Vianočné sviatky sú každoročne obdobím, keď sa miliardy ľudí na celom svete stretávajú so svojimi rodinami, aby spoločne oslávili pokoj, radosť a lásku. Pre kresťanov sú však Vianoce oveľa viac - sú oslavou narodenia Ježiša Krista, ktoré je jedným z pilierov kresťanskej viery.
Význam Vianoc v kresťanskej tradícii
Spolu s Veľkou nocou patria Vianoce k najvýznamnejším kresťanským sviatkom. Zatiaľ čo Veľká noc symbolizuje zmŕtvychvstanie Ježiša Krista, Vianoce oslavujú jeho narodenie a príchod na svet ako Božieho syna. Je to deň, keď si veriaci kresťania pripomínajú historický okamih narodenia vteleného večného Slova, Božieho vtelenia, sviatky vykúpenia, pokoja a lásky. Pre mnohých nekresťanov a ateistov sú Vianoce predovšetkým sviatkami pokoja, mieru a rodinného stretnutia, no ich pôvod zostáva neoddeliteľne spojený s kresťanskou symbolikou.
Pôvod a historické stanovenie dátumu 25. december
Presný dátum narodenia Pána známy nie je. Dátum 25. december, na ktorý pripadá oslava Božieho narodenia, bol stanovený v 4. storočí. Predtým sa Vianoce oslavovali až 6. januára, čo dnes poznáme ako sviatok Zjavenia Pána (Traja králi). Prvý záznam o Vianociach 25. decembra pochádza z Filokalovho kalendára z roku 354, pričom tento dátum sa spomína už v rímskych prameňoch z roku 336.
Prečo práve 25. december?
História výberu tohto dátumu je dodnes predmetom diskusie. Jedna teória spája tento deň s rímskym pohanským sviatkom Dies Natalis Solis Invicti, čo znamená Sviatok zrodenia nepremožiteľného slnka. Tento sviatok pripadal na obdobie zimného slnovratu, kedy sa dni začínajú predlžovať, čo symbolicky naznačuje príchod svetla do temnoty. Raní kresťanskí autori často prirovnávali Krista k „Slnku spravodlivosti“, čím sa symbolika spojenia Vianoc s pohanským sviatkom ešte viac upevnila. Podľa tejto dejinne-náboženskej hypotézy kresťania pôvodne pohanský sviatok christianizovali a nanovo ho interpretovali v kresťanskom duchu.
Ďalšia teória prezentovaná americkým historikom Williamom Tighe tvrdí, že dátum Vianoc vychádza z náboženského presvedčenia, že proroci boli počatí v deň svojej smrti. Kristovo ukrižovanie sa predpokladá na 25. marec, a pripočítaním deviatich mesiacov tak kresťania stanovili dátum jeho narodenia na 25. december. 25. marca sa všeobecne slávil sviatok Zvestovania Pána, keď archanjel Gabriel zvestoval Márii, že bude Kristovou matkou, o 9 mesiacov (čas vývinu dieťaťa v tele matky) podľa tohto datovania pripadol symbolický deň narodenia Pána práve 25. december.
Tento dátum bol všeobecne prijatý a veľmi rýchlo sa ujal. Sv. Ján Zlatoústy (347 - 407) vo svojej kázni prednesenej v r. 386 v Antiochii argumentuje, že rozhodnutie sláviť Božie narodenie 25. decembra je správne a bolo potvrdené rýchlym prijatím tohto sviatku v celom kresťanskom svete od Trácie po Cádiz.
Pravoslávne Vianoce
Nie všetky kresťanské cirkvi slávia Vianoce 25. decembra. Na základe odlišných tradícií slávia kresťania rôznych cirkví Vianoce v rôznych termínoch. Katolíci, protestanti a časť pravoslávnych slávia Vianoce 25. decembra podľa gregoriánskeho kalendára. Pravoslávni kresťania na Ukrajine, v Rusku a v ďalších krajinách využívajúcich juliánsky kalendár oslavujú Božie narodenie až 7. januára podľa gregoriánskeho kalendára. Tento posun o 13 dní vyplýva z odlišného spôsobu výpočtu kalendára. Niektoré skupiny veriacich oslavujú vianočné sviatky podľa juliánskeho kalendára v januári (Štedrý deň 6. januára a samotná slávnosť Narodenia Pána 7. januára).
