V kalendári Katolíckej cirkvi sa každoročne spájajú dva významné dni, ktoré sú venované spomienke na zosnulých a úcte svätých. Prvého novembra si cirkevne prikázaný Sviatok všetkých svätých pripomína Katolícka cirkev, zatiaľ čo na druhého novembra pripadá Pamiatka zosnulých, ľudovo známa ako Dušičky. Oba dni charakterizujú spomienky na tých, ktorí už nie sú medzi nami, návštevy cintorínov, zapaľovanie sviečok na hroboch blízkych a ich zdobenie kvetmi. Na Slovensku je 1. november od roku 1994 dňom pracovného pokoja.
História a význam Sviatku všetkých svätých
Katolícka cirkev si v tento deň pripomína a modlí sa za všetkých svätých, ako aj za predkov, ktorí neboli vyhlásení za svätých, ale žili statočným a čestným životom a vedeli sa obetovať za iných. Cirkev oddávna spája s týmto sviatkom nádej na vzkriesenie. Duchovní zvyčajne pripomínajú, že tento deň má byť dňom radosti a nádeje, nie strachu či smútku. Počas Sviatku všetkých svätých sa okrem svätých omší v kostoloch môžu konať na cintorínoch omše a pobožnosti za zosnulých.
Pôvod a vývoj Sviatku všetkých svätých
Sviatok všetkých svätých sa prvýkrát slávil v Ríme 13. mája 609, keď pápež Bonifác IV. prebral od cisára Fokasa pohanský chrám všetkých Bohov, tzv. Panteón a zasvätil ho Panne Márii a všetkým svätým mučeníkom. Neskôr pápež Gregor III. (731 - 744) zmenil slávenie všetkých svätých z 13. mája na 1. novembra, keď v Bazilike sv. Petra slávnostne posvätil kaplnku k úcte všetkých svätých.
Etnologička Margita Jágerová uviedla, že v 7. storočí dal pápež Bonifác IV. do rímskeho Panteónu preniesť kosti viacerých mučeníkov. Sviatok všetkých mučeníkov sa slávil pôvodne 13. mája. Až pápež Gregor IV. v roku 835 určil termín tohto sviatku na 1. november.
Zároveň sa sviatok začal oslavovať v Írsku, Anglicku, medzi Keltmi a Frankmi. Podľa niektorých názorov padla voľba na 1. november preto, lebo na tento dátum pripadal začiatok keltského nového roka. Východná cirkev ustanovila tento sviatok už v 4. storočí, kde sa podnes slávi v prvú nedeľu po Turícach.
Všeobecne bol ustanovený ako centrálny sviatok celej cirkvi až po Tridentskom koncile v roku 1549. Jágerová doplnila, že mal byť zasvätený všetkým, ktorí dosiahli svojimi skutkami večnú blaženosť a ku ktorým by sa mala obracať pozornosť všetkých veriacich na orodovanie za spásu duší. Podstatou sviatku bolo uctievanie pamiatky tých svätých, ktorí neboli oslavovaní jednotlivo v cirkevnom kalendári.
Pamiatka zosnulých (Dušičky): Tradície a duchovný rozmer
Na Sviatok všetkých svätých nadväzuje Pamiatka zosnulých - ľudovo nazývaná Dušičky. Odborníčka uviedla, že etnografický výskum týkajúci sa Sviatku všetkých svätých aj Pamiatky zosnulých (2. novembra) sa uskutočňuje od 19. storočia. „K tejto téme sa prvé komplexnejšie materiály objavujú až na konci 19. storočia, túto prax tam nepopisujú, to však neznamená, že neexistovala. Oba sviatky sa v západnej, teda rímsko-katolíckej cirkvi pripomínajú už dlhé storočia,“ povedala.
