17. november: Deň boja za slobodu a demokraciu

17. november patrí k najdôležitejším dňom moderných dejín. Pripomíname si ním Deň boja za slobodu a demokraciu, ktorý symbolizuje odpor proti totalite, túžbu po slobode a odvahu ľudí postaviť sa proti nespravodlivosti. Tento deň je od roku 1941 aj Medzinárodným dňom študentstva. Od roku 2001 je 17. november štátnym sviatkom Slovenskej republiky. Od 1. novembra 2025 tento sviatok už nie je dňom pracovného pokoja.

Historický kontext a obmedzenia komunistického režimu

Komunistická strana získala moc v krajine prevratom vo februári 1948 a žiadne oficiálne opozičné politické strany počas „vlády jednej strany“ neboli povolené. Odlišne zmýšľajúci občania a najmä aktívni odporcovia - disidenti boli prenasledovaní tajnou políciou (Štátna bezpečnosť - ŠtB).

Široká verejnosť sa tak bála otvorene podporovať disidentov zo strachu z prepustenia z práce, vyhodenia zo školy alebo inej perzekúcie. Cenzúra označovala niektoré diela (spisovateľov, filmy alebo iné formy umenia) ako majúce „negatívny postoj k socializmu“, a tým pádom boli zakázané. Na „čiernu listinu“ sa však mohli dostať nielen diela ale aj osoby, a to pre svoje názory a postoje (podpora politiky Alexandra Dubčeka v priebehu Pražskej jari, nesúhlas s vojenskou okupáciou z roku 1968 a následnou normalizáciou, náboženské presvedčenie, neúčasť na voľbách, podpis Charty 77), ale aj pre svoj pôvod (dieťa bývalého podnikateľa, kulaka, nekomunistického politika) alebo preto, že rodinní príslušníci emigrovali na „Západ“. Tieto pravidlá bolo možné presadzovať a kontrolovať, pretože všetky školy, médiá a podniky patrili štátu a boli riadené politickými nominantmi Komunistickej strany.

Okrem politických boli obmedzované aj iné slobody. Obyčajní ľudia nemohli slobodne vycestovať do väčšiny krajín. Museli mať tzv. „devízový prísľub“ (prísľub, že banka žiadateľovi predá valuty cudzej meny v stanovenom limite) a „cestovnú doložku“ (potvrdenie získané v podstate od Štátnej bezpečnosti na základe vyjadrení nadriadených, zamestnávateľa, orgánov komunistickej strany a pod.), ktoré mali zaručiť, že sú „dôveryhodní“ a neutečú na „Západ“. Takzvaným nespoľahlivým sa zákaz vycestovania odôvodňoval tým, že ich vycestovanie „nie je v súlade so štátnymi záujmami ČSSR“.

Medzinárodné pozadie a predzvesť zmien

Aj vplyvom studenej vojny a ostatných globálnych okolností sa extenzívny ekonomický rast v 80. rokoch 20. storočia zastavil. Studená vojna sa zostrila po tom, ako sa prezidentom USA stal Ronald Reagan, ktorý zvýšil politický i hospodársky tlak na Sovietsky zväz a otvorene ho označil za „ríšu zla". Generačná výmena vo vedení sovietskej komunistickej strany priniesla nástup Michaila S. Gorbačova, ktorý sa pokúsil komunistický systém zreformovať. V zahraničnej politike presadzoval zmierenie vzťahov medzi superveľmocami a nezasahovanie do vnútorných záležitostí socialistických krajín. Politika perestrojky (prestavby) a glasnosti (slobody vyjadrovania) však znamenala narušenie základov, na ktorých bol totalitný režim vybudovaný.