Liturgický a duchovný rozmer Prvého sviatku vianočného
Prvý sviatok vianočný, Božie narodenie, je pre kresťanov najdôležitejším dňom Vianoc. Kresťania považujú za najdôležitejší deň Vianoc práve 25. december. Slávnosť Narodenia Pána je popri Veľkej noci a Turícach najväčším cirkevným sviatkom. Spočiatku narodenie Pána nemalo svoj osobitný sviatok a od polovice 3. storočia sa pripomínalo na Východe spolu s inými „zjaveniami Pána“. Sviatok sa slávil 6. januára. Na Západe sa však v polovici 4. storočia začína objavovať osobitná spomienka Božieho narodenia - prvý záznam je z Ríma z r. 336.
Vyznanie viery
Na Vianoce kresťania slávia narodenie Ježiša Krista. Sú to sviatky, kedy veriaci kresťan azda najintenzívnejšie vyznáva: „Verím v jedného Pána Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi; Boha z Boha, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom: skrze neho bolo všetko stvorené. On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies. A mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom.“ Vo všetkých omšiach, ktoré sa budú sláviť večer, v noci a vo dne na Slávnosť Narodenia Pána sa pri slovách „a mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny…“ (alebo: „ktorý sa počal z Ducha Svätého a narodil sa z Márie Panny…“) pokľakne na jedno koleno, keď sa Krédo recituje; na dve kolená, keď sa spieva.
Tri sväté omše
Od 6. storočia na slávnosť Narodenia Pána kňaz celebruje tri sväté omše: omšu v noci (tzv. polnočná); omšu na úsvite (tzv. pastiersku) a omšu vo dne. V Ríme pápež zvykol slúžiť polnočnú omšu v Bazilike Panny Márie Snežnej (Santa Maria Maggiore) pri jasličkách, rannú v gréckom Chráme sv. Anastázie a slávnostnú dennú v Bazilike sv. Petra. Pápež Benedikt XIV. (1740 - 1758) pripisoval týmto trom svätým omšiam symboliku trojakého zrodenia Ježiša Krista: od večnosti v lone Nebeského Otca, telesne a v čase z Panny Márie v Betleheme a duchovne v našich srdciach.
Ježišovo narodenie v Betleheme
Ježiš sa narodil v Betleheme (hebr. Dom chleba). Je to mesto asi osem kilometrov južne od Jeruzalema, rodisko kráľa Dávida. Sem prišiel kvôli sčítaniu obyvateľstva Jozef z Nazaretu so svojou snúbenicou Máriou a tu (podľa tradície v jaskyni za mestom) sa narodil Ježiš.
Vianočné obdobie a súvisiace sviatky
Vo Vianočnom období Cirkev slávi tajomstvo Zjavenia Pána: jeho skromného narodenia v Betleheme, zvestovaného pastierom, prvotine Izraela, ktorá prijme Spasiteľa; zjavenia sa mudrcom od východu, prvotine pohanov, ktorí v novonarodenom Ježišovi poznávajú Krista Mesiáša a klaňajú sa mu. Vianočné obdobie pokračuje aj po ôsmich dňoch a končí sa nedeľou po Zjavení Pána, nedeľou Krstu Pána.
Zjavenie Pána (Epifánia - Traja králi)
Na Východe už od 3. storočia bol 6. január sviatkom Zjavenia Pána (Epifánia). Cirkev si v ňom pripomínala „tri zázraky“: príchod mudrcov z Východu, Ježišov krst a jeho prvý zázrak v Káne Galilejskej. V 4. storočí sa tento sviatok rozšíril aj na Západe, kde liturgia a čítania kládli dôraz predovšetkým na poklonu mudrcov z Východu. Títo učenci z Perzie boli v apokryfných spisoch a náboženských legendách zobrazovaní ako „traja králi“ s menami Gašpar, Melichar a Baltazár, hoci evanjeliový záznam tohto príbehu (Mt 2, 1-12) o ich počte, kráľovskej hodnosti a menách nič nehovorí. Kult „Troch kráľov“ bol v stredoveku veľmi rozšírený. Počas tohto sviatku sa posväcujú domy, pričom nad dvere kňaz píše podľa aktuálneho roku výraz v tvare 20-C+M+B-XX (Christus mansionem benedicat - Kristus nech žehná tento dom). Toto sa však často chybne vysvetľuje ako 20-G+M+B-XX podľa začiatočných písmen údajných mien troch kráľov. Zjavenie Pána je zjavením Ježiša Krista ako Mesiáša Izraela, Božieho Syna a Spasiteľa sveta.