Vznik a rozšírenie Pamiatky zosnulých
Pamiatku zosnulých zaviedol v roku 998 opát Odilo v benediktínskom kláštore Cluny. Prvého novembra večer začali vyzváňať a spievať žalmy za mŕtvych a na druhý deň slúžiť veľkú zádušnú omšu. Vplyvom clunyjských mníchov sa táto spomienka počas 11. storočia veľmi rozšírila. V Ríme ju prijali v 14. storočí.
Duchovný význam a očistec
Za radostným dňom Všetkých svätých Katolícka cirkev stanovila 2. november za pamätný deň všetkých verných dušičiek, t.j. duší tých ľudí, ktorí síce zomreli v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale ich duše sa zdržujú v očistci, kde trpia časné tresty. Tieto tresty sú buď za všedné hriechy, v ktorých zomreli, alebo aj za hriechy, ktoré im v živote boli síce odpustené, ale za ktoré nevykonali na tomto svete dostatočné pokánie. Duše v očistci tvoria Cirkev trpiacu a matka Cirkev ako Cirkev bojujúca, ktorá tieto všetky duše odprevadila na druhý svet, vo svojej starostlivosti a láske na ne nezabúda. Stará sa a modlí, aby tieto duše boli čím skôr vo víťaznej Cirkvi, t.j. aby sa dostali do neba medzi tých, ktorých už oslavovala 1. novembra. Iste je v očistci veľa duší, na ktoré si nik nespomína a nik za nich neobetuje ani jednu svätú omšu či dobrý skutok, almužnu alebo modlitbu. Pre ne bol ustanovený deň Dušičiek.
Pôvod tejto pamiatky sa nedá určiť presne, ale už Tertulián spomínal, že za jeho čias kresťania vykonávali výročnú pamiatku zomrelých. Gréckokatolíci vykonávajú pamiatku na duše v očistci v sobotu pred nedeľou deviatnikom. Ak 2. november pripadne na nedeľu, prekladá sa deň Dušičiek na 3. novembra.
Je dobré a užitočné modliť sa za duše zomrelých. Dôkazom toho je Júda Machabejský, ktorý už v časoch Starého zákona poslal 2000 drachiem striebra do Jeruzalema, aby bola prinesená obeta za padlých vojakov: „Bol to veľmi krásny a šľachetný skutok, lebo myslel na vzkriesenie. Veď keby sa nebol nádejal, že padlí raz budú vzkriesení, bolo by bývalo zbytočné a nerozumné modliť sa za mŕtvych. Pamätal tiež, že je veľmi krásna odmena prichystaná pre tých, čo nábožne zosnuli. Svätá a nábožná to myšlienka! Preto nariadil túto zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu.“ (2 Mach 12, 43c - 46)
Modlitba za zomrelých je mimoriadne užitočná i pre nás samých, lebo nás nabáda k ostražitosti pred každým, čo i najmenším hriechom, aby sme sa nedostali do očistcových múk, ktoré sú veľmi hrozné. Deň Dušičiek nám pripomína, aby sme už tu v časnom živote konali čím väčšie pokánie za svoje hriechy, lebo kým tu na zemi sa pomerne dosť ľahko môžeme oslobodiť aj od veľkých časných trestov, v očistci i najmenší trest je veľmi bolestivý a hrozný a vyslobodenie z neho veľmi ťažké. Deň Dušičiek nám pripomína, aby sme čím horlivejšie pomáhali dušiam v očistci tými istými prostriedkami ako sami sebe. Kto dušiam v očistci horlivo pomáha, ten i sebe osoží, lebo dušičky mu budú na pomoci už aj v jeho časných ťažkostiach. No tým viac po smrti mu bude Boh milosrdným sudcom a na príhovor duší, ktoré z očistca vyslobodí, sám bude čoskoro vyslobodený z očistca.
