Narodeniny predstavujú dôležitý deň v našom živote, ktorý oslavujú ľudia po celom svete. Sú pre každého výnimočné. Narodeniny sú jedinečnou možnosťou prekvapiť blízku osobu nielen kvetmi, ale aj vhodným prianím. Či už píšete správu, pohľadnicu, alebo vyberáte text na tortu, správne zvolené slová môžu rozžiariť deň oslávenca a urobiť ho ešte nezabudnuteľnejším.
Význam a oslava šesťdesiatych narodenín
V tomto uponáhľanom svete niekedy zabúdame povedať, čo cítime v srdci, ale v deň narodenín chceme blízkej osobe povedať, čo pre nás znamená, ako si ju vážime a obdivujeme. Každé výročie je výnimočné, rovnako ako osoba, ktorá je oslávencom.
Šesťdesiatka s gráciou: Príklad Heidi Janků
Česká popdiva Heidi Janků ukazuje, že aj v šesťdesiatke na ňu letia muži. Napriek tomu má jasno v tom, či by si ešte nejakého natrvalo nasťahovala k sebe domov. Za Janků sa často otáčajú aj oveľa mladší muži. Vďaka perfektnej postave, večnému úsmevu na perách a sexy vzhľadu je pre nich ako magnet. Sama priznáva, že má ešte stále veľa nových nápadníkov. Nerobí jej problém ani pozvať si niektorého z nich k sebe domov, má však určené jasné hranice, ktoré už v tomto veku nechce prekročiť.
„Pozvať si muža do domu, to áno, ale nechcem ho tam mať nastálo,“ Heidi jasne sformulovala svoje predstavy o vzťahu v rozhovore pre Expres.cz. So starostlivosťou o partnera by vraj nemala najmenší problém. No zároveň nevidí dôvod, prečo by tak mala urobiť. Užíva si svoj spôsob života a berie už len výhody, ktoré jej prináša.
Heidi Janků neváhala prezradiť ani tajomstvo svojej skvelej postavy. Mnohí jej fanúšikovia sú prekvapení, že si dopraje takmer čokoľvek, ale na všetkom si pochutnáva len s mierou. „Jem čo chcem, ale znížila som porcie a dodržiavam prerušovaný pôst. To znamená, že sa ráno celkom veľa naraňajkujem, výnimkou nie je ani biele pečivo,“ odhalila svoj jedálniček. Speváčka tak dodržiava aktuálne veľmi obľúbený spôsob stravovania. Keďže má už prísnejšiu formu prerušovaného pôstu, tak potom jedáva len obed. Ten si dáva okolo tretej alebo štvrtej a po zvyšok dňa už nič neje. Pre túto metódu sa rozhodla aj zo zdravotných dôvodov. Na jej figúre je vidieť, že urobila správnu voľbu. Vďaka tomu sa nedávno predstavila dokonca v úlohe modelky. Na móle predviedla modely známej značky, za čo získala veľký potlesk od prítomných divákov.
Inšpiratívne priania k šesťdesiatke
- Milá oslávenkyňa, k Tvojej šesťdesiatke Ti prajeme, nech je každý deň plný radosti, smiechu a lásky.
- Krásnych 60 rokov na svete - to je poriadny dôvod na oslavu! Všetko najlepšie k Tvojim šesťdesiatinám!
- Si inšpiráciou pre všetkých okolo - svojim úsmevom, elánom a kúzlom.
- Ži ako chceš, pevné zdravie maj, narodeniny osláv tak dobre, ako to len pôjde.
- Dnes sa nestarne, dnes sa oslavuje! Tak zabudni na roky a sláv naplno, pretože toto je deň, kedy si môžeš robiť, čo chceš.
- Zabudni na roky, dôležité je, že stále vyzeráš skvele! K narodeninám Ti prajem, nech si stále tak okúzľujúca, ako si o sebe myslíš.
- Nezabudni - vek je len číslo… a Ty si stále tá najlepšia matikárka! Vek je ako víno - čím starší, tým lepší… A tiež sa ho viac vypije!
- Vtipné prianie k 60. narodeninám: "Kto to klope na moje dvierka? To som ja, Tvoja šesťdesiatka! Dnes slávime to, že starneš s gráciou a bez manuálu! Všetko najlepšie!"
- Len si spomeň, že každý vek má svoje výhody... Povedzte to nádchou. Narodeniny už sú tu, čas na oslavu, smiech a dary. Žiadne starosti, len pohoda, na vek sa pýtať?
- Niekedy je skvelé požičať si múdre slová niekoho slávneho: „Vek je len otázkou mysle nad hmotou.“
- Každé výročie je výnimočné, rovnako ako žena, ktorá je oslávencom.
