Prvá písomná zmienka o gemersko-malohontskej obci Sušany siaha až do roku 1407, kedy sa spomína osada Jelené so Svätou Túrňou. Historici predpokladajú, že sa tu nachádzal kláštor a osadníci Jeleného tvorili jeho súčasť. Obec teda píše svoju históriu už viac ako šesť storočí. V nedeľu 7. mája bola odhalená kniha, ktorá mapuje túto bohatú minulosť.
Kultúrne dedičstvo a tradície Sušian
Na vŕškoch za sušianskymi humnami sa od nepamäti rodí chlieb, základná poživeň predošlých generácií. Čierny i biely, ražný i pšeničný, zemiakový a kedysi aj ovsený - vždy voňavý a chutný.
Autorom knihy Ako chutí domov je miestny rodák a veterinárny lekár MVDr. Ján Slabej. Do tvorby knižného diela zapojil členov miestnej pobočky Slovenského zväzu záhradkárov, sušianske gazdinky a členov svojej rodiny. Výsledkom je unikátne knižné dielo, nadväzujúce na dávnu kultúrnu tradíciu Sušian.
Svedčí o nej aj založenie „Sušanského katolíckeho hudobného a čítacieho krúžku“ v roku 1902. Symboly na jeho pečatidle - kniha, harfa a kríž s lúčmi svetla - naznačujú jeho duchovný rozmer. Vznik krúžku povznášal ducha miestnych obyvateľov. Svojou činnosťou sa preslávili aj kapela s názvom „Dychová hudba“ a divadelné predstavenia.
Predkovia dnešných Sušancov dokázali, že k dobrej nálade a naplneniu zmyslu života sa dá dospieť spoločným úsilím aj v malej obci. Vystúpenie dychovej hudby na 10. ročníku obecnej slávnosti.
Významným kultúrno-vzdelávacím počinom bolo organizovanie kurzov o vedení gazdovstva, starostlivosti o zdravie a pestovaní ovocia. V 30. rokoch 20. storočia bola v časti Bindusky-Pod Hájom vysadená „Škôlka“. Začiatkom 20. storočia vznikla aj obecná knižnica a spomínaný „čítací a hudobný krúžok“. Láska ku knihe je v slovenskom národe hlboko zakorenená a predstavuje zdroj sily, nádeje a hrdosti, ktorý pomáhal prežiť ťažké časy.
V roku 1936 sa pod vedením miestnej učiteľky pani Takáčovej v novopostavenom kultúrnom dome uskutočnil kuchársky kurz pre 37 mladých dievčat a žien. Táto myšlienka inšpirovala aj súčasný projekt.
Kniha "Ako chutí domov" - spojenie tradície a rodiny
„Táto myšlienka,“ hovorí Ján Slabej, „nasmerovala náš program okrem pestovania ovocia, zeleniny, starostlivosti o stromy a kvety i na vytváranie pohody pri rodinnom stole. Padol návrh na spoznávanie tradičných sušianskych jedál, koláčov a všetkého, čo slúžilo na ich prípravu.“
Už v roku 2008 sa začali zbierať recepty starých mám, ale zostali nepovšimnuté na papieri viac ako desaťročie. Cieľom bolo vzbudiť u obyvateľov záujem o históriu obce, pocit spolupatričnosti a zodpovednosti za jej rozvoj.
Oslovili ľudí ochotných nielen zapísať recepty, ale aj ich prakticky pripraviť, podariť sa na spoločný stôl, ochutnať, posúdiť a vytvoriť príjemnú atmosféru. Nezabudlo sa ani na najmenších, ktorí pomáhali, učili sa a pozorovali.
V intenciách dávneho kurzu z roku 1936 vznikala aj súčasná kniha Jána Slabeja AKO CHUTÍ DOMOV s podtitulom Sušany a sušianske recepty starých mám.
Prvú kapitolu knihy tvorí fotograficko-textový exkurz do sušianskej histórie, geografie a etnológie. Väčšinu obsahu tvoria receptúry na predjedlá, polievky, hlavné jedlá a múčniky, ktoré zozbierali miestne gazdiny. Ján Slabej tak mohol receptár originálnych sušianskych pokrmov, často v miestnom gemersko-malohontskom nárečí, publikovať v novom knižnom diele.
K dobrému vyzneniu ich úsilia prispel aj švajčiarsky knižný grafik Robert Franz Keller, ktorý je autorom návrhu obálky, celkového dizajnu, sadzby a fotografií.