Tradičné zvyky a symbolika
Chvályhodný a kresťanskej úcte zomrelých zodpovedajúci je všeobecný zvyk, že v predvečer Dušičiek popoludní veriaci navštevujú cintorín s hrobmi svojich príbuzných a priateľov, ktoré zdobia kvetmi, vencami a zapaľujú na nich sviece, zasielajúc tak k Otcovi milosrdenstva vrúcne prosby, aby čím skôr vyslobodil ich duše z očistca a voviedol ich do večnej slávy. Podľa starších zvykov sa v noci z 1. na 2. novembra na stole necháva časť večere a na hroboch sa zapaľujú sviečky. V rozličných krajoch Cirkvi podľa miestnych zvykov určovali deň tejto pamiatky.
Niektoré nemocnice si Pamiatku zosnulých pripomínajú zvláštnym spôsobom. Napríklad, príprava v jednej nemocnici začala oveľa skôr úpravou hrobov zomrelých pacientov na miestnom cintoríne a zhotovovaním kvetinovej výzdoby pre vyše 180 hrobových miest. V deň Pamiatky zosnulých, v rámci rehabilitačných aktivít, pacienti v sprievode personálu zapálili sviečky na všetkých hroboch zosnulých pacientov.
Osobitné zvyky v predvečer Dušičiek
Nebolo by kresťanské, keby sme hroby okrášlili kvetmi a modlitby za duše v očistci vynechali. Preto v predvečer Dušičiek, o 16:00 hod. sa zvoní prvý raz; ľud sa poberá na cintorín a zapaľuje sviečky na hroboch. O 16:30 hod. sa zvoní druhý raz; modlí sa bolestný ruženec a Litánie za zomrelých pred krížom na cintoríne. Pri ruženci namiesto Sláva Otcu sa modlíme: „Odpočinutie večné daj im, Pane, a svetlo večné nech im svieti. Nech odpočívajú v pokoji. Amen.“ Po ruženci sa spievajú piesne za zomrelých.
Smútočná báseň / Spomienka na zosnulých / Dušičky
Odpustky a ich získanie
Podmienky získania odpustkov
Veriaci, ktorý v deň Spomienky na všetkých verných zosnulých nábožne navštívi kostol alebo kaplnku a pomodlí sa Modlitbu Pána a urobí vyznanie viery (Verím v Boha), môže získať úplné odpustky, ktoré sa môžu privlastniť iba dušiam v očistci. Okrem tohto odpustkového úkonu sa žiadajú splniť tri podmienky: svätá spoveď (krátko predtým alebo potom), sväté prijímanie (najlepšie v ten istý deň) a modlitba na úmysel Svätého Otca (stačí Otče náš, Zdravas’ Mária a Sláva Otcu). Okrem toho vo všeobecnosti treba vylúčiť akúkoľvek pripútanosť k hriechu, aj k všednému.
Odpustky pre návštevníkov cintorínov
Veriaci, ktorý navštívi cintorín a aspoň mysľou sa pomodlí za zosnulých, môže získať odpustky, ktoré sa môžu privlastniť iba dušiam v očistci, raz denne od 1. novembra do 8. novembra. Treba splniť aj ďalšie podmienky uvedené vyššie. Tieto odpustky možno získať od poludnia predchádzajúceho dňa až do polnoci určeného dňa.
Úpravy v období pandémie
Predseda Konferencie biskupov Slovenska Stanislav Zvolenský v mene slovenských biskupov vzhľadom na okolnosti pandémie požiadal hlavného penitenciára, kardinála Maura Piacenzu, o zváženie úpravy podmienok získania odpustkov. Apoštolská penitenciária s osobitným poverením pápeža Františka ustanovila, že úplné odpustky - bežne platiace len na dni od 1. do 8. novembra - môžu byť pre tých, ktorí navštívia cintorín a pomodlia sa za zosnulých, presunuté na ďalšie dni až do konca novembra. Tieto dni si veriaci môžu ľubovoľne vybrať a nemusia súvisle nasledovať za sebou.