Hudobné jubileum Vladimíra Godára: Šesťdesiatka ako inšpirácia
Jedným z tých, čo neustále pripomínajú hudobnú pamäť národa, je skladateľ, muzikológ, esejista, človek hlbokej reflexie, navonok zadumaný, pritom neobyčajne duševne aktívny - Vladimír Godár. Jeho životné jubileum (nar. 16. 3. 1956) si pripomenuli v preplnenom Pálffyho paláci v roku 2016. Na jubilantovi venovanom koncerte zazneli skladby z takmer štyroch desaťročí tvorivého obdobia tohto výnimočného autora, ktorý je nositeľom viacerých umeleckých i spoločenských ocenení (Krištáľové krídlo, Český lev za hudbu k filmu Slnečný štát, Cena Georgesa Delerue za hudbu k filmu Krajinka a mnoho ďalších).
Pre Vlada Godára hudba nie je manifestáciou umeleckej metódy, ale najmä darom. Sám o svojom vzťahu k hudbe hovorí: „Vo vzťahu k hudbe som celkom stredoveký - nechcem ju ovládať ani vlastniť, chcem ju ochraňovať a slúžiť jej. Je to pradávny ideál rytierstva.“ Vďaka Občianskemu združeniu Albrechtina, ktoré inicioval a založil v roku 2009 (pomenovanému po otcovi a synovi Albrechtovcoch), sme práve vďaka Godárovej pátračskej dramaturgicko-organizačnej aktivite počuli v Pálffyho paláci veľa zabudnutých skladieb majstrov z územia Slovenska. Pritom táto zabudnutá hudba, odkliata vďaka Albrechtine a jej pátračovi Vladovi Godárovi, odrazu zasvietila čarom zmesi toho typicky nášho a európskeho na cestách hudby.
Na koncerte zaznel na úvod Ricercar pre klavírne kvarteto - vášnivá, hudobne sýta hudba, ktorú napísal 21-ročný V. Godár pre priateľa hobojistu Martina Karvaša. Cez tohto kamaráta sa dostal do kontaktu a bytu Hanziho Albrechta, ktorému napokon Godár toto dielo venoval k jeho šesťdesiatke. Kruh sa tak uzavrel.
Ďalšie skladby zahŕňali Štyri vážne spevy pre nízky hlas a klavír, inšpirované veršami „slovenského Danteho“, takmer zabudnutých barokových velikánov slovenskej literatúry Hugolína Gavloviča a Daniela Sinapiusa Horčičku. Sopranistka Eva Šušková a Muchovo kvarteto interpretovali Uspávanky na ľudové texty, kde zaznieva „melodiarium“ slovenskej ľudovej piesne, citlivo poobšívanej Godárovým rukopisom. Staroveká téma sa ozvala z Godárovej La Canzona refrigerativa dell arpa di Davide pre violončelo a gitaru, diela napísaného v roku 1999. Hudba tu lieči a vyháňa diabla, ako to zobrazil aj Rembrandtov obraz „Saul a Dávid“.
Najsilnejšími skladbami koncertu boli Talizman (pôvodne nokturno pre dva klavíry, tu pre klavírne trio) a Sonáta na pamäť Viktora Šklovského. V oboch dielach exceloval violončelista Ján Slávik. Sonáta na pamäť Viktora Šklovského pre violončelo a klavír vychádza z inšpirácie osobnosťou ruského básnika, spisovateľa, biografistu a autora ruského formalizmu, či štrukturalizmu. Nakoniec všetko prechádza k tichému, skromnému úvodnému motívu v pianissime - silnej výpovedi o človeku a jeho zložitom osude.
Fotografie šesťdesiatych rokov: Svedectvá Petra Procházku z V-klubu
Životné jubileá často prinášajú spomienky na minulosť, a Peter Procházka nám svojimi fotografiami približuje éru šesťdesiatych rokov, najmä z legendárneho V-klubu.
Počiatky kariéry a atmosféra V-klubu
Peter Procházka zažil vo Véčku zlaté časy, kde sa skamarátil so začínajúcimi umelcami, z ktorých sa neskôr stali hviezdy. Vo vysokoškolskom klube na SNP začal mapovať umeleckú kariéru Ľuba Beláka alebo Karola Duchoňa. Keď mal voľný čas, fotil ľudí na bratislavskom korze. Niekto vtedy hovoril, že vo V-klube hľadajú fotografa, a tak sa jeho cesta začala. Začínal v šesťdesiatom ôsmom roku, lepšie povedané, asi v šesťdesiatom deviatom, keď bol už angažovaný. Bol ešte skoro dieťa a fotil asi do dvadsiatky, čo mu dalo cieľ a nemal iné nápady.
V-klub mal akési svoje fluidum, môžete tomu hovoriť trebárs génius loci. Tri schodíky viedli ku sláve - na pódium, tri schodíky na parket, tri schodíky ku každému. Hoci dnes, keď človek vytiahne fotoaparát, hneď každý spozornie a nikto sa nechce fotiť, vtedy to nebol problém. Žiadne bariéry, ochranky, produkční, ktorí bránia foteniu. Fotenie bolo úplne bezprostredné, a Peter Procházka sa ako fotograf dostal aj do bekstejdžu.
