Po viac než 30 rokoch od pádu komunistického režimu v bývalom Československu schválila Národná rada SR 3. novembra 2020 novelu zákona o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch, na základe ktorej sa 24. jún stal Dňom pamiatky obetí komunistického režimu. Tento pamätný deň sa po prvýkrát pripomínal 24. júna 2021. Deň obetí komunistického režimu sa viaže k nespravodlivo súdenému Silvestrovi Krčmérymu, ktorý 24. júna 1954 na súde v Trenčíne vyriekol dnes už legendárne slová: "Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu!"
Dôvodová správa k novele zákona, ktorú predložili poslanci koncom augusta 2020, uvádza: "Každý národ by si mal ctiť ľudí, ktorí neváhali obetovať svoju slobodu za to, aby sa dostala ostatným. Toto zvlášť platí o tých, ktorí na vlastnej koži prežili teror komunistických väzníc a vyšli z nich utužení a verní svojmu vlastnému presvedčeniu, ktoré bolo v protiklade k vládnej doktríne." Poslanci poukázali na to, že v rokoch 1948 až 1989 odsúdili a uväznili z politických dôvodov na Slovensku vyše 70 000 ľudí. Komunistický režim vykonal neoprávnené rozsudky smrti nad piatimi desiatkami ľudí, nútenými prácami prešlo viac ako 13 000 občanov a internovaných bolo takmer 5 000 rehoľníčok a rehoľníkov.
Život a vplyvy Silvestra Krčméryho
Jedným z brutálne mučených a väznených, ktorý svoje zásady nezradil ani pod nátlakom komunistickej moci, bol aj politický väzeň, katolícky disident a lekár Silvester Krčméry. Narodil sa 5. augusta 1924 v Trnave. Detstvo a mladosť prežil v Banskej Bystrici, neskôr sa kvôli otcovej práci presťahovali do Bratislavy. V mladosti vstúpil do zväzu katolíckych skautov a počas štúdia sa naplno zapojil do služby cirkvi. V roku 1943 sa zoznámil s kňazom, profesorom Tomislavom Kolakovičom (1906 - 1992), ktorý sa intenzívne venoval vysokoškolskej mládeži. Práve Kolakovič vo veľkej miere ovplyvnil Silvestra svojimi revolučnými myšlienkami o mieste a význame laikov a malých spoločenstiev v cirkvi i fatimským posolstvom o obrátení Ruska. V Kolakovičovom spoločenstve, nazývanom Rodina, sa Silvester naučil poznávať tie najzákladnejšie pravdy života. Inšpirovali ho Kolakovičove skutky lásky, no predovšetkým to, ako tento človek dokázal vnímať a prijímať realitu života. Vladimír Krčméry, synovec Silvestra Krčméryho, spomína: „Kolakovič bol človek reality. Ak počul, že je niekde prenasledovanie, nestačilo mu, že si o tom prečítal nejakú knihu alebo noviny. On si zbalil svojich päť švestiek do ruksaku a o chvíľu už cestoval do neznámej krajiny.“
Silvester Krčméry počas svojej mladosti často premýšľal o kňazskom živote, avšak jeho otec trval na tom, aby prv vyštudoval medicínu. Študoval teda na Lekárskej fakulte v Bratislave, pokračoval v Paríži i v Prahe. Obaja sa s priateľom Vladimírom Juklom rozhodli pre dobrovoľný celoživotný celibát, aby ich v ich apoštolskej horlivosti nič nezväzovalo. Pôvodne evanjelizovali študentov, najmä pražských medikov, a robotníkov v českom pohraničí. Páter Zvěřina o nich vo svojom autobiografickom diele hovorí: „Byli to zejména dva znamenití mládenci, a sice studující přírodních věd Vlado Jukl a medik Silvo Krčméry. Oba rozpoutali v Praze skutečnou vysokoškolskou Katolickou akci.“
Prenasledovanie a väznenie