Video príhovor | Zjavenie Pána (Traja Králi) | ECAVZA
Slávnosť Panny Márie Bohorodičky (1. január)
Podľa záznamu v evanjeliu sv. Lukáša osem dní po narodení „obrezali chlapčeka a dali mu meno Ježiš“ (Lk 2, 21). Túto udalosť si pripomínala Cirkev v dvoch sviatkoch: sviatok Obrezania Pána, ktorý sa už od 6. storočia tradične slávil 1. januára a sviatok Mena Ježiš. Pri reforme cirkevného kalendára v r. 1969 sa tieto dva sviatky nahradili Slávnosťou Panny Márie Bohorodičky, ktorou si Cirkev pripomína dôležitú úlohu Márie v ekonómii spásy ako Matky Syna Božieho a jej vyhlásenie za Bohorodičku (Theotokos) na Treťom ekumenickom koncile v Efeze (r. 431). Je oslavou materstva Panny Márie a téma bohoslužby dňa je vyjadrená slovami sv. Pavla „Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy…“ (Gal 4,4). Bohorodička (gr. Theotokos, lat. Deipara) - titul, ktorým prvotná Cirkev poctila Pannu Máriu na konci 3. storočia. Vyjadruje sa ním skutočnosť, že Mária bola matkou Božieho Syna nielen ako človeka, ale aj ako pravého Boha. Tento deň je zároveň Svetovým dňom pokoja, ktorý zaviedol sv. Pavol VI. v roku 1967.
Nedeľa Krstu Pána
Krst Ježiša v rieke Jordán je medzníkom v jeho pozemskom živote, pretože je začiatkom jeho verejného účinkovania. Zaznamenali ho všetci traja synoptickí evanjelisti (Mt 3,13-17; Mk 1,9-11; Lk 3, 21-22). Pôvodne si ho Cirkev pripomínala (s poklonou troch mudrcov a s prvým Ježišovým zázrakom v Káne) na sviatok Zjavenia Pána (6. januára). Od r. 1969 sa však slávi osobitne, a to v nedeľu po Zjavení Pána.
Druhý sviatok vianočný - pamiatka sv. Štefana
Druhý sviatok vianočný je pre veriacich kresťanov spomienkou na diakona a prvého mučeníka sv. Štefana, ktorý bol pre vieru v Ježiša Krista ukameňovaný. Na freskách a reliéfoch býva zobrazovaný ako mládenec v diakonskom odeve a jeho znakmi sú palma - ako symbol mučeníctva, víťazstva a hromada kamenia - ako symbol príčiny jeho smrti. Tento deň sa napriek tomu vyznačoval veselšou atmosférou a uvoľnením. Na Štefana sa zavčas rána ľudia umývali v studenej vode potoka, pretože verili v jej magickú silu a blahodarný účinok na zdravie, ktoré ale mala iba v tento deň. Po celý deň sa na Štefana chodilo po rodinách, známych a susedoch vinšovať. Pritom platilo, že do dverí vstúpil prvý muž. Verilo sa, že ak tak urobí žena, môže to gazdovstvu priniesť v nastávajúcom roku nejakú stratu alebo trápenie.
Tradície a zvyky na Prvý sviatok vianočný
Väčšina ľudí má Vianoce pravdepodobne najviac spojené so Štedrým dňom, no sviatky sa fakticky začínajú až na Božie narodenie. Prvý sviatok vianočný je pre mnohých dňom pokoja a oddychu po hektickom adventnom zhone a často ho využívajú na rodinné návštevy a oslavy. Prvý sviatok vianočný nie je len o dobrom jedle a stretnutiach, ale aj o tradíciách, ktoré spájajú celé generácie. Spolu s 25. decembrom prichádza skutočná duchovná oslava, ktorá má na Slovensku hlboký význam.