Nezabudnuteľné momenty a osobnosti
Peter Procházka rád fotil klaviristov alebo bubeníkov. Basgitarista alebo gitarista sa mohol otočiť, a ak chcel dobrý záber, musel sa pretláčať pomedzi ľudí v plnej sále, aby získal lepší uhol. Nezabudnuteľné boli jazzové piatkové večery s Elenou Príbusovou, s Petrom Lipom a s Revival Jazz Bandom. Aj diskotéky s Števom Anderkom, Paľom Záhoronom, Gabom Vojtkom a duom Juraj Vysoký & Petrom Šoubom.
Podarilo sa mu odfotiť známych hercov, ktorí prišli po predstavení z Divadla na korze oslavovať do Véčka premiéru hry Čakanie na Godota. Bola tam Marta Rašlová alebo Milan Lasica. Vo Véčku sa Peter Procházka skamarátil aj s Mariánom Vargom a Mariánom Labudom. S Labudom si urobil nekonvenčnú fotku, ako stláča gombíky na starom rádiu, ktoré vyzerajú ako klávesy na klavíri. Krásna Marta Rašlová mala asi osemnásť a už vtedy hrala v dvanástich celovečerných filmoch.
Vo Véčku vystupovali Hana Hegerová, Karel Černoch, a bolo beznádejne vypredané, aj keď prišlo Svěrákovo divadlo. Pamätá si aj na konflikt s Dežom Ursinym, keď obaja mali vypité. Okolo Ondreja Nepelu stále postávalo alebo tancovalo na parkete päť-šesť aj desať báb. K veľkým fešákom patril aj bubeník Paľo Kozma.
Keď bol Miro Žbirka prvýkrát vo Véčku po tom, ako Modus získal druhé miesto na bítovom festivale v PKO, Peter Procházka ho odfotil, ako sedí s kapelou a je z toho celý vyoraný. Bola to doba, keď mesačné angažmán mohlo byť štyri, ale aj osem koncertov, za smiešny honorár, ale dokázalo ich to zviditeľniť. Peter Procházka má najradšej fotku Mira Žbirku, ako počas koncertu sedí na schodoch, spieva a ešte pri tom aj fajčí.
Vo Véčku boli aj povinné jazdy, keďže klub patril pod ÚV SZM a vedenie muselo koncerty vyvažovať angažovanými akciami. Po koncertoch na Bratislavskej lýre organizovali vo Véčku lýrové večery. Klub mal klubovú atmosféru, preto tam radi chodili českí aj slovenskí speváci, aj zahraniční hostia. Väčšinou sa odviazali a niekto ich nahovoril - poďme si zadžemovať. Počas lýrového večera mohlo trvať aj pol hodinu, kým sa človek pretlačil k baru. Ľudia sa dnu tlačili ako sardinky a tí, čo sa cez sklenené dvere nedostali dnu, postávali vonku. V sobotu hrávali do tanca živé kapely, diskotéky bývali vo štvrtok alebo v nedeľu. Pre študentov bola sobota voľnejšia, preto bol o sobotný večer najväčší záujem.
Osobné príbehy a zmeny v živote fotografa
Keď Peter Procházka chystal výstavu a dal vyvolávať fotografie, vedúca v labe sa ho pýtala: „To už vtedy boli také pekné baby a tak dobre sa obliekali?“ On to môže iba potvrdiť, Véčko bolo na Slovensku číslo jeden. Vo Véčku sa aj zaľúbil. „Odvtedy sme s manželkou spolu, teraz budeme mať 45,“ spomína. Fotenie bolo vtedy jednoduchšie, bol obľúbený a veľa dievčat ho prezývalo gigolo. „Ako som šiel dnu, niektorú som si vybral - poď so mnou ty. Keď sa skončil program, odprevadil som ju domov.“
Približne päť rokov sa mu darilo chodiť na gymnázium pre pracujúcich, čo mu umožnilo odklad vojenskej služby. Keď zmaturoval, z vojenskej správy mu oznámili, že musí nastúpiť na základnú vojenskú službu. V roku 1975 sa nedala vybaviť modrá knižka, zrušili ju aj Paľovi Hammelovi. Tri dni pred vojnou sa oženil, a keď po dvoch rokoch prišiel domov, mal už dieťa a celkom iný, manželský život. Nemohol už robiť po večeroch. Pred vojnou robil v televízii asistenta kamery, ale vyhodili ho, lebo sa pohádal s predsedom ROH. Z trucu začal robiť výhybkára na železnici a robil ho aj po vojne skoro do roku 1995. Občas si vymenil službu na železnici alebo si nadrobil a chodil s kapelami po šnúrach, fotil a mapoval.
K výstave ho inšpirovala Mňačkova knižka Ako chutí moc, v ktorej je fotograf, čo fotí papaláša od začiatku až do konca. Podobné veci sa diali aj Mekymu, akurát, že knižka sa končí pohrebom. Niekedy je naštvaný, keď počuje, že Meky je 40 rokov na scéne.
tags: #sesdesiatka #vyrocie #obrazok