Národná púť na Velehrade v roku 1985 bola jednou z najväčších československých púti a protikomunistických demonštrácií počas trvania komunistického režimu. Oslavy 1100. výročia úmrtia sv. Metoda a udelenie Zlatej ruže velehradskej bazilike prebehli v tradičnom termíne 5. júla. Rok 1985 sa v retrospektíve slovenských dejín zapísal do povedomia ako jeden z míľnikov, ktoré vytýčili cestu k pádu komunistického režimu na jeseň roku 1989. Dôležitým krokom na tejto ceste sa stala júlová púť na Velehrade pri príležitosti 1 100. výročia smrti sv. Metoda.
Kontext: Boj režimu proti cirkvi
Oživenie náboženského života pred pútou
Hoci do Novembra ’89 bolo v lete 1985 ešte ďaleko a Gorbačov bol v Sovietskom zväze pri moci príliš krátko na rozsiahle reformy, vo Vatikáne bol už od roku 1978 pápežom Ján Pavol II., ktorého voľba výrazne mobilizovala veriacich za železnou oponou. Odozvou jeho legendárneho hesla „Nebojte sa!“ sa na Slovensku stalo viditeľné oživenie náboženského života, a to predovšetkým medzi mladými ľuďmi. Tí v čoraz väčšej miere hľadali alternatívy voči vládnucemu režimu.
Dôkazom tohto oživenia bol nárast počtu laikov i tajných rehoľníkov, neustále rastúci počet periodického náboženského samizdatu, ako aj zvyšujúca sa návštevnosť bohoslužieb a najmä tradičných pútnických miest, ktoré sa stali fenoménom 80. rokov a predzvesťou Velehradu a ďalších legendárnych pútí.
Proticirkevná politika komunistického režimu
To všetko sa dialo na pozadí pretrvávajúceho zápasu komunistického režimu proti cirkvám a veriacim. Tí sa až do pádu režimu v Novembri ’89 stávali obeťou širokej škály reštrikčných, miestami až perzekučných opatrení: od odnímania štátneho súhlasu nepohodlným kňazom cez zastrašovanie spojené so spoločenskou diskrimináciou veriacich a systematické snahy o násilnú ateizáciu spoločnosti až po politické procesy s členmi tajnej cirkvi.
Proticirkevná politika komunistického režimu vychádzala pritom nielen z ideologických postulátov marxizmu-leninizmu. Mala aj mocenské pozadie, pretože režim v oživených katolíckych aktivitách videl nebezpečenstvo pre svoj ideovopolitický monopol. Režim sa sústredil najmä na ateistickú propagandu, prezentujúc náboženstvo ako „prežitok minulosti“ či konštruujúc tézy o „klérofašizme“ a „klerikalizme“. Túto propagandu potom vštepoval občanom prostredníctvom vzdelávacieho systému, ako aj cez všetky verejné, spoločenské a kultúrne inštitúcie, médiá, ozbrojené zložky či pracoviská.
Úloha tajnej cirkvi
Napriek tomu sa v 80. rokoch stala práve tajná cirkev najlepšie organizovanou a najpočetnejšou skupinou disentu. V jej rámci pôsobili hnutia laického apoštolátu, rehole, diecézni kňazi a odvážni laici. Na celom území Slovenska fungoval systém „krúžkov“ a „stretiek“ - malých spoločenstiev mladých katolíckych aktivistov najmä z radov vysokoškolákov, ktorých cieľom bola náboženská výchova, laický apoštolát a osobnostné formovanie ich členov.
Jubileum sv. Metoda a pápež Ján Pavol II.
Význam 1100. výročia
Významné 1 100. výročie smrti sv. Metoda bolo historické jubileum, ktoré presahovalo hranice bývalého Československa. Pápež Ján Pavol II. už v roku 1980 vyhlásil solúnskych bratov Cyrila a Metoda za spolupatrónov Európy a zasvätil rok 1985 ako jubilejný Cyrilo-metodský rok, pričom púť na Velehrade mala byť jeho vyvrcholením. Začiatkom júna 1985 vyšla encyklika „Slavorum apostoli“, ktorá bola syntézou cyrilo-metodského myslenia Jána Pavla II. a pri jej zrode bol aj kardinál Jozef Tomko, v tom čase pápežov blízky spolupracovník.