Dekrét s podpismi hlavného penitenciára, kardinála Maura Piacenzu a regensa Krzystofa Nykiela hovorí aj o úplných odpustkoch z 2. novembra pri príležitosti Spomienky na všetkých verných zosnulých, ktoré môžu získať tí, čo nábožne navštívia chrám alebo kaplnku a pomodlia sa Otče náš a Verím v Boha. Tieto môžu byť tiež presunuté z 2. novembra.
Odpustky na diaľku
Starí, chorí a všetci, ktorí z vážnych dôvodov nemôžu vychádzať z domu - a to aj z dôvodu obmedzení nariadených verejnou autoritou v čase pandémie - môžu získať odpustky na diaľku. Stačí, ak sa v duchu spoja so spoločenstvom Cirkvi, zrieknu sa akéhokoľvek hriechu s úmyslom splniť - len čo to bude možné - tri ďalšie zvyčajné podmienky (sviatostná spoveď, sväté prijímanie a modlitba na úmysel Svätého Otca) a pred obrazom Pána Ježiša alebo Panny Márie sa pomodlia zbožne modlitby za zosnulých. Apoštolská penitenciária v dekréte zároveň veľmi prosí, aby všetci kňazi, vybavení náležitými fakultami, sa zvlášť veľkodušne venovali vysluhovaniu sviatosti pokánia a rozdávaniu svätého prijímania chorým. Kardinál Mauro Piacenza a Krzystof Nykiel pripomínajú aj platné usmernenia v aktuálnej situácii pandémie z 19. marca 2020.
Netradičné a osobné formy spomienky na zosnulých
Hoci tradičné zvyky, ako zapálenie sviečky alebo položenie kvetov na hrob, sú krásne a významné, niekedy hľadáme nové, osobné spôsoby, ako si pripomíname tých, ktorých sme stratili. Akýkoľvek prejav lásky a úcty voči zosnulým je krásny a má svoj zmysel, každopádne jestvuje niečo dôležitejšie, čo je dokonca viac než len to, aby sme symbolikou položenia kvetov alebo zapálenia sviečky vyjadrili, že pamätáme.
- Výsadba rastliny alebo stromu na pamiatku je krásny a trvalý spôsob, ako si pripomínať milovaného človeka aj po jeho odchode. Každý rok, keď uvidíte, ako rastlina kvitne a prosperuje, bude vám pripomínať silu a krásu života.
- Na uctenie si pamiatky môžete venovať chvíľu činnostiam, ktoré mal zosnulý rád. Môžete napríklad variť jeho obľúbené jedlo, vypočuť si jeho obľúbenú pieseň alebo prečítať jeho obľúbenú knihu. Týmto spôsobom sa viete naladiť na jeho prítomnosť a prežiť chvíľu spomienok.
- Okrem zapálenia sviečok na hrobe zapáľte sviečku aj doma a pripojte k nej papierik s krátkou spomienkou alebo príbehom o zosnulom. Môžete si tento príbeh prečítať nahlas a tým uctiť jeho pamiatku.
- Písanie listu je nádherný spôsob, ako povedať všetko, čo ste nestihli. Tento list si môžete uložiť na bezpečné miesto alebo ho symbolicky „poslať“ (napr. spálením alebo zakopaním v záhrade).
- Príspevok na charitu alebo pomoc tým, ktorí to potrebujú, je krásnym spôsobom, uctiť si pamiatku zosnulého. Môžete prispieť na charitatívnu organizáciu, ktorá bola blízko jeho srdcu, alebo pomôcť miestnemu domovu seniorov či hospicu.
- V dnešnej dobe je možné vytvoriť virtuálny pamätník alebo spomienkovú webstránku, kam môžete pridávať fotografie, príbehy či odkazy. Tento spôsob je užitočný najmä pre tých, ktorí nemôžu prísť osobne.
- Zhromaždite krátke videá a fotky a vytvorte z nich film. Tento vizuálny projekt môže byť krásnou spomienkou, ktorú môžete pravidelne prežívať s milovanou osobou.
