Slovenské svadby sú plné jedinečných tradícií, ktoré odrážajú bohatú kultúru a históriu regiónov. Na Spiši a Šariši, dvoch kultúrne výrazných oblastiach východného Slovenska, majú svadobné zvyky osobitý charakter, ktorý kombinuje starobylé rituály s lokálnym koloritom Tento článok vás prevedie najznámejšími svadobnými tradíciami na Slovensku s dôrazom na špecifické zvyky Spiša a Šariša, pričom sa zameria na význam a vývoj tradičného ľudového odevu, najmä svadobného kroja.
Úvod do Šariša a ľudového odevu
Územie bývalej Šarišskej župy dnes tvoria najmä tri okresy, a to Prešovský, Bardejovský, Svidnický a na juhu časť Košického okresu. Na juhu hraničila s Abovskou a na východe so Zemplínskou župou. Už začiatkom 13. storočia prechádzala údolím Torysy významná kupecká cesta nazývaná „via magna“, neskôr známa ako „via regia“. Táto cesta prechádzala cez Košicko - prešovskú kotlinu, a teda aj cez Kendice, a neďaleký Drienov mal výsadu vyberania mýta. Oblasť od Kendíc až po strednú časť Šariša bola najhustejšie obývaným územím celého Šariša, čo vplývalo na hospodársku situáciu obyvateľstva a rozvoj miest.
Na rozdiel od nárečia, v ľudovom odeve z prelomu 19. a 20. storočia nájdeme pomerne málo výrazných odlišností, ktoré by jednoznačne označovali pôvod obyvateľov. Všeobecne môžeme povedať, že v tom čase bol odev celého Šariša takmer jednotný, pokiaľ ide o škálu súčastí mužského a ženského odevu. Odev je jednou z najzákladnejších požiadaviek človeka, hneď po strave a bývaní. Zároveň odráža historickú a etnickú históriu daného národa.
Formovanie ľudového odevu ovplyvnili predovšetkým geografické a klimatické podmienky, ktoré determinovali dostupné materiály (ľan, konope, ovčia vlna, zvyšky koží a kožušín). Ďalšími dôležitými faktormi boli stav (slobodní, ženatí, vydaté, vdovy), vek, spoločenská a triedna príslušnosť, náboženstvo a tiež vplyv mestskej módy, vyšších vrstiev, vojenských uniforiem a prijímanie nových materiálov.
Výroba krojov a ich dôležitosť
V sabinovskom MF artstudiu už vyrobili približne tisícku nádherných krojov, ktoré reprezentujú rôzne časti Slovenska. Ľudové odevy kupujú nielen našinci, ale objednávajú si ich aj zo zahraničia. Majiteľ spoločnosti Miroslav Fabián, sám folklorista, uvádza: „Bol som v súbore Sabinovčan a teraz vediem Čavargošov. Krojov bol nedostatok, a tak sme si povedali, že ich budeme vyrábať. Nie je to však jednoduché. Používajú sa iné techniky ako pri bežných odevoch. Vyrábame ich od roku 2002.“
Záujemcovia ľudové odevy zháňajú na rôzne príležitosti. „Kroje vyrábame pre folklórne súbory, ako svadobné odevy. Kupujú ich aj krajania zo zahraničia, buď zakladajú súbor, alebo ako darčeky. Robili sme aj kroje, v ktorých americkí Slováci vítali prezidenta Gašparoviča v Chicagu,“ priblížil majiteľ firmy. Ľudové odevy od nich si objednávajú aj v Česku, Holandsku, Belgicku a ďalších krajinách.
Niekedy je však problém zistiť, ako pôvodne vyzerali kroje typické pre jednotlivé regióny. „Vtedy sa hrabeme v kronikách. Veľakrát nám pomohli dopátrať sa pôvodnej podoby typickej pre ten-ktorý región na fare,“ priblížil Fabián. Ceny krojov sa vypočítavajú podľa zložitosti výroby a látok.
Svadobné zvyky na Spiši a Šariši
Svadobné tradície na Slovensku sú spojením histórie, folklóru a radosti. Tieto zvyky vytvárajú nezabudnuteľnú atmosféru, ktorá spája generácie.