Ján Slabej sa na prezentácii knihy vyznal zo svojich pocitov:
„Naša útla knižočka s veľavravným a vzácnym odkazom našich mám a starých mám, je poďakovaním za všetky krásne a nezabudnuteľné chvíle, ktoré sme kedysi prežívali pri každodennom stole, hoci nie vrchovato naplnenom, ale napriek tomu žičlivom. Cítili sme, s akou oddanosťou a láskou sa pri príprave jedál v kuchyni zvŕtali, aby naplnili hladné krky. A rovnako s takou ochotou postupovali pri príprave pokrmov - od polievok, hlavných jedál až po cukrovinky - všetci tí, čo sa podieľali na prezentáciách našich tradičných sušianskych jedál. Preto sa chcem všetkým úprimne poďakovať. Zvlášť úprimnú vďaku vyslovujem svojej manželke Valike za spracovanie receptov od gazdiniek z našej dediny. S veľkým odhodlaním, nadšením a precíznosťou robila spolu s našimi vnúčatami prípravy na prezentácie jedál. Verím, že po zalistovaní si v tejto knižke si naši čitatelia nájdu v nej čosi, čo rozšíri ich poznanie, obzor o živote úspešnej dediny, a azda aj inšpiráciu ako na to u nich doma. Verím, že touto knižočkou oslovíme nielen našich vrstovníkov, ktorí sa rozpŕchli do sveta, ale i tých, ktorí v ostatných rokoch našli v našej dedine svoj nový, pohostinný domov.“
Sušany sú gemer-malohontská obec plná výnimočností, neveľká dedina hodná obdivu a záujmu návštevníka-turistu. Sušanci radi a s úctou privítajú každého, kto v dobrom prichádza. Tunajší ľudia sú potomkami a dedičmi prírodných krás i dejín tejto obce. Nesú vo svojom srdci a duši materské znamienka tejto dediny, nasiaknutí jej vôňou i pachmi.
Tradičné recepty z knihy "Ako chutí domov"
Cicvara - rýchla polievka
Očistené zemiaky zalejeme väčším množstvom vody (podľa toho, koľko chceme mať polievky), pridáme rascu a soľ (nie veľa, aby polievka nebola slaná). Keď sú zemiaky dobre uvarené, scedíme vodu cez sitko do hrnca, v ktorom sme rozpustili trošku masti a pridáme červenú papriku. Dochutiť môžeme soľou. Do tanierov nakrájame na tenké plátky suchší chlieb (čo nám zostal z predchádzajúcich dní) a pridáme nadrobno nakrájanú cibuľu.
Krompľaníky - zemiakové lokše
Potrebujeme 3 kg zemiakov („kromplí“), 50 dkg polohrubej múky, 25 dkg hladkej múky, 2 ČL soli. Zemiaky uvaríme v šupke, pretlačíme cez pretláčadlo („koníka“), pridáme obe múky a soľ, vymiesime cesto. Na pomúčenom lopári vytvoríme valček, rozdelíme asi na 50 kúskov, každý vyvaľkáme na veľkosť palacinky, opekáme na platni alebo suchej panvici bez tuku na miernom ohni. Upečené potrieme rozpustenou masťou.
Šoprdle
Použijeme základný recept z krompľaníkov. Cesto rozvaľkáme na 5 - 6 mm, nakrájame na pásy dlhé 4 - 5 cm a krájame hrubé rezance. Šoprdle šúľame na veľkosť malíčka. Varíme vo vriacej osolenej vode, scedíme a posypeme mletým makom, alebo upraženým grísom, práškovým cukrom a rozpustenou masťou, či maslom. Grís upražíme na suchej panvici do svetložlta, odstavíme, zalejeme studenou vodou, dobre premiešame, zakryjeme, aby sa „sparil“, občas premiešame, aby sa neurobili hrudky.
Gombovce so slivkovým lekvárom
Použijeme základný recept z krompľaníkov. Cesto rozvaľkáme na hrúbku 4 mm, nakrájame na štvorčeky 6,5 x 6,5 cm. Do stredu dáme lekvár, spojíme rohy a ušúľame guľky.
Duchovný rozmer spomienky na zosnulých
Po úmrtí člena rodiny alebo blízkej osoby je nevyhnutné absolvovať právne a administratívne kroky. Prvotným dokumentom je Potvrdenie o prehliadke mŕtveho vydané Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou po pitve. Na jeho základe matrika vydá úmrtný list. Následne prebieha dedičské konanie.
Fenomén sekularizácie ovplyvňuje aj náboženské praktiky, vrátane spomienky na zosnulých. Napriek tomu si mnohí ľudia na Slovensku udržiavajú tradičné zvyky spojené s omšami a spomienkami na svojich blízkych.