Už za rozvoj hnutia laického apoštolátu, tzv. Katolíckej akcie, Štátna bezpečnosť (ŠtB) zatkla Silvestra Krčméryho a Vladimíra Jukla v roku 1946 na štyri týždne. Kruto ich vyšetrovali a uväznili, hoci komunistický režim ešte nebol oficiálne nastolený. Krčméry hovoril, že za mrežami sa ocitli predovšetkým kresťansky aktívni ľudia, ktorých sa vtedajší systém bál. Zápisnice boli sfalšované, obvinenia nepravdivé a nepodložené, súdne procesy vykonštruované. „Boli to právnicky nazvané notoriety, to znamená heslá, ktoré sa potom odovzdávali z jedného procesu na druhý. Všetky právne dokumenty sa falšovali na to, aby mohli týchto ľudí odstrániť.“
CÍRKEV VE SLUŽBÁCH STRANY
V roku 1951 sa ŠtB opäť začala špeciálne zaoberať „Rodinou“ a Krčméryho priateľov postupne zatýkali. Silvestra Krčméryho zatkli v júli 1951, keď sa previniť mal organizovaním náboženských spoločenstiev bez politického zamerania. Vo vyšetrovacej väzbe strávil tri roky, z toho 14 mesiacov na samotke. Bol vystavený rôznym druhom psychického a fyzického mučenia; zlomili mu 12 rebier, ale nezlomili jeho vieru a presvedčenie. Sám opísal metódy: „Boli to rukavičkové metódy, kde na vás ani ruku nepoložili, ale dali do izolácie alebo do iných duchovných mučení. To bolo omnoho horšie ako fyzické mučenie.“ Zažil takzvanú "chladničku", celu - temnicu bez okien, so značne zníženou teplotou možno až pod nulou, kde sa ležalo priamo na betóne. Na dennom poriadku bolo odopieranie jedla aj spánku, bitky, ale aj vyhrážanie sa útokom na rodinu a blízkych. Cieľom bolo dosiahnuť nervové a duševné zrútenie a vynútiť skreslené alebo nepravdivé výpovede proti Kristovi a cirkvi alebo spolukamarátom.
Proces v Trenčíne a legendárna obhajoba
V roku 1954 odsúdil Vojenský súd v Trenčíne Silvestra Krčméryho za vlastizradu na 14 rokov. Hoci pri výsluchoch tri roky mlčal, na súde predniesol hodinovú obhajobu, ktorú ukončil slovami: „Vy máte síce v rukách moc, ale my máme pravdu!“ K tejto obhajobe, ktorá patrí k najpôsobivejším svedectvám viery a volania po slobode svedomia, aké za železnou oponou vznikli, dodal: „Tú moc vám nezávidíme a netúžime po nej, nám stačí tá pravda! Lebo je väčšia a silnejšia ako moc!“
Vo svojej reči odmietol obžalobu so slovami: „Z toho, čo som robil, nechcem sa „vyzuť“ ani „vykrútiť“, ani zmenšiť svoju zodpovednosť za to, čo som konal, lebo som presvedčený, že v tom, z čoho som žalovaný, mám čisté svedomie pred Bohom i pred ľuďmi.“ Zdôraznil, že nechcel nikomu ublížiť a vedome ani neublížil. Pokračoval: „Ak teda za to, čo som robil, to jest za dobro, pravdu a Krista, mám byť trestaný, vtedy nechcem ani menší trest, ale radšej väčší trest a bol by som najšťastnejší, keby som mohol za Krista i zomrieť, hoci viem, že takej veľkej milosti nie som hodný.“
Prísediaci prokurátor ho prerušil so slovami: „To je absurdné, ešte aj tu robí protištátnu propagandu.“ Po krátkom prerušení mu však bolo umožnené dohovoriť. Krčméry ďalej uviedol, že obžalovaným nie je on, ale cirkev. Povedal: „S radosťou a hrdosťou ideme teda do väzení, a ak treba, aj na šibenicu.“ Argumentoval, že kresťania nebudú prelievať cudziu krv, ale obetujú tú svoju. V závere vyjadril neochvejný optimizmus: „Náboženské krúžky budú existovať aj naďalej. I bez nás. Iné a ešte hojnejšie.“
Hoci sa jeho rodina po tomto prejave obávala rozsudku s trestom smrti, bol mu udelený miernejší trest. Silvester Krčméry strávil vo väzení celkovo 13 rokov, dva mesiace a 18 dní. Začiatkom 60. rokov začala jeho rodina podávať žiadosti o milosť, ale Krčméry ich odmietal a žiadal revíziu svojho procesu, pretože „podmienečne môžu byť prepustení takí ľudia, čo sa vo väzení polepšili. Ja som sa nepolepšil, zostal som taký, aký som bol. A preto odmietam amnestiu. Trvám na opätovnom prešetrení môjho prípadu.“ Napriek tomu ho prepustili v roku 1964.