Komunistické režimy v jednotlivých krajinách sa tak bez mocenskej opory v ZSSR začali koncom 80. rokov otriasať. KSČ sa oficiálne k svojmu sovietskemu vzoru hlásila, ale prakticky sa vedenie strany tieto procesy snažilo brzdiť. Perestrojka v komunistickom Česko-Slovensku v podstate neexistovala, pretože žiadne zásadné zmeny sa neuskutočnili. Reformný potenciál KSČ bol zásadným spôsobom oslabený opakovanými čistkami nazvanými „normalizácia“, ktorá prebiehala po roku 1968. Vedenie KSČ sa pohybovalo v bludnom kruhu a len stereotypne po sovietskom vzore hovorilo neustále o nutnosti perestrojkových reforiem.

Počas návštevy Československa v apríli 1987 prišiel Gorbačov s manželkou Raisou do Bratislavy. Na špičke mocenskej pyramídy došlo k zmenám, keď v decembri 1987 Gustáva Husáka na poste tajomníka ÚV KSČ nahradil Miloš Jakeš, avšak pre bežného občana to nepredstavovalo žiadnu výraznejšiu zmenu k lepšiemu. V októbri 1988 Ladislav Adamec nahradil vo funkcii predsedu federálnej vlády Lubomíra Štrougala, no v kľúčových pozíciách zostalo mnoho dogmatikov spätých s okupáciou v roku 1968. Postoj k perestrojke rozdelil politikov do skupín a názorových prúdov. Viditeľnou bola skupina dogmatikov, odmietajúcich prestavbu a zdôrazňujúcich „československé špecifiká pri prijímaní perestrojky“. Do tejto skupiny patrila väčšina politikov na najvyšších postoch, spojených s okupáciou Československa v roku 1968 na čele s Vasiľom Biľakom.

Zmeny v okolitých krajinách

V roku 1980 vznikli v Poľsku nezávislé odbory Solidarita, ktoré prerástli v spoločenské hnutie, ktoré viedlo až k pádu komunistickej vlády v Poľsku. Na jar 1989 komunistická strana pristúpila na usporiadanie "poloslobodných" volieb. Éra „gulášového komunizmu“ sa v Maďarsku skončila, keď János Kádár odstúpil z vedenia strany v máji 1988. Jeho nástupca Károly Grósz dostal od Gorbačova zelenú pre „vnútorné zmeny“. V marci 1989 Budapešť informovala Gorbačova o zámere odstrániť z hraníc s Rakúskom „železnú oponu“, pričom dostali odpoveď: „V tom nevidíme problém.“ V marci 1989 maďarská vláda vyhlásila výročie začiatku maďarskej revolúcie (1848 - 1849) za štátny sviatok.

Na opozičnú demonštráciu v Budapešti prišlo vtedy 75 000 ľudí. Na symbolickom pohrebe bývalého premiéra a vodcu Maďarského povstania Imre Nagya, ktorý bol popravený v roku 1958, prišlo na Námestie hrdinov 16. júna 1989 250 až 300 tisíc ľudí. Posledný rečník, vtedy 26-ročný Viktor Orbán, v priamom televíznom prenose verejne žiadal: "Treba okamžite začať rokovania o odchode sovietskych vojsk z Maďarska a skoncovať s komunizmom.“ Postupné preberanie moci malo v Maďarsku formu Rozhovorov pri okrúhlom stole, ktoré začali 22. apríla 1989 a skončili podpísaním dohody 18. septembra 1989. Dôsledkom boli zmeny zákonov a ústavy smerujúce k demokratickej spoločnosti a slobodným voľbám.

V letných mesiacoch roka 1989 sa na veľvyslanectve Nemeckej spolkovej republiky (Západného Nemecka) v Prahe zhromaždilo veľké množstvo utečencov z NDR (Východného Nemecka). Po rokovaniach bolo vypravených niekoľko vlakov, ktoré ich dopravili do Západného Nemecka. Po otvorení hraníc v Maďarsku do Rakúska (od 2. mája 1989) nemeckí utečenci v júni 1989 prechádzali cez hranice tadiaľto. Režim vo Východnom Nemecku skolaboval po tom, čo 7. novembra 1989 boli hranice otvorené úplne a 9. novembra padol Berlínsky múr.