Encyklika sa stala zhutnením pápežovho programu duchovno-kultúrneho obrodenia znovuzjednotenej Európy kresťanských národov, pričom zdôraznila, že slovanské národy sú jej integrálnou súčasťou. Predstavila sv. Cyrila a Metoda ako „ideálny most medzi Východom a Západom“ a „predchodcov ekumenizmu“ a poukázala na evanjelizáciu slovanských národov ako na hlavné dielo solúnskych bratov. Na záver uviedla osobitnú modlitbu za „plnú náboženskú slobodu slovanských národov, aby jednotlivci i celé národy mohli bez prekážok ďalej prijímať vieru a podľa nej žiť, za slobodu svedomia - za slobodu kultu v súkromnom i verejnom živote, za slobodu žiť a vyznávať vieru“.
Postoj režimu k jubileu
Komunistický režim si chcel toto jubileum prisvojiť sebe vlastným spôsobom. Najvyššie stranícke orgány sa usilovali dať púti „mierový“ náter a vyzdvihnúť iba kultúrny a nie misijný aspekt byzantskej misie na Veľkej Morave. Hoci proti tomu protestoval aj kardinál František Tomášek, nepomohlo to. Naopak, režim vyhodnocoval narážky na duchovný a náboženský rozmer osláv ako protištátne, dokonca protestoval proti pápežovým prejavom, ktoré vnímal ako „zasahovanie do vnútorných záležitostí Československa“.
V jednej z tajných inštrukcií, ktorá unikla na verejnosť a bola šírená zahraničnými rozhlasovými stanicami aj v samizdate, sa dokonca ponúkala vedecko-ateistickej propagande možnosť „ofenzívne objasniť a vedecky dokumentovať skutočné fakty o Cyrilovi a Metodovi“.
Obštrukcie a zastrašovanie
Obavy režimu a ich plány
Komunistický režim sa pripravovanej akcie obával, lebo cirkev považoval za prekážku totálneho ovládania spoločnosti. Preto štátna moc od počiatku plánovala jednak obmedziť účasť veriacich obštrukciami, jednak administratívne obmedziť priebeh púte a využiť ju pre vlastné politické účely.
Zásadnú ranu jej príprave však priniesol fakt, že prísne tajný dokument so zoznamom opatrení unikol na verejnosť a bol rozšírený samizdatom tak medzi veriacimi, ako aj u tlačových agentúr v zahraničí. Pomerné naivné bolo neinformovanie o púti v štátom kontrolovaných Katolíckych novinách, pretože svätok je pevne stanovený na 5. júla a najbližší víkend (so-ne 6. - 7. júla) bol tradičným termínom.
Zákaz návštevy pápeža a zahraničných biskupov
Vláda odmietla povoliť návštevu pápeža Jána Pavla II., ktorý už v roku 1980 vyhlásil Cyrila a Metoda za spolupatrónov Európy, k 1100. výročiu vydal encykliku „Slavorum apostoli“ a vyjadril túžbu Československo navštíviť. Vláda tiež neudelila víza viedenskému arcibiskupovi a kardinálovi Franzovi Königovi. Namiesto nich povolila aspoň príchod „druhého muža Vatikánu“, štátneho sekretára Casaroliho. Štátna moc prenasledovala katolíckych aktivistov, ktorí iniciovali petíciu za povolenie pápežovej návštevy. Zakázala tiež návštevy ďalších zahraničných biskupov.
Preventívne opatrenia proti veriacim
Významu podujatia zodpovedali aj prijaté opatrenia zo strany štátnych orgánov: organizovanie odpútavacích kultúrnych akcií, ale aj zastrašovanie, fotografovanie, filmovanie, preventívne výsluchy bezpečnostnými orgánmi či všemožné administratívne prekážky pre tých, ktorí sa rozhodli na Velehrad prísť. Cestovné kancelárie dokonca všetky zájazdy na Velehrad deň pred odjazdom zrušili.