CÍRKEV VE SLUŽBÁCH STRANY
Život po prepustení a podzemné aktivity
Po prepustení pôsobil Silvester Krčméry dvadsať rokov ako lekár v Bratislave. Ani štrnásť rokov vo väzení ho nezlomilo, bol vždy veselý a pozitívny, veril v zmenu aj tam, kde zdanlivo nebola žiadna nádej. Od roku 1964 pracoval spolu s Vladimírom Juklom na evanjelizácii vysokoškolákov, potom učňov, narkomanov, alkoholikov i väzňov. Roku 1974 bol spoluzakladateľom sekulárneho inštitútu Fatima (neskôr Societas Fatima), kde sa podieľal na vydávaní samizdatovej literatúry a organizovaní evanjelizačných spoločenstiev, tzv. krúžkov tajnej cirkvi. Založili laické hnutie Societas Fatima, ktorého hlavnou úlohou bolo zasvätenie Ruska Panne Márii podľa tretieho fatimského tajomstva. Spolupracovali taktiež s hnutím Pro fratribus, ktoré založil biskup Pavol Hnilica, SJ. Silvester Krčméry tiež v spolupráci s laikmi a františkánmi vydával aspoň tri časopisy patriace do samizdatovej literatúry, medzi nimi aj prvý detský časopis Rebrík.
Profesor Vladimír Krčméry, synovec Silvestra Krčméryho, spomína, ako mu strýko dával „rady z basy“ - ako rýchlo zjesť kúsok papiera s adresami, ako sa naučiť naspamäť mená či čísla, ako uniknúť sledovaniu či rýchlo nastúpiť a vystúpiť z električky, keď mali pocit, že ich niekto prenasleduje. Tieto praktické informácie potom Vladimír Krčméry spolu s ďalšími priateľmi využili pri pašovaní Biblií do Ruska. „On mal zákaz vycestovať do kapitalistických krajín, mohol však ísť do Sovietskeho zväzu. Bol členom Československo-sovietskeho priateľstva, tak sa mu podarilo viackrát vycestovať do Ruska.“
Silvester Krčméry sa neorientoval len na Rusko. Založil sieť tajných evanjelizačných skupín na vysokých školách. „Až po revolúcii sme zistili, aké veľmi početné boli tieto skupiny, keď z utajenia vyšlo asi 500 koordinátorov,“ uvádza Vladimír Krčméry. „Ja som mal na starosti gymnáziá. Aj teraz stretávam bývalých študentov, dnes už ľudí v mojom veku, ktorí si ho stále pamätajú.“ Medzi jeho nasledovníkov patrí aj prvá slovenská misionárka lásky Mária Sládkovičová, ktorá momentálne vedie najväčší HIV projekt v Etiópii.
Vzťah s Jánom Pavlom II. a rehabilitácia
Málokto vie, že Silvester Krčméry sa priatelil so svätým Jánom Pavlom II. Na Slovensku sa totiž pre komplot Štátnej bezpečnosti, na ktorý naletela vatikánska diplomacia, nesmeli svätiť kňazi. „Silvo mal kontakty na Stanisława Dziwisza v Poľsku,“ spomína Vladimír Krčméry. „Arcibiskup Wojtyła však na jeho strýka nemal vtedy čas, mohol ho prijať až na druhý deň.“ Kroky Silvestra Krčméryho viedli rovno do kaplnky, kde sa plánoval celú noc modliť. „Viem aspoň o piatich či šiestich stretnutiach Silva s pápežom Jánom Pavlom II. - či už na raňajkách v Castel Gandolfe alebo pri jednej z pápežových apoštolských ciest na Slovensko. Ján Pavol II. dokonca Silvovi udelil Rad sv. Silvestra.“ Krčméry sa zľakol tohto ocenenia, lebo sa k nemu „tradične dáva aj kôň a meč“, a on „nikdy v živote na koni nesedel ani nedržal v ruke šabľu“.
