Slávnosť posviacky kostola je významnou udalosťou v živote kresťanskej komunity, ktorá sa v príslušných chrámoch slávi ako slávnosť (sollemnitas). Je to deň, ktorý sa chápe ako dies natalis - narodeniny chrámu. V slovenskom slovníku síce nenájdete slová ako "Kirbaj" či "Kirvaj", avšak tieto výrazy sú často používané pre označenie výročia posviacky kostola alebo u katolíkov aj sviatku patróna, ktorému je kostol zasvätený, teda ide o cirkevné hody.
Výročie posviacky niektorého kostola sa obyčajne slávi vo výročný deň tejto posviacky. Ak však deň posviacky je neznámy, liturgia kladie oslavu tohto výročia na 22. október. V tento deň si napríklad pripomíname posviacku kostola v Toulouse (Jakobínov) z 22. októbra 1385, ktorý bol medzi prvými kostolmi dominikánskej rehole.
Historický vývoj a prvé chrámy
V počiatkoch kresťanstva sa Eucharistia slávila v súkromných domoch, ktoré niektoré kresťanské rodiny, často s väčšími ekonomickými možnosťami a priestrannejšími príbytkami, poskytli komunite. Tieto boli prvotnými domácimi kostolmi alebo domus ecclesiae. V Ríme bol prvým kresťanským chrámom Lateránska bazilika, ktorú pápež Silvester vysvätil v roku 318. Pôvodne sa nazývala Bazilika Spasiteľa, no neskôr bola zasvätená aj svätému Jánovi Krstiteľovi a svätému Jánovi Evanjelistovi. Po dlhé stáročia sa tu nachádzala pápežská katedra, vďaka čomu si bazilika vyslúžila titul cunctarum mater et caput ecclesiarum, matka a hlava všetkých kostolov.
Dnes si pripomíname posvätenie tejto baziliky ako príležitosť posilniť spoločenstvo s Petrovým stolcom a prehĺbiť chápanie významu, ktorý majú v živote kresťanov posvätné budovy, priestory určené výlučne na bohoslužby.
Symbolika chrámu: Boží stánok a živé kamene
Kľúčovým posolstvom posviacky kostola je uvedomenie si, že chrám je znakom prítomnosti Boha medzi ľuďmi. Ako zaznieva v Písme: „Hľa, Boží stánok je medzi ľuďmi! A bude medzi nimi prebývať; oni budú jeho ľudom a sám Boh - ich Boh - bude s nimi.“ Kostol je svätý, je znakom prítomnosti niečoho či niekoho, čo nás presahuje - je znakom prítomnosti Boha. Zároveň nám pripomína, že aj my sami sme Boží chrám a že v nás prebýva Boží Duch, ako hovorí svätý Pavol: „Neviete, že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch?“
Všetci, čo veríme v Krista Ježiša, sme nazvaní „živými kameňmi“ podľa výroku Písma: „Aj vy, ako živé kamene dajte sa vbudovať do duchovného domu, do svätého kňazstva, aby ste prinášali duchovné obety, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista.“ Sme postavení na základe apoštolov a prorokov, pričom hlavným uholným kameňom je sám Kristus Ježiš, náš Pán. Zišli sme sa na slávnosť posviacky tohto domu modlitby, ktorý je domom našich modlitieb, a my sami sme dom Boží. Ako dom Boží sa v tomto živote budujeme a na jeho konci ho posvätíme. Viditeľné kostoly sú symbolom neviditeľnej Cirkvi, ktorú tvoria všetci pokrstení ako „živé a vybrané kamene“.
Chrám ako miesto stretnutia a perspektíva večnosti
Chrámová architektúra upriamuje pozornosť človeka na nebo. Pri pohľade na chrám človek spoznáva a nachádza sám seba. V gréčtine človek dostal pomenovanie - anthropos, čo doslova znamená „hore hľadiaci“. Preto už pri pohľade na chrám môže človek objaviť zmysel svojej existencie, ktorá ho neobmedzuje len pre tento svet, ale otvára pred ním život s perspektívou večnosti.
Hlas zvonov a vstupný portál pozývajú okoloidúcich ľudí prekročiť bránu chrámu a stretnúť sa uprostred dňa cez krásu umenia sakrálneho priestoru so svojím Stvoriteľom a uvedomiť si vlastnú hodnotu a dôstojnosť. V tichu a samote môže človek cez modlitbu prehovoriť k Bohu a naplniť svoju dušu pokojom a radosťou. Chrám je miestom stretnutia človeka s Bohom, predsieňou neba, kde časnosť získava nádych večnosti. Človek, ktorý pozerá na chrám akoby do zrkadla svojej duše, objavuje v sebe Boží obraz a sám sa stáva chrámom Ducha Svätého.