1. Žiadosť o ruku a zásnuby
Tradične sa svadba začína ženíchovou žiadosťou o ruku nevesty. Na Spiši a Šariši bolo zvykom, že ženích prichádzal do domu nevesty so „starším svatom“, ktorý formálne žiadal rodičov o súhlas. Tento obrad bol často sprevádzaný spevom a prípitkami. Dnes sú zásnuby menej formálne, no stále zahŕňajú výmenu prsteňov a rodinné stretnutia, najmä v dedinských oblastiach Šariša.
2. Odpytovanie nevesty
Odpytovanie nevesty je dojímavý moment, keď sa nevesta lúči s rodičmi pred odchodom z domu. Na Spiši je tento zvyk často sprevádzaný tradičnými ľudovými piesňami, ktoré vyjadrujú vďaku rodičom. Na Šariši sa odobierka môže konať aj u ženícha, kde sa lúči s rodinou za sprievodu harmoniky alebo cimbalu, čo je typické pre šarišskú hudobnú tradíciu.
3. Čepčenie
Čepčenie je jednou z najvýraznejších tradícií, ktorá symbolizuje premenu nevesty na vydatú ženu. Na Spiši sa tento obrad koná po polnoci, kedy neveste snímajú venček a nahrádzajú ho čepcom. Na Šariši je čepčenie veselšie, s tancom a vtipnými príhovormi, kde starejší alebo družba zapája hostí do zábavy. Tento zvyk je na oboch regiónoch stále populárny a dodáva svadbe hlboký význam.
4. Svadobný sprievod
Svadobný sprievod je na Spiši a Šariši veľkolepou udalosťou. Na Spiši sa sprievod často pohybuje cez dedinu smerom do kostola za prítomnosti kapely, ktorá počas sprievodu vyhráva a ľudia spievajú známe ľudové piesne na oslavu mladomanželov.
5. Brána a výkupné
Tradícia „brány“ je na Spiši a Šariši veľmi rozšírená. Ženích musí prekonať prekážky vytvorené susedmi, rodinou alebo priateľmi, ako sú hádanky, úlohy alebo symbolické „výkupné“ v podobe pálenky či peňazí.
6. Svadobný tanec a redový tanec
Prvý tanec mladomanželov je vrcholom svadobnej zábavy. Na Šariši je obľúbený „redový tanec“, kde sa hostia zapájajú do tanca s nevestou za symbolický poplatok, ktorý ide mladomanželom na nový začiatok. Tento tanec je typický pre šarišský folklór a vytvára pocit spolupatričnosti. Na Spiši je redový tanec rovnako populárny, pričom hostia platia symbolické sumy za tanec s nevestou, čím prispievajú na spoločný život páru.
7. Rozbíjanie taniera
Rozbíjanie taniera je veselá tradícia, ktorá prináša šťastie. Na Spiši sa tanier rozbíja po príchode na hostinu, pričom úlomky zametajú mladomanželia spoločne, čo symbolizuje ich spoluprácu.
8. Spišské a šarišské kroje
Na Spiši a Šariši sú svadobné kroje dôležitou súčasťou tradícií. Na Spiši nevesty často nosia bohato zdobené party a venčeky, ktoré sú typické pre spišský folklór. Na Šariši sú kroje pestrejšie, s výraznými výšivkami a farebnými stuhami. Aj keď dnes mnohé páry volia moderné šaty, kroje sa stále používajú, najmä pri čepčení alebo v sprievode.
9. Moderné trendy a tradície
Dnes sa na Spiši a Šariši kombinujú tradičné zvyky s modernými prvkami. Napríklad čepčenie sa môže konať v zjednodušenej forme, alebo sa výslužka nahrádza personalizovanými darčekmi. Napriek tomu mnohé páry zachovávajú redový tanec, odobierku alebo sprievod, aby si uctili dedičstvo regiónu.
Šarišský ženský kroj
Ľudový kroj z prelomu 19. a 20. storočia, najmä svadobný, bol okázalejší a zvláštnejší než pri krstinách. Až takmer do konca štyridsiatych rokov 20. storočia ho ženy nosili, vždy to však bol odev nový. Asi v štvrtom desaťročí 20. storočia sa zaužíval zvyk, že sa mladuchy na sobáš obliekajú do bielych šiat. V minulosti ženy veľmi dbali na to, aby ich sviatočné šaty boli čo najdrahšie, a zaujímalo ich, koľko stáli („jaké mala šmaty a po keľo?“). Ak boli šaty síce pekné, ale lacné, hovorilo sa: „čo steho, že je šumna, ale keď je tuňa“. Boli aj prípady, že sa údaje o cenách zveličovali. Sviatočné sukne boli brokátové a biele vlnené.
