:
- "Slovenská republika je nezávislý štát národných tradícií a kresťanskej morálky."
Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 sa v okruhu niektorých historikov zaužívalo označenie "prvá Slovenská republika" pre štát z rokov 1939 - 1945. Táto historiografia často bagatelizovala negatívne aspekty štátu, ako boli okolnosti jeho vzniku, legálnosť vyhlásenia samostatnosti, postavenie Slovenska ako klientského štátu Nemecka, autoritársky charakter politického režimu, nedemokratické prvky, či perzekúcie obyvateľstva. Tieto aspekty boli ospravedlňované vojnovým stavom alebo považované za druhoradé oproti nadobudnutiu štátnosti.
Súčasná Slovenská republika však nie je právne ani ideovo nástupníckym štátom Slovenskej republiky z rokov 1939 - 1945. Podľa česko-slovenského právneho poriadku Slovenská republika z rokov 1939 - 1945 právne neexistovala, pretože tento poriadok, opierajúci sa o dekréty prezidenta republiky počas druhej svetovej vojny, anuloval Mníchovskú dohodu a všetky následné právne akty. Vyhlásenie samostatnosti Snemom Slovenskej krajiny bolo v rozpore s ústavným právom vtedajšej Česko-Slovenskej republiky, keďže takúto právomoc mal len Národné zhromaždenie v Prahe. Poslanci Snemu Slovenskej krajiny tento postup zdôvodňovali "revolučnými" okolnosťami, podobnými vzniku Česko-Slovenska v roku 1918, hoci v skutočnosti išlo o výsledok nemeckého nátlaku.
Politické usporiadanie a vládnuce štruktúry
Vládnucou politickou stranou bola Hlinkova slovenská ľudová strana - Strana slovenskej národnej jednoty (HSĽS - SSNJ), na čele ktorej stál prezident prvej SR Jozef Tiso. Do tejto strany sa koncom roka 1938 formálne zlúčili všetky významnejšie slovenské a česko-slovenské strany s výnimkou komunistickej a sociálnodemokratickej. HSĽS bola najsilnejšou politickou stranou na Slovensku už pred vojnou.
V rámci HSĽS existovali dve krídla: radikálne pronacistické na čele s Vojtechom Tukom a umiernené na čele s Jozefom Tisom. Po salzburských rokovaniach v júli 1940 došlo na nemecký zásah k odstráneniu ministra vnútra a zahraničných vecí Ferdinanda Ďurčanského, ktorý sa snažil o menej závislú politiku od Nemecka. Radikáli získali v Salzburgu post ministra vnútra (A. Mach) a ministra zahraničných vecí (V. Tuka), a na Slovensko prišli nemeckí poradcovia.
Snem a vláda
Snem bol najvyšším zákonodarným orgánom štátu a bol vytvorený zo snemu autonómnej Slovenskej krajiny. Hoci poslanci boli volení na 5 rokov (do 1943), ďalšie voľby sa neuskutočnili. Snem mal v praxi 63 poslancov a jeho úloha bola druhoradá, s prevažne formálnym charakterom. Obsah zákonov bol dopredu prediskutovaný a pokiaľ hrozilo, že zákon nebude schválený, nebol predložený na hlasovanie. Vláda mala právomoc vydávať nariadenia s mocou zákona, ktoré okrem väčšiny ministrov musel podpísať prezident. Táto právomoc sa nevzťahovala na ústavné zákony, rozpočet, medzinárodné zmluvy a ďalšie oblasti v kompetencii snemu. Snem túto právomoc využíval minimálne.
Predsedom vlády bol do októbra 1939 Jozef Tiso, po jeho zvolení za prezidenta ho vystriedal Vojtech Tuka.
Prezident a Štátna rada
Prezident mal podľa ústavy silné právomoci a mohol byť trestne stíhaný iba za vlastizradu. Jediným prezidentom počas celej existencie štátu bol Jozef Tiso, ktorého pozícia kňaza mu zároveň zaručovala značnú autoritu.
Štátna rada Slovenskej republiky bola nevoleným orgánom s právomocou predkladať návrhy zákonov a trestne stíhať prezidenta, premiéra, ministrov a poslancov. Slúžila tiež ako kontrolný a poradný orgán prezidenta, avšak jej skutočný vplyv bol minimálny.