Význam omše za zosnulých
Omša za zosnulých je dôležitou súčasťou katolíckej tradície. Verí sa, že modlitby a obeta svätej omše môžu pomôcť dušiam v očistci dosiahnuť večnú spásu. Svätá omša je najväčšou obetou, ktorú im môžeme venovať.
Už svätý Augustín začiatkom 5. storočia zaznamenal prosbu svojej zomierajúcej matky Moniky: „Moje telo pochovajte, kde sa práve bude nachádzať, ... ale pamätajte na mňa pri Pánovom oltári.“
Medzi tradičné zvyky patria:
- Zádušná omša: Odslúženie omše za zosnulého krátko po úmrtí.
- Omša na výročie úmrtia: Spomienková omša na prvé výročie úmrtia a v ďalších rokoch.
- Návšteva cintorína: Pravidelná návšteva hrobu, zapálenie sviečky a modlitby.
- Modlitby a plnomocné odpustky: Venovanie modlitieb a plnomocných odpustkov za duše zosnulých.
Čierne oblečenie a smútok
Nosenie čierneho oblečenia bolo v minulosti bežným prejavom smútku. Dnes sa tento zvyk dodržiava menej striktne a závisí od individuálneho cítenia a tradícií v rodine. Každý prežíva smútok ináč.
Alternatívne prejavy spomienky
Okrem tradičných náboženských praktík existujú aj iné spôsoby, ako si pripomenúť zosnulých:
- Spomienky a rozhovory: Zdieľanie spomienok na zosnulého s rodinou a priateľmi.
- Podpora charitatívnych organizácií: Venovanie finančných prostriedkov na charitu v mene zosnulého.
- Adopcia na diaľku: Finančná podpora dieťaťa v núdzi ako prejav úcty k zosnulému.
Je dôležité ozdobiť si naše srdce živým Kristom a preukázať lásku zosnulým tým, že za nich dáme odslúžiť sväté omše a sami sa na nich zúčastníme.
Očistec a spomienka na zosnulých
Katolícka viera v Očistec je založená na presvedčení, že duše, ktoré zomierajú v Božej milosti a priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistené, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na vstup do nebeskej radosti.
Očistec nie je príjemné miesto, ale oveľa horšie je Peklo, ktoré je večné. Utrpenie v Očistci má očisťujúci účinok. Duše v Očistci potrebujú naše modlitby, almužny, odpustky a kajúce skutky.
Je rozumné predpokladať, že mnohí z nás, aj keď zomrieme bez smrteľných hriechov, nebudú po smrti dokonale očistení od účinkov či pripútaností k hriechu. Preto je dôležité modliť sa za zosnulých, najmä za tie duše, ktoré sa nachádzajú v Očistci.
Očistec možno prirovnať k peci, ktorá čisti drahé kovy od rudy, aby sa stali vzácnymi. Bez Očistca by sa do Neba dostalo len málo duší, pretože „nič poškvrnené doň nevojde“ (Zjavenie 21,27).
Samuel Johnson, významný literát 18. storočia, označil katolícku vieru v Očistec za „veľmi bezpečnú doktrínu“, pretože predpokladá, že ľudstvo nie je tak tvrdošijne zlé, aby si zaslúžilo večný trest, ani nie je tak dobré, aby si zaslúžilo prijatie do spoločenstva blažených duchov.
Keď niekto, koho poznáme, zomrie, je rozumné myslieť na Očistec, pretože je pravdepodobné, že práve tam bude duša potrebovať očistenie.
Pomoc dušiam v očistci
Veriaci môžu pomáhať dušiam v očistci vďaka spoločenstvu svätých. Sv. Tomáš Akvinský vysvetľuje, že všetci veriaci spojení láskou tvoria jedno telo, ktorým je Cirkev.
Dušiam v očistci nezáleží na krásne vyzdobenom hrobe, ale túžia čím skôr uvidieť Boha. My im môžeme poskytnúť účinnú pomoc prostredníctvom modlitieb a získavaním úplných odpustkov.
Duša, ktorá miluje Boha, je rada, že sa očisťuje, aj keď pritom trpí, pretože vie, že jej škvrny jej bránia plne sa tešiť zo spojenia s Bohom. Je to ako nevesta, ktorá podstupuje bolestivé procedúry pred svadbou.
Boží služobník don Dolindo Ruotolo píše, že duše v Očistci sú najväčšími ctiteľmi Eucharistie. Existujú nespočetné svedectvá o ich ochrane nad ľuďmi, ktorí ich vzývajú.
Radosť duší v očistci
V Očistci nie sú len tresty a bolesť, ale aj útecha, úľava a radosť. Duše trpia z lásky a túžia po očistení, pričom Boh ich povzbudzuje a utešuje.