Základné súčasti odevu
- Spodný odev: Do 40. rokov 20. storočia zakrývala dolnú polovicu tela úzka spodná sukňa „podolek“. Podolek sa vyrábal z domáceho plátna rôznej hrúbky podľa ženy a jeho dĺžka bola o 10 cm kratšia ako vrchná sukňa. V páse sa zozbieral do veľkých zberov alebo sa odstrihol klin smerom k švom. Upevňoval sa tkaničkami alebo gombíkom a slúžil ako odsávač potu. Bol to jediná časť odevu, ktorú ženy pravidelne prali. Po roku 1940 si aj najchudobnejšie ženy kupovali v obchodoch spodné nohavičky („buďogovi“).
- Košeľa (košuľa) a oplecko: Staršou súčasťou, ktorá pokrývala vrchnú časť tela, bolo oplecko (opľecko, opľečko), siahajúce niže pása. V polovici 20. storočia sa nosilo zriedkavo a vystriedala ho novšia, dlhá, po kolená siahajúca košeľa. Obe súčasti boli z domáceho ľanového alebo konopného plátna a mali rovnaký strih, ušitý z jednej poly plátna, nabrané na nite, zriasené a okolo hrdla všité do golierika, pri zápästí do manžety. Na starších košeliach i opleckách boli rukávy dlhé, neskôr sa skracovali. Driek bol z jemnejšieho plátna ako rukávy; na košeli sa najhrubšie plátno prišívalo od pása dolu. Na rozdiel od oplecka mala košeľa pod hrdlom rázporok, zaväzovaný bielymi tkanicami, čo bolo praktické aj kvôli dojčeniu detí. Rukávy košele boli často krátke, z domáceho plátna, preloženého v plecnej časti, alebo z tenkého kupovaného plátna - šifónu. Zozbieraný rukáv bol všívaný do pleca košele, na manžetách husto a tuho nazberané a vystužené niekoľkonásobným prešitím. V podpazuší bol všitý klin. Boli zdobené bielizňovými portami „virginaj“ (ozdobné úzke stuhy), háčkovanou čipkou alebo bielou strojovou výšivkou „štikeraj“. Niektoré košele boli zdobené nášivkami, flotážou alebo vyšívané krížikovou technikou s geometrickými ornamentmi.
- Sukne: K opleckám sa nosila spodná sukňa (spodňarka alebo sukňa), ktorá sa na pracovný deň používala aj ako vrchná sukňa. Sviatočná vrchná sukňa kidľa bola vždy z drahších materiálov a mala prišitý živôtik (vist). Koncom 19. a začiatkom 20. storočia boli sukne z farbiarčiny (jednofarebné tmavomodré alebo s drobnou vzorkou tzv. spišské kidľe), nadrobno poskladané, z 5-6 pôl. Súkenné sukne mali veľké skladanie, ktoré odstávalo (preto i názov „stojaca kidľa“). Obidve sukne - farbiarska i súkenná - boli odspodu podšité širším červeným lemom (kartún) a ozdobne preštepené. Siahali skoro po členky, no postupne sa začali skracovať a priberať spodné sukne. V tom istom období boli obľúbené aj sukne z brokátu a štofu, obyčajne v tmavších farbách. Sukne boli skladané a zahladzované, podšívané červeným škrobeným plátnom, alebo nejakou tuhšou kartúnovou látkou. Podšitý pás bol prišitý farebnými niťami. Zamatové sukne boli obľúbené s kvietkami.