Zákaz práce a povery
Oddych od všetkých bežných povinností je spojený aj so starou tradíciou, ktorá hovorí, že na Božie narodenie je zakázaná práca. Zvyky na Prvý sviatok vianočný totiž vyžadujú, aby mali kresťania ticho a pokoj na rozjímanie nad duchovným rozmerom sviatkov. Ľudia by nemali ani upratovať či sa príliš prejedať. Podľa ľudovej kultúry by sa nemal vynášať odpad, zametať, a najmä by sa nemalo prať prádlo. Niekde sa kvôli týmto poverám údajne ani nestlali postele a nesmelo sa ani znovu zakladať vyhasnutý oheň. Naši predkovia okrem návštevy kostola a nevyhnutného obriadenia statku nerobili v ten deň nič. Povesti hovoria, že aký je deň Božieho narodenia, taký bude aj celý nasledujúci rok. Práve preto je najlepšie zostať v teple domova, bez hádok a stresu, a načerpať silu po náročných niekoľkotýždňových adventných prípravách. Hoci väčšina ľudí dnes berie tieto zvyky s nadhľadom, stále predstavujú určitý spôsob, ako možno 25. december prežiť v súlade s tradíciami. Kľúčovú úlohu tak, aj napriek niekdajším zvyklostiam, zohrávajú návštevy. Medzi ďalšími poverami sa objavujú aj čerstvo znesené vajíčka.
Slávnostné jedlo
Správne gazdinky mali pre rodinu a priateľov pripravené chutné jedlo, ktoré k Vianociam neodmysliteľne patrí. Práve na Božie narodenie totiž rodiny údajne kládli na stôl to najlepšie, čo si mohli dovoliť. Na slávnostný obed si ľudia často šetrili mäso, najčastejšie hydinové. Túto tradíciu si dodnes zachováva veľká časť spoločnosti, ktorá si zvyčajne dopraje pečenú hus alebo kačicu s kapustou a knedľou. Niektorí varia napríklad sviečkovú, silný vývar, iní si pochutnajú na bravčovej pečeni. V minulosti sa verilo, že chlieb upečený 25. decembra má čarovnú a liečivú moc. Na Štedrý deň si nachystali množstvo jedla a na druhý deň jedli to, čo zvýšilo a bolo toho do sýtosti.
Ďalšie zvyky
- Cesnak: Patrí medzi obradné potraviny aj na Štedrý večer a prináša zdravie po celý rok.
- Orechy: Keď sa orech rozlúpol a jadro bolo zdravé, zdravie malo sprevádzať celú rodinu.
- Jablko: Zdravie sa veštilo aj z rozkrojeného jabĺčka. Keď z jadierok bola pekná hviezdička, pre rodinu to znamenalo zdravie, šťastie a hojnosť.
- Sviečka: Smrť sa predpovedala podľa sviečky. Ak nestála rovno, ale sa ku niekomu naklonila, toho mala smrť postihnúť.
- Pšenica, proso, mak, strukoviny: Pod obrusom na štedrovečernom stole bola porozsýpaná pšenica, proso, mak, strukoviny, aby priniesli hojnosť. V iných regiónoch zas na stole nesmela chýbať miska s naklíčeným obilím.
- Ranné umývanie: Ráno, na Božie narodenie sa dospelí i deti umývali vo vode, v ktorej boli vložené drobné mince.
- Omrvinky: Omrvinky zo stola gazdiné pozbierali a na druhý deň časť z nich spálili.
Betlehemy a pieseň "Tichá noc"
K dokresleniu vianočnej atmosféry patrí aj stavanie betlehemov s jasličkami, postavami Svätej rodiny, troch mudrcov, pastierov a anjelov. Ide o vyobrazenie scény narodenia Ježiška. Za pôvodcu betlehemskej tradície sa pokladá sv. František z Assisi, ktorý postavil prvý betlehem v talianskom mestečku Greccio v r. 1223. V priebehu histórie hlavné miesto získali jasličky a vianočný stromček.
Svetoznáma pieseň Tichá noc, svätá noc zaznela po prvý raz v Rakúsku. Na Vianoce roku 1818 ju po prvýkrát zaspievali duchovný Joseph Mohr a učiteľ Franz Xaver Gruber v Kostole sv. Mikuláša obci Oberndorf bei Salzburg. Vtedy táto melódia vyvolala oduševnenie lodníkov na rieke Salzach a ich rodín, dnes sa spieva na celom svete vo viac ako 200 jazykoch. Za túto pieseň vďačíme kňazovi Josephovi Mohrovi, rodákovi zo Salzburgu (narodil sa 11. decembra 1792 v Salzburgu). Učiteľa Franza Xavera Grubera z Arnsdorfu, ktorý v Oberndorfe zastupoval organistu, požiadal, aby k jeho básni skomponoval vhodnú melódiu s dvoma sólovými hlasmi a - pretože organ mal poruchu - so sprievodom gitary.