Kostol v dedinskom či mestskom prostredí sa stal centrom duchovného a náboženského života. Jeho vonkajší vzhľad a interiér prezrádzali úroveň a kvalitu náboženského života farnosti a záujem ľudí o Cirkev a kresťanské hodnoty. Ak ľudia stratili záujem úprimne prežívať vieru, kostol zostal prázdnym a pustým miestom, ktoré odzrkadľovalo chlad a prázdnotu ľudského srdca. Naopak, vo farnostiach, kde ľudia boli oduševnení za kresťanské ideály, bol pre nich kostol vizitkou viery a dokonca ani v ťažkých sociálnych podmienkach nedovolili, aby chátral.
Dóm svätej Alžbety v Košiciach ako príklad
Ako významný príklad môžeme spomenúť Dóm svätej Alžbety v Košiciach, ktorý je katedrálnym chrámom Košickej arcidiecézy. Táto neskorogotická stavba, považovaná za najväčší stredoveký kostol na Slovensku, sa začala stavať okolo roku 1390. Pôvodne bola dostavaná ako stredoveký pútnický chrám, pretože tu uchovávali relikviu Svätej krvi. V 19. storočí bol Dóm poškodený prírodnými pohromami, čo viedlo k rozsiahlej puristickej reštaurácii, známej ako regotizácia. Tá bola zakončená slávnostným konsekrovaním 6. septembra 1896.
Úcta k posvätnému priestoru a predmetom
Svätý František z Assisi úpenlivo prosil predstavených svojho rádu, aby vo všetkej pokore žiadali klerikov, „aby si nadovšetko uctievali najsvätejšie telo a krv nášho Pána Ježiša Krista (...). Kalichy, korporály, ozdoby oltára a všetko, čo sa týka obety, by mali uchovávať ako niečo mimoriadne vzácne.“ Starostlivosť o budovy a predmety spojené s bohoslužbou vyplýva z viery, lásky a vďačnosti voči Bohu, ktorý sa nám tak veľmi priblížil.
Zakladateľ Opus Dei na názornom príklade vysvetlil, že ľudská láska je vysvetlením toho, prečo ponúkame na bohoslužbu najkrajšie predmety, ktoré sú dostupné: „Keď muž dá svojej milovanej žene vrece cementu a tri železné tyče na znak svojej lásky, povedal som vám, urobíme to isté s naším Pánom, ktorý je v nebi a v našich svätostánkoch.“ Tiež poznamenal, že ľahšie chápe chybu spôsobenú slabosťou, ale ťažšie zanedbanú ľahostajnosť: „Myslím si, že na ľudí, ktorí vkladajú lásku do všetkého, čo sa týka bohoslužby, ktorí udržiavajú kostoly dôstojne a slušne čisté, oltáre nádherné, posvätné ozdoby upravené a ošetrené, na tých bude Boh hľadieť s osobitnou náklonnosťou a ľahšie prehliadne ich slabosti, pretože v týchto detailoch ukazujú, že veria a milujú.“
Človek ako najväčší poklad chrámu
Zapamätajme si, že najcennejšou hodnotou a najvzácnejším pokladom každého chrámu je človek, ktorý neprišiel obdivovať len jeho umeleckú a estetickú hodnotu, predovšetkým prišiel vnímať a prijať duchovné posolstvo tejto sakrálnej architektúry. Chrám, ktorý by bol hoci aj celý zo zlata a striebra a boli by v ňom tie najvzácnejšie umelecké sochy a obrazy, bez prítomnosti človeka by stratil svoju hodnotu, svoje srdce. Veď nebol postavený preto, aby sa stal kultúrnou pamiatkou, ale preto, aby sa stal znamením prítomnosti Boha na zemi a jeho stretnutia s človekom.
Nech je náš chrám, ktorý slávi svoje narodeniny, naďalej vždy ozdobený najcennejším pokladom, ktorým ste Vy, drahí veriaci - otcovia, matky, starí rodičia, chlapci, dievčatá. Vy všetci, pre ktorých sa stal chrám miestom modlitby a prameňom potrebných síl a milostí pre každodenný život. Nech sa stane znamením, ktoré nám pripomenie uprostred našej práce a plnenia našich povinností, že sa máme zahľadieť k nebesiam, po ktorých túži naša duša.