- Živôtiky: K farbiarskym a súkenným sukniam sa prišíval trojdielny živôtik staršieho typu (vist) z červeného súkna alebo zlatom pretkávaného brokátu. Mal špicami ukončený výstrih, nesiahal celkom po pás; tým, že bol prišitý k sukni, celá línia ženského kroja mala mierne zvýšený pás. Vist bol bohato zdobený - okraje lemovali čierne zamatky a široké paličkované čipky z pravých zlatých alebo strieborných nití, kupované na jarmokoch alebo v remeselníckych dielňach blízkych miest. Novší živôtik (ľajbľik) sa začal nosiť k zamatovým a brokátovým sukniam, bol oddelený od sukne. Niekedy mal pod pásom prišitý i bohato nazberaný odstávajúci šosík. Vyzdoboval sa rozličnými nášivkami (stuhy, bortne, perličky, flitre) alebo šnurovaním. Lajblík z baršonku bol zdobený strapcami, striebornými alebo zlatými drôtikmi a pásikom čierneho zamatu 3 cm nad dolným okrajom.
- Zástery: Nosili sa k sviatočnej farbiarskej alebo súkennej sukni. Zástery boli dvojaké - jednopólové a dvojpólové, obe tmavých farieb. Boli zdobené rôznymi bortňami s kvetinovými motívmi alebo strojom vyšívanými kvetinovými motívmi a zámikmi. Niektoré zástery, najmä sviatočné, boli z lesklých látok zvaných „meňace“ z umelého hodvábu alebo z čiernych bavlnených látok tkaných atlasovou väzbou. Pracovná zástera bola jednopólová, tiež z farbiarčiny, a často mala na troch stranách lemovanie volánom, ukončeným ešte čipkou. Sviatočné boli zhotovené z dvoch pôl a skladali sa na spôsob „babí zub“ alebo „na hrebeň“, kde sa sklady striedali po zošití.
- Ozdobné prvky: Zo sviatočných plátenných súčastí treba spomenúť polku (asi 70 x 300 cm), ktorá (ozdobne pretkávaná) bola súčasťou odevu nevesty. K obradovému odevu patril i družbovsky ručník tiež z červeno pretkávaného plátna (asi 35 x 200 cm). Ku koncu 19. storočia sa nosili šatky na hrdlo, tzv. „chustka na šiju“, pomenované podľa materiálu (napr. „šafolky“ - vlnené šatky s pestrými tlačenými kvetmi alebo „tureckým vzorom“).
Vrchný odev
- V prvej polovici 20. storočia už iba staré ženy nosili biele trojštvrťové barančinové kožuchy, jednoducho ozdobené, len na chrbte s vyšitým rastlinným motívom.
- Koncom 19. storočia boli v obľube do pása priliehavé kabátiky (huňka) z čierneho zamatu s vyšitými kvietkami. Okolo hrdla, popri zapínaní, naspodku a na manžetách bol širší lem - buď imitácia čiernej kožušiny alebo modrá, fialová taftová stuha. Zapínala sa na dve mosadzné spony, gombíky so skleneným očkom sa prišívali navyše ako ozdoba. Predné diely sa doplňovali výšivkou s podobnými motívmi ako kvet na chrbte. Huňka bola súčasťou sviatočného zimného odevu a nosila sa aj na sobáš. Šili ju miestni krajčíri a prestala sa nosiť pred druhou svetovou vojnou.
- Medzi ďalšie kabátiky a blúzy, niektoré z nich sa nosia dosiaľ, patrila hojda, ľepetanka, bľuza, servjanka a kupované vlniaky (zimušna chustka).
Úprava hlavy a vlasov
- Dievčatá: Dievky mali vlasy nahladko učesané dozadu a vzadu zapletený vrkoč. Vlasy mali nahladko dozadu sčesané a vždy s cestičkou v prostriedku. Do vlasov vplietali kvetované stužky červenej a modrej farby. Ešte v posledných rokoch 19. storočia si dievčatá do kostola brávali na hlavu party. Party boli korunka a „pantličky“ (stuhy).
- Nevesty: Na sobáš sa nosila parta, ktorú nevesta v deň svadby nesnímala z hlavy, ani keby to bolo len zo žartu. Parta sa skladala z čelenky pošitej zlatými stuhami alebo korálkami. Dienko party tvorili dve prekrížené tkanice, na vrchole s upevnenou korunkou pologuľatého tvaru, zhotovenou zo strieborných drôtikov s flitrami a perličkami. Z party viseli farebné stuhy, ktoré siahali až po okraj sukne. Dienko bolo z tvrdého papiera, obšitého tvrdou zamatovou látkou. Na oblúku bola prišitá zlatá, niekedy aj strieborná „bortňa“. K nemu boli pripevnené konce vrkoča („varkoč“).