Veriaci, poučení z predchádzajúcich akcií, pritom preukázali veľkú vynaliezavosť, ako sa vyhnúť komplikáciám v podobe šikanujúcich kontrol technického stavu vozidiel, obmedzenia rozsahu verejnej dopravy.
Priebeh púte: Manifestácia viery a odporu
Prekvapivá masová účasť
Napriek všetkým obštrukciám zo strany štátnych orgánov sa pri príležitosti Národnej púte zišlo oveľa viac ľudí, než bolo za komunistického režimu zvykom. Prekvapivo vysokú účasť možno vysvetliť jednak okrúhlym výročím smrti sv. Metoda (1100 rokov), jednak tým, že sa pápež Ján Pavol II. rozhodol udeliť velehradskej bazilike Zlatú ružu. Svoje určite zohrala aj prítomnosť kardinála Tomáška a štátneho sekretára Casaroliho.
Obrovská účasť (odhaduje sa na 150 - 200 tisíc veriacich, z toho väčšina zo Slovenska) bezpečnostné zložky aj komunistických predstaviteľov zjavne totálne zaskočila. Veľké množstvo najmä mladých pútnikov dorazilo už v sobotu 6. júla a policajné sily ich nedokázali výzvami prinútiť k opusteniu priestranstva v okolí baziliky - zostali tam až do nedeľného začiatku hlavnej púte. Medzi účastníkmi bolo možné stretnúť členov oficiálne zakázaných mužských reholí v rehoľnom rúchu, čo bolo dovtedy nevídané.
Niektorí pútnici prišli tiež s tým, že hojná účasť je odpoveď na posmešky komunistov adresované kardinálovi Tomáškovi, že je generál bez vojska, a mnohí z nich boli rozhorčení akciami štátnych orgánov predchádzajúcimi púti. Veriaci si chceli pripomenúť zavŕšenie Cyrilo-metodského roka, zatiaľ čo režim výročie uchopil ako „mierovú“ slávnosť. Stret týchto odlišných koncepcií sa skončil triumfom veriacich a režim utrpel ťažkú morálnu prehru.
Reakcie na prejavy komunistických politikov
Nedeľná slávnosť prerástla v mohutný protest následkom neuvážených prejavov komunistických politikov, predsedu ONV Lapčíka a ministra kultúry Klusáka. Tí sa okrem iného pokúsili celé zhromaždenie vyhlásiť za „mierovú demonštráciu“, Cyrila a Metoda označovali za prvých komunistov a dôsledne vynechávali pri reči o nich prívlastok „svätý“. Veriaci to pobúrilo do tej miery, že ich začali hlasitým skandovaním opravovať a vyzývali ich, nech si idú vykonávať politické školenia niekam inam. Keď Milan Klusák spomenul solúnskych vierozvestcov a vynechal slovo „svätí“, prítomní mu to skandovaním pripomenuli.
Pozdejšie pútnici pokračovali zvolávaním hesiel požadujúcich okrem iného náboženskú slobodu a povolenie návštevy pápeža. Predseda ONV svoj prejav jednoducho aj napriek tomu prečítal (prakticky nič z neho však nebolo počuť), minister svoju snahu po prečítaní úvodu oficiálneho prejavu vzdal. Najprv vynechával kontroverzné pasáže a potom sa dal s davom veriacich do diskusie. Napriek tomu nebol veľmi úspešný a nakoniec musel s nahnevaným výrazom opustiť tribúnu, na ktorú za jasotu veriacich vystúpil kardinál Tomášek prečítať posolstvo od pápeža (vlastný prejav mu komunisti zakázali). Reakcie davu ministra očividne vyviedli z miery a svoj prejav ani nedokončil. V predchádzajúcich rokoch bolo pritom verejné vypískanie významných predstaviteľov režimu čímsi nepredstaviteľným.