Gorbačov 8. decembra 1988 ohlásil na pôde OSN jednostranné početné zníženie stavu sovietskych vojsk vo východnej Európe o pol milióna vojakov. Zároveň oznámil zámer stiahnuť z územia Česko-Slovenska, NDR a Maďarska do roku 1991 šesť tankových divízií. Americký prezident George Bush st. po analýze situácie v Sovietskom zväze dospel k záveru, že sovietsky líder súhlasí so zmenami vo východnej Európe a že tieto zmeny spôsobia rozpad sovietskeho bloku. „Gorbačov si zrejme neuvedomoval, že komunistické režimy v krajinách bloku nemajú masovú podporu a pri prvej príležitosti sa zrútia,“ uviedol Brent Scowcroft, poradca prezidenta pre národnú bezpečnosť. V marci 1989 sa Andrej Sacharov stal predsedom Zjazdu ľudových poslancov a 9. júna 1989 za prítomnosti Gorbačova žiadal zrušiť článok Ústavy ZSSR o vedúcej úlohe komunistickej strany a premeniť Sovietsky zväz na konfederáciu republík.

Rastúca nespokojnosť a prvé prejavy odporu v Československu

Prejavy nespokojnosti rástli od spontánnych prejavov do organizovaných manifestácií. Od decembra 1987 sa v českých mestách odohralo viacero pouličných demonštrácií. Veľký ohlas mala Sviečková manifestácia v Bratislave, ktorú 25. marca 1988 usporiadali veriaci. V rovnakom čase, 4. júna 1987, vyšla v Bratislave brožúra Bratislava/nahlas, ktorá obsahovala odborné informácie o ochrane životného prostredia, ale stala sa predmetom aj politického diskurzu.

Nasledovala pražská demonštrácia z 21. augusta 1988 (20. výročie okupácie) a séria nepokojov v centre Prahy v januári 1989 k pripomenutiu 20. výročia upálenia sa Jana Palacha (tzv. Palachov týždeň). V júni 1989 zverejnila Charta 77 petíciu Niekoľko viet (Několik vět), ktorá okrem iného požadovala prepustenie politických väzňov, slobodnú diskusiu o roku 1968 alebo rešpektovanie požiadaviek veriacich. Podpisovú petíciu inicioval Václav Havel po svojom prepustení z väzenia. Od júna do novembra 1989 Niekoľko viet podpísalo okolo 40 tisíc osôb.

Predstavitelia nezávislých iniciatív navrhovali založenie „koordinačného výboru“, ktorý mal začať rokovania so zástupcami režimu. Tento variant presadzovali najmä aktivisti Demokratickej iniciatívy a zástupcovia Obrody (Klub za socialistickú prestavbu). Proti boli zástupcovia Hnutia za občiansku slobodu, ktorého zakladajúci program už obsahoval výrazne politické požiadavky, vrátane zrušenia vedúcej úlohy komunistickej strany, usporiadanie slobodných volieb a povolenie súkromného vlastníctva. Havel a jeho spolupracovníci v atmosfére po páde Berlínskeho múru (9. novembra 1989) pripravovali na december veľkú demonštráciu, kde sa mali zísť signatári petície „Niekoľko viet“.

Kľúčové udalosti Nežnej revolúcie (16. november - 29. december 1989)

Nežná revolúcia (čes. Sametová revoluce; 17. november - 29. december 1989) je názov pre nekrvavé udalosti, ktorých dôsledkom bolo odstránenie komunistického režimu v Česko-Slovensku. Komunistická totalita ovládala spoločnosť cenzúrou médií, a tak o revolučnom pohybe v novembri 1989 dlho ľudia nemali dostatok informácií. Zásadné spoločenské zmeny v bývalom Československu odštartovali dve študentské demonštrácie.