- Vydaté ženy: Vydaté ženy si česali vlasy na drut, hladko bez pútca, dozadu. Pod vlasy sa nad tylom zasunulo drôtené koliesko (priemer asi 12 cm) obalené plátnom. Vlasy sa rozdelili na dva pramene, zviazali tkanicou a skrúcali jeden za druhým spolu s tkanicou. Keď sa celkom zakrútili, prekrížili sa, obtočili okolo kolieska a zaviazali. Naň sa už v súčasnosti takmer nenosí. Namiesto neho si ženy viažu na účes rozličné šatky (chustka). Čepce boli zo soľnobanskej čipky s geometrickými motívmi (levočská čipka) a po obvode prišitú paličkovanú soľnobanskú čipku. Na účes sa najprv nasadilo dienko, potom sa nadeň priviazala prednička (čolko), ozdobný pás s prišitými trblietkami (5x40cm), ktorý sa uviazal vzadu pod kolieskom tkanicami. Naň sa položila biela háčkovaná, zúbkami lemovaná čipka, silno naškrobená a previazala sa širokou čiernou stuhou.
Obuv
- Už len z rozprávania starých ľudí vieme, že voľakedy (v 19. stor.) nosili muži i ženy do poľa a okolo domu krpce (bočkori).
- Začiatkom 20. storočia boli krpce vystriedané bagančami, ktoré sa stali viac pracovnou obuvou (nosili sa napr. k súkenným bielym nohaviciam). Vo sviatok sa nosili čižmy (každý mal aspoň dva páry). Staršie čižmy boli mäkké, nepodšité, s bočnými švami na sáre. Neskôr bola sára tvrdšia, ale mäkká koža nad členkami sa podkasala. Čižmy z polovice 20. storočia mali tvrdú sáru so zadným švom a skásavali sa nad členkami. V súčasnosti ženy aj ku kroju nosia kupované poltopánky.
Šarišský mužský kroj
Mužský odev sa v jednotlivých oblastiach takmer neodlišuje. Jedna z najväčších oblastí šarišského odevu zaberá západnú polovicu Prešovského okresu, ohraničenú obcami Lipany, Šarišské Sokolovce, Šarišské Michaľany, Malý Šariš, Bajerov, Víťaz, Fričovce. Odev tejto oblasti možno považovať za prototyp šarišského odevu. Mnohé novoty do mužského kroja, ktoré sa všeobecne ujali, zaviedol krajčír z Raslavíc M. Kovalčin (prvá polovica 20. stor.).
Základné súčasti odevu
- Košeľa (košuľa): Bola z tenkého ľanového alebo konopného plátna. Najstaršie košele z 19. storočia sa nosili so súkennými nohavicami. Košele zo začiatku 20. storočia mali predný i zadný stan (so švom na pleci) a rukávy z jednej poly plátna s podšitím na pleciach. Golier a rukávy boli stiahnuté do manžiet - oboje zdobila červená činovať alebo výšivka.
- Nohavice: Plátenné gate (gače) boli jednopólové a používali sa iba ako spodný odev. Koncom 19. storočia boli bez ozdôb. V tom istom čase sa nosili ako sviatočný odev biele plátenné nohavice (nohavki) z keprového plátna (dreľich) alebo čierne nohavice z kupovaného súkna. Súkenné nohavice sa šnurovali čiernymi (alebo modrými) šnúrami a doplnili hodvábnymi šnúrkami alebo súkenkom červenej, modrej, zelenej, žltej farby popri bočných švoch. Nohavice sa v páse upevňovali remeňom, ktorý sa vťahoval do obalka. Mužský odev mal biele vyšívané nohavice.
- Vesta (ľajblik): Bola ušitá z čierneho súkna, siahala do pása. Bola zdobená ručným preštepovaním farebnými stehmi a strojom vyšitými kvietkami žltej a červenej farby, strapčekmi z vlny a viacerými radmi okrúhlych gombičiek. Nosila sa predovšetkým k sviatočnému odevu a v zime. Na rozdiel od Zemplína bol šarišský ľajblík vybíjaný cvokmi.