Naopak, veriaci s veľkým nadšením prijali vystúpenia kardinála Tomáška a vatikánskeho štátneho sekretára kardinála Agostina Casaroliho, ktorých odmenili aplauzom rovnako ako pozdrav od pápeža Jána Pavla II., ktorého sa veriaci dožadovali a ktorého účasť štátne orgány nepovolili. A hoci na oslavách bolo prítomné značné množstvo agentov ŠtB a príslušníkov bezpečnostných zložiek a pripravené boli aj vodné delá, k zásahu nedošlo (podľa mnohých účastníkov púte z toho prostého dôvodu, že pútnikov bolo príliš mnoho a poriadkové sily si na nich netrúfali). Na konci osláv sa pútnici pokojne rozišli.
Spev zakázanej slohy
Počas púte pútnici tiež zaspievali cyrilometodskú pútnickú pieseň „Bože, cos ráčil“ aj s jej poslednou „zakázanou slohou“ (o zotrvaní vo viere napriek nepriazni okolia), ktorá musela byť z príkazu komunistických orgánov vypustená z nových vydaní kancionálov.
Dôsledky a odkaz Velehradskej púte
Propagandistický debakel režimu a represie
Priebeh velehradskej púte mal veľký dopad tak na ďalšie usporadúvanie púti v Československu, ako aj v rade ďalších aspektov. Obrovský propagandistický prepadák aj zlyhanie ŠtB a ďalších bezpečnostných zložiek v prevencii veľkej účasti na púti aj manipulovaní s davom viedol štátne orgány k vyvodeniu rozsiahlych záverov a zavedeniu rozličných opatrení. Boli zahájené rozsiahle represie jednak voči veriacim podozrievaným z organizácie celého podniku, jednak všeobecne proti pútam (tie však boli úspešné iba v českých krajinách).
Prelom pre tajnú cirkev a oživenie cirkvi
Velehradská púť tak prekročila rámec náboženskej akcie a stala sa manifestáciou za náboženské slobody. Znamenala aj dôležitý prelom v aktivizácii tajnej cirkvi, ktorá sa aj neskôr na Velehrade ukázala ako reálna a dobre organizovaná štruktúra schopná vystúpiť so svojou požiadavkou náboženskej slobody aj verejne.
Bol to nepochybne psychologický zlom, pretože od tejto chvíle prechádzala tajná cirkev v čoraz väčšej miere na verejné aktivity, ktoré získavali čím ďalej, tým väčšiu podporu. Dokladom toho boli početné púte v druhej polovici 80. rokov s masovou účasťou, podpisové akcie a napokon aj Sviečková manifestácia v marci 1988.
Naopak, komunistický režim utrpel debakel. Jeho poňatie akcie celkom skrachovalo a jeho vrcholní predstavitelia boli ľuďmi otvorene vypískaní. Tak mohli na vlastnej koži spoznať, že občania začínajú prelamovať bariéru strachu a vypĺňať aj verejný priestor, ktorý bol od augusta 1969 doménou vládnuceho režimu. Aj napriek týmto represiám je však táto púť vnímaná z hľadiska cirkvi celkovo pozitívne, ako akýsi bod, keď sa štátna moc začala lámať a cirkev dvíhať a obrodzovať.
Spišský hrad - Dokumentárny film, Svetové dedičstvo UNESCO na Slovensku
Spomienka a historické bádanie
V sále kardinála Tomáša Špidlíka vo velehradskom dome sv. Cyrila a Metoda sa v dňoch 11. a 12. júna 2015 uskutočnila dvojdňová medzinárodná konferencia pod názvom „Velehrad vás volá! - Vplyv Helsinskej konferencie na rozvoj aktivít cirkví v stredoeurópskom priestore". Venovaná bola pamätnej púti k 1100. výročiu úmrtia sv. Metoda, ktorá pred 30 rokmi otriasla komunistickým režimom. Na konferencii sa zúčastnilo niekoľko desiatok historikov z Čiech, Poľska, Slovenska, ale aj Ruska, medzi nimi Adolf Hampel, nemecký historik, teológ a propagátor dialógu medzi Východom a Západom, Petruška Šustrová, česká novinárka a prekladateľka a ďalší, medzi ktorými nechýbali a aktívne na nej vystúpili aj zástupcovia slovenského ÚPN predseda Správnej rady Ondrej Krajňák a historik Pavol Jakubčin. Čestnými hosťami boli Mons. Joachim kardinál Meisner z Kolína nad Rýnom a olomoucký arcibiskup Mons. Jan Graubner.