16. november 1989: Študentský protest v Bratislave

V tento deň vysokoškolskí a stredoškolskí študenti zorganizovali protestnú demonštráciu v podvečerných hodinách v Bratislave, na ktorej sa zúčastnilo asi 150 až 300 osôb. Neohlásené a teda nepovolené zhromaždenie sa začalo na Hodžovom námestí (vtedy Mierové námestie) už za tmy po 17:00. Kým študenti na námestí dospievali študentskú a štátnu hymnu, objavili sa príslušníci a vozidlá Zboru národnej bezpečnosti (ZNB). Po príchode asi 20 policajtov na 6 autách, asi 150 až 250 študentov prešlo z námestia podchodom a pokračovalo cez Námestie SNP, Klobučnícku ulicu na Námestie 4. apríla (dnes Hlavné námestie), cez Rybársku bránu na Hviezdoslavovo námestie, kde si pripomenuli Sviečkovú manifestáciu z marca 1988, odtiaľ na Námestie Ľudovíta Štúra a po Vajanského nábreží k budove Univerzity Komenského na Šafárikovom námestí. Odtiaľ prešli k vtedajšiemu ministerstvu školstva na Dobrovičovej (vtedajšej Suvorovovej) ulici.

Skandovali heslá: „Slobodu slova!“ „Nechceme reaktor!“ „Chceme školské reformy!“ „Chceme školy pre všetkých!“ „Demokraciu, demokraciu!“ „Slobodu bratislavskej päťke!“ „My chceme slobodu, dialóg, reformy!“ Po ich príchode vyšiel z ministerstva školstva pred budovou tajomník ÚV KSS Gejza Šlapka v sprievode riaditeľa odboru vysokých škôl Jána Porvazníka, ktorý študentom ponúkol dialóg, ale nie na ulici, čo zdokumentovala aj prítomná česko-slovenská televízia (redaktor Pavel Jacz). G. Šlapka na študentov pokrikoval a urážal ich, avšak policajti, ktorí z oboch strán ulicu uzavreli, sa stiahli a umožnili študentom odísť. Televízia z demonštrácie zverejnila zostrih ešte v ten večer v relácii Aktuality. Oficiálnym cieľom bol protest proti väzneniu členov tzv. Bratislavskej päťky, proti návrhu vysokoškolského zákona a za akademické slobody. Rečníci však žiadali aj prepustenie Jána Čarnogurského (Bratislavská päťka), skutočnú demokraciu, slobodu cestovania a pod.

17. november 1989: Brutálny zásah v Prahe a začiatok revolúcie

V piatok 17. novembra sa v Prahe na Albertove (univerzitná štvrť) zišli českí aj slovenskí študenti vysokých škôl pri oficiálnom pietnom akte pri príležitosti 50. výročia smrti Jana Opletala a zatvorenia českých vysokých škôl v roku 1939 nacistickým Nemeckom (Medzinárodný deň študentstva). Zhromaždenie bolo oficiálne pod patronátom mestskej vysokoškolskej rady Socialistického zväzu mládeže. O 16:00 bolo prítomných asi 15 000 účastníkov. Študenti niesli štátne zástavy, spievali a skandovali požiadavku na zmenu pomerov v Česko-Slovensku (odstúpenie skompromitovaných komunistických politikov, dodržiavanie ľudských a občianskych slobôd, prepustenie politických väzňov, začatie dialógu s nezávislými iniciatívami). Z Albertova sa sprievod vydal na cestu Prahou a postupne došiel až na Vyšehrad. Brutálny zásah bezpečnostných zložiek proti neozbrojeným študentom na Národnej triede vyvolal vlnu odporu po celom Československu. Po zásahu polície a špeciálnych jednotiek bolo zranených približne 600 ľudí. Nepravdivá správa o smrti jedného z účastníkov - študenta Martina Šmída - odštartovala ďalšie protesty. Masové protesty, štrajky a občiansky tlak postupne viedli k pádu komunistického režimu.