Postoj obyvateľstva a vnútorná opozícia
Väčšina občanov Slovenska v marci 1939 akceptovala vznik samostatného štátu ako jedinú alternatívu a východisko z pohnutej situácie. Hrozba rozdelenia krajiny prispela k zomknutiu obyvateľstva a upevneniu moci slovenskej vlády. Napriek tomu pretrvávali rozpory. Niektoré miestne organizácie Agrárnej a Slovenskej národnej strany odmietli spoluprácu s HSĽS, časť evanjelického obyvateľstva ignorovala nedemokratické voľby do Snemu.
Nespokojnosť obyvateľstva sa všeobecne zameriavala na politické smerovanie režimu, útoky proti českému obyvateľstvu, prehnaný nacionalizmus a šovinizmus, potláčanie odlišných názorov a jednostrannú orientáciu na Nemeckú ríšu. Odpor vzbudzovali aj perzekúcie voči židovskému obyvateľstvu, masové karierizmus a korupcia spojené s arizáciou židovského majetku.
Najvýznamnejšie postavenie v opozícii mal dôstojnícky zbor Slovenskej armády, oddaný demokratickým tradíciám medzivojnového Česko-Slovenska. Proti režimu sa stavala aj časť študentských kruhov, robotníctva a komunisti.
Medzinárodné uznanie a vzťahy
Nevýhodou nového štátu bola neexistencia tradície vlastnej štátnosti. Slovenská diplomacia sa preto snažila o rýchle medzinárodné uznanie a stabilizáciu svojej pozície. Slovensko postupne uznalo 27 štátov.
Už 15. marca 1939 ho uznalo Maďarsko, ktoré sledovalo vlastné záujmy a snažilo sa predísť posilňovaniu pozície Nemecka na územiach, ktoré boli v záujme jeho revizionistickej politiky. Nasledujúci deň ho uznalo Poľsko, ktoré sa s Nemeckom a Maďarskom podieľalo na dezintegrácii Česko-Slovenska, ale nedokázalo správne odhadnúť, že posilňovanie Nemecka pre neho predstavuje vážnu hrozbu. Medzinárodnú pozíciu posilnilo aj uznanie Sovietskym zväzom, s ktorým malo Nemecko v tom čase spojenectvo.
Počas celej existencie bolo Slovensko vo vazalskej pozícii voči Nemecku. Pred útokom na ZSSR sa Slovensko snažilo nadviazať kontakty aj s touto veľmocou, čím kompenzovalo závislosť na Nemecku a nedostatočné vzťahy so západnými mocnosťami. Do júla 1940 sa prostredníctvom ministra zahraničných vecí Ferdinanda Ďurčanského pokúšalo o tvorbu nezávislejšej politiky, dokonca dať Veľkej Británii a Francúzsku na vedomie, že sa považuje za neutrálny štát.
Účasť na vojne proti ZSSR mala fatálne následky na medzinárodné postavenie Slovenska. Okrem ZSSR, ktoré uznanie zrušilo, svoj postoj prehodnotili aj ďalšie štáty a posilnila sa pozícia exilu usilujúceho sa o obnovu ČSR.
Vzťahy s Nemeckom
V dôsledku okolností svojho vzniku mala Slovenská republika najtesnejšie vzťahy s Nemeckou ríšou, ktorá sa postavila do pozície ochrancu jej zvrchovanosti. Napriek tomu nerešpektovalo nemecké hranice nového štátu a nemecká armáda, ktorá obsadzovala Čechy a Moravu, obsadila až po Váh aj územie Slovenska.
18. marca 1939 bol Jozef Tiso pozvaný do Viedne, kde mu Adolf Hitler predložil požiadavky, ktorých splnením podmienil prevzatie ochrany Slovenska. Tieto požiadavky zahŕňali prakticky úplné podriadenie Slovenska záujmom Nemecka.
Slovensko počas druhej svetovej vojny (1939 – 1945) – Slovenská republika Jozefa Tisa
Deklarácia SNR o zvrchovanosti Slovenskej republiky
TASR pri príležitosti 23. výročia od prijatia Deklarácie SNR o zvrchovanosti Slovenskej republiky prináša jej úplné znenie. Slovenská národná rada (SNR) ju schválila v roku 1992 v rámci bývalej Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR) a vyhlásila ňou zvrchovanosť Slovenskej republiky (SR). Deň prijatia Deklarácie o zvrchovanosti SR - 17. júl - je pamätným dňom SR.