Počas programu konferencie bol popri prednáškach a panelových diskusiách premietnutý aj unikátny videozáznam z Velehradu 1985, ktorý v tom čase amatérsky nakrútil Ondrej Krajňák, súčasný predseda Správnej rady slovenského Ústavu pamäti národa. Ten vo svojom príhovore okrem iného aj povedal: „Môžeme konštatovať, že aj Cyrilometodské dedičstvo a duch oboch vierozvestcov povzbudil veriacich Čechov, Moravanov a Slovákov, aby s odvahou vyjadrili svoj odpor proti zlu, ktorý v tom čase predstavoval komunistický režim, zameriavajúci svoj ideologický a triedny boj hlavne proti Katolíckej Cirkvi. Skúsenosť z Velehradu vytvorila ideálne predpoklady pre pokračovanie zápasu za náboženskú slobodu. O pár rokov na to Velehradská púť dozrela v bratislavskej sviečkovej manifestácii v otvorený protest veriacich proti komunistickému režimu... Lebo je v záujme oboch našich inštitúcií, aby sme dnešnej mladej generácii ponúkli príklad nenásilného odporu proti akejkoľvek totalite. Aby už nikdy netiekla krv pre rozdielne politické názory, alebo náboženské presvedčenie. Je v záujme našej spoločnosti na oboch brehoch rieky Moravy, aby toto protestné zhromaždenie občanov, ktoré si tu dnes na Velehrade pripomíname, bolo zapísané ako jeden z medzníkov v novodobej histórii našich národov, a aby sa stalo trvalým symbolom odporu proti komunistickému režimu." Súčasťou konferencie bola aj vernisáž výstavy s rovnakým názvom, na ktorej ÚPN taktiež participoval. Konferencia mala za cieľ pripomenúť význam tejto udalosti a podeliť sa o výsledky historického bádania v oblasti hľadania súvislostí medzi ideami helsinskej konferencie a stúpajúcou rezistenciou cirkví v stredoeurópskom priestore v 80. rokoch 20. storočia. Helsinská konferencia presadila v roku 1975 zásadu ľudských práv nielen do diplomatickej agendy. V nasledujúcom desaťročí sa ukázalo, že rovnako dôležitý pre zmeny v Európe bol aj „helsinský proces" vedený zdola. Súčasťou tohto procesu sa stalo aj prebudenie cirkví v stredoeurópskom regióne. Duchovní i laici, predovšetkým tí, ktorí pôsobili neverejne (skrytá cirkev), začali formulovať stále dôraznejšie požiadavky na dodržiavanie náboženských a občianskych slobôd.
Výrazným medzníkom tohto diania sa stala jedna z najväčších československých pútí a protikomunistických demonštrácií v socialistickom období, ktorá sa konala na Velehrade 7. júla 1985. Vtedajších osláv 1100. výročia úmrtia sv. Metoda a udelenia Zlatej ruže velehradskej bazilike, privezenej legátom pápeža Jána Pavla II., kardinálom Agostinom Casarollim, sa vtedy zúčastnilo štvrť milióna veriacich z Československa i susedných krajín. Tí sa márne tešili na príchod pápeža sv. Jána Pavla II., ktorému komunisti návštevu nepovolili a veľkú pútnickú slávnosť sa pokúsili premeniť na mierovú manifestáciu. Neuvážené prejavy komunistických politikov - ministra kultúry Milana Klusáka a predsedu vtedajšieho okresného národného výboru v Uherskom Hradišti spôsobili, že púť prerástla v mohutný protest. Pôvodne komunistami plánovaná mierová slávnosť sa zmenila v demonštráciu za náboženské a občianske slobody. Jej účastníci povzbudení výzvou pápeža „Nebojte sa!“ komunistických pohlavárov nielen že vypískali, ale vo veľkom, v tej dobe úplne neslýchane, skandovali heslá požadujúce slobodu a návštevu pápeža, čím predložili režimu účet za desaťročia náboženského útlaku a nerešpektovanie občianskych práv.