- Jedným z krásnych spôsobov, ako si pripomínať zosnulého, je vykonanie dobrých skutkov na jeho počesť. Môžete napríklad pomôcť susedovi, darovať niečo potrebné alebo jednoducho byť láskavejší k okoliu, tak ako to robil on.
- Vytvorenie pamätného albumu je jedinečný spôsob, ako uchovať spomienky na zosnulého. Môžete pridávať fotografie, úryvky piesní, básní alebo príbehov, ktoré vám túto osobu pripomínajú.
Každý z týchto spôsobov je jedinečný a ponúka priestor na osobnú spomienku a reflexiu.
Reflexia na život, smrť a vieru
Myslime teda na to, že raz sa aj naša životná púť skončí. Preto sa snažme žiť statočne a zodpovedne. Dôležité je aj to, aby sme sa sami zamysleli nad svojím životom, aby sme si pripomenuli, že jedného dňa sa naša cesta na zemi skončí a aj my budeme vidieť tento svet z „druhej strany“. Aké pocity v nás vzbudzujú tieto myšlienky? Je to azda strach, úzkosť, sklamanie alebo hnev? Alebo sa v nás skôr prebúdza zvedavosť, radosť, nádej alebo prežívame pokoj? Môže sa nám to zdať akokoľvek zvláštne, no to, ako sa pozeráme na smrť, odzrkadľuje akým spôsobom prežívame svoj život.
Bezhraničné užívanie svetských vecí, hoci na prvý pohľad dobrých, môže viesť k tomu, že budeme sústredení len na prítomnosť a na večnosť ani nepomyslíme. Potom, keď príde naša posledná hodina, budeme sklamaní a smutní, pretože pochopíme, že nič z toho, čo nám dávalo silu žiť, čo nám robilo náš život príjemnejším a krajším, si so sebou nemôžeme vziať. V knižke „Malý princ“ povie líška malému princovi tieto slová: „Skutočne vidíme len srdcom. To podstatné je očiam neviditeľné.“
Význam vzťahov a duchovného života
Skutočne vidíme len srdcom a to, čo je skutočné, to čo je skutočne dôležité, nie je materiálne dobro, ale vzťahy. Môžeme mať všetko bohatstvo sveta a predsa môžeme byť najopustenejšími ľuďmi na svete. Na druhej strane, môžeme mať veľmi málo peňazí a iných vecí, no byť tými najšťastnejšími ľuďmi na svete, pretože budeme obklopení tými, na ktorých nám záleží a ktorým záleží na nás.
Je úžasné spoznať a pochopiť, že na to, aby sme dokázali žiť svoj život v plnosti a nie ho len prežívať, nepotrebujeme majetky ani iné materiálne bohatstvo. Preto, aby sme žili a nie prežívali svoj život, je dôležité len jedno, a to jedno zároveň spustí mnohé: žiť svoju každodennosť s Bohom. Kto nám pomôže žiť život v plnosti než Ten, ktorý je sám Život? Kto iný nás dokáže lepšie viesť po rôznych cestách nášho života než Ten, ktorý sám je Cesta? Kto nás môže uvádzať do pravdy o nás, o tom, čo je naozaj dôležité, než Ten, ktorý sám je Pravda? Odpoveď je nikto. Nik iný nám nepovie o živote viac než Ten, ktorý je pôvodcom života. Hľadať pravdu, život a cestu mimo nášho Boha je mrhaním času, ktorý je pre každého taký vzácny.