Text Deklarácie
Deklarácia Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky
Schválené Slovenskou národnou radou uznesením zo 17. júla 1992.
My, demokraticky zvolená Slovenská národná rada, slávnostne vyhlasujeme, že tisícročné úsilie slovenského národa o svojbytnosť sa naplnilo. Uznávajúc právo národov na sebaurčenie, vyhlasujeme, že aj my si chceme slobodne utvárať spôsob a formu národného a štátneho života, pričom budeme rešpektovať práva všetkých, každého občana, národov, národnostných menšín a etnických skupín, demokratické a humanistické odkazy Európy a sveta.
Výročie vzniku Československa
V utorok 28. októbra 2025 si Česká aj Slovenská republika pripomínajú 107. výročie vzniku Československa - samostatného štátu Čechov a Slovákov. Pre Slovensko je pamätným dňom aj 30. október, kedy bola prijatá Deklarácia o zvrchovanosti Slovenskej republiky.
Politici, inštitúcie a občianske združenia kladú vence a kytice na hroby významných osobností, ako sú Tomáš G. Masaryk a Milan R. Štefánik. V Banskej Bystrici sa organizuje spomienkové stretnutie pri buste generála Štefánika a pri Pomníku padlým v I. svetovej vojne.
Cesta k vzniku Československa
Začiatkom 1. svetovej vojny boli národnostné otázky Rakúsko - Uhorska odsunuté do pozadia, hoci už pred vojnou v monarchii panovalo napätie kvôli snahám o odtrhnutie mnohých národov, vrátane Čechov a Slovákov.
Hlavnými postavami aktívneho odboja boli Tomáš Garrigue Masaryk, Milan Rastislav Štefánik a Edvard Beneš, ktorí presadzovali vznik samostatného Československa. K tomu dopomáhali československí legionári, dobrovoľní vojaci zo zahraničia, najmä z Ruska, USA a západnej Európy.
Milan Rastislav Štefánik zohral mimoriadne významnú úlohu pri diplomatických rokovaniach s predstaviteľmi svetových veľmocí o potrebe rozbitia Rakúsko-Uhorska a vytvorenia nových národných štátov. Československé vojsko v zahraničí, neskôr nazývané československé légie, pôsobilo na viacerých frontoch, najmä v Rusku, Francúzsku a Taliansku.
Po Trojkráľovej deklarácii sa začal proces osamostatňovania doma i v zahraničí. Vyhlásenie 14 Wilsonových bodov 8. januára 1918 hovorilo o autonómii pre národy Rakúsko-Uhorska. V polovici roku 1918 sa T. G. Masarykovi podarilo dosiahnuť uznanie nezávislosti u štátov Dohody. V Paríži vznikla dočasná vláda a československé légie boli uznané za spojeneckú armádu.
Československo v skutočnosti vzniklo behom troch dní, od 16. do 19. októbra 1918. Tomáš Garrigue Masaryk sa 14. októbra 1918 v Paríži stal predsedom dočasnej československej vlády. O štyri dni neskôr vydal vo Washingtone Vyhlásenie o nezávislosti Česko-Slovenska. Vyhlásenie o nezávislosti Česko-Slovenska bolo potvrdené až 20. októbra 1918 depešou z Washingtonu do Paríža, po tom, ako prezident USA Wilson súhlasil s mierom pod podmienkou uznania samostatnosti Česko-Slovenska a Juhoslovanov. Toho dňa Rakúsko-Uhorsko prestalo právne i medzinárodne existovať.
Vedúci slovenskí politickí predstavitelia sa k československej štátnosti prihlásili 30. októbra. Samostatná ČSR znamenala pre Slovákov vybudovanie základných spoločenských, kultúrnych a školských ustanovizní, ktoré im na rozdiel od väčšiny národov Európy chýbali. Vzhľadom na mnohoročnú tvrdú maďarizáciu bolo na Slovensku málo vzdelaných ľudí so slovenským národným povedomím, preto bolo optimálne spojenie síl s českými národnými a politickými predstaviteľmi.
Spoločný štát Čechov a Slovákov prestal existovať k 1. januáru 1993, kedy po vzájomnej dohode vznikli samostatné štáty Slovenska a Česká republika.
tags: #den #statnosti #vyrocie #vyhlasenia #nezavislosti #v