Divadlo Semafor je kultová pražská scéna, ktorá zohrala kľúčovú úlohu v česko-slovenskej kultúre. Jeho vznik sa datuje k 31. októbru 1959 a je neodmysliteľne spojený s menami dvoch géniov: Jiřího Suchého a Jiřího Šlitra. Dnes divadlo sídli na Dejvickej ulici v Prahe, blízko stanice metra Dejvická.
Divadlo bolo založené skupinou mladých umelcov - divadelníkov, hudobníkov, bábkohercov, výtvarníkov a redaktorov - sústredených okolo Jiřího Suchého a Jiřího Šlitra. Pôvodne sa uvažovalo o názve Dimafor (divadlo malých foriem), no pred prvou premiérou bol názov upravený na akronym odvodený od slov SEdm MAlých FORem. Tento názov mal symbolizovať ambíciu zakladateľov venovať sa širokému spektru umeleckých žánrov, vrátane filmu, poézie, jazzu, bábok, tanca, výtvarného umenia a hudobnej komédie.
Počiatky a rozmanitý repertoár
V prvých dvoch sezónach Semafor skutočne prezentoval svoju rozmanitosť prostredníctvom jazzových koncertov, výstav výtvarníkov (ako Z. Seydl, P. Sovák, J. Lukas), kombináciou činoherného, bábkového a čierneho divadla (napr. Švankmajerovo „Divadlo masiek: Škrobené hlavy“, 1960; „Johanes doktor Faust“; „Sběratel stínů“, 1961), pásiem poézie a scénického tanca (napr. „Divadlo zázraků“, 1960; „Papírové blues“, 1961) a detského divadla („Ukradený měsíc“, 1960).
Záujem publika o hudobnú komédiu, najmä o predstavenie „Člověk z půdy“ (ktoré malo 230 repríz), a tzv. „divadlo pesničiek“ (inscenované pásma piesní voľne spojené hovoreným slovom a doplnené filmovou projekciou), začal v roku 1960 reláciou „Zuzana je sama doma“.
Presuny a prvé úspechy
Pôvodne divadlo pôsobilo v podzemnej sále Ženských domovov v ulici Ve Smečkách (dnes Činoherný klub). V roku 1961 však bolo nútené sa presťahovať pod zámienkou havarijného stavu budovy. Nasledovala viac ako ročná anabáza po 13 rôznych miestach, počas ktorej Semafor uvádzal starší repertoár aj nové pásma pesničiek (napr. „Zuzana je zase sama doma“, 1961; „Šest žen Jindřicha VIII.“, 1962).
Napriek nestabilite si divadlo udržalo publikum, no kočovná existencia vyvolala krízu v súbore, z ktorého odišli populárni speváci ako Waldemar Matuška a Eva Pilarová. Po tom, čo v roku 1964 predstavenie „Jonáš a tingl-tangl“ videlo vedenie KSČ, bolo prijaté rozhodnutie o rekonštrukcii divadla v pasáži Alfa pre potreby Semaforu. Po ďalších dočasných lokalitách sa divadlo v roku 1995 usídlilo v podzemných priestoroch Hudobného divadla Karlín.
Zlatá éra a kultové inscenácie
Prvou hrou Semaforu sa stala hudobná komédia „Člověk z půdy“. Libreto napísal Jiří Suchý, hudbu zložil Jiří Šlitr. V hlavnej úlohe spisovateľa Antonína Sommera sa alternovali Miroslav Horníček a Miloš Kopecký. Predstavenie dosiahlo na vtedajšiu dobu neuveriteľných 228 repríz.
V roku 1962, po odchode niekoľkých významných predstaviteľov (Miroslav Horníček, Eva Pilarová, Waldemar Matuška, Karel Štědrý), ktorí mali inú predstavu o smerovaní divadla, vzniklo pravdepodobne najslávnejšie predstavenie Semaforu - kabaret „Jonáš a tingl-tangl“ (1962), v ktorom sa Jiří Šlitr prvýkrát objavil aj na pódiu po boku Jiřího Suchého.
V roku 1964 Suchý a Šlitr spolu s ďalšími kolegami natočili filmový muzikál „Kdyby tisíc klarinetů“. Hra „Sekta“ (1965) nebola prijatá priaznivo, no opera „Dobře placená procházka“ sa o rok neskôr dočkala aj televízneho spracovania.
V roku 1966 uviedol Semafor dve hry: Jiří Suchý účinkoval v predstavení „Benefice“ spolu s novou komickou dvojicou Miloslav Šimek a Jiří Grossmann, zatiaľ čo Jiří Šlitr hral v hre „Ďábel z Vinohrad“. V roku 1967 bola uvedená relácia „Tak co, pane barone“, o rok neskôr bláznivá komédia „Poslední štace“ a v roku 1969 pokračovanie „Jonáša“ - kabaret „Jonáš a dr.“. V tomto období sa divadlo vrátilo k svojej funkcii zabávať ľudí.
Po Šlitrovej smrti a obdobie normalizácie
Po tragickej smrti Jiřího Šlitra v roku 1969 sa stal dvorným hudobným skladateľom Semaforu Ferdinand Havlík. Prvou hrou bez Šlitra bolo dvoj-predstavenie „Básníci a sedláci/Revizor v šantánu“.
V roku 1972 mala premiéru hra „Kytice“, ktorá sa stala najhranejšou hrou Semaforu vôbec (viac ako 600 repríz). V tomto období sa objavili aj nové tváre, napríklad Josef Dvořák, ktorý v roku 1974 vytvoril v rámci Semaforu vlastnú skupinu a uviedol hru „Má hlava je včelín“.
Obdobie normalizácie prinieslo pre Jiřího Suchého a Semafor ťažké časy. Cenzúra, zákaz vystupovania v televízii a rozhlase, nevydávanie platní a strata postu umeleckého šéfa boli dôsledkami Suchého postojov (podpísanie manifestu 2000 slov, petícia za prepustenie Václava Havla). Napriek politickým tlakom a odmietnutiu podpísať Antichartu, divadlo pokračovalo v tvorbe.
Návrat k pôvodnej poetike a súčasnosť
Po roku 1990 sa Jiří Suchý rozhodol vrátiť Semaforu jeho pôvodnú poetiku, čo viedlo k odchodu skupín Miloslava Šimka a Josefa Dvořáka.
Najvýraznejšími inscenáciami 90. rokov boli pokusy o komorný muzikál, dávajúci priestor Jitke Molavcovej (napr. „Nižní Novgorod“, 1992; „Víkend s Krausovou“, 1995; „Moje srdce je Zimmer frei“, 1997; „Pré“, 1999).
V roku 2005 sa divadlo presťahovalo do vlastnej scény v pražských Dejviciach, kde pôsobí dodnes. Jiří Suchý, ktorý v roku 2019 oslávil 90. narodeniny, je stále aktívnym riaditeľom a hlavnou postavou divadla, spolu s Jitkou Molavcovou.
Divadlo Semafor si pripomína svoje výročia prostredníctvom koncertov, kníh a filmových dokumentov, čím potvrdzuje svoj trvalý odkaz v česko-slovenskej kultúre. Dôkazom toho je aj kniha „Semafor: 60 let v jednom představení“ od Jiřího Suchého a Lukáša Berného, ktorá mapuje históriu divadla od jeho vzniku.
Divadlo Semafor je fenoménom, ktorý nielenže prežil viac ako šesť desaťročí, ale neustále sa vyvíja a prináša nové umelecké zážitky, pričom si zachováva svoju jedinečnú poetiku a ducha.