Chronológia ďalších udalostí

• 18. november: Michael Kocáb a Michal Horáček sa pokúsili sprostredkovať rokovania medzi oficiálnymi činiteľmi a občianskymi aktivistami. Českí študenti avizovali začiatok týždenného štrajku a žiadali vyšetrenie zásahu na Národnej triede. Objavila sa myšlienka generálneho štrajku na 27. novembra. Väčšina pražských divadiel večer namiesto predstavení viedla diskusie.
• 19. november: V Bratislave v Umeleckej besede vzniklo hnutie Verejnosť proti násiliu (VPN), pričom Ján Budaj bol poverený vedením jej koordinačného výboru. V Prahe v Činohernom klube vzniklo Občianske fórum (OF).
• 20. november: Študenti vysokých škôl oficiálne vstúpili do štrajku. Generálny tajomník ÚV KSČ Miloš Jakeš povolal do Prahy oddiely tzv. ľudových milícií.
• 21. november: Niektorí členovia KSČ vo „Vyhlásení radových komunistov" žiadali, aby sa ich strana vzdala svojho „protiprávneho a iba násilím udržiavaného vedúceho postavenia v spoločnosti". Premiér Ladislav Adamec rokoval so zástupcami občianskych hnutí, no s Václavom Havlom sa stretnúť odmietol. V Prahe na Václavskom námestí sa konala prvá veľká organizovaná demonštrácia. Armáda a ľudové milície sa pripravovali na možný zásah.
• 22. november: V Bratislave sa konal prvý veľký míting organizovaný VPN na Námestí SNP, kde sa zúčastnilo okolo 60 000 ľudí. Občania žiadali vyšetrenie zásahu 17. novembra, odstúpenie politikov spätých so stalinizmom, prehodnotenie postoja k roku 1968, rehabilitáciu nespravodlivo prenasledovaných osôb, reformu volebného systému a vstup VPN do médií.
• 23. november: Pred približne 100 000 ľuďmi na bratislavskom Námestí SNP vystúpil na mítingu Alexander Dubček. V Prahe na Václavskom námestí sa konalo dovtedy najpočetnejšie zhromaždenie s asi 300 000 ľuďmi.
• 24. november: Vo večerných hodinách odstúpil generálny tajomník ÚV KSČ Miloš Jakeš a spolu s ním celé predsedníctvo. Na Jakešovo miesto bol zvolený Karel Urbánek. Slovenská televízia odvysielala Štúdio Dialóg, v ktorom prvý raz verejne vystúpili aj predstavitelia študentov a Verejnosti proti násiliu vrátane Jána Budaja a Milana Kňažka. Otvorene zaznela požiadavka zbaviť KSČ vedúcej úlohy a dospieť k demokratickému systému.
• 25. november: Prezident ČSSR Gustáv Husák nariadil, aby bolo zastavené trestné stíhanie proti niektorým disidentom. Predstavitelia študentov a VPN vydali programové vyhlásenie s 12 bodmi, v ktorých žiadali zrušiť vedúcu úlohu KSČ, zaručiť slobodu podnikania, zhromažďovania, pohybu a ďalšie občianske práva a slobody. V Prahe na Letnej sa konala manifestácia, na ktorej sa zúčastnil rekordný počet 800 000 ľudí.
• 26. november: Prvý raz sa stretli zástupcovia vlády s predstaviteľmi OF, ktorých viedol Václav Havel. ÚV KSS podporil vypustenie ústavného článku 4 o vedúcej úlohe KSČ.
• 27. november: V Československu sa konal dvojhodinový generálny štrajk na podporu požiadaviek študentov, OF a VPN. Podľa Ústavu pre výskum verejnej mienky sa na ňom zúčastnilo asi 75 percent občanov. Mottom štrajku bolo: „Koniec vlády jednej strany." Ministerstvo kultúry oznámilo, že sa s okamžitou platnosťou sprístupňujú dovtedy verejne nedostupné filmy aj knihy.
• 28. november: V Prahe sa na spoločnom rokovaní zišli predstavitelia OF, VPN, zástupcovia Národného frontu ČSSR a premiér Ladislav Adamec. Občianske hnutia žiadali demisiu vlády, zrušenie článkov ústavy, ktoré zakotvovali vedúcu úlohu KSČ a odstúpenie prezidenta.
• 29. november: Komunistická strana definitívne stratila mocenský monopol. Federálne zhromaždenie schválilo zmeny v Ústave ČSSR - vypustenie článkov 4, 6 a 16, ktoré definovali vedúcu úlohu KSČ v spoločnosti a marxizmus-leninizmus ako oficiálnu štátnu ideológiu. Na spoločnom zasadaní snemovní FZ zvolili za predsedu parlamentu Alexandra Dubčeka.
• 30. november: Na Slovensku prišlo k prvej personálnej zmene na poste predsedu Slovenskej národnej rady. Federálna vláda nariadila odstrániť tzv. železnú oponu na hraniciach s Rakúskom.
• 3. december: Prezident Gustáv Husák vymenoval novú federálnu vládu premiéra Ladislava Adamca. Jej zloženie (15 komunistov z 20 členov) vyvolalo ďalšie protesty. Nová Adamcova vláda označila 21. august 1968 za porušenie noriem vzťahov medzi suverénnymi štátmi.
• 4. december: Konali sa mítingy na protest proti vláde Ladislava Adamca. V Moskve vyhlásili vedúci predstavitelia piatich štátov Varšavskej zmluvy, že vstup ich vojsk do Československa v auguste 1968 znamenal zasahovanie do vnútorných záležitostí krajiny a musí byť odsúdený.
• 7. december: Ladislav Adamec rezignoval na svoju funkciu a poveril zostavením vlády Mariána Čalfu.
• 10. december: Prezident Husák odvolal vládu Ladislava Adamca a vymenoval novú vládu národného porozumenia na čele s premiérom Mariánom Čalfom. Predsedníctvu federálneho parlamentu Gustáv Husák oznámil svoju abdikáciu z funkcie prezidenta. V Bratislave sa konal veľký pochod občanov do susedného rakúskeho mestečka Hainburg pod názvom „Ahoj Európa!", pri ktorom sa odstránila železná opona.
• 29. december: Vo Vladislavskej sále Pražského hradu bol za prezidenta ČSSR jednomyseľne zvolený Václav Havel. Po 41 rokoch sa prezidentom stal prvý raz nekomunista so širokou podporou verejnosti. Študenti vydali vyhlásenie, podľa ktorého je Václav Havel zárukou, že proces zmien je nevratný.