Keď počas týchto dní vstupujeme na cintoríny a pristupujeme k hrobom našich blížnych, zamyslime sa nad ich životom a skúsme vnímať situácie, kde vydali svedectvo o tom, že pochopili, čo je v živote skutočne dôležité. Skúsme sa pri spomienke na nich zamyslieť aj sami nad sebou a nad tým, ako žijeme náš život. Aké posolstvo nám naši zosnulí zanechali? Aké posolstvo chceme po sebe zanechať my? Pochopenie toho, prečo žijeme, kam smerujeme a aké posolstvo po sebe túžime zanechať, nám dáva radosť z každého dňa, ktorý príde, a bude nám pomáhať robiť rozhodnutia vzhľadom na to, čo chceme vo svojom živote dosiahnuť a čo túžime po sebe zanechať. Kde v tom všetkom je miesto pre Boha? Úplne vo všetkom. Bez Božieho požehnania by naša snaha žiť svoj život a nie ho len prežívať, bola skutočnou drinou a drámou. Ak je Boh za nás, čokoľvek nás v živote stretne, ustojíme, pretože On je naša sila. Nech sa počas tohto mesiaca, ktorý je venovaný modlitbám za duše zosnulých, viac zamyslíme aj sami nad sebou a nad vlastným životom. Prehodnoťme naše postoje, naše priority a rozhodnime sa kráčať životom s Ježišom.
Modlitba:
VEČNÝ OTČE, OBETUJEM TI NAJDRAHOCENNEJŠIU KRV TVOJHO BOŽSKÉHO SYNA JEŽIŠA V SPOJENÍ SO SVÄTÝMI OMŠAMI, KTORÉ SA DNES SLÁVIA NA CELOM SVETE, ZA VŠETKY DUŠE V OČISTCI, ZA HRIEŠNIKOV NA VŠETKÝCH MIESTACH, ZA HRIEŠNIKOV V CELEJ SVETOVEJ CIRKVI, ZA HRIEŠNIKOV V MOJOM VLASTNOM DOMOVE A V MOJEJ VLASTNEJ RODINE. AMEN.
JEŽIŠ, MÁRIA, MILUJEM VÁS, ZACHRÁŇTE DUŠE.
Pamiatka zosnulých v protestantských cirkvách
Etnologička tiež uviedla, že protestantské cirkvi neuznávajú kult svätých, teda ani Sviatok všetkých svätých. V cirkevných kalendáriách však majú zaradenú Pamiatku zosnulých. Pripomenula, že pre protestantov je jedným z najvýznamnejších sviatkov 31. október - Deň reformácie z roku 1517. Ten slávia v kostoloch, pričom v rámci obradov spomínajú na zosnulých. Čítajú sa zoznamy všetkých, ktorí zomreli v danej farnosti za predchádzajúci rok. Z hľadiska tradičných obyčajov sa veľmi dlho protestantské cirkvi stránili zapaľovania sviečok na hroboch, pokladali to za vyslovene katolícky zvyk, pričom tieto predstavy a nepraktizovanie zapaľovania sviečok sa dodržiavali v ich prostredí ešte do 90. rokov 20. storočia.
Smútočná reč ako prejav úcty
Smútočná reč je jednou z najťažších rečí, ktorú musíme predniesť. Je to prejav, ktorý sa obvykle prednáša počas pohrebu alebo iného smútočného obradu. Hoci môže byť veľmi emotívna, má zároveň schopnosť priniesť úľavu a spojiť ľudí v tomto ťažkom období. V úvode by ste mali stručne predstaviť zosnulého, spomenúť jeho meno a vzťah k vám. Hlavná časť by mala obsahovať spomienky a príbehy, ktoré najlepšie vystihujú osobnosť zosnulého. Môžete sa zamerať na jeho životné míľniky, úspechy a vzťahy s rodinou a priateľmi. V závere môžete vyjadriť svoje poďakovanie za možnosť zdieľať tieto chvíle s prítomnými a popriať zosnulému pokojný odpočinok.
Príklad: „S hlbokým smútkom a ťažkým srdcom sa dnes lúčime s naším milovaným [Meno zosnulého]. Keď sa obzriem späť, nemôžem si nepripomenúť všetky krásne chvíle, ktoré sme spolu strávili. Pamätám si, ako [príbeh alebo spomienka, ktorá ilustruje jeho charakter]. Hoci nás jeho odchod hlboko zasiahol, verím, že jeho duch bude žiť ďalej v našich srdciach a spomienkach. Odpočívaj v pokoji, [Meno].“