Video príhovor | Zjavenie Pána (Traja Králi) | ECAVZA
Posolstvo Narodenia Pána pre veriacich
Udalosti v dejinách spásy, ktoré sa odohrali v konkrétnom historickom kontexte tohto sveta a ľudských dejín, majú vplývať a pôsobiť i dnes. Sú to udalosti, ktoré by sa dali vyjadriť ako „Božiu akciu“, a tá si vyžaduje našu - ľudskú reakciu, našu odpoveď viery. Na Vianoce nejde len o pripomenutie si vianočného príbehu alebo narodenia Syna Božieho, ale aj o to, čo si s novorodeným Synom Božím človek počne, ako s Ním naloží a či pre Neho nájde miesto vo svojom živote, aby v ňom mohol prebývať.
Biblický text z Lukášovho evanjelia (Lk 2, 15-20) popisuje reakcie na narodenie Spasiteľa sveta.
Reakcia pastierov
Pastieri sú prví, ktorí úžasnú správu z neba môžu počuť od Božích poslov - anjelov. Evanjelium, dobrá správa, spočíva v tom, že narodený Ježiš je Spasiteľ, Kristus a Pán. Anjelský spevokol dopĺňa toto evanjelium komentárom: „Sláva na výsostiach Bohu a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle!“ Tým chcú povedať, že Boh si zaslúži slávu za to, čo pre ľudstvo robí, a iba keď ľudia budú viac oslavovať Boha, nastane na zemi pokoj. Tento pokoj prichádza v narodenom betlehemskom dieťati. Pastieri sa po odchode anjelov rozhodnú konať. Zanechajú svoju prácu a idú až do Betlehema. Poponáhľali sa a našli Máriu a Jozefa i nemluvniatko uložené v jasliach. Keď to videli, vyrozprávali, čo im bolo povedané o dieťatku. Potom sa vrátili, oslavujúc a chváliac Boha za všetko, čo počuli a videli, ako im bolo povedané. Počuté Božie posolstvo vedie k svedectvu, oslave a radosti. Pre veriacich to znamená výzvu k aktivite: vydať sa na cestu sebapoznania vo svetle Božieho Syna, šíriť svedectvo o Spasiteľovi a hľadať Ho v každodennom stíšení, Božom slove, modlitbe, spoločenstve a sviatostiach. Pastieri boli ochotní zanechať svoje stáda - svoje živobytie, sociálne istoty, existenciu - a ísť si preveriť, či je to všetko pravda. Ak nás viera nestojí nič, potom nestojí za nič. Správa evanjelia je naliehavá a neznesie odklad. Je to výzva byť rozhodnými a ísť kvôli Kristovi aj do rizika.
Reakcia "všetkých, ktorí to počuli"
Ďalšiu skupinu osôb z prečítaných slov evanjelia tvoria všetci, ktorí to počuli. Ich reakcia: divili sa tomu, čo hovorili pastieri, znamená len toľko, že zatiaľ ešte ničomu neporozumeli a nič nechápu. Mnohí ľudia počujú evanjelium, ale môžu ostať len pri tom, že sa budú diviť, nadchýnať, špekulovať, no nikdy nezariskujú ako pastieri a nezačnú konať. Nikdy ich udivenie neprejde do oslavy a neskončí v nebeskej radosti. Je dôležité neostať len na úrovni údivu, ale podniknúť skutočnú, hlbokú premenu.
Reakcia Márie
Posledná postava, ktorú si evanjelista Lukáš všíma viac, je Ježišova matka - Mária. Mária si počuté svedectvo pastierov zachovala v srdci a rozvažovala a premýšľala o tom v srdci. Pre starovekého človeka bolo centrom uvažovania práve srdce - centrum bytia, života, existencie. Uvažovať o niečom v srdci potom znamená, rozmýšľať o niečom celou svojou bytosťou a existenciou. Božia akcia v podobe zoslania Syna na tento svet si vyžaduje nielen letmý okamih, ale vyžaduje, aby do nej človek vložil a vkladal seba samého.
Prečítaná biblická stať evanjelia sa končí poukázaním na radosť a oslavu, ktoré narodenie Ježiša v pastieroch i v Márii a Jozefovi vyvolali. Oslava a radosť sú vskutku náležitou a žiadanou reakciou na evanjelium. Avšak nesmieme ostať len pri povrchnom veselení sa. Na pastieroch, na Márii i na Jozefovi pozorujeme existenciálnu zmenu - premenu srdca. Práve táto existenciálna premena je najlepšou reakciou na vianočnú betlehemskú udalosť.