Vrchný odev
- Huňa: Najpoužívanejším vrchným odevom bol biely súkenný kabát huňa, siahajúci pod pás. Materiálom bolo dobre vyvalchované domáce alebo továrenské súkno. Mal vrecká, okraje lemované jemným zeleným súknom. Zapínal sa na mosadzné gombičky.
- Čuha: Dlhý biely súkenný kabát, čo siahal do pol lýtok, sa volal čuha. Mal veľký štvorcový preložený golier s výšivkou na predných dieloch a v rohoch goliera. Nosil sa ojedinele, prehodený cez plecia. Obe spomínané súkenné súčasti sa kupovali na trhoch a jarmokoch.
- Guba: Do polovice 20. storočia sa nosila sivastá guba, ušitá z vlnenej látky, do ktorej sa pri tkaní zasúvali pramienky nespradenej vlny, a tým nadobudla vzhľad kožušiny. Bola červeno lemovaná. Nosila sa prehodená cez plecia, zašité rukávy slúžili ako vrecká. Kupovala sa na trhu v Prešove, Sabinove, kam ich chodili predávať gubári z Gemera.
- Gerok: Pred druhou svetovou vojnou muži začali nosiť kabát gerok, ktorý siahal niže pása a mal mestský strih (preložený golier, vrecká).
Pokrývky hlavy
- Muži nosili klobúky - staršie boli okrúhle s vyhnutou strieškou a prestali sa nosiť po prvej svetovej vojne. Novšie typy mali dienko vysoké a striešku dolu šikmo spustenú.
- V zime nosili čierne baranice. Klobúk alebo baranicu nesnímali z hlavy pri návštevách v miestnosti, ani na svadbách, okrem jedla.
Folklór a moderný dizajn: Pohľad Márii Andrekovéj
Mária Andreková, žijúca vo Švajčiarsku, si stále váži slovenské tradície, kroje a ľudové ornamenty. Jej najkrajšie spomienky sú spojené s východoslovenským folklórom a pôsobením vo folklórnom súbore Oblík v Hanušovciach nad Topľou. Folklór vníma ako nekonečnú studnicu inšpirácií, či už ide o hudbu, tanec, remeslá alebo vzory a ornamenty.
Hoci osud zavial Máriu za pracovnou ponukou do zahraničia, svoju folklórnu „závislosť“ si kompenzovala iným spôsobom než tancom či spevom. Oblikársky kroj mala do detailu zapamätaný a maľovala ho ako darčeky v podobe obrazov, neskôr na tričká a kožené kabelky. „NaYa“ jej značka zažila boom s koženými ruksakmi, peňaženkami, náušnicami, sukňami a kabátmi.
„Ja som Slovenka a vždy dodávam srdcom ‚východňarka‘. Som hrdá na to, odkiaľ pochádzam,“ hovorí Mária. Východné Slovensko podľa nej ponúka neskutočné množstvo inšpirácií, aj keď sa v súvislosti s krojmi často spomína Podpoľanie, Myjava či Čičmany. Za ikonické prejavy východného Slovenska považuje Šarišskú karičku, čapáše u mužov alebo párové čardáše.
„Každá oblasť východného Slovenska má svoj vlastný špecifický ornament, či už iný štýl, alebo farbu, čo má za cieľ odlíšiť sa od susedných regiónov,“ dodáva. Pre Šariš sú typické hlavne kvetinové vzory, ale aj geometrické ornamenty. Často sa objavuje kombinácia červenej, modrej, ale aj čiernej farby na bielom plátne. „Šarišský kroj nášho FS Oblík je jednoduchý, ale môjmu srdcu veľmi blízky. Celý kroj by som vedela do detailu namaľovať aj o polnoci.“
Mária Andreková rada experimentuje a do tradičného ornamentu vždy pridáva aj niečo svoje, čo nazýva „mojart“. Rešpektuje však aj „posvätné“ vzory, napríklad do čičmianskych vzorov svoju fantáziu nemieša. Vytvorila aj originálne svadobné šaty s folklórnymi motívmi alebo návrh tetovania. Pri práci využíva klasické maľovanie tenkým štetcom, pričom rozhodujúci je výber farby pre konkrétny materiál - textil, kožu/koženku alebo drevo.