Význam a odkaz 17. novembra

Nežná revolúcia tvorí prelomovú udalosť moderných dejín slovenského národa a bývalého československého štátu. Po viac ako 40 rokoch priniesla pád komunistického režimu a otvorila cestu k transformácii totalitného Československa na právny a demokratický štát. Umožnila vznik samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 a jej neskoršiu integráciu do európskych politických štruktúr.

Medzi nemenej dôležité prínosy pádu komunistického režimu patrí odstránenie vedúcej úlohy komunistickej strany, vznik pluralitného straníckeho politického prostredia, možnosť slobodných volieb, odstránenie nefunkčného hospodárskeho systému centrálne riadenej ekonomiky a možnosť v praxi uplatňovať základné ľudské práva a náboženské slobody. V médiách bola odstránená cenzúra a otvorili sa predtým železnou oponou uzavreté hranice so Západom, čo umožnilo obyvateľom Slovenska cestovať do celého sveta. Svojím významom patrí k najdôležitejším udalostiam, ktoré sa v 20. storočí udiali na území Slovenska.

Prečo je tento sviatok dôležitý:

• pripomína nám hodnotu slobody, ktorú nemožno považovať za samozrejmosť;
• zdôrazňuje význam demokracie, ľudských práv a občianskej odvahy;
• uctieva študentov, ktorí neváhali postaviť sa proti násiliu a nespravodlivosti;
• pripomína, že história môže byť zmenená, ak sa ľudia dokážu zjednotiť za spoločné dobro.