Anulovať právoplatnosť odsúdenia sa podarilo Krčmérymu po páde komunistického režimu. V roku 1990 ho rehabilitoval ten istý trenčiansky vojenský súd, ktorý ho nezákonne odsúdil, a tak sa spravodlivosti dočkal až po 36 rokoch od súdneho verdiktu. Silvester Krčméry zomrel 10. septembra 2013.
Odkaz a nadčasová pravda
Odkaz Silvestra Krčméryho je živý a aktuálny, nielen za čias komunistického útlaku, ale aj dnes, v zdanlivo slobodnej spoločnosti. „Silvo veril v zmenu v čase, keď bola takmer vylúčená. Mal víziu, ktorú mu z hlavy nevytĺklo ani väzenie, ani normalizácia.“ Jeho slová z obhajoby rezonujú dodnes: „Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu. Kto má v rukách moc, ten si myslí, že môže pravdu potlačiť. Zabiť. Alebo i ukrižovať. Ale pravda dosiaľ ešte vždy vstala i vstane z mŕtvych.“
Krčméryho prejav poukazuje na existenciu neviditeľného „kráľovstva svedomia“, ktoré je viac ako štát alebo režim. Z moci tohto kráľovstva čerpali silu disidenti všetkých vekov. Jeho slová, ktorými odpovedá na proticirkevnú propagandu komunistov, sú aktuálne aj v súčasnosti a mnohých nepochybne ich sebavedomie pohoršia. Takto chápal slovenský lekár a disident úlohu viery v dejinách:
„Márne sa dnes stavia cirkev do svetla reakčnosti. Dejiny hovoria jasne. Kde bolo kresťanstvo a cirkev, tam bola i kultúra a explozívne napredovala i literatúra, umenie, školy, univerzity, sociálne inštitúcie. Veď nemocnice a starobince boli u pohanov neznámymi pojmami. A barbarské národy Európy sa prijatím kresťanstva stávajú nositeľmi ohromného pokroku a civilizácie. Zatiaľ čo vysoko kultúrne pohanské národy neprijatím kresťanstva zaostávajú a upadajú. A ťažko to doháňajú dodnes. Od tej doby prichádza cirkev do konfliktu s každou diktatúrou. S Napoleonom, Bismarckom, Henrichom VIII., Jozefom II., Hitlerom. A to stále pre tú istú príčinu: neobetuje tymián, to znamená neklania sa cisárovi-bohu, ani štátu-bohu.“
Krčméry vo svojej obhajobe rozširuje paralely s prenasledovaním kresťanstva v histórii, odvolávajúc sa na rímske impérium, kde „najvyššie rímske právo voči kresťanom bolo také bezprávne a bezohľadné.“ Spomenul cirky, arény, dravú zver, ukrižovania a prenasledovateľov ako Nera, Décia, Domiciána, Diokleciána, ktorí mučili kresťanov len preto, že „nemohli cisárovi obetovať tymian a tým neuznali cisára ani štát za boha, ale len za cisára a štát.“ Dodáva, že aj Kristus predpovedal: „Budete v nenávisti všetkým pre moje meno,“ a „keď vás budú prenasledovať v jednom meste, utekajte do iného.“
Jeho strýko, Silvo, ako ho familiárne nazýval jeho synovec Vladimír, nechcel o väzení veľmi hovoriť. Nakoniec ho však „prinútili“, aby napísal niekoľko kníh. Bol to lekár, politický väzeň a šíriteľ evanjelia, ktorý veril v zmenu, v časoch, keď to bolo takmer vylúčené. Jeho odkaz nám pripomína, že sila pravdy môže prekonať aj tú najväčšiu moc. Vladimír Jukl zomrel v roku 2012, kým Silvester Krčméry v roku 2013. Ctil si ho pápež Ján Pavol II., Dominik Tatarka ho nazýval apoštolom.