Čo symbolizuje 17. november:

Slobodu, demokraciu, občiansku odvahu, jednotu a nádej na lepšiu budúcnosť. Je to deň, keď si uvedomujeme, že aj pokojné protesty môžu mať veľkú silu, a že spoločnosť môže uspieť v boji proti nespravodlivosti, ak zostane súdržná. Je potrebné, aby ste si uvedomili dôležitosť princípov demokracie a slobody a svojím prístupom k vzdelaniu šírili mier, lásku a spravodlivosť, a že dýchanie slobody v dejinách, v prítomnosti ani budúcnosti nesmie byť nikdy brané ako samozrejmosť.

Debata o charaktere sviatku

Sociológ Miloslav Petrusek už na prahu nového milénia označil 17. november za príklad pamäťovej udalosti, ktorá sa rýchlo, v priebehu jedného desaťročia, premenila na „rekreačný sviatok“. „Z rituálu občianskeho sa stal rituál voľného dňa,“ napísal. Z tohto dôvodu sa historický či občiansky sviatok často stáva "len zafarbeným dňom v kalendári".

Od roku 1990 bol 17. november na Slovensku, ako aj v celej čs. federácii, iba pamätným, resp. významným dňom. Novela sviatkového zákona z 9. mája 1990 ponechala len tri štátne sviatky s pracovným voľnom, zdedené po socialistickom Československu. Federálne zhromaždenie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky schválilo 9. mája 1990 zákon č. 167/90 Zb. z., na základe ktorého sa 17. november stal pamätným dňom. Národná rada Slovenskej republiky na zasadnutí 20. októbra 1993 prijala zákon č. 241/1993 Zb. z., ktorým zrušila ustanovenia zákona č. 167/90 Zb. z. a 17. november zostal pamätným dňom.

V októbri 2001 zdôvodňovala skupina koaličných poslancov v Národnej rade nevyhnutnosť „povýšenia“ 17. novembra z pamätného dňa na štátny sviatok a deň pracovného pokoja jeho symbolickou hodnotou a potrebou dôstojného pripomenutia. Poslanci Národnej rady SR 25. októbra 2001 schválili 86 hlasmi zákon č. 442/2001 Z. z., účinný od 15. novembra 2001, podľa ktorého sa 17. november stal štátnym sviatkom SR ako Deň boja za slobodu a demokraciu. Zákon bol schválený poslancami za strany SMK, KDH, DS a LDU. V parlamentnej rozprave k zákonu búrlivo reagovali hlavne poslanci národniarov, ktorí obvinili konzervatívnych poslancov, že návrh je len zastieracím manévrom zobrať Slovensku sviatky, ktoré oslavujú jeho samostatnosť a zvrchovanosť.

Prečo sa však 17. november stal dňom pracovného pokoja? Ministerstvo financií vtedy namietalo čisto ekonomicky, pričom stratu vyčíslilo sumou približne 3,7 miliardy vtedajších korún. Napriek tomu zákon prešiel. Predpoklad, že zmena pamätného dňa na štátny sviatok s voľným dňom zaplní každý rok 17. novembra námestia našich obcí a miest, sa nepotvrdil. Drvivá väčšina ľudí ho venovala vo veľkých mestách odpočinku, pobytu v prírode. Najviac účastníkov od roku 2001 - takmer 17-tisíc - malo 17. novembra vlaňajšie zhromaždenie v Bratislave, čo bolo spojené s protivládnym protestom po vražde Jána Kuciaka a jeho snúbenice. Podľa prieskumov verejnej mienky v roku 2019, až 70 percent opýtaných „neslávi 17. november nijako“, a väčšina ho chápe ako „deň voľna“.

Logicky vzniká otázka, či zbavenie sviatku statusu dňa pracovného pokoja neprivedie k jeho „ozdraveniu“ alebo aspoň zastaveniu procesu degradácie. Vlani zbavili zákonodarcovia voľna Deň ústavy, a celkom nedávno aj Deň boja za slobodu a demokraciu. Od 1. novembra 2025 sviatok 17. novembra už nie je dňom pracovného pokoja.

tags: #slavnostny #prejav #k #17 #novembru